Poznali sa už takmer osem mesiacov.
Nikdy sa nestretli osobne.
Ich kontakt začal úplne nevinne,.. správou na BDSM fóre, po ktorej nasledovali dlhé večerné rozhovory. Spočiatku sa rozprávali o fantáziách, hraniciach a dôvere. Postupne sa ich rozhovory stali osobnejšími.
On bol v BDSM svete skúsený. Poznal psychológiu dynamiky moci, vedel, ako budovať napätie a predovšetkým vedel, že najväčšia časť hry sa často odohráva v hlave.
Ona mu postupne povedala všetko.
Čo ju priťahovalo.
Čoho sa bála.
Čo by chcela niekedy skúsiť.
A jedného večera mu napísala:
„Chcem, aby si ma raz uniesol.“
Najskôr si myslela, že sa len hrá so slovami.
On však odpovedal:
„Ak to naozaj chceš, raz nebudeš vedieť, kedy ten deň príde.“
Práve tá veta jej zostala v hlave.
Bolo to pred mesiacmi. Vtedy sa jej myšlienka zdala vzrušujúca práve preto, že bola taká vzdialená a nepravdepodobná. Poslala svoju adresu. Dokonca mu poštou poslala náhradný kľúč od domu.
K nemu priložila list.
Uneste ma vtedy, keď to budem najmenej čakať.
Uistite sa, že mi poriadne zapcháte ústa, aby ma susedia nepočuli kričať. A veľa šťastia pri tom, aby ste ma udržali v tichosti.
Dráždite ma až na hranicu šialenstva. Vyburcujte ma tak veľmi, že vás budem prosiť o váš penis, hoci zo seba pravdepodobne nebudem schopná dostať viac než pár slov.
Chcem byť úplne vo vašej moci. Robte so mnou svoje zvrátené veci, priveďte ma k úplnej poslušnosti, prinúťte ma túžiť po vašom penise a predovšetkým ma prinúťte vyvrcholiť tisíckrát.
Chcem na chvíľu zabudnúť na skutočný svet a všetok stres, ktorý prináša. Chcem zažiť maximálne napätie, byť úplne pohltená svojimi zmyslami a odovzdať vám všetku kontrolu. Použite všetky hračky, ktoré máte, aby ste zo mňa urobili svoju kurvu a otrokyňu.
Análny sex som ešte nikdy nezažila, takže sa určite postarajte o to, aby ste naň nezabudli.
Odovzdala mu možnosť rozhodnúť, kedy sa jej fantázia skončí a realita začne.
Mohlo to byť zajtra.
O týždeň.
O niekoľko mesiacov.
Pokračovala vo svojom živote.
Práca. Povinnosti. Bežné dni.
O niekoľko mesiacov neskôr kráčala večer domov.
Keď vošla do domu a zavrela za sebou dvere, začula za sebou tichý hlas.
„Ahoj.“
Znehybnela.
Ten hlas poznala.
Pomaly sa otočila.
Bol to on.
Prvýkrát ho videla naživo.
Nestihla povedať takmer nič.
Pristúpil k nej a pevne jej stiahol ruky za chrbtom. Kovové putá zacvakli okolo zápästí.
Pokúsila sa pohnúť.
Nemala šancu.
Na oči jej nasadil nepriehľadnú masku.
Svet zmizol.
Potom jej prelepil ústa širokou lepiacou páskou. Jedna vrstva. Druhá. Ďalšia.
Páska pevne obopínala jej ústa a pokračovala smerom dozadu, takže nedokázala hovoriť.
Srdce jej bilo ako splašené.
Počula iba jeho pokojný hlas.
„Pamätáš si, čo si chcela?“
Nedokázala odpovedať.
„Presne.“
Jej vlastná fantázia sa zrazu zmenila na niečo oveľa skutočnejšie.
Viedol ju von.
Nevedela, kam kráča.
Studený vzduch jej prešiel po tvári.
Potom začula otvorenie kufra auta.
Na okamih si uvedomila, čo sa chystá urobiť.
Zovrelo jej žalúdok.
Naložil ju dovnútra a dvere kufra sa nad ňou zabuchli.
Buch.
Tma.
Úplná tma.
Počula jeho kroky okolo auta.
Potom otvorenie dverí vodiča.
Motor sa naštartoval.
Auto sa pohlo.
Najskôr sa snažila počítať sekundy.
Potom minúty.
Po čase už nevedela, ako dlho cestujú.
Každá zákruta mohla znamenať zmenu smeru.
Každé zabrzdenie ju prinútilo premýšľať, kde práve sú.
Nemala telefón.
Nemala hodiny.
Nevidela von.
A čím dlhšie cesta trvala, tým viac mizol pocit, že pozná svoje okolie.
Keď auto konečne zastavilo, bolo ticho.
Dlhé ticho.
Potom sa otvoril kufor.
Dnu prenikol chladný vzduch.
„Sme tu.“
Pomohol jej von.
Nohy sa jej po dlhej ceste podlomili.
Stále nevedela, kde je.
Viedol ju niekoľko metrov.
Potom sa pred ňou otvorili dvere.
Vošla dnu.
Keď jej konečne zložil masku, chvíľu nevidela jasne.
Rozhliadla sa.
Neznáma miestnosť.
Žiadne okná.
Žiadna predstava, kde sa nachádza.
Na stole však ležal jeden jediný predmet.
Jej list.
Ten istý list, ktorý napísala pred mesiacmi.
Pozrela naň.
Potom na neho.
„Tak,“ povedal pokojne, „teraz sme konečne dorazili.“
Pozrela ešte raz na svoj vlastný rukopis.
A v tej chvíli jej to došlo.
To, čo si celé mesiace predstavovala ako hru, sa práve stalo realitou.
