Hore nad nami je celý vesmír, šíra zem,
no Ty si stredom všetkého, môj Pán, môj chladný sen.
Padám k Tvojim nohám, tam, kde je popraskaný asfalt,
Tvoja prísna ruka mení moju dušu na bazalt.
Tvoj modrý kabát je útočiskom, ktoré ma v noci chráni,
v Tvojich očiach horí staré leto, oheň bez ustania.
Je to plameň Tvojej moci, ktorej sa celá vzdávam,
v hlbokej pokore pred Tebou na kolená padám.
Uťahuješ mi obojok, pevne, až lapám po dychu,
v tom tesnom zovretí, bez hlasu a v tichu,
práve vtedy naozaj cítim, ako mi hrudník zviera,
ako moje srdce bije pre Teba, v čo verí a v čo dúfa.
A potom prichádza trest, no pre mňa je to spása,
v každom švihu biča ukrýva sa Tvoja krása.
Každý jeden úder bičom čistí moju hriešnu myseľ,
v Tvojej svätej bolesti nachádzam svoj zmysel.
Tvoje rany dopadajú ako blesky počas búrky,
pretínajú temnotu mojej submisívnej túžby.
Záblesk chladnej bolesti moju vernú dušu očistí,
Tvoj bič ma v mojej večnej oddanosti uistí.
Moje telo zdobia modriny, mám ich už naozaj dosť,
každá jedna stopa je umelecké dielo pre Tvoju radosť.
Sú to maľby ako v gotických chrámoch, temné a stále,
ako kniha podpísaná autorom, čo píše moje žalme.
Nikdy ma neprestaň vychovávať, ber mi silou moju pýchu,
rob to tak tvrdo, aby som nepočula okolitý ruch a hluk sveta,
nech existuje len Tvoj príkaz a moja absolútna odovzdanosť.
Striháš mi vlasy, berieš mi slová, ja len ticho plačem,
no nie je to plač strachu, pre ľútosť slzy neroním.
Sú to slzy z tej neskutočnej krásy, ktorú v Tebe prežívam,
keď v extáze bolesti na kolenách pred Tebou zaspávam.
Ja to cítim, áno, cítim to v každom kúsku svojej kože,
že som Tvoja skurvená otrokyňa a nikto iný ma vlastniť nemôže.
Pýtaš sa ma, prečo nič nevravím, prečo som taká tichá,
no my predsa nepotrebujeme slová, keď naša vášeň dýcha.
Nepotrebuješ ich Ty, ani ja, v tejto svätej chvíli,
prežívam každú sekundu hlbokého odovzdania a Tvojej sily.
No prosím, dovoľ mi byť občas zlá, neslušná a drzá,
dovoľ mi nedodržať Tvoje príkazy, nech ma Tvoj hnev drása.
Neber mi tú možnosť precítiť znova a znova ten pád,
keď ma skrotíš skurvenou bolesťou a pohľadom vrátiš naspäť.
Vráť ma na moje miesto, tak tvrdo, aby nebo od strachu plakalo,
aby zemské jadro puklo a tisíc sopiek vybuchovalo.
Nepýtaj sa ma už na nič, veď ja nemám slov, čo by som povedala,
všetku svoju reč som Ti v bičovaní dobrovoľne odovzdala.
Iba mi v hrudi divoko udiera srdce, tie dva takty pre Teba,
veď Ty sám dobre vieš, že ja mám vždy čo povedať do neba.
A tak, keď teraz mlčím a zmohnem sa len na tiché stnutie,
znamená to jediné:
máš ma presne tam, kde ma chceš a potrebuješ mať.
no Ty si stredom všetkého, môj Pán, môj chladný sen.
Padám k Tvojim nohám, tam, kde je popraskaný asfalt,
Tvoja prísna ruka mení moju dušu na bazalt.
Tvoj modrý kabát je útočiskom, ktoré ma v noci chráni,
v Tvojich očiach horí staré leto, oheň bez ustania.
Je to plameň Tvojej moci, ktorej sa celá vzdávam,
v hlbokej pokore pred Tebou na kolená padám.
Uťahuješ mi obojok, pevne, až lapám po dychu,
v tom tesnom zovretí, bez hlasu a v tichu,
práve vtedy naozaj cítim, ako mi hrudník zviera,
ako moje srdce bije pre Teba, v čo verí a v čo dúfa.
A potom prichádza trest, no pre mňa je to spása,
v každom švihu biča ukrýva sa Tvoja krása.
Každý jeden úder bičom čistí moju hriešnu myseľ,
v Tvojej svätej bolesti nachádzam svoj zmysel.
Tvoje rany dopadajú ako blesky počas búrky,
pretínajú temnotu mojej submisívnej túžby.
Záblesk chladnej bolesti moju vernú dušu očistí,
Tvoj bič ma v mojej večnej oddanosti uistí.
Moje telo zdobia modriny, mám ich už naozaj dosť,
každá jedna stopa je umelecké dielo pre Tvoju radosť.
Sú to maľby ako v gotických chrámoch, temné a stále,
ako kniha podpísaná autorom, čo píše moje žalme.
Nikdy ma neprestaň vychovávať, ber mi silou moju pýchu,
rob to tak tvrdo, aby som nepočula okolitý ruch a hluk sveta,
nech existuje len Tvoj príkaz a moja absolútna odovzdanosť.
Striháš mi vlasy, berieš mi slová, ja len ticho plačem,
no nie je to plač strachu, pre ľútosť slzy neroním.
Sú to slzy z tej neskutočnej krásy, ktorú v Tebe prežívam,
keď v extáze bolesti na kolenách pred Tebou zaspávam.
Ja to cítim, áno, cítim to v každom kúsku svojej kože,
že som Tvoja skurvená otrokyňa a nikto iný ma vlastniť nemôže.
Pýtaš sa ma, prečo nič nevravím, prečo som taká tichá,
no my predsa nepotrebujeme slová, keď naša vášeň dýcha.
Nepotrebuješ ich Ty, ani ja, v tejto svätej chvíli,
prežívam každú sekundu hlbokého odovzdania a Tvojej sily.
No prosím, dovoľ mi byť občas zlá, neslušná a drzá,
dovoľ mi nedodržať Tvoje príkazy, nech ma Tvoj hnev drása.
Neber mi tú možnosť precítiť znova a znova ten pád,
keď ma skrotíš skurvenou bolesťou a pohľadom vrátiš naspäť.
Vráť ma na moje miesto, tak tvrdo, aby nebo od strachu plakalo,
aby zemské jadro puklo a tisíc sopiek vybuchovalo.
Nepýtaj sa ma už na nič, veď ja nemám slov, čo by som povedala,
všetku svoju reč som Ti v bičovaní dobrovoľne odovzdala.
Iba mi v hrudi divoko udiera srdce, tie dva takty pre Teba,
veď Ty sám dobre vieš, že ja mám vždy čo povedať do neba.
A tak, keď teraz mlčím a zmohnem sa len na tiché stnutie,
znamená to jediné:
máš ma presne tam, kde ma chceš a potrebuješ mať.
