Volenti non fit injuria I.

Zima 1574. Katarína zotrela z pňa tenkú vrstvu snehu, avšak vietor z juhu privial ďalšie vločky. Z tej strany neprišlo nikdy nič dobré, pomyslela si a založila svoje gaštanové vlasy pod čiapku z kožušiny. Položila drevo na peň a ťala. Aj keď sekerou zasiahla stred, sila nestačila na prepolenie polena. Bola drobné žieňa, nemala ani dvadsať rokov, ťažkým životom zhúževnatela, ale na niektoré práce okolo domu skrátka sama nestačila. Nemala nikoho, kto by jej pomohol. Mama zomrela počas pôrodu a otca, ktorý sa druhýkrát neoženil schvátila choroba minulú zimu. Kiež by mala aspoň muža, ako jej kamarátka Anna. Mládencov tu na vidieku však moc nebolo a aj tých pár zverbovali do vojska proti Turkom. Išli zvesti, že prekračujú rieku Ipeľ a podnikajú lúpežné výpravy na sever. Ach bože, vzdychla, k Ipľu je to odtiaľto len deň chôdze. Ak by za dobrého počasia ráno vyrazila, krátko pred západom slnka by k nemu prišla. Vietor z juhu v tom začal byť akosi chladnejší a akoby v zlej predtuche vliezol Katke pod oblečenie až ju zamrazilo. Nenechala sa tým vyviesť z miery, kabát si pevnejšie utiahla povrázkom a opäť ťala. Aby jej išla robota viac od ruky, začala si pospevovať pieseň, ktorou s dievčatami zvykli zahajovať kosenie. V myšlienkach zaletela k letu, na kúpanie v potoku, na ležanie v tráve s vencom zapletených kvetov. Priala si, aby táto hrozná zima čím skôr skončila. Keď donôtila refrén poslednej piesne, košík s drevom mala naplnený skoro až po okraj. S námahou ho nadvihla a vzala do chalupy. Studené polienka sa v piecke razom zmenili na rozpálené a izbicu naplnilo príjemné teplo. Katka s výdychom konečne usadla na lavicu, aby si pred ďalšou prácou na chvíľu odpočinula.

Vtom zbystrila sluch. Zazdalo sa jej, že počuje zvonku divné zvuky. Už podobné v minulosti počula, dupot koní, bitku v krčme, jatka, spoločne však nedávali zmysel. Opatrne vyšla pred chalupu, aby zistila, čo sa deje. V tom sa jej naskytol hrozný pohľad, ako výjav zo samotného pekla. Cez dedinu sa preháňali sipáhiovia, oddiel tureckej ľahkej jazdy. Vpadli ticho, bez varovania a zabíjali všetko, čo im prišlo pod ruku. Katkina rodná chalupa bola našťastie na okraji dediny, na miernom kopčeku pri lese, dostatočný kus od posledného domu, avšak bolo len otázkou času, kedy prídu aj sem. Bez premýšľania sa dala na útek, ako laň pred poľovníckymi psami a zamierila k lesu. Nestrácala čas otváraním bránky, bežala rovno za chalupu cez zasnežený dvor. Preliezla zadný plot, preskočila zamrznutý potôčik a utekala sa schovať k húštinám pokrytým snehom.
Tu ju však dostali dvaja sipáhiovia. Nebol to ich prvý nájazd. Ešte pred útokom Turci rozmiestnili časť vojakov na miestach po okolí, kadiaľ by mohli utekať preživší masakru.

Spacifikovať mladé dievča pre nich nebol problém. Sipáhi, ktorý ju lapil, jej v železnom zovretí stiahol ruky za chrbát. Medzitým druhý zašiel zahnutou dýkou ku Katkinej hrudi. Odvrátila tvár, čakajúc, že ju bodnú do srdca, avšak ostrá čepeľ sa len zastavila na kabátiku a preťala šnurovačku. Do otvoreného priestoru sipáhi natiahol lačne ruku. Ako Katarína ucítila jeho dotyky na poprsí, rozkričala sa, aj keď vedela, že nikto z dediny jej nemôže prísť na pomoc. Povalili ju na zem. Snažila sa brániť, škrabať, kopať, no nebolo to nič platné. Nakoniec rezignovane zatvorila oči, modliac sa, aby to mala čím skôr za sebou.