A ona presne vedela, čo ju čaká.
Nikdy sa nestretli osobne.
Ich kontakt začal úplne nevinne,.. správou na BDSM fóre, po ktorej nasledovali dlhé večerné rozhovory. Spočiatku sa rozprávali o fantáziách, hraniciach a dôvere. Postupne sa ich rozhovory stali osobnejšími.
On bol v BDSM svete skúsený. Poznal psychológiu dynamiky moci, vedel, ako budovať napätie a predovšetkým vedel, že najväčšia časť hry sa často odohráva v hlave.
Ona mu postupne povedala všetko.
Čo ju priťahovalo.
Čoho sa bála.
Čo by chcela niekedy skúsiť.
A jedného večera mu napísala:
„Chcem, aby si ma raz uniesol.“
Najskôr si myslela, že sa len hrá so slovami.
On však odpovedal:
„Ak to naozaj chceš, raz nebudeš vedieť, kedy ten deň príde.“
Práve tá veta jej zostala v hlave.
Bolo to pred mesiacmi. Vtedy sa jej myšlienka zdala vzrušujúca práve preto, že bola taká vzdialená a nepravdepodobná. Poslala svoju adresu. Dokonca mu poštou poslala náhradný kľúč od domu.
K nemu priložila list.
Uneste ma vtedy, keď to budem najmenej čakať.
Uistite sa, že mi poriadne zapcháte ústa, aby ma susedia nepočuli kričať. A veľa šťastia pri tom, aby ste ma udržali v tichosti.
Dráždite ma až na hranicu šialenstva. Vyburcujte ma tak veľmi, že vás budem prosiť o váš penis, hoci zo seba pravdepodobne nebudem schopná dostať viac než pár slov.
Chcem byť úplne vo vašej moci. Robte so mnou svoje zvrátené veci, priveďte ma k úplnej poslušnosti, prinúťte ma túžiť po vašom penise a predovšetkým ma prinúťte vyvrcholiť tisíckrát.
Chcem na chvíľu zabudnúť na skutočný svet a všetok stres, ktorý prináša. Chcem zažiť maximálne napätie, byť úplne pohltená svojimi zmyslami a odovzdať vám všetku kontrolu. Použite všetky hračky, ktoré máte, aby ste zo mňa urobili svoju kurvu a otrokyňu.
Análny sex som ešte nikdy nezažila, takže sa určite postarajte o to, aby ste naň nezabudli.
Odovzdala mu možnosť rozhodnúť, kedy sa jej fantázia skončí a realita začne.
Mohlo to byť zajtra.
O týždeň.
O niekoľko mesiacov.
Pokračovala vo svojom živote.
Práca. Povinnosti. Bežné dni.
O niekoľko mesiacov neskôr kráčala večer domov.
Keď vošla do domu a zavrela za sebou dvere, začula za sebou tichý hlas.
„Ahoj.“
Znehybnela.
Ten hlas poznala.
Pomaly sa otočila.
Bol to on.
Prvýkrát ho videla naživo.
Nestihla povedať takmer nič.
Pristúpil k nej a pevne jej stiahol ruky za chrbtom. Kovové putá zacvakli okolo zápästí.
Pokúsila sa pohnúť.
Nemala šancu.
Na oči jej nasadil nepriehľadnú masku.
Svet zmizol.
Potom jej prelepil ústa širokou lepiacou páskou. Jedna vrstva. Druhá. Ďalšia.
Páska pevne obopínala jej ústa a pokračovala smerom dozadu, takže nedokázala hovoriť.
Srdce jej bilo ako splašené.
Počula iba jeho pokojný hlas.
„Pamätáš si, čo si chcela?“
Nedokázala odpovedať.
„Presne.“
Jej vlastná fantázia sa zrazu zmenila na niečo oveľa skutočnejšie.
Viedol ju von.
Nevedela, kam kráča.
Studený vzduch jej prešiel po tvári.
Potom začula otvorenie kufra auta.
Na okamih si uvedomila, čo sa chystá urobiť.
Zovrelo jej žalúdok.
Naložil ju dovnútra a dvere kufra sa nad ňou zabuchli.
Buch.
Tma.
Úplná tma.
Počula jeho kroky okolo auta.
Potom otvorenie dverí vodiča.
Motor sa naštartoval.
Auto sa pohlo.
Najskôr sa snažila počítať sekundy.
Potom minúty.
Po čase už nevedela, ako dlho cestujú.
Každá zákruta mohla znamenať zmenu smeru.
Každé zabrzdenie ju prinútilo premýšľať, kde práve sú.
Nemala telefón.
Nemala hodiny.
Nevidela von.
A čím dlhšie cesta trvala, tým viac mizol pocit, že pozná svoje okolie.
Keď auto konečne zastavilo, bolo ticho.
Dlhé ticho.
Potom sa otvoril kufor.
Dnu prenikol chladný vzduch.
„Sme tu.“
Pomohol jej von.
Nohy sa jej po dlhej ceste podlomili.
Stále nevedela, kde je.
Viedol ju niekoľko metrov.
Potom sa pred ňou otvorili dvere.
Vošla dnu.
Keď jej konečne zložil masku, chvíľu nevidela jasne.
Rozhliadla sa.
Neznáma miestnosť.
Žiadne okná.
Žiadna predstava, kde sa nachádza.
Na stole však ležal jeden jediný predmet.
Jej list.
Ten istý list, ktorý napísala pred mesiacmi.
Pozrela naň.
Potom na neho.
„Tak,“ povedal pokojne, „teraz sme konečne dorazili.“
Pozrela ešte raz na svoj vlastný rukopis.
A v tej chvíli jej to došlo.
To, čo si celé mesiace predstavovala ako hru, sa práve stalo realitou.
A ona presne vedela, čo ju čaká.
