Dve lekcie od môjho Pána
Dnes vám tu opíšem dve lekcie, ktoré sa stali dva dni za sebou.
Sedím pred počítačom v prítmí a snážim sa usporiadať si myšlienky. Ako začať? Čím? Udialo sa toho toľko, že tomu sama nedokážem uveriť.
Sú veci, ktoré sa dajú len ťažko vysvetliť slovami, tie musíte precítiť na vlastnej koži. Kam až môžeme posúvať vzťah s mojím Pánom? Keď si myslím, že sme dosiahli samotný vrchol a lepšie to už byť nemôže, zakaždým príde ďalšia a ďalšia lekcia. A ja vtedy v hĺbke duše zistím, že áno... s ním sa dá zájsť ešte oveľa ďalej, do miest, kam sa iní boja čo i len pozrieť.
Streda
Začiatok lekcie bol nenápadný, ako vždy. Rozhovor dvoch ľudí, úprimný a hlboký. Bolo to zvláštne, akoby sme sa poznali celé roky, pritom to bol len mesiac, čo ma mal vo svojej moci. Nikdy som si s nikým tak nerozumela, aj po tej obyčajnej, ľudskej stránke. No nič, prejdime k tomu, na čo tu všetci tak netrpezlivo čakáte... k tomu, ako pokračoval náš príbeh skrytý pred zrakmi sveta.
Sme hore v izbe. Mala som vtipnú, až mierne dominantnejšiu náladu než bežne, hrala som nebezpečnú hru.
Videl to na mne. Jemne sa usmial... bol to úsmev, z ktorého naskakujú zimomriavky. Vedel to on, vedela som to ja: dnes to bude bolieť.
Pozeral sa mi hlboko do očí, hľadal moju slabosť a ja som mu ten pohľad vyzývavo opätovala. Zasmiala som sa – provokatívne, drzo, priamo do tváre jeho autorite.
V izbe v sekunde zamrzol vzduch.
On: „Ruky okamžite za chrbát! Zase nevieš, ako sa máš správať? Nevadí, ja ťa naučím, od toho som tu. Teraz sa ukáž, ako sa budeš smiať! Nepočula si? Máš dať ruky pred seba.“
V duchu si vravím: Nana, upokoj sa už, lebo zase ide po tvojich rukách, upokoj sa. Išlo to? Jasné, že nie. Moja temná stránka chcela vidieť, čo urobí. A áno... prišli rany na obe ruky.
Bolesť bola taká silná, až som ju cítila hlboko v mozgu. Preklínam ho v tom momente, zazerám po ňom cez slzy. No pod tým všetkým si vravím: Poď ešte, ukáž mi, čo je v tebe. Kolko trpezlivosti v sebe máš?
Áno, som provokatérka, ktorá presne vie, čo sa stane, ak prekročí hranicu.
Možno preto k sebe priťahujem len sadistov... ľudí, ktorí dokážu prečítať moje skryté túžby.
Z mojich myšlienkových debát ma náhle vytrhol jeho silný, chladný hlas.
On: „Vstaň! Ruky pred seba...“
Vytiahol kožené putá a okolo ramien mi spútal ruky pevným koženým opaskom. Pocit? Dokonalý. Znehybnenie bolelo, no tá studená koža ma silno držala pokope, akoby mi dávala nový tvar. Hornou časťou tela som sa nedokázala pohnúť, bola som uväznená vo vlastnom tele.
On: „Sadnúť na stoličku... ruky dozadu, ty zlé, neposlušné dievčatko.
Vie, že ma tieto slová vždy zahanbia, no zároveň ma neskutočne vzrušujú. Samozrejme, zahanbená som bola už predtým – veď moje telo je pri ňom vždy úplne nahé, zbavené akejkoľvek obrannej vrstvy. Áno, stále s tým vnútorne bojujem a len sa to učím prijímať.