Z ničoho nič nad ňou sipáhi priam neľudsky zakričal a niečo teplé ju ostriekalo. Keď otvorila oči, z násilníka trčal hrot kópie. Druhý koniec držal tučný muž na koni. Očividne patril k Turkom, avšak od ostatných sa líšil robustnou postavou a bohatým orientálnym oblečením. Išlo zjavne o veliteľa, nakoľko druhý sipáhi voči nemu netasil zbraň. Namiesto toho si vypočul nadávky v cudzom jazyku, ktorému Katarína nerozumela. Po dôraznom pokarhaní sa vojak rozbehol k dedine, kam mu veliteľ ukazoval špičkou stále zakrvaveného oštepa.
Katka roztrasenými rukami privinula kabát s roztrhnutou šnurovačkou bližšie k telu a tackavo vstala na nohy. Úkosom pozrela za seba do lesa, no útek by nič neriešil, prvé stromy boli ďalej než dosah kópie. Kým si stihla premyslieť svoje ďalšie možnosti, muž so zadunením zosadol z koňa a podišiel k nej. Bol cítiť orientálnou vôňou. Niečo šepkal, nerozumela mu. Podľa tónu sa ju snažil utešiť hlasom podobným ženskému. Na rameno jej položil ruku, veľkú ako labu medveďa a prehodil cez ňu svoj kožený plášť. Bolo jej pod ním teplo, avšak za chvíľu začalo byť až horúco, keď k nim z horiacej dediny doľahol závan požiaru. Pozrela tým smerom. Keď si toho mohutný Turek všimol, plášťom zaclonil výhľad a nekompromisne ju nabádal do kroku. Katke sa od strachu podlamovali nohy a kráčala pomaly ako v tranze, nevediac, čo s ňou bude ďalej. Z dediny zaznel krik vraždených a pýtala sa samej seba, prečo práve ona ešte žije.

Zastavili až pri zamrežovanom voze. Robustný muž jej ponechal svoj plášť a naznačil, aby vošla dnu. Katarína, nemajúc na výber, neochotne stúpla na prvý schodík. Voz sa mierne ohol. Chvíľu ešte nervózne váhala, no v tom ju niekto strčil dnu. O niečo zavadila nohou, zapotácala sa a padla na zem. Keď sa otočila, vojaci zamkli dvierka mreže a cez konštrukciu prehodili plachtu. Katku obklopila tma. Krátko nato zvonku začula povel a voz sa dal do pohybu. Za drkotania kolies poslepiačky ohmatala okolie. Zistila, že vec, o ktorú sa potkla bola truhlica a nebola to zďaleka jediná vec na zemi. Vo voze sa povaľovalo viacero predmetov. Turci tu zjavne uložili z lúpežnej výpravy všetko, čo malo nejakú cenu. Katka si s hrôzou uvedomila, že aj ona je tiež len kus ukradnutej veci, ktorá má cenu, len ak je živá. Počula už zvesti, ako Turci unášajú obyvateľstvo do otroctva, a ju, ako mladú ženu, čaká zrejmý osud kresťanskej panny na predaj. Pri tom pomyslení ju striaslo a začala uvažovať, či sa z tejto situácie môže dostať. V ukoristených veciach našla dýku. Skúsila ňou vypáčiť kovové dvierka od mreže, avšak zámok bol príliš pevný. Spravila si ňou teda aspoň malý otvor v plachte, aby videla, čo sa bude diať vonku. Za dierkou sa mihali zasnežené stromy na strmom brehu a cesta sa začala pomaly zvažovať do údolia. Už tadiaľto neraz išla a vedela, že mieria k malej tiesňave. Boli už kúsok pred ňou, keď v tom zaznel pád veľkého kusa dreva, akoby bez zvuku hromu blesk z čistého neba zvalil strom.

