Na ďalší deň Žofia precitla v miestnosti pre služobníctvo. Bolelo ju celé telo, ale žila a čo bolo nemenej dôležité, nedali ju vojakom, ani Hasanovi. Práve naopak. Keď sa beg nasýtil jej tela, odpútali ju z reťazí a odviedli stranou do obytnej časti hradu, kde sa jej už nikto nedotkol. Tam padla ako podťatá na kožušiny a prepukla v plač, z ktorého takmer ihneď zaspala.
"Spíte?" zaznel zhora ženský hlas.
Bývalá šľachtičná sa pomaly otočila za hlasom. Pri jej pelechu z kožušín kľačala mladá ryšavá žena približne v jej veku s tvárou posiatou pehami, ktorú nikdy predtým nevidela. Chcela neznámu ohriaknuť, že samozrejme nemôže spať, keď na ňu rozpráva. Pri tej príležitosti by ju ešte stĺkla, ako neraz svoje slúžky, avšak v poslednej chvíli sa opanovala. Už viac nebola hradnou paňou. Ocitla sa na druhom konci biča a ľahko sa mohlo stať, že to bude ona, kto ním dostane.
"Nespím," odpovedala nakoniec neprítomne Žofia.
Opatrne sa posadila, pritiahla k sebe nohy a keďže na sebe nič nemala, zakryla sa dekou. Chvíľu iba nezúčastnene hľadela na svoje kolená, potom pozdvihla bojazlivo zrak na ryšavú ženu a zarazila sa. Neznáma na sebe totiž nemala žiadne šaty, bola nahá ako prst, teda skoro nahá. Jediná vec, ktorú mala na sebe, bola kovová obruč okolo krku.
"Volám sa Eva, som dcéra obuvníka zo Štiavnice," predstavila sa akoby nič, pramálo si robiac starosti z toho, že na sebe nemá žiadny šat. "S otcom sme cestovali na hrad Divín. Miestny kastelán si objednal tri tucty párov čižiem pre mužstvo. Lenže krátko po našom príchode ho obľahli Turci, nebolo kam ujsť, a tak sme ostali na hrade. To nám však nepomohlo, lebo po pár dňoch padol. Turci pozabíjali všetkých mužov a mňa...."
Spočiatku bezstarostnej mladej žene sa pri spomienke na to, ako sa dostala do tureckého zajatia zlomil hlas.
"Ja som Žofia Romhanyiová," prehovorila ticho šľachtičná, aby nemusela Evka dokončovať príbeh.
"Viem, kto ste," našla v sebe dcéra obuvníka opäť hlas. "Údajne vám to tu patrilo."
Bývalá hradná pani smutne prikývla.
"Tiež som počula, čo sa stalo včera večer," prešiel Evin hlas do súcitného a pohladila Žofiu po kolenách. "Viem, ako sa cítite. Nie je to tak dávno, čo si ma beg vzal podobne. Ale nebojte sa, teraz nám už nič nehrozí, ako jeho konkubín sa nás nikto okrem neho neopováži dotknúť. Viem to, lebo by nás mali čoskoro odviesť do háremu v Belehrade."
Pri spomenutí možného zavlečenia na ďaleký juh Žofia precitla.
"To neprichádza do úvahy, Evka! Musíme ujsť, kým sme blízko banských miest. Pri Vígľaši údajne táborí naše vojsko!"
"To nie!" zháčila sa vystrašene dcéra obuvníka, až zavlnila ryšavými vlasmi. "Hemží sa to tu tureckými vojakmi. Čo ak nás chytia? Mohamedáni sú schopní omnoho horších ukrutností než inkvizícia. Kým ma k sebe vzal beg, videla som hrozné veci."
"To chceš byť otrokyňa?" ucedila pomedzi zuby bývalá šľachtičná.
Eva sa na počudovanie vzpriamila.
"Je to lepšie, ako skončiť v posteli starého zapáchajúceho pisára vo Zvolene, za ktorého ma chcel vydať otec. Keby sa mi aj podarilo utiecť, po tom, čo ma zneuctili pohania, ma už nebude nikto chcieť a skončím v nevestinci. Vy na tom budete rovnako, v tom lepšom prípade vás zavrú do kláštora."
Žofia neodpovedala. Vedela, že má dcéra obuvníka pravdu, chcelo sa jej z toho celého plakať.
"Vidíte? Nemáme na výber," konštatovala krutú pravdu Evka a vstala. "Už sme aj tak stratili veľa času rozprávaním."
Následne pristúpila k stolu a vzala z neho rytinou zdobenú krabičku.
"Beg chce, aby ste nosili toto."
Žofia vstala tiež a podišla bližšie, aby sa pozrela, čo jej Eva ukazuje. Istým spôsobom ju premohla zvedavosť. Ak má byť už konkubínou belehradského bega, určite bude chcieť, aby sa odela do damasku alebo inej orientálnej látky. To čo však uvidela v otvorenej krabičke, jej vyrazilo dych. Obsahovala iba malý kovový obojok, aký na sebe mala aj Eva a okrem neho nič viac.
"Nedá sa nič robiť," povedala smutne obuvníkova dcéra, keď videla zhrozený výraz na tvári šľachtičnej. "Oblečenie si musíme zaslúžiť. Pán si tiež neželá, aby sme sa čo i len akokoľvek zahaľovali."
Narážala na deku, ktorou sa Žofia naďalej vystrašene zakrývala.
"Pani, musím vám ho nasadiť," chlácholila ju Evka a vzala obojok do ruky. "Ak sa nepodvolíte, strestajú nás obe a nasadia vám ho aj tak."
Žofia sa zhlboka nadýchla, zvádzajúc v sebe vnútorný boj. Nakoniec však odhrnula plavé vlasy a nastavila krk. Eva jej okolo neho obopla chladný kov, ktorý so zaklapnutím cvakol.
"Už ma nevolaj pani. Aká som ja teraz pani," vydýchla bývalá šľachtičná, zhodila zo seba deku a plne sa ukázala nahá iba s obojkom okolo krku. "Môžeš mi hovoriť Žofia."
Eva ju súcitne pohladila po ramene a nebyť toho, že boli obe nahé, možno by sa aj objali.
"Teší ma, Žofia," usmiala sa na ňu jej nová kamarátka. "Aspoň v tom už nie som konečne sama. Rada by som sa ešte pozhovárala, ale už sme naozaj stratili veľa času. Pán si tiež rozkázal kávu a nie je radno nechávať ho čakať."
Po jej slovách prešla napochytre opäť k stolu a otvorila medenú dózu. Šľachtičná podišla nesmelo k Eve a cez rameno pozrela na nádobku plnú rovnomerného tmavohnedého prachu.
"To je káva?" spýtala sa zvedavo Žofia, olizla si prst a chcela ním siahnuť dovnútra.
Než by doň však zaborila prst, Evka jej po ňom dosť neohľaduplne capla.
"To nesmieme! Čo ak sem niekto príde alebo si všimnú, že ju máš za nechtom?"
Žofia si hryzla do jazyka a trpko si uvedomila, že ako otrokyňa má pramalé privilégia. Jej nová kamarátka zatiaľ nasypala kávu do džezvy, zaliala ju vlažnou vodou a položila nad oheň.
