Žofia bolestivo rozlepila oči. Zistila, že leží vo svojej komnate. Bolela ju hlava a posledná vec, na ktorú si pamätala, bol návrat pána Michala z vyjednávania. Potom stratila vedomie. Uvažovala, či sa jej zo všetkej tej trýzne len zatočila hlava, alebo ju niekto udrel. Chcela si skontrolovať zátylok, odkiaľ prenikala bolesť, lenže s hrôzou zistila, že to nepôjde. Mala zviazané ruky a ležala na podlahe, nie na svojej posteli. Zamykala sebou a pozrela smerom k nej. Za priesvitným baldachýnom bolo počuť hlasy. Opäť sebou trhla, tentoraz silnejšie a zakričala od zlosti. Hlasy nato stíchli. Niečia noha odokryla plachtu. Skrz ňu na Žofiu škaredo pozrel Hasan, ktorému práve robili spoločnosť Zuzana s Margitou. Obe dievčatá sa štverali po jeho tele a čo si Žofia všimla ako prvé, tie darebáčky mali na sebe oblečené jej najlepšie šaty.
"Ah, už si konečne hore," prehovoril Hasan a vstávajúc z postele odohnal dievčatá od seba.
Od ich posledného stretnutia opäť nabral na sile a namiesto nahého vychudnutého otroka sa pred šľachtičnou týčil statný janičiar v orientálnom kaftane. V strachu pred ním ucúvla, ako jej to len dovolili zviazané ruky, a vystrašene k sebe stiahla kolená, avšak nebolo kam ujsť. Poturčenec jej čižmou pristúpil lýtko, kľakol si k nej a surovo jej roztiahol nohy. Následne siahol k opasku, odkiaľ vybral zahnutú dýku. Ostrá čepeľ prerezala živôtik i šaty, až Žofia s rumencom na tvári pred ním spočinula úplne nahá.
"Dobyl si hrad, tak si teda vezmi odmenu, pre ktorú si si prišiel!" odfrkla pohŕdavo smerom k Hasanovi.
Janičiar opätoval šľachtičnej rovnaký pohŕdavý pohľad.
"Prečo by som mal záujem o nejakú špinavú otrokyňu, keď mám dve krásne ženy," zasmial sa zvrchu a vstal. "Čo pozeráš tak nechápavo? Môj boh mi na rozdiel od toho vášho dovoľuje pojať žien koľko chcem."
Margita so Zuzanou sa ako čerstvé neofitky na zavolanie ovinuli okolo jeho tela a pozreli opovržlivo k zemi na nahú a zviazanú Žofiu. Šľachtičná si až teraz plne uvedomila zúfalosť svojej situácie. Jej postavenie a titul majú váhu iba v kresťanských kráľovstvách. V Osmanskej ríši, ktorá sa dneškom posunula na sever, je iba obyčajnou zajatkyňou, ktorá môže mať vyššiu hodnotu len pre výkupné. Ale kto by ho za ňu zaplatil? Otec zahynul počas obliehania, ďalších blízkych príbuzných nemá a ani nepatrili k bohatej šľachte.
"No tak, Zuzka, Gitka, pustite ma. Až tak moc som vám predsa neubližovala. Iní zemepáni sa chovajú k služobníctvu aj horšie."
"Mlč, ty hus!" uťala ju rázne Zuzana. "Pre teba nie som žiadna Zuzka, Zuza ani Zuzana. Od teraz ma budeš oslovovať s úctou, ako svoju paniu!"
Žofia kŕčovito spojila pery. Aj napriek bezvýchodiskovej situácii boli pre ňu Zuzana s Margitou iba poddané a ona urodzeného pôvodu.
"Veď my ťa naučíme poslušnosti," prisľúbil skoro až milo Hasan.
Na Žofiino zdesenie vzal zo stola hrušku úzkosti, ktorú ešte nedávno používali na slúžky a prešiel s ňou k prednej časti postele. Do krásneho dreveného ornamentu nožného čela dýkou bezočivo vyrezal žliabok a vložil doň najužšie hrdlo hrušky tak, že zvyšok jej tela vyčnieval von.
"Tento nástroj určite veľmi dobre poznáš," zdvihol Hasan Žofiu za púta a pokolenačky ju pritiahol k hruške. "Olíž ju!"
Šľachtičná zakrútila nesúhlasne hlavou a ešte viac stisla pery. Mladý veliteľ Turkov odpásal svoj opasok, výhražne ním zamával vo vzduchu a celou silou ním zvrchu udrel na nahý zadok zajatkyne. Tá vykríkla od bolesti, ale ostala bez pohnutia odhodlane kľačať na kolenách.
"Povedal som, olíž ju!" zopakoval Hasan príkaz a dotiahol Žofiu za plavé vlasy k špičke hrušky.
Znova sebou zamietavo zamykala.
"Ak nebudeš po vôli," usmial sa na ňu janičiar, akoby čakal, že nebude spolupracovať a nevadilo mu to. "Nechám ťa odvliecť do temnice, kde sa ubytovala jednotka martalovcov. Sú to poriadni zvrhlíci z Balkánu. Veľmi radi si podajú malú nevďačnú cundru ako si ty."
Vyhrážka zabrala a Žofia neochotne so zaslzenými očami olizla kovovú hrušku. Pri tom to však neostalo a Hasan svojej zajatkyni zatlačil hlavu hlbšie, až jej nástroj skončil skoro až v hrdle.
"Len pekne cvič ty pobehlica, ešte budeš túto zručnosť potrebovať," pošepol Hasan do ucha dcére správcu hradu a skrutkou roztiahol hrušku v ústach.
Tá už iba bezradne zamumlala. Na kolenách so zviazanými rukami a zaklesnutou sánkou v mučiacom nástroji by sa teraz neuvoľnila, ani keby to dostala rozkazom.
"Poslušná," komentoval to Hasan a nohou obutou v čižme podobral jej lono. "Roztiahni tie nohy a vyšpúľ zadok!"
Mysliac na hrozbu zavlečenia do temnice Žofia neochotne uposlúchla. Bývalá slúžka Margita medzitým vzala strapcový bič, ktorý si na svoju paniu so Zuzanou pripravili a šľahla ním na odhalené pozadie.
Výkrik šľachtičnej zanikol v hruške.
"Teraz sa ti to už toľko nepáči čo?!" kričalo dievča, vydávajúc tak zo seba dlhoročné traumy a príkoria.
Jej kamarátka Zuzana mala so svojou bývalou paňou tiež nevybavené účty, vzala podobný bič a jala sa trestať šľachtičnú z druhej strany. Žofia od dvojice bezmocne znášala šľahanie a po povrchu hrušky stekali jej sliny zmiešané so slzami, ako v duchu rozmýšľala nad svojimi doterajšími činmi.
Bitie našťastie netrvalo dlho. Trojicu trýzniteľov to onedlho prestalo baviť a začali sa skôr oddávať samým sebe, pričom na zajatkyňu úplne zabudli. Slúžky zo seba dosť neohľaduplne zhodili drahé šaty a skočili na posteľ. Tam k nim pristúpil mladý janičiar a pred zrakmi Žofie s nimi obcoval do západu slnka.