Voz prudko zastal a náraz hodil Katku spolu s lupom dopredu. Truhlica jej pri tom len tak-tak nepristála na nohe, čo by pravdepodobne spôsobilo nepeknú zlomeninu. S námahou vstala opäť na nohy a prešla k dierke v plachte. Cez ňu uvidela kúdol dymu z priľahlej skaly. Medzi horami zaznela ozvena výstrelov, krátko na to padlo pár Turkov k zemi. Zvyšných prepadla panika. Výprava za Ipeľ pre nich mala byť len lúpežným drancovaním, pri ktorom nečakali odpor a boj ich zastihol úplne nepripravených. Robustný veliteľ sa snažil obnoviť poriadok, ale to už pár nedisciplinovaných sipáhiov vystrelilo naslepo do lesa. Katka už len bezradne sledovala, čo sa deje. Nebyť uväznenia, využila by situáciu na útek.
Turci zatiaľ čiastočne obnovili formáciu a nasmerovali kone smerom k ceste, z ktorej sa vyrútili jazdci v červeno-čiernych husárskych uniformách. Než však došlo ku stretu spoza stromov priletela ďalšia salva guliek do ich obnažených bokov. To ešte viac preriedilo tureckú jednotku, až sa dostali do výraznej početnej nevýhody. Husári, povzbudení krytím z lesa, vrazili za burácania šablí do oddielu sipáhiov. Aj navzdory svojmu vzhľadu bojoval najurputnejšie samotný turecký veliteľ. Kópiu zlomil o prvého útočníka, ktorý sa mu dostal pod ruku a zlostne tasil bohato zdobený jatagán. Ním ranil druhého vojaka a prešiel do protiútoku, až kým mu cestu nezastúpil muž s čiernou husárskou čiapkou spredu zdobenou sokolím perím. Obaja v sebe našli rovnocenného protivníka. Veliteľ Turkov udieral jatagánom prudkými ranami zhora a jeho súper mal čo robiť, aby ich vykryl. Bol mladší a nemohol sa Turkovej sile rovnať, avšak bol obratnejší a zjavne nešlo o jeho prvý súboj. Šikovne otočil koňa tak, že sa Turkovi dostal do chrbta a ranou, ktorú nemal šancu odraziť mu rozťal šiju. Keď si preživší sipáhiovia všimli, že padol ich veliteľ, dali sa na útek. Ďaleko ale neušli, z lesa priletela záverečná salva, ktorá ukončila boj.

Útočníci prepukli do víťazného revu. Nažive nezostal už nikto, kto by im mohol skrížiť cestu. S doznením posledného výkriku muži skoro súčasne pozreli smerom k vozu. Katarína vystrašene uskočila od diery. O chvíľu niekto strhol plachtu a skrz mrežu na Katku pozreli vojaci v červeno-čiernych uniformách. Sprvu hrešili, zjavne bolo na voze menej, než čakali, no ako si všimli, kto je na ňom okrem lupu, na tvárach sa im objavil nepekný úsmev. Spoza nich prešiel na koni husár v čiernej čiapke zdobenej sokolím perím.
"Čo tam tak okúňate? Nehovorte mi, že tam mali truhlice zlata," prehovoril slovensky zosadajúc z koňa.
"Haha nie pane, niečo lepšie," odpovedal pobavene jeden z chlapov.
Mužstvo sa rozostúpilo pred svojim veliteľom a aj on uvidel, čo tak zaujalo jeho mužov. Na voze sedelo vystrašené dievča.
"Jozef dostaň ju von," prikázal.
Jozef podľa príkazu siahol k opasku, vybral jednoručnú pištoľ a strelil do zámku. Mrežové dvierka sa s vrznutím otvorili a za kúdolom dymu stála Katarína s nožom v ruke, pripomínajúc tak levicu brániacu svoje teritórium. Jožovi druhovia sa však chladnej čepele nezľakli a namierili na dievča puškami.
"Zložte tie zbrane," upokojil ich veliteľ.
Neozbrojený následne pristúpil k vozu a natiahol ku Katke ruku.
"Nemusíš sa báť, od nás ti nehrozí žiadne nebezpečenstvo."
Katkin výraz tváre však nesvedčil o bezbrehej dôvere.
"Vyzeráte ako zbojníci," vytkla mu a pozrela úkosom na pár vojakov oberajúcich zatiaľ bezostyšne mŕtvoly Turkov.
Veliteľ si zložil čiapku a rukou prečesal svoje havranie vlasy zlepené od potu z boja.