"Vezmi dve šálky a lyžičku," ukázala Eva na stôl, naďalej držiac džezvu nad ohňom. "Keď sa začne tvoriť pena, naber ju lyžičkou a daj do šálky."
Žofia spravila, čo mala, a ani sa nepozastavila nad tým, že niekoho poslúcha. Rovnako potom naplnila penou aj druhú šálku a Eva rozliala zvyšok černastej tekutiny rovnomerne do oboch pohárov. Keď mali kávu hotovú, ako na zavolanie otvoril dvere turecký ozbrojenec a oznámil, že beg očakáva svoj ranný nápoj.
Ženy vzali každá jednu šálku a podľa pokynov s nimi zamierili do bývalých komnát správcu hradu, kde sa beg ubytoval. Ako kráčali do schodov, Žofia premýšľala, pre koho je určená druhá káva. Jej zlé tušenie sa potvrdilo, keď otvorila dvere a vedľa bega sedel v tureckom sede Hasan. Myslela si, že sa prepadne od hanby, keď ju uvidel nahú iba s obojkom na krku. Nemala však na výber a vyhýbajúc sa jeho pohľadom, napodobila Evu, položila šálku na stôl a zaujala submisívnu polohu na kolenách s rukami za chrbtom. Muži im nevenovali zvláštnu pozornosť. Viedli rozhovor v cudzom jazyku a iba občas pritom upili z kávy. Žofia si pripadala ako kúsok nábytku, vec dobrá len na obsluhovanie alebo dekoráciu. Zbystrila, až keď Hasan medzi cudzou rečou povedal jej meno. Beg nato súhlasne prikývol, odpovedal tiež niečo v cudzej reči a následne kývol na hudobníkov v rohu miestnosti, ktorí na jeho pokyn začali hrať orientálnu melódiu.
"Beg Kara Ali si želá, aby ste ho zabavili," prešiel Hasan plynulo do ich jazyka a s úškľabkom pozrel na mladé kresťanské ženy.
Žofia s Evkou si vymenili zmätené pohľady.
"A ako pane?" spýtala sa vystrašene obuvníkova dcéra.
"Môžete začať tým, že sa pobozkáte," odvetil poturčenec.
Táto požiadavka ženy zarazila ešte viac, až im z toho od rozpakov očerveneli tváre.
"Opakovať to nebudem," povedal chladne Hasan, keď sa k ničomu nemali.
Viac duchaprítomná dcéra obuvníka sa naklonila k Žofii a vtisla jej bozk na líce. Potom ďalší na krk.
"No tak, pobozkaj aj ty mňa, s týmto sa neuspokoja," šepla jej Eva do ucha.
Bývalá šľachtičná už tak pociťovala nesmiernu hanbu z toho, že pred mužmi kľačala nahá s obojkom a oblizovanie pre ich chlipné potešenie by ju ponížilo ešte viac. Jej nová kamarátka ju zatiaľ opäť pobozkala na líce. Inštinktívne uhla hlavou a vtedy zachytila begov nespokojný pohľad. Hudba začala hrať rytmickejšie. Nemám na výber, vzdychla si v duchu Žofia. S nevôľou otočila hlavu k Evke a ich ústa sa stretli. Pery zavadili o jazyk a ňadrá o stvrdnuté bradavky. Dotyky boli spočiatku neisté, no postupne sa prehĺbili. Ženami prešla vlna rozkoše a hudba zrýchlila.
"Pokračujte!" podnecoval ich janičiar.
Šľachtičná ostýchavo olizla Evinu stvrdnutú bradavku. Tá vzdychla od vzrušenia a zareagovala živšie, siahajúc rukou k Žofiinmu lonu, pokrytému plavým ochlpením. Pod dotykmi sa bývalej šľachtičnej proti vôli podlomili kolená a vzdychajúc od rozkoše, umocnenej stále prenikavejšou melódiou, klesla na podlahu. Eva ju nasledovala s rumencom na tvári a prstami stále zaklesnutými v jej lone.
Prerušil ich až Hasan, ktorý prísnym hlasom prehlušil hudbu: "Vyber z nej tú ruku a polož ju za seba na podlahu!"
Dcéra obuvníka s prikývnutím urobila, čo jej pán prikázal.
"Poslušná. Teraz sa k nej priblíž a pokračuj ďalej bez pomoci rúk."
"Áno, pane," odvetila zahanbene Eva.
S dlaňami stále položenými na podlahe podišla posediačky ku Žofii, až sa ich nohy vzájomne prekrížili a ryšavé pubické chĺpky sa dotkli tých plavých.
"Pre teba to platí tiež," dodal Hasan chladne k bývalej šľachtičnej.
"Áno, pane," pritakala Žofia, položila dlane za seba na podlahu a prisunula sa bližšie k Eve.
Dve vlhké loná sa vtom dotkli a ako sebou zahmýrili, oboma prešla ešte mocnejšia vlna vzrušenia. Tureckí hudobníci zmenili tón piesne a začali hrať pomalšiu, zato však výraznejšiu melódiu prehĺbenú tlkotom do bubnov. S každým úderom, o seba zavadili aj ženy, akoby boli s nimi zladené. Bubny zrýchlili, vzdychy zosilneli. Zajatkyne postupne stratili zábrany, plne prepadnuté nepoznanému vzrušeniu, ktoré nepôsobilo bolesť. Zavreli oči a pod rytmom bubnov ich pohltila extáza.
Hudba konečne dohrala. Obe mladé ženy padli vedľa seba, zaliate potom. Beg Kara Ali zatlieskal mohutnými rukami a niečo povedal Hasanovi v cudzom jazyku.
"Beg je s vami spokojný," tlmočil Hasan. "Zajtra sa vracia do Belehradu a chce vás vziať obe so sebou."
Nato poturčenec vstal od malého stola s dopitou kávou a prešiel k tlstému mužovi v turbane, ktorý postával pri hudobníkoch. Prevzal od neho podivnú kovovú tyč s dreveným držadlom a zamieril ku kozubu, kde jej špičku položil nad oheň.
"Musím ti poďakovať," prehovoril uštipačne na bývalú šľachtičnú. "Vážne si bega očarila a aj vďaka koristi, ktorú som mu v tvojej podobe daroval, ma ustanovil veliteľom tohto hradu..."
Hasan pokračoval vo svojom monológu, no Žofia ho nevnímala a iba vystrašeným pohľadom sledovala tyč v ohni.
"Čo nám chcete urobiť?" spýtala sa bojazlivo, s neprítomným hlasom.
"Ako begov majetok budete označené jeho značkou," vysvetlil poturčenec, vybral tyč z ohňa a ukázal jej do biela rozpálený koniec v tvare pre ňu neznámeho arabského slova.
Žofia zmätene pozrela na Hasana, potom na bega, ktorý bezvýrazne čakal na vyplnenie jeho vôle, a späť na rozpálený koniec značkovacieho železa. Hrozila sa predstavy žeravého kovu na koži, no ešte viac značky, ktorá ju mala doživotne poznačiť, akoby bola chovná kobyla.
"Predkloňte sa," rozkázal otrokyniam poturčenec.