Ďalšie ráno Žofiu prebudil hlasný dievčenský smiech. Veľa toho cez noc nenaspala a evidentne jej nedajú pokoj ani dnes.
"Ona sa tu pomočila!" chichotala sa Margita.
"A vraj šľachtičná," ohrnula nad ňou Zuzana nosom.
Bývalá hradná pani sa s hanbou v očiach pozrela pod seba na žltú kaluž. Bola spútaná celú noc, nemohla použiť nočník a s hruškou v ústach by sa nevypýtala, ani keby chcela.
"To si pekne utrieš ty prasiatko!" pohrozila Margita so zdvihnutým ukazovákom.
Zuzana svojej bývalej panej uvoľnila hrušku, odpútala jej ruky a oplácajúc urážky, ktorými ich zvykla častovať jej hodila k nohám špinavú handru so slovami: "No poďme ty lajdáčka, nevylihuj tu!"
Konečne oslobodená Žofia sa vzdorovito postavila, avšak mocnejšia Zuzana ju fackou vrátila na kolená. Už pri sebe viac nemala drábov, ktorých by mohla na slúžky privolať a dievčatám, navyknutým na tvrdú prácu, sa šľachtičná, ktorá nikdy nepohla prstom nemohla fyzicky rovnať.
"Nedovolila som ti postaviť sa!" pokračovala Zuzana v rozkazovaní a opäť ukázala na handru. "Poďme, vytieraj!"
Nemajúc na výber, vzala Žofia neochotne do rúk špinavú látku a začala potupne osušovať pomočenú podlahu. Myslela, že sa prepadne od hanby. Aby ona, urodzená šľachtičná, nahá zhrbene drela, zatiaľ čo dve poddané nad ňou stoja v drahých šatách a kontrolujú, či to nafláka.
Keď utrela poslednú kvapku, mokrú handru drzo pohodila bokom a kyslo si odfrkla: "Už to mám hotové."
"Práca bude hotová, až keď my povieme," odvetila pohŕdavo Zuzana, vzala zo zeme premočenú látku a kľačiacej Žofii ju bezostyšne vyžmýkala nad hlavou.
Moč stiekol úbohej šľachtičnej cez plavé vlasy do tváre a keď handru vyžmýkali do sucha, dostala ňou prídavkom ešte pár rán na odhalené prsia.
"Vezmi tu handru a utri to tentoraz poriadne!" rozkázala Zuzana a hodila zajatkyni špinavú látku.
"Áno," pritakala vystrašene Žofia, chytajúc si pritom poráňané prsia.
"A otrokyňa ako ty nás bude oslovovať milosťpanie!" pohrozila Margita. "Inak ťa dáme vojakom. Rozumela si?"
"Áno milosťpani."
"Tak sa mi to páči!" zhodnotila Margita.
Akoby to nestačilo, Zuzana ešte vzala zo stola zapálený svietnik a teplým voskom z neho pokropila Žofiin nahý chrbát. Šľachtičná sa so zaúpením bolestivo našponovala, ale to už jej Margita stúpala črievicou na lopatky, aby sa nevzpierala.
Ponižovanie pokračovalo celý zvyšok dňa a po tom, ako Hasan odišiel za vojskom, sa situácia pre Žofiu ešte zhoršila, keď ostala so svojimi bývalými slúžkami sama. Nový samozvaný pán na Modrom Kameni sa vrátil až po pár dňoch, veľkopansky rozrazil dvere, uvoľnil na svojom kaftane gombíky a pozrel na ženy. Žofia práve bozkávala Margite nohy, snažiac sa ju za niečo odprosiť a Zuzana sa ju pritom chystala strestať veľkým korbáčom.
"Choďte od nej!" zakričal Hasan a rozkaz zdôraznil dupnutím čižmou o podlahu. "Jasne som povedal, aby ste to nepreháňali!"
Dievčatá bojazlivo odstúpili od svojej obete a previnilo zamrkali spod rias na svojho pána.
Zachránená Žofia sa po strastiplných dňoch vrhla k Hasanovým nohám a submisívne zavzlykala: "Ďakujem pane."
Ten ju však od seba len čižmou odstrčil späť na podlahu.
"Len sa tu neplaz ty špina. Rozhodne ťa nešetrím z ľútosti," odvrkol s dešpektom. "Hodlám ťa ešte použiť, ale na to ťa potrebujem v neporušenom stave."
Po jeho slovách schmatol nový veliteľ hradu kľačiacu bývalú hradnú pani a súčasnú otrokyňu za vlasy vyviedol ju z komnaty na chodbu. Ňou pokračovali za bedákania Žofie po schodoch až do podzemia.
Prišli až do bývalej mučiarne, kde dcéra správcu kedysi tak rada trávievala čas. Miestnosť bola rovnaká, ako ju tu nechali, len tentoraz namiesto slúžok pripútal Hasan na visiace reťaze Žofiu.
"Sľúbil si mi, že mi neublížiš!" zakričala, mykajúc sebou.
"Iba, že ťa potrebujem v neporušenom stave," usmial sa na ňu škaredo poturčenec.
Rukou ju pohladil po mäkkom brušku, potom zašiel trocha nižšie pod pupok k jemným pubickým chĺpkom plavej farby. Žofie sa zmocnil strach, avšak z jeho dotykov aj niečo iné, čo doteraz nepoznala a z čoho jej vystúpil na tvári rumenec.
Hasan zhlboka vydýchol.
"Stojí ma veľa sebaovládania neoplatiť ti tvoju pohostinnosť na tomto hrade, ale nepoškvrnená máš väčšiu cenu," hovoril pomaly a prostredníkom zašiel tam, kde žiadny muž pred ním nebol. "Hmmm, si tam dole veľmi uzunká. Možno si vážne neklamala, keď si hovorila o svojej panenskej kundičke."
Žofia zahanbene odvrátila začervenanú tvár, vediac, že mu je vydaná na milosť a keby chcel, bez problémov by ju tu zneuctil. Než by k tomu mohlo dôjsť, zavŕzgali ťažké dubové dvere a do miestnosti vstúpil postarší prešedivený muž, odený v kaftane s turbanom na hlave.
"Ah, ako na zavolanie," usmial sa Hasan na novopríchodzieho.
Následne nechal zajatkyňu tak a uvítal muža v jazyku, ktorému nerozumela. Dvojica niečo preberala, gestikulovali, potom vybral Hasan za hrkania malú krabičku pripomínajúcu tú, v ktorej na Modrom Kameni prechovávali palečnice.
Žofia nevydržala napätie a opýtala sa roztraseným hlasom: "To-to-to je váš k-kat?"
Jej žalárnik nereagoval, otvoril krabičku, ktorá bola po bližšom preskúmaní šperkovnicou, a vybral z nej jeden náhrdelník, ktorý podal postaršiemu mužovi.
"Nie je to kat, ale cerrah. Po vašom fyzikus alebo felčiar," vysvetlil nakoniec.
Zajatkyňa nervózne zavlnila telom a vykríkla: „Ale ja som zdravá!“
"Špecializuje sa na rôzne úkony," odvetil záhadne Hasan.
Rukou opäť prehrabol šperkovnicu. Tentoraz z nej vybral dve veľké zlaté okrúhle náušnice a pristúpil s nimi k Žofii. Tá mysliac si, že jej ich ide nasadiť na uši zatriasla plavými vlasmi, avšak Hasan s náušnicami prešiel k jej hebkým prsiam a priložil ich k bradavkám.