"Sme vojsko Banského kapitanátu. Moje meno je Michal, slúžime pod bývalým zvolenským županom Jánom Balssom."
Aby dodal svojim slovám váhu, kývol k zástave s hlavou čierneho zubra na červenom poli a dôraznejšie k dievčaťu natiahol ruku.
"Ja som Katarína," odvetila nesmelo a položila nôž.
Ten erb poznala. Prešla k dvierkam a s opretím sa o Michalovu ruku zišla po schodíkoch na zem. Pod jeho dotykmi cítila zvláštne bezpečie a po strastiplnom dni sa konečne uvoľnila. Možno až natoľko, že prehovorila.
"Tá dedina," ukázala smerom na dym za lesom. "Patrí pánovi Balassovi, nebude rád, že ste nezasiahli."
Michal nato podráždene pustil jej ruku.
"Nepredpokladám, že sa bude vidiečanka rozumieť taktike," odbil ju stroho, nezvyknutý na podobne prejavy vďaky.
Ďalej Kataríne nevenoval pozornosť a odišiel skontrolovať ranených. Teda aspoň navonok to tak vyzeralo, v skutočnosti na ňu nemohol prestať myslieť.
"Traja mŕtvi a dvaja ranení," oznámil starší, prešedivelý vojak, keď uvidel svojho veliteľa.
Michal si povzdychol. "Našich mŕtvych naložte na kone, pochováme ich na posvätnej pôde. Tí dvaja ranení sa udržia v sedle?"
"Áno. Obviazali sme im rany, zvyšok musí dokončiť felčiar na hrade."
"Ďakujem Pavol."
"Čo s ňou Michal?" kývol Pavol hlavou ku Kataríne.
"Neviem," odvetil neprítomne, bola premenná, s ktorou nepočítal.
"No čo, vezmeme ju na Modrý Kameň," poškriabal sa Pavol po šedivej brade.
"To by som práve nerád, ale tu blízko Ipľu, uprostred ničoho ju tiež nemôžeme nechať."
"Vieš aký je, čo sa týka koristi. Ak sa dozvie, že sme doviezli iba časť, bude vyvádzať."
"Toho starého perverzáka sa práve obávam," kopol Michal čižmou do snehu. "Nemôžem veriť ani všetkým mužom, že sa neprerieknu o tom, čo sme okrem lupu našli na voze."
Pavol mu neprotirečil, vedel, že má pravdu. Michal nervózne pozrel na cestu vedúcu k juhu. Musel sa rozhodovať rýchlo.
"Pôjde s nami na Modrý Kameň, cestou niečo vymyslím," povedal nakoniec.
Keď sa vrátili k vozu, bol už skoro plný ukoristenej tureckej výzbroje a vojaci sa snažili dostať doň aj Katarínu.
"Nechajte ju," kríkol na nich. "Sadajte radšej na kone, už tak tu stojíme dlho."
Na Katku pokračoval už milšie. "Vieš jazdiť na koni?"
Dievča zakrútilo nesúhlasne hlavou.
"Tak pôjdeš so mnou," dodal a vysadil ju na svojho koňa, následne sa za strmene vyhupol za ňou.
Ostatní vojaci napodobili svojho veliteľa a onedlho už celá družina vyrazila smerom k Modrému Kameňu. Po pár metroch Michal spomalil koňa tak, že sa dostal na jej koniec. Keď boli mimo dosluch ostatných prehovoril.
"Je mi ľúto, čo postihlo vašu dedinu a úprimnú sústrasť, ak si tam mala blízkych."
"Som sirota už dávno," odvetila Katka.
Viac to nerozviedla, tak Michal pokračoval.
"Zvedovia nám hlásili, že malá turecká jednotka prekročila Ipeľ a ak by sme ich prenasledovali možno by sa nám podarilo niekoho zachrániť," povedal trpko. "Avšak za cenu omnoho väčších strát z našej strany. Bojujeme prehratú vojnu, voči silnejšiemu a početnejšiemu nepriateľovi. Nemôžeme si dovoliť stratu ani len jedného vojaka."
Katka to nekomentovala. Išli ticho, až kým spredu nezaznel spev.

