Dvere sa otvorili potichu. Stála tam. Nižšia, drobná, ale nie slabá. Oči sklopené, ruky pevne pri tele, dych plytký. Neodvážila sa pozrieť mi do očí, čo bolo správne. Skontroloval som ju pohľadom od hlavy po päty – čierne šaty, žiadna podprsenka, mierne sa trasúce stehná. Bola pripravená. Ale ešte nevychovaná.
„Zavri za sebou,“ povedal som jednoducho a odišiel do izby. Počul som, ako sa dvere ticho zatvorili. Kroky boli váhavé, každým krokom sa približovala k tomu, čo zatiaľ poznala len z obrazov a správ – k realite.
Keď vošla do hlavnej miestnosti, čakala ma pri stole. Na ňom ležali dva obojky – jeden jednoduchý kožený, druhý oceľový. Vedľa toho kartička s číslom 7. Pre ňu.
„Zlož si šaty,“ prikázal som.
Zaváhala len na sekundu, ale zachytil som to. Očami, pohybom ramien. Prvý test. Rozopla si šaty a nechala ich spadnúť na zem. Bola nahá. Bradavky stuhnuté, krk jemne začervenaný od hanby.
„Dobrý dievča, no stále nevieš, kde je tvoje miesto.“ Ukázal som na zem. „Kľač.“
Urobila to. Pomaly, ako keby sa bála, že dotyk s podlahou jej niečo vezme. Ale práve naopak – vezme jej všetko, čo poznala. A ja jej dám nové meno, nový cieľ, nový význam.
„Pozícia číslo 1,“ povedal som ostro.
Zmätene na mňa pozrela.
„Zlé. Keď ti niečo poviem, čakám okamžitú reakciu. Každé zaváhanie má cenu. Dnes je to len facka.“
Prešiel som k nej a silno jej uštedril jednu po líci. Nestiahla sa. Zvládla to.
„Zopakujem. Pozícia číslo 1.“
Začala sa presúvať – kolená rozkročené, chrbát rovný, dlane na stehnách, hlava sklopená. Naučené z videí, ale potrebovalo to doladiť.
„Lakťami nižšie. Kolená viac od seba. Si tu, aby si patrila. A teraz... budeš ma pozorne počúvať.“
Prešiel som okolo nej, ako lev okolo koristi. Pomaly, zhlboka som dýchal, zatiaľ čo som sledoval každý jej pohyb.
„Tvoje meno ma nezaujíma. Už ho nepotrebuješ. Si len Sedmička, kým si nezaslúžiš iné označenie. Rozumieš?“
„Áno, pane,“ zašepkala.
„Silnejšie.“
„Áno, pane!“ zaznelo hlasnejšie, s nádychom poníženia, ktoré začalo kvitnúť v jej vnútri.
„Dobre. Dnes ťa naučím tri veci: ako sa máš pohybovať, ako máš dýchať... a ako máš prosiť.“
Pomaly som si sadol na stoličku pred ňou. Nohy rozkročené, ruky na opierkach.
„Doplaz sa ku mne. Pomaly. Ako suka.“
Zamrzla len na chvíľu, no potom sa pohla. Kolená a dlane kĺzali po podlahe, pohľad na podlahe. Približovala sa ku mne ako stvorená, ktorá hľadá svoje miesto pod nohami svojho pána.
Keď bola na dosah, chytil som ju za vlasy a zdvihol jej hlavu. Oči plné strachu a túžby. Tie najlepšie kombinácie.
„Otvor ústa.“
Otvorila. Bez váhania.
Stiahol som si nohavice a vytiahol svoj stoporený úd. Dala si ho do úst, pomaly, ale nie hlboko. Bolo to príliš nežné. Príliš ľudské.
„Nie. Nepotrebujem tvoju nežnosť. Potrebujem tvoju kontrolu. Zadrž dych. A ber.“
Vrazil som jej ho hlbšie. Zadusila sa okamžite, ruky sa jej zatriasli. Odtiahol som sa.
„Nepotrebuješ vzduch. Potrebuješ disciplínu.“
Zopakoval som to. Ešte raz. A znova. Kým jej oči nezačali slziť, no nepokúsila sa uhnúť. To bol ten moment, keď som vedel – chce patriť.
Keď skončila, odtiahol som sa, nechal ju kľačať so slinami stekajúcimi po brade, a opäť som vstal.