"Sadnú perfektne," zhodnotil.
"To nie!" zvrieskla Žofia.
Bývalá hradná pani sebou zamykala na reťaziach. To k nej však už pristúpil postarší Turek s ihlicou v ruke a Hasan mu ju zozadu pridržal, aby sa nešklbala. Ešte ju posmešne chlácholil a šepkal do ucha, užívajúc si paniku ženy, ktorá ho tu nie tak dávno sama väznila. Cerrah zatiaľ s precíznosťou, ako keď amputuje končatinu, rukou pevne chytil Žofiino ňadro a druhou priložil špičku ihlice k bradavke. Žofia nato ucítila pichnutie a omdlela.
Prebudilo ju vedro studenej vody. Bola stále pripútaná v rovnakej polohe, len hodina pokročila a namiesto Hasana s neznámym Turkom, pred ňou stáli Margita so Zuzanou. Dievčatá vymenili jej drahé ozdobné šaty za obyčajné služobnícke so zásterou a pri nohách im ležali vedrá s vodou.
"Dobré ráno milosťpani. Ako ste sa vyspinkali?" začala posmešne Margita.
"Zuzka, Gitka, prosím, odviažte ma. Utečiem a viac o mne nebudete počuť!"
"My nejakú špinavú otrokyňu nepočúvame!" odsekla hrubo Zuzana. "A čo sa toho týka, máme už nariadené iné príkazy."
Žofia sebou nepríjemne zavlnila. Na bradavkách sa jej zaknísali dve zlaté obruče a vystrašenými očami pozrela na svoje bývalé slúžky.
"A-aké?" spýtala sa s obavou v hlase.
"Pripraviť vás na večer," odvetila zlovestne Zuzana.
Po jej slovách načrela handru do vedra s vodou, poriadne ju namydlila a mokrou látkou prešla po Žofiinom nahom boku. Nebolo to prvýkrát, čo svoju paniu umývali, avšak teraz namiesto pokojnej kúpele začali bezohľadne drhnúť studenou vodou jej hebkú pokožku. Špeciálnu starostlivosť potom venovali intímnym partiám. Margita surovo nadvihla prsia za čerstvo prepichnuté krúžky a Zuzana ostrou kefou umyla spotené podprsie. Odtiaľ dievčatá pokračovali k lonu. Ohanbie dôkladne vybrhlili, až z toho Žofii na tvári nabiehal rumenec a zahanbene odvracala tvár do spútanej paže. Po ňom nasledoval drobný zadok, do ktorého slúžky bezostyšne strčili neznámu tyč z dreva omotanú handrou, ako delostrelci pechujúci kanón.
"Aaaahhh!" zvrieskla Žofia, keď tyčou niekoľkokrát vošli dnu a von.
"Len si zvykaj pobehlica," odvrkla Margita. "Hasan si želal, aby sme si dali v tomto mieste obzvlášť záležať."
Toho večera na hrade prepukla veľká oslava. Umytú Žofiu zvesili z pút a prehodili cez ňu hrubý plášť. Vzápätí si pre ňu prišli dvaja ozbrojenci v turbanoch, aby ju odviedli späť do obytnej časti. Nebránila sa, išla odovzdane. Cestou míňali množstvo oslavujúcich mužov podobných tým, ktorí ju viedli. Na nádvorí tancovali ďalší okolo veľkého ohňa, hrala divná kvílivá hudba a občas niekto vystrelil do noci. Z nádvoria prešli do hornej časti hradu, kde zastavili pred veľkými dverami vedúcimi do rytierskej sály. Žofii sa rozbúšilo srdce, bolo za nimi počuť hluk ďalšieho množstva ľudí. Zjavne tu oslavovala ďalšia časť tureckého vojska, pravdepodobne hierarchicky vyššia ako tá dole.
"Vyzeráš krásne," prehovoril Hasan, vystupujúc spoza tieňa stĺpov, a pokynul dvojici mužov, aby ich nechali samých.
Žofia nervózne prestúpila bosými nohami na studenej dlážke a pritiahla si plášť bližšie k telu, aj keď vedela, že ju to pred ním neochráni.
"Je na čase predstaviť ti môjho veliteľa," prehlásil vzpriamene Hasan a slizko pohladil Žofiu po ramenách. "Netvár sa tak prekvapene. To si si myslela, že ide o moje vojsko? Ah nie, ale čo nie je, môže aj vďaka tebe možno byť."
Zajatkyňa mu neodpovedala, a tak pokračoval vo svojom monológu.
"Po tom, ako som odtiaľto ušiel, som krátko za Ipľom narazil na skupinku akindžiov, ktorí boli súčasťou väčšej sily chystajúcej sa k ofenzíve na sever. Keď som sa preukázal kým som, a že viem, ako sa dostať do najbližšej nepriateľskej pevnosti, dal mi ich veliteľ dostatok mužov, s ktorými sme sem vnikli chodbou, ktorou som ušiel. Po páde hradu mi zveril dočasné velenie a so zvyškom síl odtiahol na ďalšie dva hrady, ktoré medzičasom padli. Teraz sa vrátil, aby oslávil veľké víťazstvo. Je to belehradský beg Kara Ali a chcem mu ťa darovať ako korisť spolu s hradom, ktorý som v jeho mene získal. Predpokladám, že mi za to udelí nemalé povýšenie a možno trvalú správu nad týmto územím."
"Prečo mi to hovoríš?" spýtala sa zaslzenými očami bojazlivo bývalá šľachtičná a súčasná otrokyňa.
"Očakávam, že mi neurobíš hanbu a bega vo všetkom uspokojíš," odvetil vážne Hasan a utrel slzu zo Žofiinho líca. "Len mi tu nezačni plakať. Keď bude s tebou beg spokojný, možno si ťa vezme so sebou do svojho háremu v Belehrade, kde zažiješ väčšie bohatstvo ako v tomto provinčnom zapadákove."
"Čo ak sa budem brániť?" spýtala sa bojazlivo, hoci mierne odbojne Žofia.
"To by som ti neradil ty cundra," potemnel poturčencov hlas. "Ak ho pozlostíš, v lepšom prípade ťa dá svojim mužom, aby si s tebou užili. V tom horšom ma obviní, že som mu daroval zlý tovar a vráti ťa mne. Potom by si pocítila môj plný hnev!"
Žofia sa pri pohľade do jeho planúcich očí roztriasla a spomenula si tiež na Zuzanu s Margitou, ktoré by sa jej isto rady kruto pomstili.
"Ale k tomu určite nedôjde, lebo budeš poslušné dievčatko," pochlácholil ju posmešne Hasan.
Následne bez ďalšieho varovania rozrazil dvere a postrčil Žofiu dovnútra.
