Diel 1: Premena
„Prvýkrát som si ho obliekol len zo zvedavosti. No keď sa zapol posledný zips, cítil som, že nič nebude ako predtým.“
Pôvodne som si ten oblek kúpil len ako kuriozitu. Latex. Čierny, lesklý, ťažký, s vôňou gumy, ktorá sa mi zabodla niekam hlboko do podvedomia. Ani som netušil, prečo ma to priťahuje. Nešlo o módu. Ani o nejakú rebéliu. Bola to… túžba. Tichá, ale neúprosná.
A raz v noci som jej dovolil hovoriť nahlas.
Oblek ležal na posteli ako hadia koža. Pomaly som doň vkĺzol – jeden prst, ruka, rameno. Latex sa prisával, ťahal ma do seba, centimeter po centimetri. A čím viac ma obopínal, tým menej som cítil hanbu. Stával som sa niekým iným. Nie, niekým presnejším. Sebou, ale bez filtra, bez očí sveta.
Keď som zatiahol zips na chrbte, cítil som, ako sa mi zrýchľuje dych. Nie z paniky — z čistej rozkoše. Ako keď sa stiahne slučka, ale ty vieš, že si si ju uviazal sám. Pozeral som sa na seba v zrkadle. Telo zakryté, no nikdy som nebol odhalenejší.
Môj penis sa v latexových nohaviciach začal napínať okamžite. Bez dotyku. Iba z obrazu. Z pocitu. Ruka mi skĺzla po prsiach, po bruchu, k rozkroku. Hladký povrch pod prstami. Všetko klzké, napäté. Každý centimeter pokožky reagoval. Latex zachytával teplo môjho tela a posúval ho späť ako horúci dych.
Zovrel som si medzi stehnami. Jemne som si začal tlačiť dlaňou medzi nohy. Cítil som každý milimeter. Akoby som si to nerobil sám. Akoby ma dráždil niekto neviditeľný. Nehovoril som. Ani som nemohol. Môj mozog prestal produkovať slová. Ostali len obrazy. Pocit, že už neexistuje nič mimo tohto momentu.
Potom prišla maska.
Sedela mi na tvári s chladnou autoritou. Popruhy som dotiahol silno, skoro až bolestivo. Filtračný okruh zasyčal, keď som sa prvý raz nadýchol. Gumová aróma sa mi zarezala do nosa, do hrdla, do mozgu. Už som sa nevidel. Už som sa iba počul — vlastné dýchanie, rytmické, surové, temné.
Ten zvuk ma vzrušil viac než čokoľvek.
Vzrušenie sa mi dvíhalo v bruchu ako lavína. Ruka sa mi začala pohybovať po latexovom napätí, pomalými ťahmi. Nahý dotyk nebol potrebný. To, čo ma vzrušovalo, bola myšlienka, že som zviazaný, skrytý, anonymný. Nikto nevidel moju tvár. Nikto nepoznal moje meno. Bol som len telo v latexovej koži, ktoré sa stávalo niečím… živočíšnym.
A práve vtedy som sa urobil. Náhle. Prudko. Mokro. Dlane sa mi rozochveli, boky sa mi napli, dych sa zrýchlil na hraničné maximum. Zvuk masky sa stal symfóniou rozkoše.
Ostal som ležať. Spotený. Zadýchaný. Mokrý vnútri aj zvonka. Latex sa na mne leskol ako druhá koža, nasiaknutý teplom a túžbou.
A ja som vedel, že som sa navždy premenil.
„Prvýkrát som si ho obliekol len zo zvedavosti. No keď sa zapol posledný zips, cítil som, že nič nebude ako predtým.“
Pôvodne som si ten oblek kúpil len ako kuriozitu. Latex. Čierny, lesklý, ťažký, s vôňou gumy, ktorá sa mi zabodla niekam hlboko do podvedomia. Ani som netušil, prečo ma to priťahuje. Nešlo o módu. Ani o nejakú rebéliu. Bola to… túžba. Tichá, ale neúprosná.
A raz v noci som jej dovolil hovoriť nahlas.
Oblek ležal na posteli ako hadia koža. Pomaly som doň vkĺzol – jeden prst, ruka, rameno. Latex sa prisával, ťahal ma do seba, centimeter po centimetri. A čím viac ma obopínal, tým menej som cítil hanbu. Stával som sa niekým iným. Nie, niekým presnejším. Sebou, ale bez filtra, bez očí sveta.
Keď som zatiahol zips na chrbte, cítil som, ako sa mi zrýchľuje dych. Nie z paniky — z čistej rozkoše. Ako keď sa stiahne slučka, ale ty vieš, že si si ju uviazal sám. Pozeral som sa na seba v zrkadle. Telo zakryté, no nikdy som nebol odhalenejší.
Môj penis sa v latexových nohaviciach začal napínať okamžite. Bez dotyku. Iba z obrazu. Z pocitu. Ruka mi skĺzla po prsiach, po bruchu, k rozkroku. Hladký povrch pod prstami. Všetko klzké, napäté. Každý centimeter pokožky reagoval. Latex zachytával teplo môjho tela a posúval ho späť ako horúci dych.
Zovrel som si medzi stehnami. Jemne som si začal tlačiť dlaňou medzi nohy. Cítil som každý milimeter. Akoby som si to nerobil sám. Akoby ma dráždil niekto neviditeľný. Nehovoril som. Ani som nemohol. Môj mozog prestal produkovať slová. Ostali len obrazy. Pocit, že už neexistuje nič mimo tohto momentu.
Potom prišla maska.
Sedela mi na tvári s chladnou autoritou. Popruhy som dotiahol silno, skoro až bolestivo. Filtračný okruh zasyčal, keď som sa prvý raz nadýchol. Gumová aróma sa mi zarezala do nosa, do hrdla, do mozgu. Už som sa nevidel. Už som sa iba počul — vlastné dýchanie, rytmické, surové, temné.
Ten zvuk ma vzrušil viac než čokoľvek.
Vzrušenie sa mi dvíhalo v bruchu ako lavína. Ruka sa mi začala pohybovať po latexovom napätí, pomalými ťahmi. Nahý dotyk nebol potrebný. To, čo ma vzrušovalo, bola myšlienka, že som zviazaný, skrytý, anonymný. Nikto nevidel moju tvár. Nikto nepoznal moje meno. Bol som len telo v latexovej koži, ktoré sa stávalo niečím… živočíšnym.
A práve vtedy som sa urobil. Náhle. Prudko. Mokro. Dlane sa mi rozochveli, boky sa mi napli, dych sa zrýchlil na hraničné maximum. Zvuk masky sa stal symfóniou rozkoše.
Ostal som ležať. Spotený. Zadýchaný. Mokrý vnútri aj zvonka. Latex sa na mne leskol ako druhá koža, nasiaknutý teplom a túžbou.
A ja som vedel, že som sa navždy premenil.