„Pozícia číslo 2.“
Tentoraz nezaváhala. Otočila sa, dala ruky za chrbát, trup k podlahe, zadok vysoko. Krásne.
Vzduch v miestnosti zhustol. Vzal som rákosku a bez varovania ju šľahol cez zadok. Raz. Dvakrát. Päťkrát. Ozývali sa tlmené vzdychy, ale nepovedala ani slovo.
„Povedz, kto si.“
„Som Sedmička, pane,“ zašepkala.
„Hlasnejšie. S hrdosťou.“
„Som Sedmička!“
Šľahnutie.
„Prečo si tu?“
„Aby som patrila. Aby som poslúchala. Aby som bola premenená, pane!“
Presne tak. Vzdychol som a prešiel k stolu. Zobral som kožený obojok. Pristúpil som k nej, pripol jej ho okolo krku a zatiahol. Pevne, ale nie dusivo.
„Tento obojok budeš nosiť, kým si nezaslúžiš oceľ. Ten prichádza až potom – keď nebudeš ničím iným než mojím majetkom.“
Chytil som ju za vlasy, vytiahol ju späť na kolená a nechal ju pozerať na moje telo.
„Posledná lekcia dnes: prosiť. Rozkroč kolená. Ruky na stehná. Chcem počuť, ako prosíš o moje semeno. Nie preto, že ho chceš. Ale preto, že patrí mne a ty si nádoba.“
Nastala chvíľa ticha. Po nej pomalý nádych.
„Pane... prosím, dovoľte mi prijať vaše semeno. Nie pre potešenie, ale ako znak mojej poslušnosti. Vaša vôľa je moja potrava. Prosím... označte ma.“
Cítil som, ako sa vo mne zdvihla vlna temného uspokojenia. Chytil som ju za krk, zatlačil ju dozadu na podlahu a vstúpil do nej bez slova.
Pomalé, tvrdé, nekompromisné pohyby. Prvý sex medzi nami nebol o láske ani túžbe. Bol o kontrole. O moci. O formovaní.
Keď som jej naplnil vnútro, nechal som ju ležať na chrbte, s nohami doširoka, dychom prerývaným, vlasmi spotenými.
Podišiel som späť ku stolu, zobral kartičku s číslom 7 a položil ju pred ňu.
„Zajtra sa naučíš ticho. A budeš si ho vážiť.“
„Zavri za sebou,“ povedal som jednoducho a odišiel do izby. Počul som, ako sa dvere ticho zatvorili. Kroky boli váhavé, každým krokom sa približovala k tomu, čo zatiaľ poznala len z obrazov a správ – k realite.
Keď vošla do hlavnej miestnosti, čakala ma pri stole. Na ňom ležali dva obojky – jeden jednoduchý kožený, druhý oceľový. Vedľa toho kartička s číslom 7. Pre ňu.
„Zlož si šaty,“ prikázal som.
Zaváhala len na sekundu, ale zachytil som to. Očami, pohybom ramien. Prvý test. Rozopla si šaty a nechala ich spadnúť na zem. Bola nahá. Bradavky stuhnuté, krk jemne začervenaný od hanby.
„Dobrý dievča, no stále nevieš, kde je tvoje miesto.“ Ukázal som na zem. „Kľač.“
Urobila to. Pomaly, ako keby sa bála, že dotyk s podlahou jej niečo vezme. Ale práve naopak – vezme jej všetko, čo poznala. A ja jej dám nové meno, nový cieľ, nový význam.
„Pozícia číslo 1,“ povedal som ostro.
Zmätene na mňa pozrela.
„Zlé. Keď ti niečo poviem, čakám okamžitú reakciu. Každé zaváhanie má cenu. Dnes je to len facka.“
Prešiel som k nej a silno jej uštedril jednu po líci. Nestiahla sa. Zvládla to.
„Zopakujem. Pozícia číslo 1.“
Začala sa presúvať – kolená rozkročené, chrbát rovný, dlane na stehnách, hlava sklopená. Naučené z videí, ale potrebovalo to doladiť.
„Lakťami nižšie. Kolená viac od seba. Si tu, aby si patrila. A teraz... budeš ma pozorne počúvať.“
Prešiel som okolo nej, ako lev okolo koristi. Pomaly, zhlboka som dýchal, zatiaľ čo som sledoval každý jej pohyb.