Ide Turek pri Dunaji, šabľa sa mu blýska,
ide Nemec ticho za ním, len plecami stíska,
ide Maďar vedľa neho, vytiera si fúzy,
ide Slovák proti nemu, Turek utiecť musí.

"Ondrej!" okríkol speváka zozadu kolóny Michal.
"Prepáčte pán veliteľ. Viem, že váš otec..."
"Nevieš nič, tak nehulákaj na lesy, je ťa počuť až do Prešporku."
Akoby na dôkaz jeho slov vybehlo pár srniek z lesa na čistinu. Nálada posmutnela a muži znervózneli. Mohla to byť iba náhoda alebo ich niečo vyplašilo. Nehodlali to však zisťovať a pohnali kone do cvalu. Po nejakom čase opäť získali istotu a mierne spomalili, aby nezlomili nápravu na voze.
"Čo je s vaším otcom?" spýtala sa Katarína.
Michal najprv nezareagoval. Každého iného by po tejto otázke odkázal do patričných miest, v tom lepšom prípade. Katke však odpovedal, lebo to nemyslela zle.
"Matka je Slovenka, otec urodzeného rodu," odmlčal sa. "Nemohol ma uznať za svojho, ale nedá sa mu to vyčítať. Postaral sa o mňa aspoň inak, vybavil mi nejaké to vzdelanie a na moju prosbu neskôr aj kariéru vo vojsku."
Ako rozprával, jeho ruky na uzde akoby mimovoľne pevnejšie objali Katku. Neodtiahla sa, naopak, oprela sa o jeho hruď a obaja pocítili intenzívnejšie blízkosť toho druhého.
Dni sa pomaly skracovali a bol už skoro večer, keď dorazili na miesto. Za poslednou zákrutou sa ukázala neveľká dedina, z ktorej viedla strmá cesta k hradu, vypínajúceho sa medzi kopcami. Pri pohľade naň Katka zbadala lešenie pozdĺž hradieb.
"Opevňujú staré múry, aby vydržali kanonádu z tureckých diel," dodal na vysvetlenie Michal, keď si všimol, ako jeho spolujazdkyňa hľadí hore.
"Zastaví ich to?" pripomenula si Katka turecký nájazd a striasla sa pri pomyslení na ďalšie dediny a mestá na sever odtiaľto.
"Odhadované dokončenie je za dva roky, teraz sa práce nehýbu kvôli počasiu. Ak dovtedy nezahája ofenzívu, mohlo by. Ale nemyslím, že budú čakať, kým sa pripravíme."
Jazdci konečne vošli bránou na nádvorie. Vítali ich však len psi, zvyšok posádky hradu si radšej hľadel svojho. Zvolenských vnímali ako cudzincov, navrch takých, s ktorými je neradno si začínať. Voz odviedli spolu s koňmi do stajne.
"Jozef, odveď dievča do kuchyne," prikázal Michal, keď zosadli z koní.
"Ako poviete pane."
"Kedy sa pôjdeme najesť my pán veliteľ?" zvolal mladý muž, ktorého predtým oslovili Ondrej.
"Najprv sa treba postarať o kone a za to vyhukovanie v lese dnes obriadiš aj toho môjho," spražil ho pohľadom Michal. "Je tiež nutné spratať veci z voza, aby sa náhodou niektorému z tých lapajov nenalepili na ruky."
Väčšine mužstva už škvŕkalo v žalúdku, rovnako ako Ondrejovi. Nepovedali však nič, už si totiž zvykli, že v tejto jednotke má kôň prednosť pred jazdcom.

"Pán veliteľ," vtrhol po chvíli do stajne Jozef. "Drábi zobrali to dievča."
Michal zanadával.
Do sálu za dunenia ťažkých čižiem vtrhli dva tucty zvolenských husárov na čele s Michalom. V miestnosti sa už stihli zhromaždiť aj príslušníci miestnej posádky. Nad nimi, na vyvýšenom pódiu sedel správca hradu so svojimi najbližšími. Pripomínal by kráľa s dvoranmi, nebyť oblečenia, ktoré skôr pripomínalo vidiecku šľachtu. Obďaleč od nich, na kraji stupienka, strážili dvaja ozbrojenci vzpierajúcu sa Katku.
