Predstúpil priamo pred Tinu. Nerobil si ťažkú hlavu z jej momentálnych pocitov, ona naopak, nemala čas uvažovať.
Prezeral ju postupne od hlavy, smerom dolu. Bola odovzdaná ako vosková figurína. Zatínala päste na rukách a skusovala vnútrajšky spodnej, dokonca /nehanebne/ aj vrchnej, pery. Prešiel na gombíky upnutého saka, nervozita ho rozhodila, nedokázal rozopnúť už ten prvý.
„Máte veľmi úzke dierky, pani Jozefíková,“ prehovoril keď odstúpil o krok späť, „o dierky sa treba starať, dôkladne starať. Len kúsať si peru nestačí. Zatínať pästičky, zatvárať očká. Nie, nie, to naozaj nestačí.“
Odstúpil zas k svojmu stolu a zaujal ten postoj skúseného vyšetrovateľa. Nie, nehral to, on ním skutočne bol.
„Spravíme tú základnú prehliadku samo prezentáciou. Poviem ti to len raz, tak ma dobre počúvaj. Sama si vyroluješ sukňu nad pás, ak bude padať, tak ju tam niekde pozastrkávaš. Rozopneš si sáčko, potom blúzku a obe zdvihneš, nad úroveň pliec a krku. Rozkročíš nohy a mierne sa v kolenách prikrčíš. Keď budeš mať hotovo, sa mi zahlásiš! Pán vyšetrovateľ, zadržaná XY je pripravená na osobnú prehliadku. Bla-bla-blá. Chápeme?“
Odpovedala mu podľa „protokolu“, že vraj chápe a Vladimír zasadol za svoj veľký, pracovný stôl. Mierne očkom skontroloval zadržanú pri činnosti a následne vytiahol zo šuflíka jej osobnú zložku. Z druhého priečinka vylovil čiernu, plochú šnúrku na krk s označením: Detenčné zariadenie pre ženy. Bol na ňom hárok tvrdého papiera vo veľkosti A5 s nápisom MARTINA JOZEFÍKOVÁ, bol zasunutý do priesvitnej kapsičky. Pod menomsa nachádzal vyznačený priestor, na nalepenie fotky, a zhruba 10 nevyplnených políčok. K čiernej priložil podobnú visačku v červenej farbe. Tá mala v priesvitnej kapsičke tenučký zošit s názvom:
„TRESTNÍČEK - denník priestupkov zadržanej“
Pri skúmaní vyložených predmetov na stole, ešte do jedného obalu vložil tenkú čiernu pastelku a mini plastové strúhadlo. Bolo určené zrejme pre prvý ročník ZŠ. Pri rozmýšľaní ho vyrušil zajatec, teda vlastne zajatkyňa.
Ohlásila sa síce nesmelo, ale vzorne: „Pán vyšetrovateľ, Martina Jozefíková, som pripravená na prehliadku.
Nepovedala to presne, malo to ale krajší význam, skonštatoval si len tak sám pre seba.
Nastalo hrobové ticho, jeden sa neodvážil okamžite pozrieť na svoju obeť a druhá bledla v panike čo bude následovať. Bolo počuť len ten povestný špendlík čo spadol na chodbe a dva výdychy vyvolávajúce miestnostné napätie. Na chodbe, niekde asi ďalej, zaznel zrozumiteľný príkaz: „Padaj dnu!“
Buchli zrejme tie dvere, pri ktorých predtým kľačala ich „kámoška“ Viera Tomanová, prvá zadržaná.
Vladimír sa konečne poslednýkrát nadýchol a zdvihol zrak od visačiek na pripravenú...?!?
...Tu už chýbalo len svetlo, to čo? Nič krajšie ste nevideli. Niektoré ženy vyzerajú odhalené tak, že si poviete v pohode, krásna. Úplne bez chyby, katalógový typ, odchod na nuda pláž, nikomu sa však nepostaví. Toto tu bola iná kategória.
Vladimír prehltol suché sliny a namieril svoju stolovú lampičku na siedmy div prírody: „Archemidin chrám v Efeze“! Stála tam pred ním, pričupeno-vystretá vo vyšetrovacej miestnosti číslo dva. Nič nestačilo, siahol po modrom tlačítku na boku stola. Nad zadržanou sa rozžiarila stará priemyselná lampa, osvetlila okolo toho "chrámu" kruh o priemere 2 metre.
Mrcha mala na sebe čierne prádlo „gla-MORE“ charakteru. Ak by ste čakali pančucháče nohavičkového vyhotovenia, alebo samodržky, ste na omyle. Ešte aj pančuchy potrebovali funkčný luxusný podväzkový pás, napínal a držal ich správne umiestnenie na hebkých stehnách. Podprsenka a nohavičky ladili ako jednovaječné dvojčatá. Nič nepôsobilo vulgárne, lodičky to celé len dokreslili. Povojnová móda v raketovom storočí.
Zaskočený nečakanou nádielkou vyvalil nečakanú vetu: „To tachtokaj sa chodí do kostola?“
Vstal od stola, potreboval dôkladnejší výhľad. Ona si ten svoj znemožnila držaním vrchného oblečenia pred tvárou. Počítala zrejme s tým, že keď nevidí ona, nevidí ani on.