Sadám si na stoličku a nervozita vo mne nebezpečne stúpa. Potím sa, som nedočkavá, čo všetko zahŕňa jeho plán. Zrazu mi k stoličke spútal aj nohy. Akoby to nestačilo... na hlavu mi nasadil nepriehľadnú masku a kuklu a do úst vložil roubík. Svet naokolo zmizol, zostala len tma. Hlavu a krk mi zozadu priviazal k stoličke, pevne k mojim spútaným rukám. Ostala som absolútne bezmocná, nevedela som sa ani pohnúť, izolovaná od reality. Existuje väčšie zahanbenie než toto? Cítila som sa, akoby sa vo mne niečo zlomilo. Tá hanba a ten desivý, no slastný pocit, že sa mu odovzdávam až na samotný okraj.
A do toho ticha a tmy? Rany rákoskou po stehnách. Skúmal ma, hľadal môj prah bolesti. Tým, že som masochistka, vydržím naozaj veľa. Ale to neznamená, že ma to nebolí. Áno, aj nás masochistky to bolí... len nás tá bolesť niekde hlboko vzadu vzrušuje a zámerne ju vyhľadávame.
Lenže v kombinácii s tou absolútnou tmou, polohou a narastajúcou bolesťou sa niečo stalo... Prišiel neovládateľný plač.
Čo sa to so mnou deje? Prečo plačem? Pýtam sa samej seba v tej čierňave pod maskou. Veď to zasa až tak moc nebolelo, zvládla som už aj oveľa väčšiu bolesť bez jedinej slzy.
Čo je, Nana? Tá jeho arogantnosť, drzosť a čistá dominantnosť, ktorú z neho bolo cítiť aj bez pohľadu, ma zlomila. Áno, zlomil vo mne niečo hlboké. Pozor, nezlomil moju provokáciu, tá tam zostane vždy. Ale dotkol sa niečoho, čo je hlboko skryté... dotkol sa mojej duše. Už to nebola len hra, bol to skutočný, tichý boj. Kto z koho... a áno, vyhral on.
Po nejakom čase mi dal dole masku, rozviazal ma a uvoľnil mi ruky aj nohy. Stál predo mnou, ticho sa na mňa pozeral a prstami mi utrel slzy. No toto tajomné divadlo rituálu pokračovalo ďalej.
On: „Na posteľ, na brucho, hneď! Urobíme niečo, čo z duše nemáš rada, ale je to potrebné, aby si vedela, kde máš svoje miesto.“
Vedela som, čo príde. Zase to zväzovanie, ktoré tak nenávidím, pri ktorom sa cítim úplne bezbranná. Bolelo ma celé telo. Išla som na tú posteľ... hádať sa s ním? Ďakujem, nie.
Zviazal mi ruky za chrbát, nohy pevne spojil s rukami. Znova maska, znova roubík. Vrátila som sa do tmy. Vedela som, že toto ma zničí. Aj tak bolo. Keď ma začal švihať s rákoskou po stehnách a po zadku, už som mala dosť. Potom vymenil nástroj za opasok. Vie s ním narábať až príliš dobre, presne a neúprosne.
Ale čo mi vtedy behalo hlavou? Ľútosť, vzrušenie, zahanbenie, pocit absolútnej prázdnoty a zároveň neskutočnej naplnenosti... ťažko opísať ten rozporuplný pocit. Pre mňa je to moment úplnej odovzdanosti. Chcela som sa mu odovzdať, no nečakala som, že má v sebe až takú obrovskú duševnú silu. Silu na to, aby ma zlomil, aby videl moje slzy a aby som konečne pocítila ten vytúžený pocit ticha v hlave.
Keď celý deň, týždeň, mesiace nosíte v hlave každodenné starosti, stále na niečo myslíte, máte starosti a rozmýšľate, čo všetko musíte, aké máte problémy... no ten pocit s ním? Totálne ticho v hlave. V duši zostal iba jeho hlas a jeho vôňa. Rob so mnou, čo len chceš, len aby tento pocit nikdy neskončil. Jasné, ale všetko sa raz skončí, ako aj táto lekcia. Sadla som si potom do auta a išla domov... ale predtým som si siahla do môjho rozkroku. Tak mokro tam bolo, až som mala sedačku mokrú aj šaty... Išla som domov nocou s vedomím, že tento pocit už nič nemôže prekonať. No hneď na druhý deň som zistila, ako hlboko som sa mýlila.
