Včera ráno ma budík prebral presne o šiestej. Ešte so zalepenými očami, no s vedomím, čo ma v ten deň čaká, som okamžite siahla po telefóne.
Vedela som, že prvá vec, ktorú musím urobiť, je dať mu vedieť, že som pripravená.
Prsty sa mi jemne chveli, keď som vyťukávala slová, ktoré pre mňa znamenali začiatok nového dňa: „Dobré ránko, Paníček. Už som hore. Hneď sa oblečiem a vyrážam za Tebou.“
Po odoslaní správy zo mňa definitívne opadla posledná stopa spánku. Srdce mi zaplavila zmes jemnej nervozity a hlbokého rešpektu pred lekciou, ktorá ma dnes u neho čakala.
Odpoveď prišla prekvapivo rýchlo.
Na displeji blikla správa:
„Lola, dobré ráno, teším sa na teba. Nezabudni tašku a to, ako máš prísť oblečená.“
Usmiala som sa na telefón ako nejaká zbláznená pubertiačka a pre seba som si zašepkala: „Nie, nezabudnem... veď sa chcem s tebou hrať.“ V duchu som si už predstavovala všetky možné scenáre. Pravdou však bolo, že som nikdy vopred netušila, čo ma v skutočnosti čaká. Každé jedno stretnutie prinieslo niečo úplne iné, žiadna lekcia nebola rovnaká. Na toto sa človek jednoducho nedokáže duševne pripraviť. Podľa jeho pokynov som sa mala obliecť ako študentka. Celý čas mi však nevysvetlil prečo. My sa pritom na žiadne hranie rolí nehráme, takýto typ „role-play“ nám bol vždy cudzí. Vôbec som nechápala, čo má za lubom, a tá nevedomosť ma neskutočne dráždila.
Keď som sa obliekla, pozrela som sa do zrkadla a vyrazila som. Nechala som si hodinu rezervu kvôli ranným zápcham, no hlavne som mala v pláne malé prekvapenie – chcela som mu priniesť kávu a raňajky.
No len čo som si sadla do auta, pohľad mi padol na palubnú dosku. Do prdele! Musím tankovať.
Zostala som ochromená sedieť na sedadle a zdesene som si obzerala vlastné oblečenie. V hlave mi bežalo jediné: ako preboha v tomto stave vystúpim z auta? Našťastie, v dedine, kde bývam, máme jednu samoobslužnú benzínku. Vravela som si, že je ešte skoro, nikto tam nebude. Teraz alebo nikdy.
Rýchlo som vystúpila a chopila sa tankovacej pištole.
V tom najnevhodnejšom momente však vedľa mňa prudko zabrzdili dvaja motorkári. Skoro som prepadla od hanby. Pozerali na mňa ako na úplné zjavenie. Niet sa čomu čudovať.
Moje samodržiace pančuchy svietili už z diaľky, sukňa toho zakrývala naozaj len minimálne a v tenkom bielom tielku mi prenikavý chlad ranného vzduchu okamžite vytvaroval stojace bradavky.
Bolo sedem hodín ráno. Celá som horela od červene bleskovo stúpajúcej do líc, kým oni sa len pobavene usmievali a niečo si šuškali. Dotankovala som v rekordnom čase, rýchlo zaplatila a doslova som vletela späť do bezpečia auta. S úľavou som si vydýchla, že najbližšie ma už uvidí len on.
Cestou som sa zastavila kúpiť teplé raňajky pre mňa aj pre môjho dokonalého, egoistického Boha a potom som už smerovala priamou čiarou k nemu.
Zaparkovala som a poslala mu rýchlu správu:
„Už som tu, a on odpisal idem.“
Čakala som v aute. Bola som neuveriteľne nervózna a zároveň divoko nadržaná. Vedela som, že netuším, čo ma čaká, no jedna vec bola istá: nech sa stane čokoľvek, odídem odtiaľ nadržaná a ubolená. Tá predstava ma nútila usmievať sa.
Zrazu som ho uvidela prichádzať. Bol stelesnením dokonalosti. Možno to znie smiešne, no pripadala som si ako srnka, ktorá sa teší na svojho vlka.
Tá srnka vie, že ju ten vlk roztrhá na kusy, no napriek tomu od radosti skáče, tlieska kopytami a nedočkavo vrtí chvostíkom, kedy už konečne príde.
Dvere na aute sa otvorili a on si prisadol ku mne.
„Ránečko, Lola,“ pozdravil ma svojím hlbokým hlasom.
„Ránko, Pán môj,“ odpovedala som a venovali sme si jemný bozk na líce.
Potom ma prebodol dlhým, skúmavým pohľadom a na tvári sa mu usadil záhadný úsmev. Pod tým náporom autority som nedokázala udržať očný kontakt a zo samej hanby som klopila zrak. Usmievala som sa, no v mojom vnútri sa miešalo čisté vzrušenie s krutým, no nesmierne opojným pocitom zahanbenia.
Podada som mu do rúk tašku s raňajkami, aby ich podržal – predsa len, šoférovať som musela ja. Zamierili sme k jeho bytu. Vo chvíli, keď som v diaľke uvidela vjazd do garáže, sa mi od nervozity stiahol žalúdok. Zaparkovala som a vypla motor.
Keď sme vystupovali z auta, pozrel sa na mňa tak nádherne, akoby som bola nejaký svätý obrázok. Nesmierne som si ten pohľad vážila. Nie každý Pán totiž dokáže oceniť skutočnú krásu svojej subinky, a aj keď to vie, máloktorý jej to dá takto najavo.
