Keď sa objavila vo dverách, nepozdravila ma. Nepotrebovala. Len sklonila hlavu a kľakla si, tak ako mala. Ruky za chrbtom, kolená od seba, hruď vypnutá.
„Aspoň si pamätáš,“ zamrmlal som a obišiel ju. Na koberci pod ňou už boli odtlačky z minulého týždňa – ako keby ten priestor patril jej telu. Hodil som pred ňu vibračné vajíčko s diaľkovým ovládač...