Štvrtok
Môj Pán má fetiš na vlasy, rád sa s nimi hrá a rád ich upravuje podľa seba, akoby pretváral moju identitu. Bavili sme sa o tom, vedela som, čo chce urobiť – undershave(vyholenie spodnej časti hlavy). Či sa mi ten štýl páči? Nie, nepáči. Bola som však pevne presvedčená, že to preňho urobím. Chcela som mu úplne patriť, ukázať mu moju odovzdanosť, ktorá nebude vyjadrená slovami, ale skutočnými činmi.
Lekcia sa začala rituálne.
Kľačala som pred ním a recitovala modlitbu, ktorú som preňho sama napísala. Mala som sa ju naučiť dokonale naspamäť. Hoci som ju písala ja, mám obrovský problém zapamätať si texty. Takže to nebolo dokonalé, čo som vedela, že nebude, a vopred som ho na to pripravovala.
Sadisticky sa usmial, pozrel sa na mňa z výšky a spýtal sa: „Vieš, že to nebolo dobré?“
„Áno, Pane, viem...“
Mala som strach, tajomné napätie v izbe sa dalo krájať. Vedela som, že to bude bolieť, už som sa len v duchu modlila, nech to nie sú dlane. Nie, neboli.
Postavil ma a vraví chladným tónom: „Predkloň sa, nehýb sa a počítaj... Bola si zlá, neposlušná subinka, nepotešila si Pána... za to ťa potrestám...“
Predklonila som sa až tak, že som sa dotýkala vlastných členkov. A rany prichádzali s jazdeckým bičom... auuuuu, fakt boľavé. A nie, čitatelia, nebil ma tým mäkkým koženým končekom, ale samotnou tyčkou. 100 rán. Jeho 100 rán musí byť pri každom treste, je to jeho magické číslo. Už rozmýšľam, že mu poviem: Haló? Existuje aj iné číslo, posuňme sa napríklad na 150. Viem, že sa teraz, keď to čítate, usmievate a krútite hlavou, že táto žena nedá pokoj. Nie, nedám!
Dobre, zvládla som to, dala som to. Samozrejme, upadla aj jedna slza, ale pozor – iba jedna. A ktovie, možno to bol len pot. Kto vie?
Ale pozor, vtedy sme prišli k niečomu, čo som si dovtedy iba predstavovala v tajných snoch, no nikdy nezažila na vlastnej koži.
Ruky mi spútal, okolo krku mi dal kadernícky plášť.
Posadil ma do kresla... Moje pocity v tej chvíli? Do piči, čo robíš? Počkaj, to vážne urobíš? Počkaj, počkaj… to mu fakt dovolíš? Nana, odpovedz... Hádala som sa v duchu sama so sebou, v mojej hlave prebiehal tichý rozpor. Jedna moja strana si vraví: Okey, poď, ukáž mu tvoju oddanosť nie slovami, ale činmi. A tá druhá stránka panikárila: Nie!! Sú to tvoje vlasy, nerob to, stopni ho.
Zdvihol mi tvár, pozrel sa mi hlboko do očí a opýtal sa ma presne 7-krát, či teda vážne ideme do toho. Chcel si byť istý mojou mysľou.
Moja odpoveď? „Áno, Pane, robte... pre Vás urobím čokoľvek.“
Jasné, bola som drsná a hrdá iba do momentu, kým nezaznel zvuk nožníc a neodstrihol prvý veľký pramienok mojich vlasov. Videla som v zrkadle, ako mi padajú dole na zem, ako strácam kus seba. Vedela som, že strojček pôjde až do holej kože. Áno, vtedy som sa rozplakala od ľútosti... ale zase, nebola to čistá ľútosť. Miešala sa v tom obrovská, temná nadržanosť. Vedomie, že robím pre svojho Pána niečo také radikálne, niečo, čo by som nikdy nikomu inému nedovolila.
