Zamyslenie

Samota po láske

Niekedy sa zabudneš v čase a priestore.
Zastavíš sa — a zistíš, že svet ide ďalej bez nej.

Zrazu je ticho priveľmi tiché.
Je preč. Odišla. Nezostalo nič — len ty a spomienky.

V kúpeľni ešte cítiš jej vôňu.
V spálni sa ozýva smiech, ktorý tam už nie je.
V obývačke leží plač, stuhnutý ako prach na poličke.

Pýtaš sa: „Prečo?“
Ale odpovede neprichádzajú.
Len temnota a samota, ktoré ti šepkajú:
„Zvykni si. Už si len ty.“

A predsa…
Niečo v tebe sa nechce vzdať.
Možno len ticho čakáš,
že raz sa objaví záblesk svetla —
v iných očiach, v inom objatí,
alebo aspoň v pokoji so sebou samým.

Už nie je

Bola tu.
Sedela oproti mne.
Držala ma za ruku a hovorila:
„Inú už nikdy mať nebudeš. So mnou zostarneš.“

Veril som jej.
Veril som nám.

A potom zrazu —
už tu nie je,
aby mi to hovorila.

Zostalo ticho.
A tma.