Spoločne sme si dali raňajky, vypili kávu a uvoľnene sa porozprávali. Po chvíli však prišiel čas presunúť sa hore, priamo do miestnosti, ktorú som pre nás tajne prerobila na BDSM room ako prekvapenie.
Už to tam poznal, takže nebolo potrebné nič opisovať. Usadil sa do svojho kresla.
Spôsob, akým si doň dokáže sadnúť, sa slovami snáď ani nedá opísať – sedel tam neskutočne majestátne a dôležito, akoby mu patril celý šíry svet. A viete čo? Ja som mu to do poslednej kvapky verila.
Túžba vo mne rástla každou sekundou, bola som už takmer šialene nadržaná, no zároveň sa vo mne miešal obrovský strach. V jeho ruke sa zrazu objavila rákoska.
„Lola, na koberec,“ zaznel jeho nekompromisný povel.
Rýchlo som sa otočila chrbtom k nemu a kľakla si. Nastal čas na modlitbu. Počúvala som his hlas a cítila, ako vo mne prudko narastá nervozita. Dlane sa mi okamžite zaliali potom. Vedela som, že slová modlitby neovládam úplne dokonale, a prítomnosť jeho autority ma znervózňovala natoľko, že bolo pre mňa nemožné odrecitovať ju bez chyby. Nakoniec som urobila tri prešľapy. Hneď mi bolo jasné, že toto len tak neprejde.
„Lola, nie som spokojný,“ prerušil ma prísne.
„Tú modlitbu sa už konečne musíš naučiť sama. Nemôžem ti predsa neustále našepkávať. Ale prejdime k inej téme. Ako si na tom so svojím režimom? Čo mi k tomu povieš? Počúvam.“
„Áno, Pane, flákam to,“ priznala som sa polohlasne.
„Ale robím to len kvôli provokácii. Mám Vás rada a rešpektujem Vás.“
Môj hlas ma zrádzal. Znel presne tak, ako znie hlas ženy, ktorá do morku kostí vie, čo bude nasledovať o pár prchavých sekúnd. Ostatné masochistky mi v tejto chvíli budú veľmi dobre rozumieť – presne viete, že toto bude pekelne bolieť, že tá bolesť sa vám zareže hlboko do tela.
Ale vy to v tej istej sekunde neskutočne chcete.
Podvedome prosíte: Zlom ma, podmaň si ma. A popritom všetkom prežívate panický strach z toho, kedy to presne vypukne.
Bojíte sa, že to bude bolieť až príliš a že on neprestane len preto, že vykríknete „auuu“. Takže tam sedíte, celá sa trasiete strachom, no vaše telo medzičasom tečie ako divoký vodopád, len aby to už celé konečne začalo.
Z týchto búrlivých myšlienok a vnútorného chaosu ma však bleskovo a nekompromisne vytrhol jeho ostrý hlas.
„Postaviť, Lola! Vyzliecť.“
Ten tón nepripúšťal žiadny odpor. Moje srdce splašene udrelo o rebrá a hoci mnou preletel prúd čistej paniky, telo zareagovalo takmer automaticky.
Lenže čo vlastne Lola robí počas posledných lekcií, zakaždým bez výnimky? Automaticky zdvihnem ruky nad hlavu, očakávajúc, že ma vyzlečie on. To bola moja tichá provokácia.
On ma však okamžite schladil:
„Lola, vyzleč sa!“
„Nie, Pane. Vy ma vyzlečte,“ odsekla som tvrdohlavo.
V tej chvíli vzal do ruky svoj diabolský, ťažký strapcový bič. Veľmi dobre som vedela, že keď s ním švihne, ucítim to hlboko pod kožou. A stalo sa.
Letmým pohľadom som zaznamenala, ako sa zahnal. Masívny bič dopadol plnou silou na môj zadok. Miestnosťou okamžite zaznel môj hlasný, hlboký výkrik: „Auuu!“ Tá bolesť bola ostrá, až sa mi pretočili oči.
„Lola, vyzleč sa!“ zopakoval nekompromisne.
„Nie,“ zašepkala som cez zaťaté zuby.
Hneď nato prišli dva tvrdé údery rýchlo za sebou.
„Vyzliecť!“
„Nie.“
Začal mi systematicky zasadzovať rany na to isté, už teraz horiace miesto. Bolesť začínala byť neúnosná, a tak som radšej o krok ustúpila. Predsa len, nemusíme sa nechať zabiť hneď na samom začiatku, však?
V duchu som sa nad svojou kapituláciou pousmiala a začala som sa konečne vyzliekať.
Keď som skončila, zaznel ďalší rozkaz: „Kľaknúť. Ruky pred seba, dlaňami nahor.“
Presne som vedela, čo to znamená. Za to, že stále dokonale neovládam modlitbu, ma zakaždým čakajú neúprosné rany rákoskou priamo po dlaniach. Desať a desať na každú ruku. Mám pred týmto trestom obrovský, až posvätný rešpekt.
Pristúpil ku mne zozadu.
Moje telo zaplavil chlad a uvedomila som si, že sa nekontrolovateľne klepem. Táto konkrétna fáza ma vnútorne vždy úplne ochromí a vypne. V tejto chvíli už neexistuje žiadne vzrušenie, len čistý, paralyzujúci strach. Vlk práve začal skutočne naháňať svoju srnku...
Rany strašne štípu a bolia. Každý dopad rákosky presekáva ticho miestnosti ostrým hvízdaním a bolesť mi okamžite pulzuje v končekoch prstov.
Veľmi dobre viem, že kvôli mojej chybe sa to celé deje a uvedomujem si, že si to plne zaslúžim. Prvé rany preto nahlas odpočítavam so slzami v očiach. Na druhej ruke je to však už oveľa ťažšie, naozaj mám dosť. Inštinktívne odťahujem ruku – nie naschvál, no v tejto chvíli už so mnou čistý strach hrá svoju vlastnú hru.