Cop, ktorý mi navrchu nechal, mi visel do očí. A pod tým copom, na oholenej koži, som zrazu začala cítiť jeho horúci dych. Bol rýchly, prudký, nadržaný. Presne tie isté pocity mal v tej chvíli on, aké som prežívala ja v kresle. Áno, aj ja som bola neskutočne vzrušená a kreslo podo mnou ostalo úplne mokré. Mala som v sebe ľútosť, no hlavne jednu veľkú otázku v hlave: Kokos, kto vlastne si? Mala som už veľa Pánov, ale ani jeden si ma takto dokonale nezískal, ani jeden neodomkol moje vnútro tak ako on.
Počas toho, ako môj Pán pracoval, mi hlavou preletela tajná myšlienka: Okey... tak aj ja sa s tebou pohrám, hneď ako skončíš. Len ja sa pohrám s tvojou dominanciou. Tešila som sa na to, ako ho rafinovane vyprovokujem k jeho najväčšej sile. Prečo? Lebo som po tomto hlbokom zážitku transformácie potrebovala bolesť – nie len tak hocijakú, ale čistú, surovú a silnú. Cítila som, ako je moja submisívna duša otvorená viac a viac. A keď sa raz takto otvorí, tak zúfalo potrebuje jeho rázny dotyk...
Vytrhol ma z premýšľania zvuk vypnutého strojčeka a jeho hlas: „Hotovo, teraz už si ozaj moja a iba moja subinka. Som ti vďačný, že si to kvôli mne dala. Si ozaj silná žena, ďakujem.“
Jasné, že ešte som po ňom musela všetko upratať. Ja – úplne nahá... ostrihaná... a ponížená tak strašne moc, že som už len vnútorne túžila po ďalšej rane, po bolesti, ktorá by to obrovské poníženie trošku zjemnila a premenila na rozkoš.
Tak som ho začala provokovať. Vedela som, že som už blízko jeho limitu, tak som ešte pridala posledné kvapky provokácie (nie, nebudem prezrádzať ako, to zostane naším tajomstvom skrytým v tieni).
On: „Kľakni si na to kreslo a vyspúľ zadok.“
Vyspúlila som ho v tichu izby a napäto čakala...
rana. Au! „Áno, Pane, bolí... a čo, nedáš silnejšie?“ provokovala som ďalej, hľadajúc absolútny limit. 2., 3., 4. rana... prichádzali tie isté údery.
Áno, boleli, a čo? Nič, čo som ešte s ním nezažila.
Až kým neprišlo posledných 7 rán.
Hneď som vedela, že áno, toto je ono, ten pravý, nefalšovaný záver. Toto som chcela. Veľmi to bolí, cítila som tie údery až hlboko v žalúdku, sťahovalo mi celé vnútro. Bojovala som sama so sebou, s každým dychom. Ale som rada, že sme skončili, ten moment uvoľnenia bol magický. Fúúú, tak to áno, má gule, v duchu som sa zasmiala nad jeho neústupčivosťou.
Ale zadok ma teda poriadne bolí aj teraz, keď sedím v noci pred počítačom a píšem túto poviedku. Pane, keď to teraz čítate, ďakujem Vám za túto dnešnú lekciu.
Ukázali ste moju dokonalú odovzdanosť voči Vám...
Kam až môže zájsť odovzdanosť a skrytá túžba?
Hrubá sila sa snúbila s tou najčistejšou, najhlbšou odovzdanosťou, keď týchto sedem zdrvujúcich úderov premenilo moju bolesť na číru, zvrátenú extázu. Po skončení tejto brutálnej lekcie ostáva moje telo rozochvené v tme, no moja duša zostáva víťazne podrobená Vašej absolútnej, magickej dominancii.
