Diel 2: Rituál
„Odvtedy to už nebola náhoda. Bol to plán. Potreba. Každý dotyk mal svoj čas, každý nádych svoje pravidlo. A ja som sa mu oddával znova a znova.“
Ráno po tej noci som si sľúbil, že to bol len výstrelok. Jednorazové poblúznenie. Ale celý deň som mal hlavu nie v práci, ale medzi lesklými záhybmi latexu. Na tele som síce mal tričko a nohavice, no vnútri som bol stále tam — tesne obopnutý, zviazaný, nadržaný.
Telo si to pamätalo. Každý moment. Každý pulz pod maskou. Každý výbuch vzrušenia, ktorý sa rozplynul pod povrchom gumy.
Večer som už neodporoval. Všetko som si pripravil vopred — presne, ako som to cítil: latexový catsuit prehriaty fénom, lubrikant pripravený, maska naleštená, popruhy upravené. Nebola to náhoda. Bol to rituál.
Keď sa moje telo opäť zaborilo do gumenej škrupiny, pocítil som úľavu. Ako keby som sa po celom dni vrátil domov. Latex sa na mne zatiahol ako had, ktorý si presne pamätá obrysy svojej koristi. Zipsy sa zatiahli s charakteristickým zvukom — ako keď sa zatvárajú dvere medzi dvoma svetmi.
Dnes to bolo iné.
Nechcel som len rýchle vyvrcholenie. Chcel som si to rozložiť. Naťahovať bolesť. Predlžovať napätie. Stať sa vlastným objektom túžby.
Masku som si nasadil naposledy, s tichým výdychom, ako kňaz, ktorý sa pripravuje na obetu. Keď mi gumené tesnenie oboplo tvár, všetko ostatné prestalo existovať. Svet stíchol. Zostalo len moje telo a ten hlasný, vlhký zvuk dychu, ktorý znel vnútri masky ako dýchací rytmus zveri.
Pomaly som si ľahol. Latex vrzal podo mnou. Ruka mi kĺzala po prsiach, bradavkách, bruchu, až k rozkroku. Nedošiel som však rovno k veci. Nie, nie dnes. Chcel som sa trápiť. Chcel som, aby sa moje telo prosilo o dotyk.
A ono prosilo. Jemné trenie stehien. Malé pohyby panvy. Vibrácie masky, keď som začal vzdychať. Aj tak som si zakázal dotknúť sa priamo. Pohrávanie sa so sebaovládaním bolo súčasťou hry. Orgazmus sa nesmel stať cieľom — musel byť trestom aj odmenou zároveň.
Pritlačil som dlaňou na brucho. Zadržal som dych. Cítil som, ako sa celé moje telo napína ako struna. V maskovom skle som videl svoj vlastný odraz. Anonymný, no nádherne vystavený. Nevedel som, kto je tá postava. Ale vedel som, že ju chcem. Že sa jej chcem dotýkať. Že jej chcem urobiť dobre. A že chcem, aby trpela – v tom najlepšom zmysle slova.
Začal som sa pomaly dráždiť. S latexom medzi prstami a pokožkou to bol nový pocit – ako cez cudzie telo. Tvrdosť pod hladkým obalom sa mi zdala ešte vzrušujúcejšia než napriamo. Stískal som, trel, skúšal rôzne rytmy. A všetko sa odohrávalo v rytme dýchania cez filter. Hlasné, pomalé vdychy. Tiché, tlmené výdychy. Ako pohlavný styk medzi mnou a mnou.
Vyvrcholenie prišlo ako výbuch napätia. Zvieralo ma, krútilo mi telom. Latex sa prilepil na môj hrudník, vlhkosť pod ním sa menila na pot, semeno, túžbu.
A keď som ležal na zemi, mokrý, spotený a stiahnutý vo vlastnej druhokoži, vedel som, že som už niekto iný.
Nebol som človek, ktorý to len skúša. Bol som ten, kto sa tomu odovzdal.
A vedel som, že ďalšíkrát chcem ísť ešte ďalej. Ešte hlbšie. Možno až tam, kde sa dotýkam samého dna — a tam si to užívam najviac.