Vtom mi ruku silno zovrel vo svojej dlani.
„Vystri prsty, Lola! Šľahnem ťa po prstoch,“ zaznel jeho varovný hlas.
Vystieram ich a rákoska znova udiera. Chcem ruku odtiahnuť, no nedá sa, drží ma pevne ako vo zveráku. Dokonca mi nohou fixuje telo, aby ma udržal bez hnutia na mieste.
Už som celá spotená. Triem si ruky o seba, neskutočne to bolí. Ale dievčatá, poznáte to – za dve minúty aj tak nič necítite. Neľakajte sa, dá sa to vydržať. Áno, v tom danom momente je to strašná bolesť, no rýchlo prejde.
„Dobre, Lola, postav sa,“ prerušil ticho. „Nemysli si, že to nechám len tak.
Že nedodržiavaš režim. Provokuješ?“
„Áno, Pane,“ odpovedam poslušne.
„Vieš, že príde trest?“
„Áno, Pane, viem...“ vydýchla som odovzdane, keď som videla, ako berie do rúk ťažký strapcový bič.
Z môjho hrdla unikol len tichý vzlyh.
„Prehnúť!“
Prehla som sa a v napätí čakala na rany. Tieto údery sú iné, idú naozaj až do kostí, hlboko do žalúdka, priamo do mozgu. Túto bolesť precítite v každom jednom milimetri tela.
Okamžite po nich naskakujú modriny, ten bič dokáže trhať kožu. A môj krotiteľ? Ten má dokonalú „tenisovú ruku“ – ľahkú, no nesmierne ťažkú, rýchlu a chirurgicky presnú.
Rany dopadajú jedna za druhou. Počítam ich a zúfalo sa snažím udržať predpísanú pozíciu, no povedzme si úprimne, vôbec mi to nejde. Stále sa to len učíme.
Pán sa na mňa prísne mračí, no zatiaľ ma trpezlivo čaká, kým sa vrátim na svoje miesto. Keď mi to však trvá príliš dlho, vykročí ku mne a vtedy viem, že ďalší úder bude ešte oveľa silnejší. Aj bol. Z oka mi vypadla prvá slza, no rýchlo som ju zotrela, len aby ju nevidel.
Keď som si rukou letmo prešla po ubolenom zadku, zacítila som nabehnuté pásy. Došlo mi, že sme len na úplnom začiatku a ja už mám zadok úplne opuchnutý.
„Lola, musíš vydržať! Nauč sa prijať moje rany! Poďme!“ poháňal ma.
V duchu si hovorím: Tebe sa to hovorí, ty to necítiš, hajzel jeden!
Snažím sa to predýchavať. Netuším, koľko rán to vlastne bolo, no bolo ich naozaj dosť. Som kompletne spotená, celá sa trasiem od neutíchajúcej bolesti a nahlas vzdychám. Ale... áno, som mokrá. Deje sa totiž presne to, čo som od začiatku chcela.
„Vstaň! Sadni si do kaderníckeho kresla!“ rozkázal zrazu.
A v tom momente to prišlo. Bleskovo mi dopadlo, že dnes ma znova čaká poníženie, ktoré dá celej lekcii úplne iný rozmer. Nechcem to. Nie kvôli vlasom, ale preto, že si v sebe vždy rada nechávam asvoň malý kúsok vlastnej dominancie. Tento jeho rituál však zo mňa vyžmýka aj tú poslednú kvapku kontroly. Je to poníženie na tisíc percent, aspoň pre mňa.
Sadám si do kresla. Na tvári už nemám ani náznak úsmevu, zostal vo mne len čistý strach a obrovská nervozita.
V duchu si hovorím, nech to mám už rýchlo za sebou, a radšej skláňam zrak hlboko do zeme. Môj krotiteľ pristupuje ku mne a pevne mi zväzuje ruky k sebe. Utiahne to tak silno, že sa nedokážem pohnúť ani o centimeter – fixuje mi ruky aj nohy.
Prehadzuje cezo mňa kadernícky plášť a rozopína mi obojok. Na jeho miesto mi okolo krku pevne omotáva papierový golier, presne ten, aký sa používa u barberov. Moje vlasy vyčesáva do vysokého, pevného copu a pripína ich tak, aby na zátylku a pri temene zostalo dokonale voľné miesto. Nakoniec mi do úst vkladá roubík, ktorý poriadne, naozaj veľmi silno utiahne. Počas celého tohto procesu je maximálne hrubý. Nekompromisne mi strká hlavu na stranu, nie je v ňom ani štipka nežnosti.
Jeho povaha sa v tej sekunde transformuje na drsného barbera, ktorý sa sám bez opýtania rozhodne, aký strih ti dnes na hlave vytvorí.
Rituál začal... a moje ego padá hlboko na dno. Urobil to už veľakrát, no ja si na toto konkrétne poníženie stále nedokážem zvyknúť.
Cítim ho hlboko vo svojom srdci a táto duševná bolesť ma spaľuje viac než všetky predchádzajúce rany bičom. No na druhej strane? Zároveň ma to neskutočne vzrušuje, pretože viem, že práve teraz ho robím dokonale šťastným. Vďaka mojej absolútnej podriadenosti zažíva tú čistú krásu, ktorú ja prežívam vtedy, keď môžem poslušne kľačať pred ním.
Je to naozaj zaujímavá časť lekcie, však? Moment, kedy sa fyzická bolesť preleje do bolesti duševnej. Slzy mi ticho stekajú po tvári a kvapkajú priamo na drevené parkety. Bezmocne čakám, kedy to celé konečne skončí.