Rytiersku sálu okupovalo hlasne oslavujúce turecké vojsko. Stoly s jedlom poukladali do tvaru polmesiaca, s krajmi smerujúcimi ku vchodu. Žofii tiež pripomínali rohy, na ktoré sa ju chystajú nabodnúť. Jej nový pán ju viedol pomedzi ne a tam pohybom nepripúšťajúcim žiaden kompromis z nej zhodil plášť. Pri pohľade na nahú plavovlásku Osmania prepukli do ešte väčších osláv. Ich výkrikom nerozumela, no slintajúce pohľady, vyplazené jazyky a gestikulácie boli veľavravné. Žofia si vystrašene zakryla pohlavné znaky a bojazlivo uprela pohľad do zeme. Jeden z bujarých mužov im zatiaľ skrížil cestu, lačne siahajúc po jej poprsí, no Hasan ho len ledabolo odstrčil rukou a pomaly pokračovali ďalej. Zastavili až na samom konci, kde za vrchom stola sedel muž, ktorý musel byť nepochybne belehradský beg Kara Ali.
Miestnosť konečne utíchla. Hasan urobil mierny úklon a prehovoril v cudzom jazyku. Kým rečnil, Žofia bojazlivo pozdvihla zrak k begovi. Predstavovala si, že to bude malý chlípny mužíček, no sedel pred ňou vysoký opálený muž, pripomínajúci statnou postavou viac vojaka než štátnika. Jeho pohľad budil rešpekt a keď sa ich oči stretli, Žofia okamžite sklopila opäť zrak, ako otrokyňa, ktorou teraz bola.
Po Hasanovej reči pán Belehradu uspokojivým hlasom niečo odvetil, potom vstal. Svojim mohutným telom prekročil stôl a pristúpil k Žofii. Tá sa vystrašene obzrela za seba, hľadajúc paradoxne ochranu u muža, ktorý ju uväznil, avšak Hasan ustúpil do úzadia. Beg k nej zatiaľ natiahol ruku a skoro až chlácholivým dotykom, akoby hladil zatúlané šteňa, prešiel po jej nahom ramene. Zachvela sa pod jeho dotykmi a ešte viac obopla svoje prsia i lono. Turek ju však pevným úchopom, ktorému sa neodvažovala odporovať, chytil za zápästia a odtiahol ich stranou, vystavujúc mu tak všetko nedobrovoľne na obdiv. Pri pohľade na ozdobné krúžky na bradavkách spokojne pokýval hlavou. V drsných rukách poťažkal obe prsia, potom strčil medzi náušnice ukazováky a potiahol dole. Zajatkyňa sykla od bolesti a musela si kľaknúť, kam išli bradavky, telo muselo nasledovať.
Ako dopadla na kolená, mohutný Turek rozopol nohavice. Žofiu po tvári div neovalil jeho úd, odhaľujúc tak, že okrem postavy má masívne aj iné časti tela. Nemyslela si, že by to bolo možné, ale pripadalo jej, že je ešte väčší ako hruška úzkosti. Muž povedal niečo rozkazovačne v cudzom jazyku. Nerozumela mu, avšak nebolo pochýb, čo po nej chce. Hlavou k nemu neochotne podišla ešte bližšie a vystrašene pobozkala jeho navretý žaluď. Potom otvorila ústa a zakryla ho svojimi hebkými perami. Jazykom poláskala uzdičku a krúživými pohybmi podráždila zvyšok.
Úpenlivú snahu bývalej šľachtičnej, ktorá takto prvýkrát uspokojovala muža, beg veľmi neocenil. Nenechal si od nej lízať len žaluď a mohutný úd vrazil hlbšie do úst. Žofia ho reflexívne zadržala jazykom a chcela tvárou uhnúť nabok, no to už ju Turek chytil opäť za zlaté krúžky v bradavkách, zamedzujúc tak úniku. Ďalším ťahaním ju chtiac-nechtiac donútil, aby prehltla jeho vtáka hlbšie. Úd sa za Žofiinho nezrozumiteľného mumlania stratil v ústach po koreň, až žaluď ucítila niekde v hrdle.
Turek ju v tejto polohe chvíľu trápil, vychutnávajúc si dusenie svojej obete, a keď už bolo zrejmé, že viac nemôže, uvoľnil prsia. Zajatkyňa z neho samovoľne skĺzla, no než sa z neho mohla vyvliecť úplne, opäť si ju k sebe potiahol. Zaznelo ďalšie dusenie a na vtáka stiekli Žofiine sliny zmiešané so slzami. Celý svet v tom pre ňu prestal existovať a cítila iba poťahovanie za bradavky a vrážanie masívneho údu do hrdla.
Keď bega omrzeli jej ústa, vyvliekol si ju z penisu a postrčil na zem. Štekavým hlasom následne niečo skríkol na svojich mužov. Žofia, ktorá si myslela, že s ňou nie je spokojný a chystá sa ju vydať vojakom, mu padla k nohám. Muži ju odtrhli, avšak nechystali sa ju zneuctiť. Podľa pokynov ju položili na podlahu a okolo členkov i zápästí jej pripli okovy. Tie vzápätí uviazali na reťaze a ako kedysi na príkaz Žofiinho otca spútali Katku, podobne dnes na visiaci luster zavesili za končatiny bruchom dole Žofiu.
Belehradský beg si spokojne zviazanú a bezbrannú otrokyňu zatočil dokola, aby mala celá sála dobrý výhľad na jej roztiahnuté panenské lono. Potom podišiel k stolom, na ktorých ležalo množstvo pušiek, šablí i lukov, a zo všetkého toho arzenálu vytiahol tulec so šípmi. Tri z nich vybral a ako Svätopluk s prútmi pristúpil k svojej obeti. Nechystal sa však predniesť múdra o svornosti. Trojicu šípov zovrel pevne v rukách, koncom s perami prešiel po plavých pubických chĺpkoch a znenazdajky ťal. Vzduch rozrazila silná rana, ktorá nemilosrdne dopadla na zadok hompáľajúci sa vo vzduchu. Rytierskou sálou zaznel výkrik bývalej hradnej panej. Potom ďalší, až sa kriky postupne menili na vzlyky a Žofia cez zaslzené oči pred sebou uvidela Margitu so Zuzanou, ktoré si užívali každú ranu.
Ponižujúci výprask nemal dlhé trvanie a keď skončil, beg položil hrubé prsty na jej ohanbie. Vzápätí ucítila, ako do nej nimi pomaly vniká a ona vlhne. Vzlyky od trýzne razom nahradilo vzrušené pišťanie, keď sa mohutný ukazovák s prostredníkom nemilosrdne rozkmitali v útrobách. Nevedela, čo bola horšia potupa, či bitie, alebo to, že tu pred pohanskou hordou vzdychá zaliata rumencom. Chcela sa tomu brániť, ale rozkoš ju plne ovládla a od vzrušenia sa roztriasla na reťaziach, až to zacinkalo. Týmto však opojenie skončilo. Beg z nej vytiahol mokré prsty a namiesto nich do Žofie vrazil svoj stoporený úd. Z nárazu ju myklo prudko dopredu a od podbruška ucítila prenikavú bodavú bolesť, akoby ju nastokli na kôl. Do očí vytryskli slzy a pri penetrácii spojenej s defloráciou zo seba vylúdila neľudský rev. Medzitým z nej masívny úd vyšiel kĺzavo von a opäť pozvoľna dnu. Žofiin nárek zanikol v burácaní tureckých vojakov, ktorí podnecovali svojho veliteľa k ďalším, ešte mocnejším prírazom. Ten im však nevyhovel. Svoju novú otrokyňu zvoľna kolísal pomalými pohybmi. Rukami pritom stláčal prsia previsnuté za prepichnuté krúžky a občas zašiel aj nižšie ku klitorisu, ktorý pomasíroval bruškami prstov, užívajúc si jej vzdychy miešajúce sa v rozkoši i bolesti. Nechal ju, nech si to trocha užije aj ona. O chvíľu prejde do druhej diery, aby si tak nárokoval všetko jej panenstvo, a potom ho bude ešte prosiť, nech s ňou súloží prirodzene.