Nana a Krotitel
Dnes vám tu opíšem dve lekcie, ktoré sa stali dva dni za sebou.
Sedím pred počítačom v prítmí a snážim sa usporiadať si myšlienky. Ako začať? Čím? Udialo sa toho toľko, že tomu sama nedokážem uveriť.
Sú veci, ktoré sa dajú len ťažko vysvetliť slovami, tie musíte precítiť na vlastnej koži. Kam až môžeme posúvať vzťah s mojím Pánom? Keď si myslím, že sme dosiahli samotný vrchol a lepšie to už byť nemôže, zakaždým príde ďalšia a ďalšia lekcia. A ja vtedy v hĺbke duše zistím, že áno... s ním sa dá zájsť ešte oveľa ďalej, do miest, kam sa iní boja čo i len pozrieť.
Streda
Začiatok lekcie bol nenápadný, ako vždy. Rozhovor dvoch ľudí, úprimný a hlboký. Bolo to zvláštne, akoby sme sa poznali celé roky, pritom to bol len mesiac, čo ma mal vo svojej moci. Nikdy som si s nikým tak nerozumela, aj po tej obyčajnej, ľudskej stránke. No nič, prejdime k tomu, na čo tu všetci tak netrpezlivo čakáte... k tomu, ako pokračoval náš príbeh skrytý pred zrakmi sveta.
Sme hore v izbe. Mala som vtipnú, až mierne dominantnejšiu náladu než bežne, hrala som nebezpečnú hru.
Videl to na mne. Jemne sa usmial... bol to úsmev, z ktorého naskakujú zimomriavky. Vedel to on, vedela som to ja: dnes to bude bolieť.
Pozeral sa mi hlboko do očí, hľadal moju slabosť a ja som mu ten pohľad vyzývavo opätovala. Zasmiala som sa – provokatívne, drzo, priamo do tváre jeho autorite.
V izbe v sekunde zamrzol vzduch.
On: „Ruky okamžite za chrbát! Zase nevieš, ako sa máš správať? Nevadí, ja ťa naučím, od toho som tu. Teraz sa ukáž, ako sa budeš smiať! Nepočula si? Máš dať ruky pred seba.“
V duchu si vravím: Nana, upokoj sa už, lebo zase ide po tvojich rukách, upokoj sa. Išlo to? Jasné, že nie. Moja temná stránka chcela vidieť, čo urobí. A áno... prišli rany na obe ruky.
Bolesť bola taká silná, až som ju cítila hlboko v mozgu. Preklínam ho v tom momente, zazerám po ňom cez slzy. No pod tým všetkým si vravím: Poď ešte, ukáž mi, čo je v tebe. Kolko trpezlivosti v sebe máš?
Áno, som provokatérka, ktorá presne vie, čo sa stane, ak prekročí hranicu.
Možno preto k sebe priťahujem len sadistov... ľudí, ktorí dokážu prečítať moje skryté túžby.
Z mojich myšlienkových debát ma náhle vytrhol jeho silný, chladný hlas.
On: „Vstaň! Ruky pred seba...“
Vytiahol kožené putá a okolo ramien mi spútal ruky pevným koženým opaskom. Pocit? Dokonalý. Znehybnenie bolelo, no tá studená koža ma silno držala pokope, akoby mi dávala nový tvar. Hornou časťou tela som sa nedokázala pohnúť, bola som uväznená vo vlastnom tele.
On: „Sadnúť na stoličku... ruky dozadu, ty zlé, neposlušné dievčatko.
Vie, že ma tieto slová vždy zahanbia, no zároveň ma neskutočne vzrušujú. Samozrejme, zahanbená som bola už predtým – veď moje telo je pri ňom vždy úplne nahé, zbavené akejkoľvek obrannej vrstvy. Áno, stále s tým vnútorne bojujem a len sa to učím prijímať.