Eva, zmierená so svojím osudom poslúchla. Kľakla si na koberec, položila naň aj hlavu a poslušne vystrčila zadok. Žofia sa však nepohla a stuhla. Už-už rozmýšľala nad nezmyselným útekom, keď vtom na zápästiach ucítila dotyk drsných rúk. Otočila hlavou a pozrela pred seba. Zistila, že ju za ruky drží beg a chlácholivým hlasom jej tlačí zápästia smerom dole. Podvolila sa. Nechala sa nastaviť do polohy ako Eva a nesmelo vystrčila zadok. Hasan k nej medzitým podišiel s rozpáleným cejchom. Žofia zavrela oči a zaryla nechty do begovej opálenej ruky, ktorou ju držal.
Veža zvolenskej radnice odbíjala neskoré popoludnie, keď Michal kráčal cez tržnicu. Neplánoval sa na zámku zdržať tak dlho, ale novému županovi a veliteľovi banského kapitanátu sa nedalo odoprieť pozvanie na obed a pohárik vína. Zo skoro prázdnej tržnice, kde kupci už pomaly balili svoj tovar, zamieril k Bystrickej ceste. Krátko pred rovnomennou bránou zabočil doľava ku kostolu svätej Alžbety. Prešiel popri špitálskom komplexe a napokon otvoril vchodové dvere jedného z domov s vysokými trojuholníkovými strechami.
Ako prvá ho omámila vôňa jedla nesúceho sa z kuchyne. Na podobné privítanie, ani pocit domova nebol ako vojak zvyknutý. Než však stihol plne vychutnať atmosféru alebo urobiť čokoľvek ďalšie, objavila sa pred ním Katarína. Mala na sebe obyčajné služobnícke šaty, podobné tým, ktoré zvykla nosiť na Modrom Kameni a rukami založenými na živôtiku si ho premeriavala podráždeným pohľadom.
"To je dosť, že ste prišli, už som sa začínala báť!" spustila na úvod.
Aj napriek submisívnej povahe vedela svojou priamočiarosťou a odvahou prekvapiť. Michal sa nad tým iba pousmial a s objatím vošiel dnu.
"Pánovi Barbaričovi sa nedalo odoprieť pozvanie," odvetil ospravedlňujúco a prešiel do hlavnej siene, kde ešte viac rozvoniavalo jedlo z kuchyne.
Už upokojenejšia Katka prešla opäť do submisívnej role a keď si všimla, ako Michal spokojne nasáva vôňu, mäkko sa spýtala: "Prosíte si večeru, pane?"
Jej pán si iba rozopol dolomán a bez zbytočného náhlenia ho pomaly položil na stoličku pri jedálenskom stole.
"Nie, ďakujem. Som prejedený zo zámockej kuchyne," vydýchol ťažko. "Daj radšej zohriať vodu do kúpeľa."
Katka, ktorá tento príkaz očakávala, sa uklonila a odišla do vedľajšej miestnosti, kde už stála napustená kaď. Rutinne pristúpila s malou lopatkou k priľahlej predhriatej peci a preložila z nej rozpálené kamene do vody. Tie so zasyčaním zmizli pod hladinu. Michal len neprizeral, vzal o niečo väčšiu lopatu a priložil ruku k dielu. Keď voda dosiahla požadovanú teplotu, zhodil zo seba aj košeľu so zvyškom oblečenia a vkročil do kade. Vyzlečená látka odhalila pevnú postavu, ako sa na vojaka patrilo, avšak ukázala aj nedávno zahojené rany, utŕžené pri ústupe z pohraničia, ktoré pri ponorení poriadne zaštípali. Katka sa na to pozerala s ustarosteným pohľadom. Aby aspoň trocha pomohla, vhodila do vody zmes bylín a potom mlčky zaujala miesto pri kadi.
"Pýtal sa na udalosti na Modrom Kameni," prehovoril do ticha Michal, keď videl zvedavosť a od jeho príchodu nevyslovenú otázku v Katkiných očiach.
Tá, hryzúc sa nervózne do pery, odvetila: "A čo ste mu povedali?"
"Samozrejme, nie celú pravdu, ale upravenú verziu," sykol Michal, ako ponáral poráňané rameno pod vodu. "Vypovedal som, že miestne panstvo trápilo svoje služobníctvo natoľko, až sa podaktorí z nich sprisahali s Turkom, ktorého sme väznili pre účely výkupného. Pomohli mu utiecť a ten potom po rovnakom mieste, kadiaľ ušiel, priviedol posily, ktoré sa tak dostali nepozorovane do hradu. Pán Barbarič súhlasil, že to šľachta preháňa so sužovaním poddaných, a nariadil celú vec ututlať, aby sa tým nebodaj neinspirovali ďalší."
Katka pritakala, no z tváre sa jej úplne nevytratili obavy.
"A nebolo mu čudné, že sme toľkí prežili?"
"Áno, pozastavil sa nad tým," prisvedčil Michal. "Priznal som, že som to bol ja, kto toho preradného Turka lapil a daroval mu život. Vďaka tomu sa mi podarilo vyjednať kapituláciu bez ďalších strát na životoch, keď padlo dolné nádvorie a hrad bol aj tak stratený. Tiež som povedal, že ak chcú niekoho obviniť zo zrady, nech radšej vyšetrujú toho, kto velil vojsku pri Vígľaši a napadnutým pevnostiam neprišiel na pomoc."
Michal ťažko vydýchol, nabral pomedzi dlane vodu a pretrel si ňou tvár.
"A čo tvoj deň?" spýtal sa s úsmevom, snažiac sa obrátiť rozhovor na príjemnejšiu tému.
Katka chvíľu váhala, potom si odkašlala a začala recitovať: "Vyplnila som úlohy, ktoré ste mi pridelili. Ráno som rozkúrila v kozube, ustlala a poupratovala izby. Nádenníkovi som zaplatila za nanosenie vody. V kuchyni som..."
Dievča zmĺklo, pretože sa k nej z vane naklonil Michal a bezostyšne potiahol za viazanie jej živôtika.
"Pokračuj," vyzval ju, naďalej pritom rozväzujúc šat.
Ako nehybná socha teda pokračovala v prednese, čo všetko stihla, kým bol jej pán na jednaní.
"... a keď mi ostal chvíľu čas, skúšala som čítať," dokončila rozprávanie, už kompletne nahá.
"Rád počujem, že naučiť ťa čítať prinieslo svoje ovocie," zhodnotil Michal, pohrávajúc sa s jej poprsím ako s dvoma dobre dozretými jablkami.
Katku zalial rumenec. Jednak z dotykov svojho pána a po druhé aj z istého pocitu hanby, že napriek svojmu dospelému veku doteraz nevedela čítať. Na vidieku, kde vyrastala, to nebolo nezvyklé, no v meste, kde už postavili školu, nechcela pôsobiť zaostalo, a keď videla Michalovu knižnicu, požiadala ho, aby ju učil. Samozrejme súhlasil a ona mu za to bola nesmierne vďačná a vedela to aj prejaviť. Ruky si poslušne založila za chrbát a plne sa mu odovzdala.
Michal ju ešte chvíľu hladil po krivkách, potom sa posunul stranou a prikázal: "Poď za mnou."
"Ako si želáte, pane," odvetila hlasom, v ktorom bolo možné rozoznať náznak potešenia.
Ladnou nohou opatrne prekročila okraj kade a vstúpila za Michalom, sadajúc si oproti nemu.
