Z hradnej veže do noci zaznievalo dunivé zvonenie. Po hradbách dupali ťažké čižmy a muži vykrikovali príkazy. Hlavná brána sa s vrznutím otvorila do korán a z nádvoria vycválali zvolenskí husári na čele s Michalom do tmy.
"Keď zistím, kto tomu pohanovi pomohol k úteku, stihne ho prísny trest!" kričala Žofia hradnou sálou, kde sa suita okolo jej otca zišla k nočnej porade.
"Ukľudni sa dcérenka a choď si ľahnúť," snažil sa správca hradu upokojiť svoju dcéru. "Vojaci už prehľadávajú hrad a pán Michal vyrazil so svojimi mužmi do okolia."
Mladá šľachtičná však nepôsobila, že by sa chystala ukľudniť.
"To nestačí! Treba okamžite zistiť, ako sa mu podarilo utiecť. Nepochybne musel mať komplicov v hrade!"
"Zatiaľ vieme," odkašlal si kňaz Mikuláš do päste, "že zámok od dverí bol prestrelený pištoľou."
Žofia zlostne dupla črievicou o drevenú podlahu a bez ďalšieho slova zamierila ráznym krokom späť do obytnej časti hradu. Správca mysliac, že sa jej konečne zbavil, si nahlas vydýchol.
"Vy dvaja," ukázal z kresla na dvojicu drábov. "Pôjdete za ňou a ostanete celú noc na hliadke pred jej komnatami. Nemôžeme vylúčiť, že sa tu ten utečenec stále pohybuje."
Kým drábi ležérne kráčali chodbami, aby vyplnili správcov nepríjemný príkaz, Žofia toho času na druhej strane obytnej časti hradu energicky rozrazila dvere svojej spálne a zmizla v šere miestnosti. Neodobrala sa však na lôžko, ako usudzoval jej otec. Zamierila k pracovnému stolu, kde zo vstavanej skrinky vybrala podlhovastú krabičku zdobenú ornamentom. Keď ju otvorila, škaredo zanadávala, bola totiž prázdna.
"Hľadáte toto, milosťpani?" zaznel dievčenský hlas.
Z prítmia komnaty vystúpili Margita so Zuzanou a duelanskými pištoľami namierili na svoju paniu.
"Vedela som, že ste za tým vy dve darebáčky!" zasyčala Žofia. "Okamžite položte tie zbrane!"
Svoj príkaz doplnila ako vždy zahnaním ruky. Margita sa inštinktívne schúlila, avšak Zuzana ostala hrdo vzpriamene stáť.
"Už vás nebudeme ďalej počúvať a znášať vaše bitie!" odvrkla Zuzana a pevnejšie zovrela pištoľ.
Tentokrát strnula Žofia. Mohla byť sebe-vznesenejšia, olovenej guľke to bolo jedno.
"Položte tie zbrane," zopakovala pomaly cez zaťaté zuby. "Za vraždu šľachtica pôjdete do pekla, ale ešte predtým sa budete smažiť na hranici!"
"Peklo bude isto príjemnejšie, ako to, čo sme museli zažívať tu!" nabrala už aj vystrašenejšia Margita odvahu a opäť pozdvihla pištoľ na svoju paniu. "Kým všetci hľadajú Hasana, my sa vytratíme a utečieme za Ipeľ."
Žofia pohŕdavo odfrkla: "A čo budete robiť za Ipľom? Akurát tak veselo rozťahovať nohy pred pohanmi..."
"Dosť!" skríkla Zuzana a ukazovákom zovrela kohútik, pripravená vystreliť.
V ten istý moment do komnaty napochodovala dvojica drábov, ktorá po započutí hádky pridala do kroku. Zuzana nezaváhala ani na okamih a stlačila spúšť. Nič sa však nestalo. Z pištole sa dlho nestrieľalo, mohla byť pokazená alebo ju neskúsená slúžka jednoducho zle nabila. Drábi si vymenili prekvapené pohľady a vzápätí pohotovo skočili po dievčatách. Margita sa poľakala a v záchvate sebaobrany stočila hlaveň smerom k útočiacim mužom. Tentokrát zaznel výstrel a guľka zasiahla jedného z drábov. Masívne telo muža sa zvalilo na podlahu, ale to už cez neho skočil jeho druh a spacifikoval obe slúžky.