Sadám si na stoličku a nervozita vo mne nebezpečne stúpa. Potím sa, som nedočkavá, čo všetko zahŕňa jeho plán. Zrazu mi k stoličke spútal aj nohy. Akoby to nestačilo... na hlavu mi nasadil nepriehľadnú masku a kuklu a do úst vložil roubík. Svet naokolo zmizol, zostala len tma. Hlavu a krk mi zozadu priviazal k stoličke, pevne k mojim spútaným rukám. Ostala som absolútne bezmocná, nevedela som sa ani pohnúť, izolovaná od reality. Existuje väčšie zahanbenie než toto? Cítila som sa, akoby sa vo mne niečo zlomilo. Tá hanba a ten desivý, no slastný pocit, že sa mu odovzdávam až na samotný okraj.
A do toho ticha a tmy? Rany rákoskou po stehnách. Skúmal ma, hľadal môj prah bolesti. Tým, že som masochistka, vydržím naozaj veľa. Ale to neznamená, že ma to nebolí. Áno, aj nás masochistky to bolí... len nás tá bolesť niekde hlboko vzadu vzrušuje a zámerne ju vyhľadávame.
Lenže v kombinácii s tou absolútnou tmou, polohou a narastajúcou bolesťou sa niečo stalo... Prišiel neovládateľný plač.
Čo sa to so mnou deje? Prečo plačem? Pýtam sa samej seba v tej čierňave pod maskou. Veď to zasa až tak moc nebolelo, zvládla som už aj oveľa väčšiu bolesť bez jedinej slzy.
Čo je, Nana? Tá jeho arogantnosť, drzosť a čistá dominantnosť, ktorú z neho bolo cítiť aj bez pohľadu, ma zlomila. Áno, zlomil vo mne niečo hlboké. Pozor, nezlomil moju provokáciu, tá tam zostane vždy. Ale dotkol sa niečoho, čo je hlboko skryté... dotkol sa mojej duše. Už to nebola len hra, bol to skutočný, tichý boj. Kto z koho... a áno, vyhral on.
Po nejakom čase mi dal dole masku, rozviazal ma a uvoľnil mi ruky aj nohy. Stál predo mnou, ticho sa na mňa pozeral a prstami mi utrel slzy. No toto tajomné divadlo rituálu pokračovalo ďalej.
On: „Na posteľ, na brucho, hneď! Urobíme niečo, čo z duše nemáš rada, ale je to potrebné, aby si vedela, kde máš svoje miesto.“
Vedela som, čo príde. Zase to zväzovanie, ktoré tak nenávidím, pri ktorom sa cítim úplne bezbranná. Bolelo ma celé telo. Išla som na tú posteľ... hádať sa s ním? Ďakujem, nie.
Zviazal mi ruky za chrbát, nohy pevne spojil s rukami. Znova maska, znova roubík. Vrátila som sa do tmy. Vedela som, že toto ma zničí. Aj tak bolo. Keď ma začal švihať s rákoskou po stehnách a po zadku, už som mala dosť. Potom vymenil nástroj za opasok. Vie s ním narábať až príliš dobre, presne a neúprosne.
Ale čo mi vtedy behalo hlavou? Ľútosť, vzrušenie, zahanbenie, pocit absolútnej prázdnoty a zároveň neskutočnej naplnenosti... ťažko opísať ten rozporuplný pocit. Pre mňa je to moment úplnej odovzdanosti. Chcela som sa mu odovzdať, no nečakala som, že má v sebe až takú obrovskú duševnú silu. Silu na to, aby ma zlomil, aby videl moje slzy a aby som konečne pocítila ten vytúžený pocit ticha v hlave.
Keď celý deň, týždeň, mesiace nosíte v hlave každodenné starosti, stále na niečo myslíte, máte starosti a rozmýšľate, čo všetko musíte, aké máte problémy... no ten pocit s ním? Totálne ticho v hlave. V duši zostal iba jeho hlas a jeho vôňa. Rob so mnou, čo len chceš, len aby tento pocit nikdy neskončil. Jasné, ale všetko sa raz skončí, ako aj táto lekcia. Sadla som si potom do auta a išla domov... ale predtým som si siahla do môjho rozkroku. Tak mokro tam bolo, až som mala sedačku mokrú aj šaty... Išla som domov nocou s vedomím, že tento pocit už nič nemôže prekonať. No hneď na druhý deň som zistila, ako hlboko som sa mýlila.