"Ah, už si konečne hore," prehovoril Hasan a vstávajúc z postele odohnal dievčatá od seba.
Od ich posledného stretnutia opäť nabral na sile a namiesto nahého vychudnutého otroka sa pred šľachtičnou týčil statný janičiar v orientálnom kaftane. V strachu pred ním ucúvla, ako jej to len dovolili zviazané ruky, a vystrašene k sebe stiahla kolená, avšak nebolo kam ujsť. Poturčenec jej čižmou pristúpil lýtko, kľakol si k nej a surovo jej roztiahol nohy. Následne siahol k opasku, odkiaľ vybral zahnutú dýku. Ostrá čepeľ prerezala živôtik i šaty, až Žofia s rumencom na tvári pred ním spočinula úplne nahá.
"Dobyl si hrad, tak si teda vezmi odmenu, pre ktorú si si prišiel!" odfrkla pohŕdavo smerom k Hasanovi.
Janičiar opätoval šľachtičnej rovnaký pohŕdavý pohľad.
"Prečo by som mal záujem o nejakú špinavú otrokyňu, keď mám dve krásne ženy," zasmial sa zvrchu a vstal. "Čo pozeráš tak nechápavo? Môj boh mi na rozdiel od toho vášho dovoľuje pojať žien koľko chcem."
Margita so Zuzanou sa ako čerstvé neofitky na zavolanie ovinuli okolo jeho tela a pozreli opovržlivo k zemi na nahú a zviazanú Žofiu. Šľachtičná si až teraz plne uvedomila zúfalosť svojej situácie. Jej postavenie a titul majú váhu iba v kresťanských kráľovstvách. V Osmanskej ríši, ktorá sa dneškom posunula na sever, je iba obyčajnou zajatkyňou, ktorá môže mať vyššiu hodnotu len pre výkupné. Ale kto by ho za ňu zaplatil? Otec zahynul počas obliehania, ďalších blízkych príbuzných nemá a ani nepatrili k bohatej šľachte.
"No tak, Zuzka, Gitka, pustite ma. Až tak moc som vám predsa neubližovala. Iní zemepáni sa chovajú k služobníctvu aj horšie."
"Mlč, ty hus!" uťala ju rázne Zuzana. "Pre teba nie som žiadna Zuzka, Zuza ani Zuzana. Od teraz ma budeš oslovovať s úctou, ako svoju paniu!"
Žofia kŕčovito spojila pery. Aj napriek bezvýchodiskovej situácii boli pre ňu Zuzana s Margitou iba poddané a ona urodzeného pôvodu.
"Veď my ťa naučíme poslušnosti," prisľúbil skoro až milo Hasan.
Na Žofiino zdesenie vzal zo stola hrušku úzkosti, ktorú ešte nedávno používali na slúžky a prešiel s ňou k prednej časti postele. Do krásneho dreveného ornamentu nožného čela dýkou bezočivo vyrezal žliabok a vložil doň najužšie hrdlo hrušky tak, že zvyšok jej tela vyčnieval von.
"Tento nástroj určite veľmi dobre poznáš," zdvihol Hasan Žofiu za púta a pokolenačky ju pritiahol k hruške. "Olíž ju!"
Šľachtičná zakrútila nesúhlasne hlavou a ešte viac stisla pery. Mladý veliteľ Turkov odpásal svoj opasok, výhražne ním zamával vo vzduchu a celou silou ním zvrchu udrel na nahý zadok zajatkyne. Tá vykríkla od bolesti, ale ostala bez pohnutia odhodlane kľačať na kolenách.
"Povedal som, olíž ju!" zopakoval Hasan príkaz a dotiahol Žofiu za plavé vlasy k špičke hrušky.
Znova sebou zamietavo zamykala.
"Ak nebudeš po vôli," usmial sa na ňu janičiar, akoby čakal, že nebude spolupracovať a nevadilo mu to. "Nechám ťa odvliecť do temnice, kde sa ubytovala jednotka martalovcov. Sú to poriadni zvrhlíci z Balkánu. Veľmi radi si podajú malú nevďačnú cundru ako si ty."
Vyhrážka zabrala a Žofia neochotne so zaslzenými očami olizla kovovú hrušku. Pri tom to však neostalo a Hasan svojej zajatkyni zatlačil hlavu hlbšie, až jej nástroj skončil skoro až v hrdle.
"Len pekne cvič ty pobehlica, ešte budeš túto zručnosť potrebovať," pošepol Hasan do ucha dcére správcu hradu a skrutkou roztiahol hrušku v ústach.
Tá už iba bezradne zamumlala. Na kolenách so zviazanými rukami a zaklesnutou sánkou v mučiacom nástroji by sa teraz neuvoľnila, ani keby to dostala rozkazom.
"Poslušná," komentoval to Hasan a nohou obutou v čižme podobral jej lono. "Roztiahni tie nohy a vyšpúľ zadok!"
Mysliac na hrozbu zavlečenia do temnice Žofia neochotne uposlúchla. Bývalá slúžka Margita medzitým vzala strapcový bič, ktorý si na svoju paniu so Zuzanou pripravili a šľahla ním na odhalené pozadie.
Výkrik šľachtičnej zanikol v hruške.
"Teraz sa ti to už toľko nepáči čo?!" kričalo dievča, vydávajúc tak zo seba dlhoročné traumy a príkoria.
Jej kamarátka Zuzana mala so svojou bývalou paňou tiež nevybavené účty, vzala podobný bič a jala sa trestať šľachtičnú z druhej strany. Žofia od dvojice bezmocne znášala šľahanie a po povrchu hrušky stekali jej sliny zmiešané so slzami, ako v duchu rozmýšľala nad svojimi doterajšími činmi.
Bitie našťastie netrvalo dlho. Trojicu trýzniteľov to onedlho prestalo baviť a začali sa skôr oddávať samým sebe, pričom na zajatkyňu úplne zabudli. Slúžky zo seba dosť neohľaduplne zhodili drahé šaty a skočili na posteľ. Tam k nim pristúpil mladý janičiar a pred zrakmi Žofie s nimi obcoval do západu slnka.
Ďalšie ráno Žofiu prebudil hlasný dievčenský smiech. Veľa toho cez noc nenaspala a evidentne jej nedajú pokoj ani dnes.
"Ona sa tu pomočila!" chichotala sa Margita.
"A vraj šľachtičná," ohrnula nad ňou Zuzana nosom.
Bývalá hradná pani sa s hanbou v očiach pozrela pod seba na žltú kaluž. Bola spútaná celú noc, nemohla použiť nočník a s hruškou v ústach by sa nevypýtala, ani keby chcela.
"To si pekne utrieš ty prasiatko!" pohrozila Margita so zdvihnutým ukazovákom.