Keď dokončil svoj rituál, strhol zo mňa kadernícky plášť. Ruky mám však stále pevne a nehybne spútané. Pristúpil ku mne spredu a v ruke pevne zvieral dildo.
„Otvor pusu,“ naznačil a ja okamžite otváram ústa.
Zatlačil mi ho neskutočne hlboko, až do samého hrdla. Začínam sa dusiť. Reálne, naozaj sa dusím a lapám po dychu.
„To sa ti páči, čo? Rada sa dusíš... tak poď, môžeš, dus sa!“ vrčí mi drsne do tváre.
Po chvíli ho vytiahne a nechá ma na tri krátke sekundy vydýchať a vypľuť zo seba nahromadené sliny. No hneď pokračoval. Jasné, že pokračoval. Každý správny Pán sa predsa nesmierne rád pozerá na to, keď jeho subinka úprimne trpí, dusí sa a v očiach jej pritom horí divoký, zúfalý oheň.
„Na štyri! Ešte som s tebou neskončil!“ zahrmí miestnosťou.
Presúvam sa na štyri. V ruke už znova drží rákosku.
„Ideme sa učiť prijať moje rany a držať polohu! Poď a vydrž to! Bojuj!“
Dostávam desať tvrdých rán rákoskou. Je to síce pekný, elegantný nástroj, ale štípe ako fras – je to také to ostré, rýchle uštipnutie, ktoré však našťastie celkom rýchlo prebolí.
Potom prichádza na rad tridsať rán strapcovým bičom. Ten bič je čisté zlo, hotová kurva nástroj. Prisahám, že ho raz niekam tajne schovám a navždy sa stratí. Prináša krutú, intenzívnu bolesť, ktorá v sebe spája ostré štípanie s tupým, hlbokým tlakom.
Okamžite po ňom naskakujú tmavé modriny a táto bolesť už len tak neodíde. Veľmi dobre to viem... je predsa druhý deň po lekcii a mňa to stále kurva bolí.
Následne prichádza tridsať rán remeňom. Úprimne, po tom všetkom predošlom pekle je už remeň len taká ľahká, ružová prechádzka ružovou záhradou. Aj keď, povedzme si na rovinu, keď už máte kompletne rozbitý a ubolený celý zadok, neznesiteľne bolí akýkoľvek ďalší dotyk.
„Sadni si, Lola! Ruky dozadu, nohy roztiahnuť...“
Veľmi dobre som vedela, čo teraz príde. Nie, nie, k samotnému orgazmu sme sa ešte stále nedostali.
Rákoska tentoraz dopadá na moje predné stehná. To je uňho úplná novinka, nikdy predtým to nerobil, začal s tým až počas posledných dvoch lekcií. Neskutočne to štípe a bolí. Ale... Lole sa to páči, až príliš. Bola by som schopná sa od tej bolesti na mieste rozplakať, no zároveň ma už dlho nič takto intenzívne nenaštartovalo a nevzrušilo.
A najlepšie na tom je, že tie stopy po ranách budem mať neustále priamo na očiach.
Zinkasovala som presne pätnásť rán a okamžite nato prišiel ďalší povel: „Lola, na štyri, poďme!“
Znova poslušne prechádzam na štyri. Počujem, ako vzadu niečo hľadá a mne okamžite dochádza, čo to bude. Análny kolík. Och, jaj... To mu ešte naozaj nestačilo toľko poníženia na jeden jediný deň? Pretáčam oči do stropu.
Prosím, Pane, nie, žobroním v duchu.
„Ale áno, Lola... Povedal som, že ja ťa na ten kolík naučím. Uvoľni sa,“ hovorí prísne, no pokojne.
Počkala som. Mojimi vlastnými slinami kolík dôkladne navlhčil. Znova na mňa hlbokým hlasom zavrčal: „Lola, uvoľni sa, lebo ťa to bude bolieť! Neboj sa, som tu... nič sa ti nestane.“ Táto jedna jediná veta ma okamžite upokojila a vliala mi do žíl absolútnu dôveru. Hlboký nádych, výdych. Lola, ty to dáš! Úplne som povolila svaly a bol dnu. Neskutočne ten pocit nenávidím a klobúk dole pred všetkými ženami, ktoré to v sebe majú na pravidelnej báze.
Dobre, mám v sebe análny kolík...
a vtom zrazu zacítim, ako mi do pičky vkladá vibračný kolík! Áno, je to tu. Krotiteľ si definitívne robí svoju otrokyňu. Tečiem tak strašne, že je nahlas počuť, ako som tam dole neskutočne, moc vlhká. Pevne ma drží, aby som mu kvôli tomu náporu vzrušenia neutiekla. Som totiž multiorgazmická žena, v takejto pozícii som schopná sa za tridsať sekúnd urobiť hneď niekoľkokrát za sebou. No tie orgazmy po chvíli už začínajú reálne bolieť.
Vytiahol ho. Vibrátor mi priložil priamo na klitoris a dildo mi vrazil hlboko do pičky. Môj Krotiteľ mi berie moju pičku – silno, divoko a bolestivo! Úplne sa prepadám do čistého vzrušenia, znova a znova kompletne vypínam okolitý svet. V tej extáze si predstavujem, že je to on sám so svojím vlastným nástrojom. Prichádza posledný, zdrvujúci orgazmus a ja sa vyčerpaná zosúvam priamo na posteľ.
Zostala som ležať unavená, zničená, ubolená a totálne ponížená...
Ďakujem, Pane. Vaše lekcie sú pre mňa tým najlepším balzamom na moju nepokojnú dušu.