Štvrtok
Môj Pán má fetiš na vlasy, rád sa s nimi hrá a rád ich upravuje podľa seba, akoby pretváral moju identitu. Bavili sme sa o tom, vedela som, čo chce urobiť – undershave(vyholenie spodnej časti hlavy). Či sa mi ten štýl páči? Nie, nepáči. Bola som však pevne presvedčená, že to preňho urobím. Chcela som mu úplne patriť, ukázať mu moju odovzdanosť, ktorá nebude vyjadrená slovami, ale skutočnými činmi.
Lekcia sa začala rituálne.
Kľačala som pred ním a recitovala modlitbu, ktorú som preňho sama napísala. Mala som sa ju naučiť dokonale naspamäť. Hoci som ju písala ja, mám obrovský problém zapamätať si texty. Takže to nebolo dokonalé, čo som vedela, že nebude, a vopred som ho na to pripravovala.
Sadisticky sa usmial, pozrel sa na mňa z výšky a spýtal sa: „Vieš, že to nebolo dobré?“
„Áno, Pane, viem...“
Mala som strach, tajomné napätie v izbe sa dalo krájať. Vedela som, že to bude bolieť, už som sa len v duchu modlila, nech to nie sú dlane. Nie, neboli.
Postavil ma a vraví chladným tónom: „Predkloň sa, nehýb sa a počítaj... Bola si zlá, neposlušná subinka, nepotešila si Pána... za to ťa potrestám...“
Predklonila som sa až tak, že som sa dotýkala vlastných členkov. A rany prichádzali s jazdeckým bičom... auuuuu, fakt boľavé. A nie, čitatelia, nebil ma tým mäkkým koženým končekom, ale samotnou tyčkou. 100 rán. Jeho 100 rán musí byť pri každom treste, je to jeho magické číslo. Už rozmýšľam, že mu poviem: Haló? Existuje aj iné číslo, posuňme sa napríklad na 150. Viem, že sa teraz, keď to čítate, usmievate a krútite hlavou, že táto žena nedá pokoj. Nie, nedám!
Dobre, zvládla som to, dala som to. Samozrejme, upadla aj jedna slza, ale pozor – iba jedna. A ktovie, možno to bol len pot. Kto vie?
Ale pozor, vtedy sme prišli k niečomu, čo som si dovtedy iba predstavovala v tajných snoch, no nikdy nezažila na vlastnej koži.
Ruky mi spútal, okolo krku mi dal kadernícky plášť.
Posadil ma do kresla... Moje pocity v tej chvíli? Do piči, čo robíš? Počkaj, to vážne urobíš? Počkaj, počkaj… to mu fakt dovolíš? Nana, odpovedz... Hádala som sa v duchu sama so sebou, v mojej hlave prebiehal tichý rozpor. Jedna moja strana si vraví: Okey, poď, ukáž mu tvoju oddanosť nie slovami, ale činmi. A tá druhá stránka panikárila: Nie!! Sú to tvoje vlasy, nerob to, stopni ho.
Zdvihol mi tvár, pozrel sa mi hlboko do očí a opýtal sa ma presne 7-krát, či teda vážne ideme do toho. Chcel si byť istý mojou mysľou.
Moja odpoveď? „Áno, Pane, robte... pre Vás urobím čokoľvek.“
Jasné, bola som drsná a hrdá iba do momentu, kým nezaznel zvuk nožníc a neodstrihol prvý veľký pramienok mojich vlasov. Videla som v zrkadle, ako mi padajú dole na zem, ako strácam kus seba. Vedela som, že strojček pôjde až do holej kože. Áno, vtedy som sa rozplakala od ľútosti... ale zase, nebola to čistá ľútosť. Miešala sa v tom obrovská, temná nadržanosť. Vedomie, že robím pre svojho Pána niečo také radikálne, niečo, čo by som nikdy nikomu inému nedovolila.