Zuzana svojej bývalej panej uvoľnila hrušku, odpútala jej ruky a oplácajúc urážky, ktorými ich zvykla častovať jej hodila k nohám špinavú handru so slovami: "No poďme ty lajdáčka, nevylihuj tu!"
Konečne oslobodená Žofia sa vzdorovito postavila, avšak mocnejšia Zuzana ju fackou vrátila na kolená. Už pri sebe viac nemala drábov, ktorých by mohla na slúžky privolať a dievčatám, navyknutým na tvrdú prácu, sa šľachtičná, ktorá nikdy nepohla prstom nemohla fyzicky rovnať.
"Nedovolila som ti postaviť sa!" pokračovala Zuzana v rozkazovaní a opäť ukázala na handru. "Poďme, vytieraj!"
Nemajúc na výber, vzala Žofia neochotne do rúk špinavú látku a začala potupne osušovať pomočenú podlahu. Myslela, že sa prepadne od hanby. Aby ona, urodzená šľachtičná, nahá zhrbene drela, zatiaľ čo dve poddané nad ňou stoja v drahých šatách a kontrolujú, či to nafláka.
Keď utrela poslednú kvapku, mokrú handru drzo pohodila bokom a kyslo si odfrkla: "Už to mám hotové."
"Práca bude hotová, až keď my povieme," odvetila pohŕdavo Zuzana, vzala zo zeme premočenú látku a kľačiacej Žofii ju bezostyšne vyžmýkala nad hlavou.
Moč stiekol úbohej šľachtičnej cez plavé vlasy do tváre a keď handru vyžmýkali do sucha, dostala ňou prídavkom ešte pár rán na odhalené prsia.
"Vezmi tu handru a utri to tentoraz poriadne!" rozkázala Zuzana a hodila zajatkyni špinavú látku.
"Áno," pritakala vystrašene Žofia, chytajúc si pritom poráňané prsia.
"A otrokyňa ako ty nás bude oslovovať milosťpanie!" pohrozila Margita. "Inak ťa dáme vojakom. Rozumela si?"
"Áno milosťpani."
"Tak sa mi to páči!" zhodnotila Margita.
Akoby to nestačilo, Zuzana ešte vzala zo stola zapálený svietnik a teplým voskom z neho pokropila Žofiin nahý chrbát. Šľachtičná sa so zaúpením bolestivo našponovala, ale to už jej Margita stúpala črievicou na lopatky, aby sa nevzpierala.
Ponižovanie pokračovalo celý zvyšok dňa a po tom, ako Hasan odišiel za vojskom, sa situácia pre Žofiu ešte zhoršila, keď ostala so svojimi bývalými slúžkami sama. Nový samozvaný pán na Modrom Kameni sa vrátil až po pár dňoch, veľkopansky rozrazil dvere, uvoľnil na svojom kaftane gombíky a pozrel na ženy. Žofia práve bozkávala Margite nohy, snažiac sa ju za niečo odprosiť a Zuzana sa ju pritom chystala strestať veľkým korbáčom.
"Choďte od nej!" zakričal Hasan a rozkaz zdôraznil dupnutím čižmou o podlahu. "Jasne som povedal, aby ste to nepreháňali!"
Dievčatá bojazlivo odstúpili od svojej obete a previnilo zamrkali spod rias na svojho pána.
Zachránená Žofia sa po strastiplných dňoch vrhla k Hasanovým nohám a submisívne zavzlykala: "Ďakujem pane."
Ten ju však od seba len čižmou odstrčil späť na podlahu.
"Len sa tu neplaz ty špina. Rozhodne ťa nešetrím z ľútosti," odvrkol s dešpektom. "Hodlám ťa ešte použiť, ale na to ťa potrebujem v neporušenom stave."
Po jeho slovách schmatol nový veliteľ hradu kľačiacu bývalú hradnú pani a súčasnú otrokyňu za vlasy vyviedol ju z komnaty na chodbu. Ňou pokračovali za bedákania Žofie po schodoch až do podzemia.
Prišli až do bývalej mučiarne, kde dcéra správcu kedysi tak rada trávievala čas. Miestnosť bola rovnaká, ako ju tu nechali, len tentoraz namiesto slúžok pripútal Hasan na visiace reťaze Žofiu.
"Sľúbil si mi, že mi neublížiš!" zakričala, mykajúc sebou.
"Iba, že ťa potrebujem v neporušenom stave," usmial sa na ňu škaredo poturčenec.
Rukou ju pohladil po mäkkom brušku, potom zašiel trocha nižšie pod pupok k jemným pubickým chĺpkom plavej farby. Žofie sa zmocnil strach, avšak z jeho dotykov aj niečo iné, čo doteraz nepoznala a z čoho jej vystúpil na tvári rumenec.
Hasan zhlboka vydýchol.
"Stojí ma veľa sebaovládania neoplatiť ti tvoju pohostinnosť na tomto hrade, ale nepoškvrnená máš väčšiu cenu," hovoril pomaly a prostredníkom zašiel tam, kde žiadny muž pred ním nebol. "Hmmm, si tam dole veľmi uzunká. Možno si vážne neklamala, keď si hovorila o svojej panenskej kundičke."
Žofia zahanbene odvrátila začervenanú tvár, vediac, že mu je vydaná na milosť a keby chcel, bez problémov by ju tu zneuctil. Než by k tomu mohlo dôjsť, zavŕzgali ťažké dubové dvere a do miestnosti vstúpil postarší prešedivený muž, odený v kaftane s turbanom na hlave.
"Ah, ako na zavolanie," usmial sa Hasan na novopríchodzieho.
Následne nechal zajatkyňu tak a uvítal muža v jazyku, ktorému nerozumela. Dvojica niečo preberala, gestikulovali, potom vybral Hasan za hrkania malú krabičku pripomínajúcu tú, v ktorej na Modrom Kameni prechovávali palečnice.
Žofia nevydržala napätie a opýtala sa roztraseným hlasom: "To-to-to je váš k-kat?"
Jej žalárnik nereagoval, otvoril krabičku, ktorá bola po bližšom preskúmaní šperkovnicou, a vybral z nej jeden náhrdelník, ktorý podal postaršiemu mužovi.
"Nie je to kat, ale cerrah. Po vašom fyzikus alebo felčiar," vysvetlil nakoniec.
Zajatkyňa nervózne zavlnila telom a vykríkla: „Ale ja som zdravá!“
"Špecializuje sa na rôzne úkony," odvetil záhadne Hasan.
Rukou opäť prehrabol šperkovnicu. Tentoraz z nej vybral dve veľké zlaté okrúhle náušnice a pristúpil s nimi k Žofii. Tá mysliac si, že jej ich ide nasadiť na uši zatriasla plavými vlasmi, avšak Hasan s náušnicami prešiel k jej hebkým prsiam a priložil ich k bradavkám.
"Sadnú perfektne," zhodnotil.
"To nie!" zvrieskla Žofia.