„Odvtedy to už nebola náhoda. Bol to plán. Potreba. Každý dotyk mal svoj čas, každý nádych svoje pravidlo. A ja som sa mu oddával znova a znova.“
Ráno po tej noci som si sľúbil, že to bol len výstrelok. Jednorazové poblúznenie. Ale celý deň som mal hlavu nie v práci, ale medzi lesklými záhybmi latexu. Na tele som síce mal tričko a nohavice, no vnútri som bol stále tam — tesne obopnutý, zviazaný, nadržaný.
Telo si to pamätalo. Každý moment. Každý pulz pod maskou. Každý výbuch vzrušenia, ktorý sa rozplynul pod povrchom gumy.
Večer som už neodporoval. Všetko som si pripravil vopred — presne, ako som to cítil: latexový catsuit prehriaty fénom, lubrikant pripravený, maska naleštená, popruhy upravené. Nebola to náhoda. Bol to rituál.
Keď sa moje telo opäť zaborilo do gumenej škrupiny, pocítil som úľavu. Ako keby som sa po celom dni vrátil domov. Latex sa na mne zatiahol ako had, ktorý si presne pamätá obrysy svojej koristi. Zipsy sa zatiahli s charakteristickým zvukom — ako keď sa zatvárajú dvere medzi dvoma svetmi.
Dnes to bolo iné.
Nechcel som len rýchle vyvrcholenie. Chcel som si to rozložiť. Naťahovať bolesť. Predlžovať napätie. Stať sa vlastným objektom túžby.
Masku som si nasadil naposledy, s tichým výdychom, ako kňaz, ktorý sa pripravuje na obetu. Keď mi gumené tesnenie oboplo tvár, všetko ostatné prestalo existovať. Svet stíchol. Zostalo len moje telo a ten hlasný, vlhký zvuk dychu, ktorý znel vnútri masky ako dýchací rytmus zveri.
Pomaly som si ľahol. Latex vrzal podo mnou. Ruka mi kĺzala po prsiach, bradavkách, bruchu, až k rozkroku. Nedošiel som však rovno k veci. Nie, nie dnes. Chcel som sa trápiť. Chcel som, aby sa moje telo prosilo o dotyk.
A ono prosilo. Jemné trenie stehien. Malé pohyby panvy. Vibrácie masky, keď som začal vzdychať. Aj tak som si zakázal dotknúť sa priamo. Pohrávanie sa so sebaovládaním bolo súčasťou hry. Orgazmus sa nesmel stať cieľom — musel byť trestom aj odmenou zároveň.
Pritlačil som dlaňou na brucho. Zadržal som dych. Cítil som, ako sa celé moje telo napína ako struna. V maskovom skle som videl svoj vlastný odraz. Anonymný, no nádherne vystavený. Nevedel som, kto je tá postava. Ale vedel som, že ju chcem. Že sa jej chcem dotýkať. Že jej chcem urobiť dobre. A že chcem, aby trpela – v tom najlepšom zmysle slova.
Začal som sa pomaly dráždiť. S latexom medzi prstami a pokožkou to bol nový pocit – ako cez cudzie telo. Tvrdosť pod hladkým obalom sa mi zdala ešte vzrušujúcejšia než napriamo. Stískal som, trel, skúšal rôzne rytmy. A všetko sa odohrávalo v rytme dýchania cez filter. Hlasné, pomalé vdychy. Tiché, tlmené výdychy. Ako pohlavný styk medzi mnou a mnou.
Vyvrcholenie prišlo ako výbuch napätia. Zvieralo ma, krútilo mi telom. Latex sa prilepil na môj hrudník, vlhkosť pod ním sa menila na pot, semeno, túžbu.
A keď som ležal na zemi, mokrý, spotený a stiahnutý vo vlastnej druhokoži, vedel som, že som už niekto iný.
Nebol som človek, ktorý to len skúša. Bol som ten, kto sa tomu odovzdal.
A vedel som, že ďalšíkrát chcem ísť ešte ďalej. Ešte hlbšie. Možno až tam, kde sa dotýkam samého dna — a tam si to užívam najviac.