Nana a jej Krotiteľ.
Vedela som, že prvá vec, ktorú musím urobiť, je dať mu vedieť, že som pripravená.
Prsty sa mi jemne chveli, keď som vyťukávala slová, ktoré pre mňa znamenali začiatok nového dňa: „Dobré ránko, Paníček. Už som hore. Hneď sa oblečiem a vyrážam za Tebou.“
Po odoslaní správy zo mňa definitívne opadla posledná stopa spánku. Srdce mi zaplavila zmes jemnej nervozity a hlbokého rešpektu pred lekciou, ktorá ma dnes u neho čakala.
Odpoveď prišla prekvapivo rýchlo.
Na displeji blikla správa:
„Lola, dobré ráno, teším sa na teba. Nezabudni tašku a to, ako máš prísť oblečená.“
Usmiala som sa na telefón ako nejaká zbláznená pubertiačka a pre seba som si zašepkala: „Nie, nezabudnem... veď sa chcem s tebou hrať.“ V duchu som si už predstavovala všetky možné scenáre. Pravdou však bolo, že som nikdy vopred netušila, čo ma v skutočnosti čaká. Každé jedno stretnutie prinieslo niečo úplne iné, žiadna lekcia nebola rovnaká. Na toto sa človek jednoducho nedokáže duševne pripraviť. Podľa jeho pokynov som sa mala obliecť ako študentka. Celý čas mi však nevysvetlil prečo. My sa pritom na žiadne hranie rolí nehráme, takýto typ „role-play“ nám bol vždy cudzí. Vôbec som nechápala, čo má za lubom, a tá nevedomosť ma neskutočne dráždila.
Keď som sa obliekla, pozrela som sa do zrkadla a vyrazila som. Nechala som si hodinu rezervu kvôli ranným zápcham, no hlavne som mala v pláne malé prekvapenie – chcela som mu priniesť kávu a raňajky.
No len čo som si sadla do auta, pohľad mi padol na palubnú dosku. Do prdele! Musím tankovať.
Zostala som ochromená sedieť na sedadle a zdesene som si obzerala vlastné oblečenie. V hlave mi bežalo jediné: ako preboha v tomto stave vystúpim z auta? Našťastie, v dedine, kde bývam, máme jednu samoobslužnú benzínku. Vravela som si, že je ešte skoro, nikto tam nebude. Teraz alebo nikdy.
Rýchlo som vystúpila a chopila sa tankovacej pištole.
V tom najnevhodnejšom momente však vedľa mňa prudko zabrzdili dvaja motorkári. Skoro som prepadla od hanby. Pozerali na mňa ako na úplné zjavenie. Niet sa čomu čudovať.
Moje samodržiace pančuchy svietili už z diaľky, sukňa toho zakrývala naozaj len minimálne a v tenkom bielom tielku mi prenikavý chlad ranného vzduchu okamžite vytvaroval stojace bradavky.
Bolo sedem hodín ráno. Celá som horela od červene bleskovo stúpajúcej do líc, kým oni sa len pobavene usmievali a niečo si šuškali. Dotankovala som v rekordnom čase, rýchlo zaplatila a doslova som vletela späť do bezpečia auta. S úľavou som si vydýchla, že najbližšie ma už uvidí len on.
Cestou som sa zastavila kúpiť teplé raňajky pre mňa aj pre môjho dokonalého, egoistického Boha a potom som už smerovala priamou čiarou k nemu.
Zaparkovala som a poslala mu rýchlu správu:
„Už som tu, a on odpisal idem.“
Čakala som v aute. Bola som neuveriteľne nervózna a zároveň divoko nadržaná. Vedela som, že netuším, čo ma čaká, no jedna vec bola istá: nech sa stane čokoľvek, odídem odtiaľ nadržaná a ubolená. Tá predstava ma nútila usmievať sa.
Zrazu som ho uvidela prichádzať. Bol stelesnením dokonalosti. Možno to znie smiešne, no pripadala som si ako srnka, ktorá sa teší na svojho vlka.
Tá srnka vie, že ju ten vlk roztrhá na kusy, no napriek tomu od radosti skáče, tlieska kopytami a nedočkavo vrtí chvostíkom, kedy už konečne príde.
Dvere na aute sa otvorili a on si prisadol ku mne.
„Ránečko, Lola,“ pozdravil ma svojím hlbokým hlasom.
„Ránko, Pán môj,“ odpovedala som a venovali sme si jemný bozk na líce.
Potom ma prebodol dlhým, skúmavým pohľadom a na tvári sa mu usadil záhadný úsmev. Pod tým náporom autority som nedokázala udržať očný kontakt a zo samej hanby som klopila zrak. Usmievala som sa, no v mojom vnútri sa miešalo čisté vzrušenie s krutým, no nesmierne opojným pocitom zahanbenia.
Podada som mu do rúk tašku s raňajkami, aby ich podržal – predsa len, šoférovať som musela ja. Zamierili sme k jeho bytu. Vo chvíli, keď som v diaľke uvidela vjazd do garáže, sa mi od nervozity stiahol žalúdok. Zaparkovala som a vypla motor.
Keď sme vystupovali z auta, pozrel sa na mňa tak nádherne, akoby som bola nejaký svätý obrázok. Nesmierne som si ten pohľad vážila. Nie každý Pán totiž dokáže oceniť skutočnú krásu svojej subinky, a aj keď to vie, máloktorý jej to dá takto najavo.
Spoločne sme si dali raňajky, vypili kávu a uvoľnene sa porozprávali. Po chvíli však prišiel čas presunúť sa hore, priamo do miestnosti, ktorú som pre nás tajne prerobila na BDSM room ako prekvapenie.