Bývalá hradná pani sebou zamykala na reťaziach. To k nej však už pristúpil postarší Turek s ihlicou v ruke a Hasan mu ju zozadu pridržal, aby sa nešklbala. Ešte ju posmešne chlácholil a šepkal do ucha, užívajúc si paniku ženy, ktorá ho tu nie tak dávno sama väznila. Cerrah zatiaľ s precíznosťou, ako keď amputuje končatinu, rukou pevne chytil Žofiino ňadro a druhou priložil špičku ihlice k bradavke. Žofia nato ucítila pichnutie a omdlela.
Prebudilo ju vedro studenej vody. Bola stále pripútaná v rovnakej polohe, len hodina pokročila a namiesto Hasana s neznámym Turkom, pred ňou stáli Margita so Zuzanou. Dievčatá vymenili jej drahé ozdobné šaty za obyčajné služobnícke so zásterou a pri nohách im ležali vedrá s vodou.
"Dobré ráno milosťpani. Ako ste sa vyspinkali?" začala posmešne Margita.
"Zuzka, Gitka, prosím, odviažte ma. Utečiem a viac o mne nebudete počuť!"
"My nejakú špinavú otrokyňu nepočúvame!" odsekla hrubo Zuzana. "A čo sa toho týka, máme už nariadené iné príkazy."
Žofia sebou nepríjemne zavlnila. Na bradavkách sa jej zaknísali dve zlaté obruče a vystrašenými očami pozrela na svoje bývalé slúžky.
"A-aké?" spýtala sa s obavou v hlase.
"Pripraviť vás na večer," odvetila zlovestne Zuzana.
Po jej slovách načrela handru do vedra s vodou, poriadne ju namydlila a mokrou látkou prešla po Žofiinom nahom boku. Nebolo to prvýkrát, čo svoju paniu umývali, avšak teraz namiesto pokojnej kúpele začali bezohľadne drhnúť studenou vodou jej hebkú pokožku. Špeciálnu starostlivosť potom venovali intímnym partiám. Margita surovo nadvihla prsia za čerstvo prepichnuté krúžky a Zuzana ostrou kefou umyla spotené podprsie. Odtiaľ dievčatá pokračovali k lonu. Ohanbie dôkladne vybrhlili, až z toho Žofii na tvári nabiehal rumenec a zahanbene odvracala tvár do spútanej paže. Po ňom nasledoval drobný zadok, do ktorého slúžky bezostyšne strčili neznámu tyč z dreva omotanú handrou, ako delostrelci pechujúci kanón.
"Aaaahhh!" zvrieskla Žofia, keď tyčou niekoľkokrát vošli dnu a von.
"Len si zvykaj pobehlica," odvrkla Margita. "Hasan si želal, aby sme si dali v tomto mieste obzvlášť záležať."
Toho večera na hrade prepukla veľká oslava. Umytú Žofiu zvesili z pút a prehodili cez ňu hrubý plášť. Vzápätí si pre ňu prišli dvaja ozbrojenci v turbanoch, aby ju odviedli späť do obytnej časti. Nebránila sa, išla odovzdane. Cestou míňali množstvo oslavujúcich mužov podobných tým, ktorí ju viedli. Na nádvorí tancovali ďalší okolo veľkého ohňa, hrala divná kvílivá hudba a občas niekto vystrelil do noci. Z nádvoria prešli do hornej časti hradu, kde zastavili pred veľkými dverami vedúcimi do rytierskej sály. Žofii sa rozbúšilo srdce, bolo za nimi počuť hluk ďalšieho množstva ľudí. Zjavne tu oslavovala ďalšia časť tureckého vojska, pravdepodobne hierarchicky vyššia ako tá dole.
"Vyzeráš krásne," prehovoril Hasan, vystupujúc spoza tieňa stĺpov, a pokynul dvojici mužov, aby ich nechali samých.
Žofia nervózne prestúpila bosými nohami na studenej dlážke a pritiahla si plášť bližšie k telu, aj keď vedela, že ju to pred ním neochráni.
"Je na čase predstaviť ti môjho veliteľa," prehlásil vzpriamene Hasan a slizko pohladil Žofiu po ramenách. "Netvár sa tak prekvapene. To si si myslela, že ide o moje vojsko? Ah nie, ale čo nie je, môže aj vďaka tebe možno byť."
Zajatkyňa mu neodpovedala, a tak pokračoval vo svojom monológu.
"Po tom, ako som odtiaľto ušiel, som krátko za Ipľom narazil na skupinku akindžiov, ktorí boli súčasťou väčšej sily chystajúcej sa k ofenzíve na sever. Keď som sa preukázal kým som, a že viem, ako sa dostať do najbližšej nepriateľskej pevnosti, dal mi ich veliteľ dostatok mužov, s ktorými sme sem vnikli chodbou, ktorou som ušiel. Po páde hradu mi zveril dočasné velenie a so zvyškom síl odtiahol na ďalšie dva hrady, ktoré medzičasom padli. Teraz sa vrátil, aby oslávil veľké víťazstvo. Je to belehradský beg Kara Ali a chcem mu ťa darovať ako korisť spolu s hradom, ktorý som v jeho mene získal. Predpokladám, že mi za to udelí nemalé povýšenie a možno trvalú správu nad týmto územím."
"Prečo mi to hovoríš?" spýtala sa zaslzenými očami bojazlivo bývalá šľachtičná a súčasná otrokyňa.
"Očakávam, že mi neurobíš hanbu a bega vo všetkom uspokojíš," odvetil vážne Hasan a utrel slzu zo Žofiinho líca. "Len mi tu nezačni plakať. Keď bude s tebou beg spokojný, možno si ťa vezme so sebou do svojho háremu v Belehrade, kde zažiješ väčšie bohatstvo ako v tomto provinčnom zapadákove."
"Čo ak sa budem brániť?" spýtala sa bojazlivo, hoci mierne odbojne Žofia.
"To by som ti neradil ty cundra," potemnel poturčencov hlas. "Ak ho pozlostíš, v lepšom prípade ťa dá svojim mužom, aby si s tebou užili. V tom horšom ma obviní, že som mu daroval zlý tovar a vráti ťa mne. Potom by si pocítila môj plný hnev!"
Žofia sa pri pohľade do jeho planúcich očí roztriasla a spomenula si tiež na Zuzanu s Margitou, ktoré by sa jej isto rady kruto pomstili.
"Ale k tomu určite nedôjde, lebo budeš poslušné dievčatko," pochlácholil ju posmešne Hasan.
Následne bez ďalšieho varovania rozrazil dvere a postrčil Žofiu dovnútra.
Rytiersku sálu okupovalo hlasne oslavujúce turecké vojsko. Stoly s jedlom poukladali do tvaru polmesiaca, s krajmi smerujúcimi ku vchodu. Žofii tiež pripomínali rohy, na ktoré sa ju chystajú nabodnúť. Jej nový pán ju viedol pomedzi ne a tam pohybom nepripúšťajúcim žiaden kompromis z nej zhodil plášť. Pri pohľade na nahú plavovlásku Osmania prepukli do ešte väčších osláv. Ich výkrikom nerozumela, no slintajúce pohľady, vyplazené jazyky a gestikulácie boli veľavravné. Žofia si vystrašene zakryla pohlavné znaky a bojazlivo uprela pohľad do zeme. Jeden z bujarých mužov im zatiaľ skrížil cestu, lačne siahajúc po jej poprsí, no Hasan ho len ledabolo odstrčil rukou a pomaly pokračovali ďalej. Zastavili až na samom konci, kde za vrchom stola sedel muž, ktorý musel byť nepochybne belehradský beg Kara Ali.