"Aj tak stále nedokážem uveriť, že máte dom v meste," poznamenala Katka, obzerajúc sa po miestnosti s bohatými vzormi a mydlovou vodou si opláchla prsia spotené po celodennej práci.
"Byť bastardom má svoje výhody," zasmial sa trpko Michal. "Keby nie som nemanželský syn, nemám dom, ale kaštieľ."
"To by som vás potom musela oslovovať vaše blahorodie," zachichotala sa Katka a robiac napodobeninu úklony, zašpliechala vodou.
"Si nejaká drzá, slúžka," premeral si ju Michal vyzývavým úsmevom a ostentatívne oprel ruky o hranu kade. "Asi ťa málo zamestnávam. Radšej ma umy tam dole."
"Áno, pane," zamrkala cudne Katka a rukami zašla pod hladinu.
Vo vode nahmatala už značne stoporený úd a zľahka ho pretrela rukami. Jej pán spokojne vzdychol a ešte viac sa uvoľnil od blaženosti.
"Máš šikovné ruky slúžka," pochválil ju.
"Ďakujem, pane."
"Otoč sa."
"Áno, pane."
Michal siahol k živôtiku na zemi a vyvliekol z neho šnúru. Ňou následne zviazal Katke zápästia, vstal a otočil si ju k sebe.
"Teraz ma očisti ústami," prikázal.
Bez zaváhania uposlúchla. Vzala mokrý žaluď medzi pery a jazykom ho očistila od mydlín. Už nebola viac ostýchavá ako na Modrom Kameni, rutinne ho vzala hlbšie a bez väčšej námahy ho začala ledabolo sať. Jej pán však vycítil, že si nedáva veľmi záležať a to sa jej stalo osudným. Nečakane ju od seba odtiahol a hlavu jej ponoril pod hladinu, až Katka skoro nestihla zadržať dych. Voda pokryla celé jej telo a hore vyšli bublinky. Netrvalo to však dlho, Michal ju takmer okamžite vytiahol von za vlasy a pokarhal prísnym pohľadom.
"Ak si nedáš záležať, utopím ťa ako mačiatko," pohrozil.
Vedela, že by to neurobil a podobné strašenie skôr patrilo k ich hrátkam, no tiež vedela, že za slabé plnenie príkazov vždy nasledoval trest.
"Prepáčte, pane, už sa to nebude opakovať," zakuckala Katka spod mokrých gaštanových vlasov, ktoré jej padali do tváre.
Michal ich odhrnul na stranu, zohol sa k nej a pobozkal na pery, avšak vzápätí medzi ne vsunul úd. Tentokrát si Katka už dala záležať. Svojím malým, šikovným jazýčkom po ňom jazdila a vkladala si ho do úst, akoby jej išlo o život.
Netrvalo dlho a Michal s orgazmom zastreným hlasom zašepkal: "Vidíš, ako ti to ide, slúžka, keď sa snažíš."
Katka neodpovedala. Bola slušne vychované dievča, ktoré vedelo, že s plnou pusou sa nerozpráva. A taktiež, že všetko treba zjesť.
Nakoniec vyšli z vane. Michal do osušky ledabolo utrel seba, potom aj Katku a so stále zviazanými rukami ju potisol do spálne. Tam ju s kolenami na podlahe položil bruchom na posteľ a pohladil po vystrčenom zadku. Následne ju chvíľu nechal tak a niečím zašramotil. Zviazaná Katka nervózne zavrtela hlavou, snažiac sa získať prehľad o tom, čo sa bude diať. Michal jej neposlušnú hlavu pritlačil dopredu, prsia podložil perinou a pred tvár položil otvorenú knižku s rukopisom.
"Čítaj nahlas," započula nad sebou Katka hlas svojho pána. "Vyskúšame si ťa, či si sa od minule zlepšila."
Zrakom preletela riadky rukopisu. Išlo o báseň.
"Čítaj nahlas!" zopakoval Michal dôraznejšie a vzduchom zaznel švih biča.
Na Katkin zadok dopadla rana.
"Au!" zakričala poľakane.
"Au, tam nie je napísané," opravil ju Michal a nasledovalo ďalšie švihnutie.
Tentoraz už Katka nezakričala, iba ticho pípla a začala poslušne čítať:
Tak ťažko mi je
v cudzej krajine,
cítim sa ako žobo-žob-rák.
Vzduch rozrazil bič a dopadol na dievčin vystrčený zadok.
"Zle!"
Katka si hryzla do pery a len tak-tak nevykríkla, aby nedala podnet k ďalšej rane. V duchu si nadávala, že pokazila posledné slovo, keď jej to už tak pekne išlo.
"Začni odznova!" zaznel Michalov príkaz a Katka opäť čítala.
Tak ťažko mi je
v cudzej krajine,
cítim sa ako žobrák.
V srdci sa mi vzňal
smútok, bôl a žiaľ,
nemám sa kam pobrať.
Zrakom skĺzla k druhej strofe, keď vtom ucítila na svojom lone prsty svojho pána. Bruškami prešiel po navlhnutých pyskoch a ako odmenu za to, že jeho študentka zvládla prvú časť, zašiel aj nižšie ku klitorisu.
Keď si spomeniem
na tú rodnú zem,
na milého lááááás...
Katka zahíkala pod dotykmi svojho pána, ktorý zatiaľ od klitorisu prešiel medzi pysky, palcom penetroval zadok a akoby hral na kastanety zahýbal v útrobách prstami. Po híkavom prerušení prednesu však ruku stiahol späť a celou silou ňou tresol po jej zadku, až to plesklo.
"Druhá strofa odznova!"
"Prepáčte, pane," zapišťala Katka a dala sa opäť do čítania.
Keď si spomeniem
na tú rodnú zem,
na milého lásku,
s ktorou žila som
v svete prekrásnom
roním slzu ťažkú.
Začala tretiu strofu. Michal vrátil prsty na ohanbie, až z toho Katka skoro nahlas vzdychla.
Jak jelenček ten
túži stále len
za volaním laním,
srdce mi tak mrie,
na smrť choré je,
že nemôže za ním.
Pri štvrtej ju naplno zaplavila rozkoš. Michalove prsty do nej vnikali a mala čo robiť, aby jej už tak prerývaný hlas neprešiel do výkrikov.
Keď nie uvidieť,
aspoň počuť hneď
kiežby Boh mi doprial,
toho, s kým som raz
žila lásky čas -
hneď okrejem stokrááát!
S poslednými riadkami z nej vyšiel silný ston orgazmu.
Michal konečne vytiahol vlhké prsty z Katky a utrel si ich o jej bok. Následne ju za nohy potisol na posteľ a uľahol vedľa nej.
"Pekná báseň, to ste napísali vy?" spýtala sa, prevracajúc sa na chrbát.
Michal ju pohladil po brušku, ktoré mu bolo pre stále zviazané ruky vydané na milosť a usmial sa.
"Nie, napísal ju známy. Možno vás niekedy predstavím."
"Je smutná," povzdychla si Katka. "O dievčine v cudzine. Spomenula som si pri nej na Žofiu. Ktovie, čo s ňou teraz je."
Michal ju láskyplne objal a pošepol do ucha: "Zabudni na to a netráp sa tým."