S odstupom času dokončil pôvodnú myšlienku, „no nič, rozpaž ako sa ti dá, a drž si tie handry od seba,“ vyslovil to po návrate sebaovládania.
Stála tam teraz, pred ním, ako úchyl v parku.
„Bude s tebou dosť roboty, tvoju prehliadku zariadim asi ináč. Čosi musím skontrolovať osobne, niečo dokončí naša perverzná ošetrovňa.
Nepohneš sa ani o milimeter, nevydáš žiaden zvuk!“ Zavrel jej prstom pootvorené ústa, a oboma rukami prechádzal, od ramien, cez útly pás a boky. Jedna ruka sa však oddelila a odtiahla nohavičky od pevného, ale klenutého bruška. Druhá to dokonala, keď prostredník cez badateľnú húštinku, nahmatal správny vchod. Dráždil /teda kontroloval/ ju krátko, kunda už aj tak vydávala čvachtavý zvuk. Krútila sa pričupená na jeho doternom prostredníku, až ho nakoniec víťazoslávne vylovil. Pričuchol a otrel tú zozbieranú vôňavú tekutinu o jej vrchnú peru, nos, líca a čelo: „Tušil som to! Prezradíš mi to pojebané heslo?“ parafrázoval otázkou jej otázku z dávnych čias. Zatočila nesúhlasne hlavou: „Zabudla som ho, pán vyšetrovateľ.“
"Cha, chaa, chaaa... To sme še pobaveli." Zapískal nejakú melódiu, no moc sa mu to nepodarilo: „Mrcha, budeš trplieť! Prezradíš a rada...“
Dal ju kľaknúť na tú otočnú, kovovú stoličku bez operadla. Tentoraz s rukami za hlavou, vyhrnutou sukňou a rozopnutým vrškom. Jej kľačiacu polohu vylepšil spojením kotníkov a pridvihol špičky lodičiek. Pôsobilo to akoby na podrážkach hľadal cenovku, samozrejme to malo iný význam. Poupravoval jej oblečenie, vrátil úzku sukňu do pôvodnej polohy, pritiahol boky blúzky aj saka k sebe.
Gombíky už nezapínal, mala úzke dierky...
Prezeral ju postupne od hlavy, smerom dolu. Bola odovzdaná ako vosková figurína. Zatínala päste na rukách a skusovala vnútrajšky spodnej, dokonca /nehanebne/ aj vrchnej, pery. Prešiel na gombíky upnutého saka, nervozita ho rozhodila, nedokázal rozopnúť už ten prvý.
„Máte veľmi úzke dierky, pani Jozefíková,“ prehovoril keď odstúpil o krok späť, „o dierky sa treba starať, dôkladne starať. Len kúsať si peru nestačí. Zatínať pästičky, zatvárať očká. Nie, nie, to naozaj nestačí.“
Odstúpil zas k svojmu stolu a zaujal ten postoj skúseného vyšetrovateľa. Nie, nehral to, on ním skutočne bol.
„Spravíme tú základnú prehliadku samo prezentáciou. Poviem ti to len raz, tak ma dobre počúvaj. Sama si vyroluješ sukňu nad pás, ak bude padať, tak ju tam niekde pozastrkávaš. Rozopneš si sáčko, potom blúzku a obe zdvihneš, nad úroveň pliec a krku. Rozkročíš nohy a mierne sa v kolenách prikrčíš. Keď budeš mať hotovo, sa mi zahlásiš! Pán vyšetrovateľ, zadržaná XY je pripravená na osobnú prehliadku. Bla-bla-blá. Chápeme?“
Odpovedala mu podľa „protokolu“, že vraj chápe a Vladimír zasadol za svoj veľký, pracovný stôl. Mierne očkom skontroloval zadržanú pri činnosti a následne vytiahol zo šuflíka jej osobnú zložku. Z druhého priečinka vylovil čiernu, plochú šnúrku na krk s označením: Detenčné zariadenie pre ženy. Bol na ňom hárok tvrdého papiera vo veľkosti A5 s nápisom MARTINA JOZEFÍKOVÁ, bol zasunutý do priesvitnej kapsičky. Pod menomsa nachádzal vyznačený priestor, na nalepenie fotky, a zhruba 10 nevyplnených políčok. K čiernej priložil podobnú visačku v červenej farbe. Tá mala v priesvitnej kapsičke tenučký zošit s názvom:
„TRESTNÍČEK - denník priestupkov zadržanej“
Pri skúmaní vyložených predmetov na stole, ešte do jedného obalu vložil tenkú čiernu pastelku a mini plastové strúhadlo. Bolo určené zrejme pre prvý ročník ZŠ. Pri rozmýšľaní ho vyrušil zajatec, teda vlastne zajatkyňa.
Ohlásila sa síce nesmelo, ale vzorne: „Pán vyšetrovateľ, Martina Jozefíková, som pripravená na prehliadku.