"Držíte neprávom člena našej družiny," zahrmel Michalov hlas.
"Nepostrehol som, že by táto dievočka s vami dnes opustila hrad, alebo že s vami pricestovala zo Zvolena," podotkol postarší správca hradu.
"Do družiny si môžem priberať koho sa mi zachce, pokiaľ už nespadá pod iného veliteľa," nevenoval Michal pozornosť jeho dedukcii.
"Skôr to vidím na vojenskú korisť a o takú sa delí!" odvetil majetnícky.
Michal prešiel pohľadom prítomných vojakov, počtom prevyšujúcich jeho mužov.
"Budiš, pán Romhányi," vydýchol. "Tým pádom mi náleží tretina, beriem si dievča, môžete si nechať zvyšok vozu."
Správca sa však nehodlal vzdať.
"O tom ale rozhoduje pán, teda ja! Zišla by sa mi slúžka. Táto zima bude tuhá a nemám mi kto zahriať posteľ," dodal oplzlo.
Michal sa už chystal tomu podliakovi niečo povedať, avšak do diskusie nečakane vstúpila jeho dcéra.
"Ocko, vyzerá byť robotná, slúžka by sa hodila aj mne. Alžbeta ich má najmenej päť a to je mladšia," pohodila ostentatívne hlavou a založila si ruky na prsiach.
Romhányi na chvíľu zabudol na zvolenskú družinu a išiel sa venovať výchove svojej rozmaznanej dcéry.
"Žofia koľkokrát ti mám hovoriť, že nie sme bohatá rodina ako Báthoryovci, už tak máš dve," ukázal na dve smutné čiernovlasé dievčatá v jednoduchom šate za svojou dcérou.
"Naťahujete sa o niečo, čo nie je vaše," pripomenul sa Michal a podišiel ku Katke. "Pán tohto hradu Ján Balassa nás poslal zo Zvolena podporiť južnú hranicu, ale tebe sa ja pane nezodpovedám."
Nastalo ticho. Správca si premýšľal možnosti, párkrát zaletel pohľadom k zvolenským, potom sa obrátil na kňaza a svojho dlhoročného priateľa po svojej pravici. Ten na rozdiel od neho utrpel vzdelanie a veľakrát mu pomáhal s rozhodovaním.
"Čo radíš Mikuláš?"
Kňaz sa naklonil k Romhányimu a pošepkal: "Turkov máme na prahu a zvolenských potrebujeme. Navyše je ten bastard vraj dobre zapísaný u Jána Balassu. Nevyplatí sa riskovať pre jednu pobehlicu ale," olizol si lačne pery pri pohľade na Katku a pokračoval už viac nahlas. "Pán Michal si môže nechať svoju novú galánku," dodal posmešne. "Ale nakoľko ju našli u Turkov, nemôžeme si byť istí, či je to naozaj nevinná kresťanka a nie špehúň! Rovnako ako pri čarodejniciach, je nutné podrobiť ju skúške. Panna dostane päťadvadsať rán bičom. Ak sa na jej chrbte neobjavia rany, chráni ju diabol a je to mohamedánska čarodejnica! Šimon priveď ju sem!"
Hrbatý kaplán Šimon sa už nadšene vrhol ku Kataríne. Michal mu však zastúpil cestu a než by stihol povedať amen mal na krku čepeľ ukoristeného tureckého jatagánu.
"Celibát ti asi udrel na mozog fráter," ucedil Michal.
Nato hradná posádka so zvolenskými na seba tasili šable.
"To im chce nechať všetko pre jedno dievča?" povedal ticho Ondrej, hľadajúc pri tom vhodný cieľ pre svoju pušku.
"Tú výzbroj potrebujú aj tak viac ako my," dodal Pavol na účet chabo vybavených modrokamenských.
Situácia vyzerala patovo. Vtom Michal ucítil na ruke Katkinu dlaň.
"Nechcem, aby kvôli mne došlo ku krviprelievaniu," povedala mäkko a všetky oči sa upreli na ňu. "Podstúpim túto skúšku, ak ju vykoná pán Michal."
Nastalo dlhé ticho, tento zvrat nečakal nikto z prítomných.