Už to tam poznal, takže nebolo potrebné nič opisovať. Usadil sa do svojho kresla.
Spôsob, akým si doň dokáže sadnúť, sa slovami snáď ani nedá opísať – sedel tam neskutočne majestátne a dôležito, akoby mu patril celý šíry svet. A viete čo? Ja som mu to do poslednej kvapky verila.
Túžba vo mne rástla každou sekundou, bola som už takmer šialene nadržaná, no zároveň sa vo mne miešal obrovský strach. V jeho ruke sa zrazu objavila rákoska.
„Lola, na koberec,“ zaznel jeho nekompromisný povel.
Rýchlo som sa otočila chrbtom k nemu a kľakla si. Nastal čas na modlitbu. Počúvala som his hlas a cítila, ako vo mne prudko narastá nervozita. Dlane sa mi okamžite zaliali potom. Vedela som, že slová modlitby neovládam úplne dokonale, a prítomnosť jeho autority ma znervózňovala natoľko, že bolo pre mňa nemožné odrecitovať ju bez chyby. Nakoniec som urobila tri prešľapy. Hneď mi bolo jasné, že toto len tak neprejde.
„Lola, nie som spokojný,“ prerušil ma prísne.
„Tú modlitbu sa už konečne musíš naučiť sama. Nemôžem ti predsa neustále našepkávať. Ale prejdime k inej téme. Ako si na tom so svojím režimom? Čo mi k tomu povieš? Počúvam.“
„Áno, Pane, flákam to,“ priznala som sa polohlasne.
„Ale robím to len kvôli provokácii. Mám Vás rada a rešpektujem Vás.“
Môj hlas ma zrádzal. Znel presne tak, ako znie hlas ženy, ktorá do morku kostí vie, čo bude nasledovať o pár prchavých sekúnd. Ostatné masochistky mi v tejto chvíli budú veľmi dobre rozumieť – presne viete, že toto bude pekelne bolieť, že tá bolesť sa vám zareže hlboko do tela.
Ale vy to v tej istej sekunde neskutočne chcete.
Podvedome prosíte: Zlom ma, podmaň si ma. A popritom všetkom prežívate panický strach z toho, kedy to presne vypukne.
Bojíte sa, že to bude bolieť až príliš a že on neprestane len preto, že vykríknete „auuu“. Takže tam sedíte, celá sa trasiete strachom, no vaše telo medzičasom tečie ako divoký vodopád, len aby to už celé konečne začalo.
Z týchto búrlivých myšlienok a vnútorného chaosu ma však bleskovo a nekompromisne vytrhol jeho ostrý hlas.
„Postaviť, Lola! Vyzliecť.“
Ten tón nepripúšťal žiadny odpor. Moje srdce splašene udrelo o rebrá a hoci mnou preletel prúd čistej paniky, telo zareagovalo takmer automaticky.
Lenže čo vlastne Lola robí počas posledných lekcií, zakaždým bez výnimky? Automaticky zdvihnem ruky nad hlavu, očakávajúc, že ma vyzlečie on. To bola moja tichá provokácia.
On ma však okamžite schladil:
„Lola, vyzleč sa!“
„Nie, Pane. Vy ma vyzlečte,“ odsekla som tvrdohlavo.
V tej chvíli vzal do ruky svoj diabolský, ťažký strapcový bič. Veľmi dobre som vedela, že keď s ním švihne, ucítim to hlboko pod kožou. A stalo sa.
Letmým pohľadom som zaznamenala, ako sa zahnal. Masívny bič dopadol plnou silou na môj zadok. Miestnosťou okamžite zaznel môj hlasný, hlboký výkrik: „Auuu!“ Tá bolesť bola ostrá, až sa mi pretočili oči.
„Lola, vyzleč sa!“ zopakoval nekompromisne.
„Nie,“ zašepkala som cez zaťaté zuby.
Hneď nato prišli dva tvrdé údery rýchlo za sebou.
„Vyzliecť!“
„Nie.“
Začal mi systematicky zasadzovať rany na to isté, už teraz horiace miesto. Bolesť začínala byť neúnosná, a tak som radšej o krok ustúpila. Predsa len, nemusíme sa nechať zabiť hneď na samom začiatku, však?
V duchu som sa nad svojou kapituláciou pousmiala a začala som sa konečne vyzliekať.
Keď som skončila, zaznel ďalší rozkaz: „Kľaknúť. Ruky pred seba, dlaňami nahor.“
Presne som vedela, čo to znamená. Za to, že stále dokonale neovládam modlitbu, ma zakaždým čakajú neúprosné rany rákoskou priamo po dlaniach. Desať a desať na každú ruku. Mám pred týmto trestom obrovský, až posvätný rešpekt.
Pristúpil ku mne zozadu.
Moje telo zaplavil chlad a uvedomila som si, že sa nekontrolovateľne klepem. Táto konkrétna fáza ma vnútorne vždy úplne ochromí a vypne. V tejto chvíli už neexistuje žiadne vzrušenie, len čistý, paralyzujúci strach. Vlk práve začal skutočne naháňať svoju srnku...
Rany strašne štípu a bolia. Každý dopad rákosky presekáva ticho miestnosti ostrým hvízdaním a bolesť mi okamžite pulzuje v končekoch prstov.
Veľmi dobre viem, že kvôli mojej chybe sa to celé deje a uvedomujem si, že si to plne zaslúžim. Prvé rany preto nahlas odpočítavam so slzami v očiach. Na druhej ruke je to však už oveľa ťažšie, naozaj mám dosť. Inštinktívne odťahujem ruku – nie naschvál, no v tejto chvíli už so mnou čistý strach hrá svoju vlastnú hru.
