Sedím v tom istom kúte našej opustenej planéty a sledujem, ako sa tiene na stene naťahujú a znova miznú. Dni sa vlečú jeden za druhým, sivé, ťažké a bezvýznamné, splývajú do jednej nekonečnej, mučivej šmuhy. Čas stratil svoj rytmus, odkedy ho nemeria tvoj hlas.
To ticho, ktoré ma obklopuje, nie je prázdne – je hlučné, bije mi do uší a zaživa ma p...