Nepovedala to presne, malo to ale krajší význam, skonštatoval si len tak sám pre seba.
Nastalo hrobové ticho, jeden sa neodvážil okamžite pozrieť na svoju obeť a druhá bledla v panike čo bude následovať. Bolo počuť len ten povestný špendlík čo spadol na chodbe a dva výdychy vyvolávajúce miestnostné napätie. Na chodbe, niekde asi ďalej, zaznel zrozumiteľný príkaz: „Padaj dnu!“
Buchli zrejme tie dvere, pri ktorých predtým kľačala ich „kámoška“ Viera Tomanová, prvá zadržaná.
Vladimír sa konečne poslednýkrát nadýchol a zdvihol zrak od visačiek na pripravenú...?!?
...Tu už chýbalo len svetlo, to čo? Nič krajšie ste nevideli. Niektoré ženy vyzerajú odhalené tak, že si poviete v pohode, krásna. Úplne bez chyby, katalógový typ, odchod na nuda pláž, nikomu sa však nepostaví. Toto tu bola iná kategória.
Vladimír prehltol suché sliny a namieril svoju stolovú lampičku na siedmy div prírody: „Archemidin chrám v Efeze“! Stála tam pred ním, pričupeno-vystretá vo vyšetrovacej miestnosti číslo dva. Nič nestačilo, siahol po modrom tlačítku na boku stola. Nad zadržanou sa rozžiarila stará priemyselná lampa, osvetlila okolo toho "chrámu" kruh o priemere 2 metre.
Mrcha mala na sebe čierne prádlo „gla-MORE“ charakteru. Ak by ste čakali pančucháče nohavičkového vyhotovenia, alebo samodržky, ste na omyle. Ešte aj pančuchy potrebovali funkčný luxusný podväzkový pás, napínal a držal ich správne umiestnenie na hebkých stehnách. Podprsenka a nohavičky ladili ako jednovaječné dvojčatá. Nič nepôsobilo vulgárne, lodičky to celé len dokreslili. Povojnová móda v raketovom storočí.
Zaskočený nečakanou nádielkou vyvalil nečakanú vetu: „To tachtokaj sa chodí do kostola?“
Vstal od stola, potreboval dôkladnejší výhľad. Ona si ten svoj znemožnila držaním vrchného oblečenia pred tvárou. Počítala zrejme s tým, že keď nevidí ona, nevidí ani on.
S odstupom času dokončil pôvodnú myšlienku, „no nič, rozpaž ako sa ti dá, a drž si tie handry od seba,“ vyslovil to po návrate sebaovládania.
Stála tam teraz, pred ním, ako úchyl v parku.
„Bude s tebou dosť roboty, tvoju prehliadku zariadim asi ináč. Čosi musím skontrolovať osobne, niečo dokončí naša perverzná ošetrovňa.
Nepohneš sa ani o milimeter, nevydáš žiaden zvuk!“ Zavrel jej prstom pootvorené ústa, a oboma rukami prechádzal, od ramien, cez útly pás a boky. Jedna ruka sa však oddelila a odtiahla nohavičky od pevného, ale klenutého bruška. Druhá to dokonala, keď prostredník cez badateľnú húštinku, nahmatal správny vchod. Dráždil /teda kontroloval/ ju krátko, kunda už aj tak vydávala čvachtavý zvuk. Krútila sa pričupená na jeho doternom prostredníku, až ho nakoniec víťazoslávne vylovil. Pričuchol a otrel tú zozbieranú vôňavú tekutinu o jej vrchnú peru, nos, líca a čelo: „Tušil som to! Prezradíš mi to pojebané heslo?“ parafrázoval otázkou jej otázku z dávnych čias. Zatočila nesúhlasne hlavou: „Zabudla som ho, pán vyšetrovateľ.“
"Cha, chaa, chaaa... To sme še pobaveli." Zapískal nejakú melódiu, no moc sa mu to nepodarilo: „Mrcha, budeš trplieť! Prezradíš a rada...“
Dal ju kľaknúť na tú otočnú, kovovú stoličku bez operadla. Tentoraz s rukami za hlavou, vyhrnutou sukňou a rozopnutým vrškom. Jej kľačiacu polohu vylepšil spojením kotníkov a pridvihol špičky lodičiek. Pôsobilo to akoby na podrážkach hľadal cenovku, samozrejme to malo iný význam. Poupravoval jej oblečenie, vrátil úzku sukňu do pôvodnej polohy, pritiahol boky blúzky aj saka k sebe.
Gombíky už nezapínal, mala úzke dierky...
Pridal/a Mata dňa 25.03.2026.
1 Vote 
Ach jaj skvelá práca. Už len čakať na ďalší napínavý príbeh. Už čakám na pokračovanie je to ako droga... Prečítam a hneď chcem ďalšiu dávku
Pridal/a Was dňa 25.03.2026.
0 Hlasov
Ďakujem Mata. Je to príbeh nedokončený, chtiac-nechtiac znovu objavený. Ak bude záujem poupravujem predošlé 2 časti /strašná gramatická paseka/ a možno niečo dopíšem. 