Vtom mi ruku silno zovrel vo svojej dlani.
„Vystri prsty, Lola! Šľahnem ťa po prstoch,“ zaznel jeho varovný hlas.
Vystieram ich a rákoska znova udiera. Chcem ruku odtiahnuť, no nedá sa, drží ma pevne ako vo zveráku. Dokonca mi nohou fixuje telo, aby ma udržal bez hnutia na mieste.
Už som celá spotená. Triem si ruky o seba, neskutočne to bolí. Ale dievčatá, poznáte to – za dve minúty aj tak nič necítite. Neľakajte sa, dá sa to vydržať. Áno, v tom danom momente je to strašná bolesť, no rýchlo prejde.
„Dobre, Lola, postav sa,“ prerušil ticho. „Nemysli si, že to nechám len tak.
Že nedodržiavaš režim. Provokuješ?“
„Áno, Pane,“ odpovedam poslušne.
„Vieš, že príde trest?“
„Áno, Pane, viem...“ vydýchla som odovzdane, keď som videla, ako berie do rúk ťažký strapcový bič.
Z môjho hrdla unikol len tichý vzlyh.
„Prehnúť!“
Prehla som sa a v napätí čakala na rany. Tieto údery sú iné, idú naozaj až do kostí, hlboko do žalúdka, priamo do mozgu. Túto bolesť precítite v každom jednom milimetri tela.
Okamžite po nich naskakujú modriny, ten bič dokáže trhať kožu. A môj krotiteľ? Ten má dokonalú „tenisovú ruku“ – ľahkú, no nesmierne ťažkú, rýchlu a chirurgicky presnú.
Rany dopadajú jedna za druhou. Počítam ich a zúfalo sa snažím udržať predpísanú pozíciu, no povedzme si úprimne, vôbec mi to nejde. Stále sa to len učíme.
Pán sa na mňa prísne mračí, no zatiaľ ma trpezlivo čaká, kým sa vrátim na svoje miesto. Keď mi to však trvá príliš dlho, vykročí ku mne a vtedy viem, že ďalší úder bude ešte oveľa silnejší. Aj bol. Z oka mi vypadla prvá slza, no rýchlo som ju zotrela, len aby ju nevidel.
Keď som si rukou letmo prešla po ubolenom zadku, zacítila som nabehnuté pásy. Došlo mi, že sme len na úplnom začiatku a ja už mám zadok úplne opuchnutý.
„Lola, musíš vydržať! Nauč sa prijať moje rany! Poďme!“ poháňal ma.
V duchu si hovorím: Tebe sa to hovorí, ty to necítiš, hajzel jeden!
Snažím sa to predýchavať. Netuším, koľko rán to vlastne bolo, no bolo ich naozaj dosť. Som kompletne spotená, celá sa trasiem od neutíchajúcej bolesti a nahlas vzdychám. Ale... áno, som mokrá. Deje sa totiž presne to, čo som od začiatku chcela.
„Vstaň! Sadni si do kaderníckeho kresla!“ rozkázal zrazu.
A v tom momente to prišlo. Bleskovo mi dopadlo, že dnes ma znova čaká poníženie, ktoré dá celej lekcii úplne iný rozmer. Nechcem to. Nie kvôli vlasom, ale preto, že si v sebe vždy rada nechávam asvoň malý kúsok vlastnej dominancie. Tento jeho rituál však zo mňa vyžmýka aj tú poslednú kvapku kontroly. Je to poníženie na tisíc percent, aspoň pre mňa.
Sadám si do kresla. Na tvári už nemám ani náznak úsmevu, zostal vo mne len čistý strach a obrovská nervozita.
V duchu si hovorím, nech to mám už rýchlo za sebou, a radšej skláňam zrak hlboko do zeme. Môj krotiteľ pristupuje ku mne a pevne mi zväzuje ruky k sebe. Utiahne to tak silno, že sa nedokážem pohnúť ani o centimeter – fixuje mi ruky aj nohy.
Prehadzuje cezo mňa kadernícky plášť a rozopína mi obojok. Na jeho miesto mi okolo krku pevne omotáva papierový golier, presne ten, aký sa používa u barberov. Moje vlasy vyčesáva do vysokého, pevného copu a pripína ich tak, aby na zátylku a pri temene zostalo dokonale voľné miesto. Nakoniec mi do úst vkladá roubík, ktorý poriadne, naozaj veľmi silno utiahne. Počas celého tohto procesu je maximálne hrubý. Nekompromisne mi strká hlavu na stranu, nie je v ňom ani štipka nežnosti.
Jeho povaha sa v tej sekunde transformuje na drsného barbera, ktorý sa sám bez opýtania rozhodne, aký strih ti dnes na hlave vytvorí.
Rituál začal... a moje ego padá hlboko na dno. Urobil to už veľakrát, no ja si na toto konkrétne poníženie stále nedokážem zvyknúť.
Cítim ho hlboko vo svojom srdci a táto duševná bolesť ma spaľuje viac než všetky predchádzajúce rany bičom. No na druhej strane? Zároveň ma to neskutočne vzrušuje, pretože viem, že práve teraz ho robím dokonale šťastným. Vďaka mojej absolútnej podriadenosti zažíva tú čistú krásu, ktorú ja prežívam vtedy, keď môžem poslušne kľačať pred ním.
Je to naozaj zaujímavá časť lekcie, však? Moment, kedy sa fyzická bolesť preleje do bolesti duševnej. Slzy mi ticho stekajú po tvári a kvapkajú priamo na drevené parkety. Bezmocne čakám, kedy to celé konečne skončí.