Cop, ktorý mi navrchu nechal, mi visel do očí. A pod tým copom, na oholenej koži, som zrazu začala cítiť jeho horúci dych. Bol rýchly, prudký, nadržaný. Presne tie isté pocity mal v tej chvíli on, aké som prežívala ja v kresle. Áno, aj ja som bola neskutočne vzrušená a kreslo podo mnou ostalo úplne mokré. Mala som v sebe ľútosť, no hlavne jednu veľkú otázku v hlave: Kokos, kto vlastne si? Mala som už veľa Pánov, ale ani jeden si ma takto dokonale nezískal, ani jeden neodomkol moje vnútro tak ako on.
Počas toho, ako môj Pán pracoval, mi hlavou preletela tajná myšlienka: Okey... tak aj ja sa s tebou pohrám, hneď ako skončíš. Len ja sa pohrám s tvojou dominanciou. Tešila som sa na to, ako ho rafinovane vyprovokujem k jeho najväčšej sile. Prečo? Lebo som po tomto hlbokom zážitku transformácie potrebovala bolesť – nie len tak hocijakú, ale čistú, surovú a silnú. Cítila som, ako je moja submisívna duša otvorená viac a viac. A keď sa raz takto otvorí, tak zúfalo potrebuje jeho rázny dotyk...
Vytrhol ma z premýšľania zvuk vypnutého strojčeka a jeho hlas: „Hotovo, teraz už si ozaj moja a iba moja subinka. Som ti vďačný, že si to kvôli mne dala. Si ozaj silná žena, ďakujem.“
Jasné, že ešte som po ňom musela všetko upratať. Ja – úplne nahá... ostrihaná... a ponížená tak strašne moc, že som už len vnútorne túžila po ďalšej rane, po bolesti, ktorá by to obrovské poníženie trošku zjemnila a premenila na rozkoš.
Tak som ho začala provokovať. Vedela som, že som už blízko jeho limitu, tak som ešte pridala posledné kvapky provokácie (nie, nebudem prezrádzať ako, to zostane naším tajomstvom skrytým v tieni).
On: „Kľakni si na to kreslo a vyspúľ zadok.“
Vyspúlila som ho v tichu izby a napäto čakala...
rana. Au! „Áno, Pane, bolí... a čo, nedáš silnejšie?“ provokovala som ďalej, hľadajúc absolútny limit. 2., 3., 4. rana... prichádzali tie isté údery.
Áno, boleli, a čo? Nič, čo som ešte s ním nezažila.
Až kým neprišlo posledných 7 rán.
Hneď som vedela, že áno, toto je ono, ten pravý, nefalšovaný záver. Toto som chcela. Veľmi to bolí, cítila som tie údery až hlboko v žalúdku, sťahovalo mi celé vnútro. Bojovala som sama so sebou, s každým dychom. Ale som rada, že sme skončili, ten moment uvoľnenia bol magický. Fúúú, tak to áno, má gule, v duchu som sa zasmiala nad jeho neústupčivosťou.
Ale zadok ma teda poriadne bolí aj teraz, keď sedím v noci pred počítačom a píšem túto poviedku. Pane, keď to teraz čítate, ďakujem Vám za túto dnešnú lekciu.
Ukázali ste moju dokonalú odovzdanosť voči Vám...
Kam až môže zájsť odovzdanosť a skrytá túžba?
Hrubá sila sa snúbila s tou najčistejšou, najhlbšou odovzdanosťou, keď týchto sedem zdrvujúcich úderov premenilo moju bolesť na číru, zvrátenú extázu. Po skončení tejto brutálnej lekcie ostáva moje telo rozochvené v tme, no moja duša zostáva víťazne podrobená Vašej absolútnej, magickej dominancii.
Nana a Krotitel