Katka zavrela oči a skúsila to. Dosť jej k tomu dopomohli dotyky a bozky jej pána. Myšlienky stíchli a ostalo len vzrušenie.
Koniec.... ďakujem každému, komu sa túto sériu podarilo dočítať do konca.
"Spíte?" zaznel zhora ženský hlas.
Bývalá šľachtičná sa pomaly otočila za hlasom. Pri jej pelechu z kožušín kľačala mladá ryšavá žena približne v jej veku s tvárou posiatou pehami, ktorú nikdy predtým nevidela. Chcela neznámu ohriaknuť, že samozrejme nemôže spať, keď na ňu rozpráva. Pri tej príležitosti by ju ešte stĺkla, ako neraz svoje slúžky, avšak v poslednej chvíli sa opanovala. Už viac nebola hradnou paňou. Ocitla sa na druhom konci biča a ľahko sa mohlo stať, že to bude ona, kto ním dostane.
"Nespím," odpovedala nakoniec neprítomne Žofia.
Opatrne sa posadila, pritiahla k sebe nohy a keďže na sebe nič nemala, zakryla sa dekou. Chvíľu iba nezúčastnene hľadela na svoje kolená, potom pozdvihla bojazlivo zrak na ryšavú ženu a zarazila sa. Neznáma na sebe totiž nemala žiadne šaty, bola nahá ako prst, teda skoro nahá. Jediná vec, ktorú mala na sebe, bola kovová obruč okolo krku.
"Volám sa Eva, som dcéra obuvníka zo Štiavnice," predstavila sa akoby nič, pramálo si robiac starosti z toho, že na sebe nemá žiadny šat. "S otcom sme cestovali na hrad Divín. Miestny kastelán si objednal tri tucty párov čižiem pre mužstvo. Lenže krátko po našom príchode ho obľahli Turci, nebolo kam ujsť, a tak sme ostali na hrade. To nám však nepomohlo, lebo po pár dňoch padol. Turci pozabíjali všetkých mužov a mňa...."
Spočiatku bezstarostnej mladej žene sa pri spomienke na to, ako sa dostala do tureckého zajatia zlomil hlas.
"Ja som Žofia Romhanyiová," prehovorila ticho šľachtičná, aby nemusela Evka dokončovať príbeh.
"Viem, kto ste," našla v sebe dcéra obuvníka opäť hlas. "Údajne vám to tu patrilo."
Bývalá hradná pani smutne prikývla.
"Tiež som počula, čo sa stalo včera večer," prešiel Evin hlas do súcitného a pohladila Žofiu po kolenách. "Viem, ako sa cítite. Nie je to tak dávno, čo si ma beg vzal podobne. Ale nebojte sa, teraz nám už nič nehrozí, ako jeho konkubín sa nás nikto okrem neho neopováži dotknúť. Viem to, lebo by nás mali čoskoro odviesť do háremu v Belehrade."
Pri spomenutí možného zavlečenia na ďaleký juh Žofia precitla.
"To neprichádza do úvahy, Evka! Musíme ujsť, kým sme blízko banských miest. Pri Vígľaši údajne táborí naše vojsko!"
"To nie!" zháčila sa vystrašene dcéra obuvníka, až zavlnila ryšavými vlasmi. "Hemží sa to tu tureckými vojakmi. Čo ak nás chytia? Mohamedáni sú schopní omnoho horších ukrutností než inkvizícia. Kým ma k sebe vzal beg, videla som hrozné veci."
"To chceš byť otrokyňa?" ucedila pomedzi zuby bývalá šľachtičná.
Eva sa na počudovanie vzpriamila.
"Je to lepšie, ako skončiť v posteli starého zapáchajúceho pisára vo Zvolene, za ktorého ma chcel vydať otec. Keby sa mi aj podarilo utiecť, po tom, čo ma zneuctili pohania, ma už nebude nikto chcieť a skončím v nevestinci. Vy na tom budete rovnako, v tom lepšom prípade vás zavrú do kláštora."
Žofia neodpovedala. Vedela, že má dcéra obuvníka pravdu, chcelo sa jej z toho celého plakať.
"Vidíte? Nemáme na výber," konštatovala krutú pravdu Evka a vstala. "Už sme aj tak stratili veľa času rozprávaním."
Následne pristúpila k stolu a vzala z neho rytinou zdobenú krabičku.
"Beg chce, aby ste nosili toto."
Žofia vstala tiež a podišla bližšie, aby sa pozrela, čo jej Eva ukazuje. Istým spôsobom ju premohla zvedavosť. Ak má byť už konkubínou belehradského bega, určite bude chcieť, aby sa odela do damasku alebo inej orientálnej látky. To čo však uvidela v otvorenej krabičke, jej vyrazilo dych. Obsahovala iba malý kovový obojok, aký na sebe mala aj Eva a okrem neho nič viac.
"Nedá sa nič robiť," povedala smutne obuvníkova dcéra, keď videla zhrozený výraz na tvári šľachtičnej. "Oblečenie si musíme zaslúžiť. Pán si tiež neželá, aby sme sa čo i len akokoľvek zahaľovali."
Narážala na deku, ktorou sa Žofia naďalej vystrašene zakrývala.
"Pani, musím vám ho nasadiť," chlácholila ju Evka a vzala obojok do ruky. "Ak sa nepodvolíte, strestajú nás obe a nasadia vám ho aj tak."
Žofia sa zhlboka nadýchla, zvádzajúc v sebe vnútorný boj. Nakoniec však odhrnula plavé vlasy a nastavila krk. Eva jej okolo neho obopla chladný kov, ktorý so zaklapnutím cvakol.
"Už ma nevolaj pani. Aká som ja teraz pani," vydýchla bývalá šľachtičná, zhodila zo seba deku a plne sa ukázala nahá iba s obojkom okolo krku. "Môžeš mi hovoriť Žofia."
Eva ju súcitne pohladila po ramene a nebyť toho, že boli obe nahé, možno by sa aj objali.
"Teší ma, Žofia," usmiala sa na ňu jej nová kamarátka. "Aspoň v tom už nie som konečne sama. Rada by som sa ešte pozhovárala, ale už sme naozaj stratili veľa času. Pán si tiež rozkázal kávu a nie je radno nechávať ho čakať."
Po jej slovách prešla napochytre opäť k stolu a otvorila medenú dózu. Šľachtičná podišla nesmelo k Eve a cez rameno pozrela na nádobku plnú rovnomerného tmavohnedého prachu.
"To je káva?" spýtala sa zvedavo Žofia, olizla si prst a chcela ním siahnuť dovnútra.
Než by doň však zaborila prst, Evka jej po ňom dosť neohľaduplne capla.
"To nesmieme! Čo ak sem niekto príde alebo si všimnú, že ju máš za nechtom?"
Žofia si hryzla do jazyka a trpko si uvedomila, že ako otrokyňa má pramalé privilégia. Jej nová kamarátka zatiaľ nasypala kávu do džezvy, zaliala ju vlažnou vodou a položila nad oheň.
"Vezmi dve šálky a lyžičku," ukázala Eva na stôl, naďalej držiac džezvu nad ohňom. "Keď sa začne tvoriť pena, naber ju lyžičkou a daj do šálky."