Žofia, ktorá len tak-tak unikla smrti vybehla na chodbu privolať posily a onedlho už jej komnaty zaplnila skoro polovica hradnej posádky v domnení, že sa utečenec ukrýval práve tam.
"Tentokrát tie tvoje rozmary zašli až priďaleko!" pokarhal správca hradu svoju dcéru pred vojakmi. "Ohrozila si bezpečnosť celého hradu a aj samej seba!"
"Ale ocko!"
"Mlč! Odteraz to preberám ja!" zahrmel nekompromisným hlasom. "Odvlečte tie dve bosorky do temnice! Budú sa mi zodpovedať za pokus o vraždu mojej dcéry a určite majú tiež prsty v zmiznutí toho Turka."
Vojaci podľa rozkazov odvliekli obe nešťastnice do podzemia. Suita okolo správcu hradu ich nasledovala do nechválne známej bývalej mučiarne. Tam dievčatá vyzliekli zo služobníckych šiat a nahé uviazali o reťaze visiace z kazematového stropu a kamennej dlažby do polohy pripomínajúcej tvar X. Správca vzal následne z hákov na stene korbáč, vytýčil ním polkruh medzi stojacimi a zahnal sa ním po Zuzaninom nahom tele. Kobkami zaznelo plesknutie a dievčin bezmocný výkrik.
"Kde sa ukrýva ten pohan?!" zadunel podzemím jeho chrapľavý hlas.
Ani jedna z dievčat neodpovedala.
"Veď ja vás ešte donútim spievať!" zahrozil.
Na Zuzanine telo dopadla ďalšia rana, ktorá ihneď spôsobila červený pás od brucha k stehnám. Už sa viac nejednalo o slabé bičovanie od mladej šľachtičnej, na ktoré si časom zvykli, tieto rany pôsobili bolesť okamžite.
"Alebo mi to povieš ty?" zasyčal, zaháňajúc sa tentokrát po Margite.
Tá mu odpovedala iba výkrikom, keď korbáč zasiahol jej prsia.
Správca ostentatívne odviazal viazanie svojho dolománu, aby mu nebránil pri bití a zavesil ho na hák. Biela košeľa, ktorú nosil pod kabátom odhalila stále pevnú postavu a šľachovité ruky z vyhrnutých rukávov ešte pevnejšie zovreli bič. Bývalých služobných sa zmocnil strach, ako stáli nahé a bezbranné pred týmto démonom. Plameň v jeho očiach prezrádzal, po kom zdedila jeho dcéra sadistické chúťky. Viac sa už nič nepýtal a s ďalším náprahom začal šľahať úbohé dievčatá bez ustania. Akoby ani nechcel počuť odpoveď, iba si užíval ich vzlyky a nárek.
Korbáč odložil až po niekoľkominútovom bičovaní. Potom prešiel k dievčatám a rukou skúmal ušetrené rany. Poťažkal zmrskané prsia, pohladil sčervenané zaoblené boky a ako zašiel prstami oplzlo nižšie k ich lonám, dievčatá odmietavo zašklbali telami. Sám pre seba si spokojne pritakal a s úškľabkom zvolal ku kňazovi: "Mikuláš, podaj mi hrušku úzkosti."
Ten olizujúc si pery s radosťou priniesol požadovaný predmet a podal ho starému pánovi. Hruška úzkosti bol kovový podlhovastý nástroj, zaoblený do tvaru rovnomenného ovocia a pri tom, ako sa správca naďalej pohrával s dievčinými lonami, bolo zrejmé, čo s ňou chce robiť.
"Nechcete nám teda povedať, kde sa ukrýva ten pohan," konštatoval, nepýtal sa a chladným podlhovastým kovom prešiel po Zuzaninom tele.
Slúžka sa od strachu zachvela, ale zachovala mlčanie. Pomaly teda prešiel skôr k Margite, ktorá tlmene plakala.
"Možno mi to povieš ty."
Vybral si nakoniec slabšiu obeť a hruškou zašiel pod Margitine lono. Nástroj sa hrozivo zahúpal pomedzi stehná a pozvoľna stúpal hore. Slúžka ešte viac zavzlykala, keď hruška narazila do pyskov a surovo začala vnikať dovnútra.