"Volenti non fit injuria," zatlieskal kňaz Mikuláš. "Kto súhlasí, nedeje sa mu žiadna nepravosť," dodal, keď si uvedomil, že väčšina prítomných nevie písať, nie to ešte rozumieť latinčine. "Ujmeš sa tejto úlohy pán Michal?"
Ten pozrel na Katku. Mala vystrašený, ale rozhodný výraz v tvári, následne prikývla.
"Dobre," povedal Michal odovzdane.

Dvojica drábov priviedla Katku do stredu siene, kde ju ďalší paholci začali vyzliekať. Ťažko povedať, či preto, že išla dobrovoľne, alebo pre strach z Michala, neboli k nej hrubí. Z Kataríny postupne opadávali šaty. Okrem priamych účastníkov sa nikto ani len nepohol, čím dostávala táto scéna priam mystickú auru. Zatiaľ niekto spustil zo stropu luster visiaci na kovovej reťazi, o tú jej následne uviazali ruky. Bola kompletne nahá, keď sa spolu s reťazou našponovala, až stála už iba na špičkách. Sál plný ozbrojencov jednohlasne vydýchol, najhlasnejšie sám Michal.
"Závidím ti tvoju povinnosť," utrel si Mikuláš pot z čela ako podával Michalovi bič.
Michal ho prevzal a zahnal sa na neho, až pred ním kňaz uskočil. Ako bol naklonený, šľahol v hneve po Kataríne. Tá zakričala. Až teraz si uvedomil, že ju v zlosti udrel viac než chcel a bolo mu to ľúto. Ďalšia rana už bola slabšia, tá po nej azda ešte menej.
"On sa vôbec nesnaží!" zapišťala Žofia.
Správcovi hradu sa objavili na čele vrásky.
"Pán Michal, pristúpili sme na vašu hru, ale bude podľa našich podmienok. Buď tú pobehlicu poriadne podrobíš skúške alebo to spravím sám."
Michal už starca za ten krátky čas stihol poznať a odhadnúť. Pre rozmary svojej dcéry by dal skántriť aj polovicu svojich mužov. Premýšľal, či je na toľko šialený aj on, aby to isté spravil pre ženu, ktorú ešte včera nepoznal.
V tom započul anjelsky hlas, ktorý ako by vedel, na čo v tú chvíľu myslí.
"Ja to vydržím."
Hlas nepatril nikomu inému ako Katke, ktorá sa k nemu otáčala hlavou.
"Ja to vydržím," zopakovala.
Michalovi sa zazdalo, že to povedala so vzrušením v hlase, akoby si to priam pýtala. Teda ju šľahol ako prvýkrát. Katka hlesla. Už len dvadsaťjeden. Ďalšia rana, tentoraz nie slabšia než predchádzajúca. Michal mal na mysli Mikulášove slová, nemohla z toho vyjsť nezranená. Zlostne zovrel v ruke bič, predstavil si pred sebou Žofiu, tú rozmaznanú fiflenu a udrel. Potom znova. V tichu bolo počuť iba Michalove švihnutia a Katkine vzdychy. Hradná posádka ich iba mlčky sledovala, nikto sa neopovážil nič povedať, bolo tu ticho ako v katedrále. Niekoľkým ozbrojencom však začalo byť už viditeľne tesno v uniforme, obzvlášť v oblasti rozkroku. Ani Michala nenechávala táto scéna chladným. Hlavou mu išli obrazy, ako sa odzadu zmocňuje Kataríny, ako jej pôsobí bolesť a ona si pýta viac.
Vtom sa opanoval a vrátil do reality, keď si všimol rany na dievčinom chrbte. Prestal a obišiel ju spredu, aby sa presvedčil, či je v poriadku. Do sklonenej tváre jej padali vlasy. Priblížil sa, aby ju utešil. S obnaženou rukou, práve vyvlečenej z rukavice nabral medzi prsty jej gaštanové vlasy a dlaňou sa dotkol jej krku. Katka pozrela hore. Jeho prekvapenie bolo veľké, keď sa ich pohľady stretli. V jej očiach nebola nenávisť za to, čo jej spôsobil, skôr vzrušenie, ktoré pociťoval sám. Chcel sa chovať galantne, ale neubránil sa pokochať jej krivkami. Na našponovanom tele sa vynímali zaoblené prsia, pod nimi krásne bruško a dole... Sála nebola moc osvetlená, jeden z lustrov bol už zvesený a Michalovi sa naskytol zblízka pohľad, ktorý ostatní v tomto prítmí nemohli vidieť, Katka tam dole tiekla.