Žofia spravila, čo mala, a ani sa nepozastavila nad tým, že niekoho poslúcha. Rovnako potom naplnila penou aj druhú šálku a Eva rozliala zvyšok černastej tekutiny rovnomerne do oboch pohárov. Keď mali kávu hotovú, ako na zavolanie otvoril dvere turecký ozbrojenec a oznámil, že beg očakáva svoj ranný nápoj.
Ženy vzali každá jednu šálku a podľa pokynov s nimi zamierili do bývalých komnát správcu hradu, kde sa beg ubytoval. Ako kráčali do schodov, Žofia premýšľala, pre koho je určená druhá káva. Jej zlé tušenie sa potvrdilo, keď otvorila dvere a vedľa bega sedel v tureckom sede Hasan. Myslela si, že sa prepadne od hanby, keď ju uvidel nahú iba s obojkom na krku. Nemala však na výber a vyhýbajúc sa jeho pohľadom, napodobila Evu, položila šálku na stôl a zaujala submisívnu polohu na kolenách s rukami za chrbtom. Muži im nevenovali zvláštnu pozornosť. Viedli rozhovor v cudzom jazyku a iba občas pritom upili z kávy. Žofia si pripadala ako kúsok nábytku, vec dobrá len na obsluhovanie alebo dekoráciu. Zbystrila, až keď Hasan medzi cudzou rečou povedal jej meno. Beg nato súhlasne prikývol, odpovedal tiež niečo v cudzej reči a následne kývol na hudobníkov v rohu miestnosti, ktorí na jeho pokyn začali hrať orientálnu melódiu.
"Beg Kara Ali si želá, aby ste ho zabavili," prešiel Hasan plynulo do ich jazyka a s úškľabkom pozrel na mladé kresťanské ženy.
Žofia s Evkou si vymenili zmätené pohľady.
"A ako pane?" spýtala sa vystrašene obuvníkova dcéra.
"Môžete začať tým, že sa pobozkáte," odvetil poturčenec.
Táto požiadavka ženy zarazila ešte viac, až im z toho od rozpakov očerveneli tváre.
"Opakovať to nebudem," povedal chladne Hasan, keď sa k ničomu nemali.
Viac duchaprítomná dcéra obuvníka sa naklonila k Žofii a vtisla jej bozk na líce. Potom ďalší na krk.
"No tak, pobozkaj aj ty mňa, s týmto sa neuspokoja," šepla jej Eva do ucha.
Bývalá šľachtičná už tak pociťovala nesmiernu hanbu z toho, že pred mužmi kľačala nahá s obojkom a oblizovanie pre ich chlipné potešenie by ju ponížilo ešte viac. Jej nová kamarátka ju zatiaľ opäť pobozkala na líce. Inštinktívne uhla hlavou a vtedy zachytila begov nespokojný pohľad. Hudba začala hrať rytmickejšie. Nemám na výber, vzdychla si v duchu Žofia. S nevôľou otočila hlavu k Evke a ich ústa sa stretli. Pery zavadili o jazyk a ňadrá o stvrdnuté bradavky. Dotyky boli spočiatku neisté, no postupne sa prehĺbili. Ženami prešla vlna rozkoše a hudba zrýchlila.
"Pokračujte!" podnecoval ich janičiar.
Šľachtičná ostýchavo olizla Evinu stvrdnutú bradavku. Tá vzdychla od vzrušenia a zareagovala živšie, siahajúc rukou k Žofiinmu lonu, pokrytému plavým ochlpením. Pod dotykmi sa bývalej šľachtičnej proti vôli podlomili kolená a vzdychajúc od rozkoše, umocnenej stále prenikavejšou melódiou, klesla na podlahu. Eva ju nasledovala s rumencom na tvári a prstami stále zaklesnutými v jej lone.
Prerušil ich až Hasan, ktorý prísnym hlasom prehlušil hudbu: "Vyber z nej tú ruku a polož ju za seba na podlahu!"
Dcéra obuvníka s prikývnutím urobila, čo jej pán prikázal.
"Poslušná. Teraz sa k nej priblíž a pokračuj ďalej bez pomoci rúk."
"Áno, pane," odvetila zahanbene Eva.
S dlaňami stále položenými na podlahe podišla posediačky ku Žofii, až sa ich nohy vzájomne prekrížili a ryšavé pubické chĺpky sa dotkli tých plavých.
"Pre teba to platí tiež," dodal Hasan chladne k bývalej šľachtičnej.
"Áno, pane," pritakala Žofia, položila dlane za seba na podlahu a prisunula sa bližšie k Eve.
Dve vlhké loná sa vtom dotkli a ako sebou zahmýrili, oboma prešla ešte mocnejšia vlna vzrušenia. Tureckí hudobníci zmenili tón piesne a začali hrať pomalšiu, zato však výraznejšiu melódiu prehĺbenú tlkotom do bubnov. S každým úderom, o seba zavadili aj ženy, akoby boli s nimi zladené. Bubny zrýchlili, vzdychy zosilneli. Zajatkyne postupne stratili zábrany, plne prepadnuté nepoznanému vzrušeniu, ktoré nepôsobilo bolesť. Zavreli oči a pod rytmom bubnov ich pohltila extáza.
Hudba konečne dohrala. Obe mladé ženy padli vedľa seba, zaliate potom. Beg Kara Ali zatlieskal mohutnými rukami a niečo povedal Hasanovi v cudzom jazyku.
"Beg je s vami spokojný," tlmočil Hasan. "Zajtra sa vracia do Belehradu a chce vás vziať obe so sebou."
Nato poturčenec vstal od malého stola s dopitou kávou a prešiel k tlstému mužovi v turbane, ktorý postával pri hudobníkoch. Prevzal od neho podivnú kovovú tyč s dreveným držadlom a zamieril ku kozubu, kde jej špičku položil nad oheň.
"Musím ti poďakovať," prehovoril uštipačne na bývalú šľachtičnú. "Vážne si bega očarila a aj vďaka koristi, ktorú som mu v tvojej podobe daroval, ma ustanovil veliteľom tohto hradu..."
Hasan pokračoval vo svojom monológu, no Žofia ho nevnímala a iba vystrašeným pohľadom sledovala tyč v ohni.
"Čo nám chcete urobiť?" spýtala sa bojazlivo, s neprítomným hlasom.
"Ako begov majetok budete označené jeho značkou," vysvetlil poturčenec, vybral tyč z ohňa a ukázal jej do biela rozpálený koniec v tvare pre ňu neznámeho arabského slova.
Žofia zmätene pozrela na Hasana, potom na bega, ktorý bezvýrazne čakal na vyplnenie jeho vôle, a späť na rozpálený koniec značkovacieho železa. Hrozila sa predstavy žeravého kovu na koži, no ešte viac značky, ktorá ju mala doživotne poznačiť, akoby bola chovná kobyla.
"Predkloňte sa," rozkázal otrokyniam poturčenec.
Eva, zmierená so svojím osudom poslúchla. Kľakla si na koberec, položila naň aj hlavu a poslušne vystrčila zadok. Žofia sa však nepohla a stuhla. Už-už rozmýšľala nad nezmyselným útekom, keď vtom na zápästiach ucítila dotyk drsných rúk. Otočila hlavou a pozrela pred seba. Zistila, že ju za ruky drží beg a chlácholivým hlasom jej tlačí zápästia smerom dole. Podvolila sa. Nechala sa nastaviť do polohy ako Eva a nesmelo vystrčila zadok. Hasan k nej medzitým podišiel s rozpáleným cejchom. Žofia zavrela oči a zaryla nechty do begovej opálenej ruky, ktorou ju držal.