„Tvoje meno ma nezaujíma. Už ho nepotrebuješ. Si len Sedmička, kým si nezaslúžiš iné označenie. Rozumieš?“
„Áno, pane,“ zašepkala.
„Silnejšie.“
„Áno, pane!“ zaznelo hlasnejšie, s nádychom poníženia, ktoré začalo kvitnúť v jej vnútri.
„Dobre. Dnes ťa naučím tri veci: ako sa máš pohybovať, ako máš dýchať... a ako máš prosiť.“
Pomaly som si sadol na stoličku pred ňou. Nohy rozkročené, ruky na opierkach.
„Doplaz sa ku mne. Pomaly. Ako suka.“
Zamrzla len na chvíľu, no potom sa pohla. Kolená a dlane kĺzali po podlahe, pohľad na podlahe. Približovala sa ku mne ako stvorená, ktorá hľadá svoje miesto pod nohami svojho pána.
Keď bola na dosah, chytil som ju za vlasy a zdvihol jej hlavu. Oči plné strachu a túžby. Tie najlepšie kombinácie.
„Otvor ústa.“
Otvorila. Bez váhania.
Stiahol som si nohavice a vytiahol svoj stoporený úd. Dala si ho do úst, pomaly, ale nie hlboko. Bolo to príliš nežné. Príliš ľudské.
„Nie. Nepotrebujem tvoju nežnosť. Potrebujem tvoju kontrolu. Zadrž dych. A ber.“
Vrazil som jej ho hlbšie. Zadusila sa okamžite, ruky sa jej zatriasli. Odtiahol som sa.
„Nepotrebuješ vzduch. Potrebuješ disciplínu.“
Zopakoval som to. Ešte raz. A znova. Kým jej oči nezačali slziť, no nepokúsila sa uhnúť. To bol ten moment, keď som vedel – chce patriť.
Keď skončila, odtiahol som sa, nechal ju kľačať so slinami stekajúcimi po brade, a opäť som vstal.
„Pozícia číslo 2.“
Tentoraz nezaváhala. Otočila sa, dala ruky za chrbát, trup k podlahe, zadok vysoko. Krásne.
Vzduch v miestnosti zhustol. Vzal som rákosku a bez varovania ju šľahol cez zadok. Raz. Dvakrát. Päťkrát. Ozývali sa tlmené vzdychy, ale nepovedala ani slovo.
„Povedz, kto si.“
„Som Sedmička, pane,“ zašepkala.
„Hlasnejšie. S hrdosťou.“
„Som Sedmička!“
Šľahnutie.
„Prečo si tu?“
„Aby som patrila. Aby som poslúchala. Aby som bola premenená, pane!“
Presne tak. Vzdychol som a prešiel k stolu. Zobral som kožený obojok. Pristúpil som k nej, pripol jej ho okolo krku a zatiahol. Pevne, ale nie dusivo.
„Tento obojok budeš nosiť, kým si nezaslúžiš oceľ. Ten prichádza až potom – keď nebudeš ničím iným než mojím majetkom.“
Chytil som ju za vlasy, vytiahol ju späť na kolená a nechal ju pozerať na moje telo.
„Posledná lekcia dnes: prosiť. Rozkroč kolená. Ruky na stehná. Chcem počuť, ako prosíš o moje semeno. Nie preto, že ho chceš. Ale preto, že patrí mne a ty si nádoba.“
Nastala chvíľa ticha. Po nej pomalý nádych.
„Pane... prosím, dovoľte mi prijať vaše semeno. Nie pre potešenie, ale ako znak mojej poslušnosti. Vaša vôľa je moja potrava. Prosím... označte ma.“
Cítil som, ako sa vo mne zdvihla vlna temného uspokojenia. Chytil som ju za krk, zatlačil ju dozadu na podlahu a vstúpil do nej bez slova.
Pomalé, tvrdé, nekompromisné pohyby. Prvý sex medzi nami nebol o láske ani túžbe. Bol o kontrole. O moci. O formovaní.
Keď som jej naplnil vnútro, nechal som ju ležať na chrbte, s nohami doširoka, dychom prerývaným, vlasmi spotenými.
Podišiel som späť ku stolu, zobral kartičku s číslom 7 a položil ju pred ňu.
„Zajtra sa naučíš ticho. A budeš si ho vážiť.“