"Už len jedenásť, pane," hleslo dievča.
Poslednýkrát ju pohladil. Odovzdane sa mu lícom oprela o dlaň a pobozkala ju. S Katkiným požehnaním pokračoval a bez toho, aby si toho boli obaja vedomí, mysleli na to isté. Chceli byť sami, bez svedkov a zájsť ešte ďalej, ako dvaja sodomiti. Šesť, päť, štyri, rátali si obaja v duchu. Chrbát bol už skoro celý pokrytý a posledné rany venoval Michal jej zadočku, trepotajúcom sa vo vzduchu.

"Consummatum est," povedal Michal, odhaľujúc tak, že latinčina mu tiež nie je cudzia.
Zvolenskí pomohli zvesiť Katku. Pavol jej ponúkol svoj plášť a naznačil, aby si ho nepokladala na rany. Mikuláš s Romhányim chceli ešte niečo povedať, ale to sa už zvolenskí s Katkou zakrývajúcou si plášťom len predok tela odobrali zo sálu, nevenujúc pozornosť, či chce niekto niečo dodať alebo nie.
Husári sa po dlhom dni konečne odobrali do kuchyne. Katarína s Michalom ostali sami. Kráčali chodbou obytnej časti hradu, keď začuli za sebou kroky. Bola to dcéra správcu hradu so svojimi slúžkami.
"Slečna Romhányiová," pozdravil ju formálne s letmým úklonom hlavy Michal.
"Už som ti hovorila, že ma môžeš volať Žofia," pristúpila k nemu.
Keď sa nedočkala odpovede, pokračovala.
"Pekné predstavenie Michal. Priznám sa, svrbelo ma pri ňom pod spodničkou," zašepkala a hryzla sa koketne do pery. "Len škoda, že si mi ju vyfúkol pred nosom. Nebyť teba, určite by sa mi podarilo ocka prehovoriť, aby mi ju daroval," dodala už viac nahlas a pozrela pri tom na Katarínu.
Michal spravil nenápadne krok stranou, zakrývajúc tak Katku svojim telom.
"Ako sám povedal, máš už dve," citoval jej otca a snažil sa, aby to neznelo moc uštipačne.
"Tieto dve lajdáčky za veľa nestoja, večne niečo pokazia a potom nie sú schopné vytrpieť trest. Na rozdiel od tvojej chránenky," dala dôraz na posledné slová. "Ale aspoň konečne nejaké spestrenie, v zime sa tu idem unudiť k smrti."
"Ja si čas krátim čítaním," dodal Michal.
Žofia nevenovala pozornosť jeho snahe prejsť na inú tému.
"Gita dnes rozliala víno, chystám sa ju potrestať, možno by si mi s tým vedel pomôcť."
Oči jej zablysli a on v nich uvidel sadistické vzrušenie. Pozrel na Margitu po ľavici, ktorá sa so sklonenou hlavou netvárila nadšene.
"Nebudem ťa pripravovať o potešenie, určite nerada ostávaš len pri sledovaní."
"To je pravda," dodala a rukou prešla po jazdeckom bičíku, ktorý zvykla so sebou nosiť aj mimo stajne. "Na čo ti vôbec bude to dievča? Chceš ju nebodaj obliecť do husárskej uniformy aby s vami išla na Turka?"
"Nie je to môj podriadený ani majetok, po dnešku si môže ísť kam chce."
Posledná veta zanechala majetnícku Žofiu v nemom úžase. Michal využil ticha, aby ukončil neželanú konverzáciu.
"Nehnevajte sa slečna Romhányiová, ale všetci máme za sebou náročný deň, želám vám dobrú noc."
"Aj vám pán Michal," zovrela Žofia zlostne bičík a pozrela nenávistne na Katku kráčajúcu od nej a sľúbila si sama pred sebou, že sa jej pomstí.