Veža zvolenskej radnice odbíjala neskoré popoludnie, keď Michal kráčal cez tržnicu. Neplánoval sa na zámku zdržať tak dlho, ale novému županovi a veliteľovi banského kapitanátu sa nedalo odoprieť pozvanie na obed a pohárik vína. Zo skoro prázdnej tržnice, kde kupci už pomaly balili svoj tovar, zamieril k Bystrickej ceste. Krátko pred rovnomennou bránou zabočil doľava ku kostolu svätej Alžbety. Prešiel popri špitálskom komplexe a napokon otvoril vchodové dvere jedného z domov s vysokými trojuholníkovými strechami.
Ako prvá ho omámila vôňa jedla nesúceho sa z kuchyne. Na podobné privítanie, ani pocit domova nebol ako vojak zvyknutý. Než však stihol plne vychutnať atmosféru alebo urobiť čokoľvek ďalšie, objavila sa pred ním Katarína. Mala na sebe obyčajné služobnícke šaty, podobné tým, ktoré zvykla nosiť na Modrom Kameni a rukami založenými na živôtiku si ho premeriavala podráždeným pohľadom.
"To je dosť, že ste prišli, už som sa začínala báť!" spustila na úvod.
Aj napriek submisívnej povahe vedela svojou priamočiarosťou a odvahou prekvapiť. Michal sa nad tým iba pousmial a s objatím vošiel dnu.
"Pánovi Barbaričovi sa nedalo odoprieť pozvanie," odvetil ospravedlňujúco a prešiel do hlavnej siene, kde ešte viac rozvoniavalo jedlo z kuchyne.
Už upokojenejšia Katka prešla opäť do submisívnej role a keď si všimla, ako Michal spokojne nasáva vôňu, mäkko sa spýtala: "Prosíte si večeru, pane?"
Jej pán si iba rozopol dolomán a bez zbytočného náhlenia ho pomaly položil na stoličku pri jedálenskom stole.
"Nie, ďakujem. Som prejedený zo zámockej kuchyne," vydýchol ťažko. "Daj radšej zohriať vodu do kúpeľa."
Katka, ktorá tento príkaz očakávala, sa uklonila a odišla do vedľajšej miestnosti, kde už stála napustená kaď. Rutinne pristúpila s malou lopatkou k priľahlej predhriatej peci a preložila z nej rozpálené kamene do vody. Tie so zasyčaním zmizli pod hladinu. Michal len neprizeral, vzal o niečo väčšiu lopatu a priložil ruku k dielu. Keď voda dosiahla požadovanú teplotu, zhodil zo seba aj košeľu so zvyškom oblečenia a vkročil do kade. Vyzlečená látka odhalila pevnú postavu, ako sa na vojaka patrilo, avšak ukázala aj nedávno zahojené rany, utŕžené pri ústupe z pohraničia, ktoré pri ponorení poriadne zaštípali. Katka sa na to pozerala s ustarosteným pohľadom. Aby aspoň trocha pomohla, vhodila do vody zmes bylín a potom mlčky zaujala miesto pri kadi.
"Pýtal sa na udalosti na Modrom Kameni," prehovoril do ticha Michal, keď videl zvedavosť a od jeho príchodu nevyslovenú otázku v Katkiných očiach.
Tá, hryzúc sa nervózne do pery, odvetila: "A čo ste mu povedali?"
"Samozrejme, nie celú pravdu, ale upravenú verziu," sykol Michal, ako ponáral poráňané rameno pod vodu. "Vypovedal som, že miestne panstvo trápilo svoje služobníctvo natoľko, až sa podaktorí z nich sprisahali s Turkom, ktorého sme väznili pre účely výkupného. Pomohli mu utiecť a ten potom po rovnakom mieste, kadiaľ ušiel, priviedol posily, ktoré sa tak dostali nepozorovane do hradu. Pán Barbarič súhlasil, že to šľachta preháňa so sužovaním poddaných, a nariadil celú vec ututlať, aby sa tým nebodaj neinspirovali ďalší."
Katka pritakala, no z tváre sa jej úplne nevytratili obavy.
"A nebolo mu čudné, že sme toľkí prežili?"
"Áno, pozastavil sa nad tým," prisvedčil Michal. "Priznal som, že som to bol ja, kto toho preradného Turka lapil a daroval mu život. Vďaka tomu sa mi podarilo vyjednať kapituláciu bez ďalších strát na životoch, keď padlo dolné nádvorie a hrad bol aj tak stratený. Tiež som povedal, že ak chcú niekoho obviniť zo zrady, nech radšej vyšetrujú toho, kto velil vojsku pri Vígľaši a napadnutým pevnostiam neprišiel na pomoc."
Michal ťažko vydýchol, nabral pomedzi dlane vodu a pretrel si ňou tvár.
"A čo tvoj deň?" spýtal sa s úsmevom, snažiac sa obrátiť rozhovor na príjemnejšiu tému.
Katka chvíľu váhala, potom si odkašlala a začala recitovať: "Vyplnila som úlohy, ktoré ste mi pridelili. Ráno som rozkúrila v kozube, ustlala a poupratovala izby. Nádenníkovi som zaplatila za nanosenie vody. V kuchyni som..."
Dievča zmĺklo, pretože sa k nej z vane naklonil Michal a bezostyšne potiahol za viazanie jej živôtika.
"Pokračuj," vyzval ju, naďalej pritom rozväzujúc šat.
Ako nehybná socha teda pokračovala v prednese, čo všetko stihla, kým bol jej pán na jednaní.
"... a keď mi ostal chvíľu čas, skúšala som čítať," dokončila rozprávanie, už kompletne nahá.
"Rád počujem, že naučiť ťa čítať prinieslo svoje ovocie," zhodnotil Michal, pohrávajúc sa s jej poprsím ako s dvoma dobre dozretými jablkami.
Katku zalial rumenec. Jednak z dotykov svojho pána a po druhé aj z istého pocitu hanby, že napriek svojmu dospelému veku doteraz nevedela čítať. Na vidieku, kde vyrastala, to nebolo nezvyklé, no v meste, kde už postavili školu, nechcela pôsobiť zaostalo, a keď videla Michalovu knižnicu, požiadala ho, aby ju učil. Samozrejme súhlasil a ona mu za to bola nesmierne vďačná a vedela to aj prejaviť. Ruky si poslušne založila za chrbát a plne sa mu odovzdala.
Michal ju ešte chvíľu hladil po krivkách, potom sa posunul stranou a prikázal: "Poď za mnou."
"Ako si želáte, pane," odvetila hlasom, v ktorom bolo možné rozoznať náznak potešenia.
Ladnou nohou opatrne prekročila okraj kade a vstúpila za Michalom, sadajúc si oproti nemu.
"Aj tak stále nedokážem uveriť, že máte dom v meste," poznamenala Katka, obzerajúc sa po miestnosti s bohatými vzormi a mydlovou vodou si opláchla prsia spotené po celodennej práci.