Miestnosť konečne utíchla. Hasan urobil mierny úklon a prehovoril v cudzom jazyku. Kým rečnil, Žofia bojazlivo pozdvihla zrak k begovi. Predstavovala si, že to bude malý chlípny mužíček, no sedel pred ňou vysoký opálený muž, pripomínajúci statnou postavou viac vojaka než štátnika. Jeho pohľad budil rešpekt a keď sa ich oči stretli, Žofia okamžite sklopila opäť zrak, ako otrokyňa, ktorou teraz bola.
Po Hasanovej reči pán Belehradu uspokojivým hlasom niečo odvetil, potom vstal. Svojim mohutným telom prekročil stôl a pristúpil k Žofii. Tá sa vystrašene obzrela za seba, hľadajúc paradoxne ochranu u muža, ktorý ju uväznil, avšak Hasan ustúpil do úzadia. Beg k nej zatiaľ natiahol ruku a skoro až chlácholivým dotykom, akoby hladil zatúlané šteňa, prešiel po jej nahom ramene. Zachvela sa pod jeho dotykmi a ešte viac obopla svoje prsia i lono. Turek ju však pevným úchopom, ktorému sa neodvažovala odporovať, chytil za zápästia a odtiahol ich stranou, vystavujúc mu tak všetko nedobrovoľne na obdiv. Pri pohľade na ozdobné krúžky na bradavkách spokojne pokýval hlavou. V drsných rukách poťažkal obe prsia, potom strčil medzi náušnice ukazováky a potiahol dole. Zajatkyňa sykla od bolesti a musela si kľaknúť, kam išli bradavky, telo muselo nasledovať.
Ako dopadla na kolená, mohutný Turek rozopol nohavice. Žofiu po tvári div neovalil jeho úd, odhaľujúc tak, že okrem postavy má masívne aj iné časti tela. Nemyslela si, že by to bolo možné, ale pripadalo jej, že je ešte väčší ako hruška úzkosti. Muž povedal niečo rozkazovačne v cudzom jazyku. Nerozumela mu, avšak nebolo pochýb, čo po nej chce. Hlavou k nemu neochotne podišla ešte bližšie a vystrašene pobozkala jeho navretý žaluď. Potom otvorila ústa a zakryla ho svojimi hebkými perami. Jazykom poláskala uzdičku a krúživými pohybmi podráždila zvyšok.
Úpenlivú snahu bývalej šľachtičnej, ktorá takto prvýkrát uspokojovala muža, beg veľmi neocenil. Nenechal si od nej lízať len žaluď a mohutný úd vrazil hlbšie do úst. Žofia ho reflexívne zadržala jazykom a chcela tvárou uhnúť nabok, no to už ju Turek chytil opäť za zlaté krúžky v bradavkách, zamedzujúc tak úniku. Ďalším ťahaním ju chtiac-nechtiac donútil, aby prehltla jeho vtáka hlbšie. Úd sa za Žofiinho nezrozumiteľného mumlania stratil v ústach po koreň, až žaluď ucítila niekde v hrdle.
Turek ju v tejto polohe chvíľu trápil, vychutnávajúc si dusenie svojej obete, a keď už bolo zrejmé, že viac nemôže, uvoľnil prsia. Zajatkyňa z neho samovoľne skĺzla, no než sa z neho mohla vyvliecť úplne, opäť si ju k sebe potiahol. Zaznelo ďalšie dusenie a na vtáka stiekli Žofiine sliny zmiešané so slzami. Celý svet v tom pre ňu prestal existovať a cítila iba poťahovanie za bradavky a vrážanie masívneho údu do hrdla.
Keď bega omrzeli jej ústa, vyvliekol si ju z penisu a postrčil na zem. Štekavým hlasom následne niečo skríkol na svojich mužov. Žofia, ktorá si myslela, že s ňou nie je spokojný a chystá sa ju vydať vojakom, mu padla k nohám. Muži ju odtrhli, avšak nechystali sa ju zneuctiť. Podľa pokynov ju položili na podlahu a okolo členkov i zápästí jej pripli okovy. Tie vzápätí uviazali na reťaze a ako kedysi na príkaz Žofiinho otca spútali Katku, podobne dnes na visiaci luster zavesili za končatiny bruchom dole Žofiu.
Belehradský beg si spokojne zviazanú a bezbrannú otrokyňu zatočil dokola, aby mala celá sála dobrý výhľad na jej roztiahnuté panenské lono. Potom podišiel k stolom, na ktorých ležalo množstvo pušiek, šablí i lukov, a zo všetkého toho arzenálu vytiahol tulec so šípmi. Tri z nich vybral a ako Svätopluk s prútmi pristúpil k svojej obeti. Nechystal sa však predniesť múdra o svornosti. Trojicu šípov zovrel pevne v rukách, koncom s perami prešiel po plavých pubických chĺpkoch a znenazdajky ťal. Vzduch rozrazila silná rana, ktorá nemilosrdne dopadla na zadok hompáľajúci sa vo vzduchu. Rytierskou sálou zaznel výkrik bývalej hradnej panej. Potom ďalší, až sa kriky postupne menili na vzlyky a Žofia cez zaslzené oči pred sebou uvidela Margitu so Zuzanou, ktoré si užívali každú ranu.
Ponižujúci výprask nemal dlhé trvanie a keď skončil, beg položil hrubé prsty na jej ohanbie. Vzápätí ucítila, ako do nej nimi pomaly vniká a ona vlhne. Vzlyky od trýzne razom nahradilo vzrušené pišťanie, keď sa mohutný ukazovák s prostredníkom nemilosrdne rozkmitali v útrobách. Nevedela, čo bola horšia potupa, či bitie, alebo to, že tu pred pohanskou hordou vzdychá zaliata rumencom. Chcela sa tomu brániť, ale rozkoš ju plne ovládla a od vzrušenia sa roztriasla na reťaziach, až to zacinkalo. Týmto však opojenie skončilo. Beg z nej vytiahol mokré prsty a namiesto nich do Žofie vrazil svoj stoporený úd. Z nárazu ju myklo prudko dopredu a od podbruška ucítila prenikavú bodavú bolesť, akoby ju nastokli na kôl. Do očí vytryskli slzy a pri penetrácii spojenej s defloráciou zo seba vylúdila neľudský rev. Medzitým z nej masívny úd vyšiel kĺzavo von a opäť pozvoľna dnu. Žofiin nárek zanikol v burácaní tureckých vojakov, ktorí podnecovali svojho veliteľa k ďalším, ešte mocnejším prírazom. Ten im však nevyhovel. Svoju novú otrokyňu zvoľna kolísal pomalými pohybmi. Rukami pritom stláčal prsia previsnuté za prepichnuté krúžky a občas zašiel aj nižšie ku klitorisu, ktorý pomasíroval bruškami prstov, užívajúc si jej vzdychy miešajúce sa v rozkoši i bolesti. Nechal ju, nech si to trocha užije aj ona. O chvíľu prejde do druhej diery, aby si tak nárokoval všetko jej panenstvo, a potom ho bude ešte prosiť, nech s ňou súloží prirodzene.