Keď dokončil svoj rituál, strhol zo mňa kadernícky plášť. Ruky mám však stále pevne a nehybne spútané. Pristúpil ku mne spredu a v ruke pevne zvieral dildo.
„Otvor pusu,“ naznačil a ja okamžite otváram ústa.
Zatlačil mi ho neskutočne hlboko, až do samého hrdla. Začínam sa dusiť. Reálne, naozaj sa dusím a lapám po dychu.
„To sa ti páči, čo? Rada sa dusíš... tak poď, môžeš, dus sa!“ vrčí mi drsne do tváre.
Po chvíli ho vytiahne a nechá ma na tri krátke sekundy vydýchať a vypľuť zo seba nahromadené sliny. No hneď pokračoval. Jasné, že pokračoval. Každý správny Pán sa predsa nesmierne rád pozerá na to, keď jeho subinka úprimne trpí, dusí sa a v očiach jej pritom horí divoký, zúfalý oheň.
„Na štyri! Ešte som s tebou neskončil!“ zahrmí miestnosťou.
Presúvam sa na štyri. V ruke už znova drží rákosku.
„Ideme sa učiť prijať moje rany a držať polohu! Poď a vydrž to! Bojuj!“
Dostávam desať tvrdých rán rákoskou. Je to síce pekný, elegantný nástroj, ale štípe ako fras – je to také to ostré, rýchle uštipnutie, ktoré však našťastie celkom rýchlo prebolí.
Potom prichádza na rad tridsať rán strapcovým bičom. Ten bič je čisté zlo, hotová kurva nástroj. Prisahám, že ho raz niekam tajne schovám a navždy sa stratí. Prináša krutú, intenzívnu bolesť, ktorá v sebe spája ostré štípanie s tupým, hlbokým tlakom.
Okamžite po ňom naskakujú tmavé modriny a táto bolesť už len tak neodíde. Veľmi dobre to viem... je predsa druhý deň po lekcii a mňa to stále kurva bolí.
Následne prichádza tridsať rán remeňom. Úprimne, po tom všetkom predošlom pekle je už remeň len taká ľahká, ružová prechádzka ružovou záhradou. Aj keď, povedzme si na rovinu, keď už máte kompletne rozbitý a ubolený celý zadok, neznesiteľne bolí akýkoľvek ďalší dotyk.
„Sadni si, Lola! Ruky dozadu, nohy roztiahnuť...“
Veľmi dobre som vedela, čo teraz príde. Nie, nie, k samotnému orgazmu sme sa ešte stále nedostali.
Rákoska tentoraz dopadá na moje predné stehná. To je uňho úplná novinka, nikdy predtým to nerobil, začal s tým až počas posledných dvoch lekcií. Neskutočne to štípe a bolí. Ale... Lole sa to páči, až príliš. Bola by som schopná sa od tej bolesti na mieste rozplakať, no zároveň ma už dlho nič takto intenzívne nenaštartovalo a nevzrušilo.
A najlepšie na tom je, že tie stopy po ranách budem mať neustále priamo na očiach.
Zinkasovala som presne pätnásť rán a okamžite nato prišiel ďalší povel: „Lola, na štyri, poďme!“
Znova poslušne prechádzam na štyri. Počujem, ako vzadu niečo hľadá a mne okamžite dochádza, čo to bude. Análny kolík. Och, jaj... To mu ešte naozaj nestačilo toľko poníženia na jeden jediný deň? Pretáčam oči do stropu.
Prosím, Pane, nie, žobroním v duchu.
„Ale áno, Lola... Povedal som, že ja ťa na ten kolík naučím. Uvoľni sa,“ hovorí prísne, no pokojne.
Počkala som. Mojimi vlastnými slinami kolík dôkladne navlhčil. Znova na mňa hlbokým hlasom zavrčal: „Lola, uvoľni sa, lebo ťa to bude bolieť! Neboj sa, som tu... nič sa ti nestane.“ Táto jedna jediná veta ma okamžite upokojila a vliala mi do žíl absolútnu dôveru. Hlboký nádych, výdych. Lola, ty to dáš! Úplne som povolila svaly a bol dnu. Neskutočne ten pocit nenávidím a klobúk dole pred všetkými ženami, ktoré to v sebe majú na pravidelnej báze.
Dobre, mám v sebe análny kolík...
a vtom zrazu zacítim, ako mi do pičky vkladá vibračný kolík! Áno, je to tu. Krotiteľ si definitívne robí svoju otrokyňu. Tečiem tak strašne, že je nahlas počuť, ako som tam dole neskutočne, moc vlhká. Pevne ma drží, aby som mu kvôli tomu náporu vzrušenia neutiekla. Som totiž multiorgazmická žena, v takejto pozícii som schopná sa za tridsať sekúnd urobiť hneď niekoľkokrát za sebou. No tie orgazmy po chvíli už začínajú reálne bolieť.
Vytiahol ho. Vibrátor mi priložil priamo na klitoris a dildo mi vrazil hlboko do pičky. Môj Krotiteľ mi berie moju pičku – silno, divoko a bolestivo! Úplne sa prepadám do čistého vzrušenia, znova a znova kompletne vypínam okolitý svet. V tej extáze si predstavujem, že je to on sám so svojím vlastným nástrojom. Prichádza posledný, zdrvujúci orgazmus a ja sa vyčerpaná zosúvam priamo na posteľ.
Zostala som ležať unavená, zničená, ubolená a totálne ponížená...
Ďakujem, Pane. Vaše lekcie sú pre mňa tým najlepším balzamom na moju nepokojnú dušu.
Nana a jej Krotiteľ.