"Byť bastardom má svoje výhody," zasmial sa trpko Michal. "Keby nie som nemanželský syn, nemám dom, ale kaštieľ."
"To by som vás potom musela oslovovať vaše blahorodie," zachichotala sa Katka a robiac napodobeninu úklony, zašpliechala vodou.
"Si nejaká drzá, slúžka," premeral si ju Michal vyzývavým úsmevom a ostentatívne oprel ruky o hranu kade. "Asi ťa málo zamestnávam. Radšej ma umy tam dole."
"Áno, pane," zamrkala cudne Katka a rukami zašla pod hladinu.
Vo vode nahmatala už značne stoporený úd a zľahka ho pretrela rukami. Jej pán spokojne vzdychol a ešte viac sa uvoľnil od blaženosti.
"Máš šikovné ruky slúžka," pochválil ju.
"Ďakujem, pane."
"Otoč sa."
"Áno, pane."
Michal siahol k živôtiku na zemi a vyvliekol z neho šnúru. Ňou následne zviazal Katke zápästia, vstal a otočil si ju k sebe.
"Teraz ma očisti ústami," prikázal.
Bez zaváhania uposlúchla. Vzala mokrý žaluď medzi pery a jazykom ho očistila od mydlín. Už nebola viac ostýchavá ako na Modrom Kameni, rutinne ho vzala hlbšie a bez väčšej námahy ho začala ledabolo sať. Jej pán však vycítil, že si nedáva veľmi záležať a to sa jej stalo osudným. Nečakane ju od seba odtiahol a hlavu jej ponoril pod hladinu, až Katka skoro nestihla zadržať dych. Voda pokryla celé jej telo a hore vyšli bublinky. Netrvalo to však dlho, Michal ju takmer okamžite vytiahol von za vlasy a pokarhal prísnym pohľadom.
"Ak si nedáš záležať, utopím ťa ako mačiatko," pohrozil.
Vedela, že by to neurobil a podobné strašenie skôr patrilo k ich hrátkam, no tiež vedela, že za slabé plnenie príkazov vždy nasledoval trest.
"Prepáčte, pane, už sa to nebude opakovať," zakuckala Katka spod mokrých gaštanových vlasov, ktoré jej padali do tváre.
Michal ich odhrnul na stranu, zohol sa k nej a pobozkal na pery, avšak vzápätí medzi ne vsunul úd. Tentokrát si Katka už dala záležať. Svojím malým, šikovným jazýčkom po ňom jazdila a vkladala si ho do úst, akoby jej išlo o život.
Netrvalo dlho a Michal s orgazmom zastreným hlasom zašepkal: "Vidíš, ako ti to ide, slúžka, keď sa snažíš."
Katka neodpovedala. Bola slušne vychované dievča, ktoré vedelo, že s plnou pusou sa nerozpráva. A taktiež, že všetko treba zjesť.
Nakoniec vyšli z vane. Michal do osušky ledabolo utrel seba, potom aj Katku a so stále zviazanými rukami ju potisol do spálne. Tam ju s kolenami na podlahe položil bruchom na posteľ a pohladil po vystrčenom zadku. Následne ju chvíľu nechal tak a niečím zašramotil. Zviazaná Katka nervózne zavrtela hlavou, snažiac sa získať prehľad o tom, čo sa bude diať. Michal jej neposlušnú hlavu pritlačil dopredu, prsia podložil perinou a pred tvár položil otvorenú knižku s rukopisom.
"Čítaj nahlas," započula nad sebou Katka hlas svojho pána. "Vyskúšame si ťa, či si sa od minule zlepšila."
Zrakom preletela riadky rukopisu. Išlo o báseň.
"Čítaj nahlas!" zopakoval Michal dôraznejšie a vzduchom zaznel švih biča.
Na Katkin zadok dopadla rana.
"Au!" zakričala poľakane.
"Au, tam nie je napísané," opravil ju Michal a nasledovalo ďalšie švihnutie.
Tentoraz už Katka nezakričala, iba ticho pípla a začala poslušne čítať:
Tak ťažko mi je
v cudzej krajine,
cítim sa ako žobo-žob-rák.
Vzduch rozrazil bič a dopadol na dievčin vystrčený zadok.
"Zle!"
Katka si hryzla do pery a len tak-tak nevykríkla, aby nedala podnet k ďalšej rane. V duchu si nadávala, že pokazila posledné slovo, keď jej to už tak pekne išlo.
"Začni odznova!" zaznel Michalov príkaz a Katka opäť čítala.
Tak ťažko mi je
v cudzej krajine,
cítim sa ako žobrák.
V srdci sa mi vzňal
smútok, bôl a žiaľ,
nemám sa kam pobrať.
Zrakom skĺzla k druhej strofe, keď vtom ucítila na svojom lone prsty svojho pána. Bruškami prešiel po navlhnutých pyskoch a ako odmenu za to, že jeho študentka zvládla prvú časť, zašiel aj nižšie ku klitorisu.
Keď si spomeniem
na tú rodnú zem,
na milého lááááás...
Katka zahíkala pod dotykmi svojho pána, ktorý zatiaľ od klitorisu prešiel medzi pysky, palcom penetroval zadok a akoby hral na kastanety zahýbal v útrobách prstami. Po híkavom prerušení prednesu však ruku stiahol späť a celou silou ňou tresol po jej zadku, až to plesklo.
"Druhá strofa odznova!"
"Prepáčte, pane," zapišťala Katka a dala sa opäť do čítania.
Keď si spomeniem
na tú rodnú zem,
na milého lásku,
s ktorou žila som
v svete prekrásnom
roním slzu ťažkú.
Začala tretiu strofu. Michal vrátil prsty na ohanbie, až z toho Katka skoro nahlas vzdychla.
Jak jelenček ten
túži stále len
za volaním laním,
srdce mi tak mrie,
na smrť choré je,
že nemôže za ním.
Pri štvrtej ju naplno zaplavila rozkoš. Michalove prsty do nej vnikali a mala čo robiť, aby jej už tak prerývaný hlas neprešiel do výkrikov.
Keď nie uvidieť,
aspoň počuť hneď
kiežby Boh mi doprial,
toho, s kým som raz
žila lásky čas -
hneď okrejem stokrááát!
S poslednými riadkami z nej vyšiel silný ston orgazmu.
Michal konečne vytiahol vlhké prsty z Katky a utrel si ich o jej bok. Následne ju za nohy potisol na posteľ a uľahol vedľa nej.
"Pekná báseň, to ste napísali vy?" spýtala sa, prevracajúc sa na chrbát.
Michal ju pohladil po brušku, ktoré mu bolo pre stále zviazané ruky vydané na milosť a usmial sa.
"Nie, napísal ju známy. Možno vás niekedy predstavím."
"Je smutná," povzdychla si Katka. "O dievčine v cudzine. Spomenula som si pri nej na Žofiu. Ktovie, čo s ňou teraz je."
Michal ju láskyplne objal a pošepol do ucha: "Zabudni na to a netráp sa tým."
Katka zavrela oči a skúsila to. Dosť jej k tomu dopomohli dotyky a bozky jej pána. Myšlienky stíchli a ostalo len vzrušenie.
Koniec.... ďakujem každému, komu sa túto sériu podarilo dočítať do konca.