"Prosííím!" zasýpala Margita, popri tom ako najhrubšia časť roztiahla genitálie, avšak nikto jej nárekom nevenoval pozornosť.
Cítila tlak a bolesť v útrobách ako nikdy predtým. Bolo to väčšie ako akýkoľvek úd, ktorý v sebe kedy mala a neverila, že existuje, čo i len podobný. Od hrôzy sa napla na reťaziach, snažiac sa vzdialiť od hrozného nástroja, avšak nebolo pred ním úniku a celý pomaly mizol v jej ohanbí. A akoby nestačilo, že mala tak veľký predmet zaklesnutý v lone, správca hradu ho ešte s uspokojením párkrát mierne vytiahol a za kriku slúžky znova vrážal dovnútra.
"Len si šetri hrdlo ty cundra, toto je len začiatok!" prisľúbil temne.
Následne uchopil druhý koniec hrušky, trčiaci z lona a pomaly pootočil skrutkou na spodnej časti. Mechanizmus sa vtom s cvaknutím mierne roztiahol a Margita cítiac narastajúci tlak vystrašene pozrela pod seba.
"Kde sa ukrýva ten pohan?!" zaškrípal správca pomedzi zuby a svoju otázku umocnil ďalším pootočením skrutky.
Slúžka bezmocne zabedákala a od hrôzy nepochybne ani nevnímala, čo sa jej urodzený pán pýta.
"Už tu nie je!" vyhŕkla zo seba Zuzana, keď začula ďalšie cvakanie mechanizmu medzi nohami svojej kamarátky. "Pomohli sme mu utiecť z hradu!"
Starý správca hradu sa na ňu so záujmom otočil. Bez slova uvoľnil skrutku na hruške úzkosti a vybral ju z Margity. Následne s ňou pristúpil k Zuzane a robustnú časť pritlačil surovo o jej klitoris. Slúžky sa zmocnil strach. Veľkosť nástroja bola zblýska ešte ohromnejšia a po sledovaní Margitinho utrpenia vedela, čo ju čaká.
"Ako sa vám teda podarilo vyhnúť strážam na hradbách?" spýtal sa nekompromisne správca, fľusol na hrušku a pomaly s ňou začal vchádzať do Zuzany.
"Za obytnou časťou je jedno okno s odpadnutou mrežou v hradbe," vysypalo zo seba napochytre dievča.
O skutočnej chodbe nemala ani tušenie, tak vypovedala plán úteku, ktorý si pripravili s Margitou pre seba.
"...a dole sa spustil po našich zviazaných plachtách," dokončila vyprávanie.
"A prečo ste neutiekli s ním?" vyzvedal ďalej správca, zatiaľ čo rozťahoval hrušku, ktorá už bola na doraz v Zuzane.
"Ešte sme tu mali nevybavené účty," zasýpala slúžka so zaťatými zubami a pohľadom plným nenávisti pozrela stranou na Žofiu.
Správca nekomentujúc poslednú narážku uvoľnil hrušku úzkosti, pozrel stranou na ďalšie útrpné nástroje a zlovestným hlasom v podzemí prvýkrát prehovoril na svoju dcéru.
"Čo s nimi Žofinka?" Ak chceš, skántrime ich tu a teraz."
Žofia pristúpila ku svojim bývalým slúžkam a riekla: "Áno budú trpieť ocko, ale nie tu a teraz. Oviažte ich, zavrite do temnice a nechajte odpočinúť. Dáme poslať do Zvolena po majstra kata."
Nádvorím zarachotili zvuky bubnov a hlásateľ čítal neúprosný rozsudok.
"Za napomáhanie nepriateľovi a usilovanie o život šľachtičnej sa odsudzujú k obeseniu! Predtým im bude vymeraných päťadvadsať rán, ich prsia budú..."
Pri zmienkach všetkého možného mučenia, ktoré sama Žofia navrhla, prepukla Katka do plaču a zaslzenú tvár zakryla v Michalovom náručí.
"Nemôžeme s tým ešte niečo urobiť?" spýtala sa plačlivo.
"Pokúšal som sa, ale confessio est regina probationum. Tým, že sa usilovali o život šľachtičnej sa odsúdili samé," povedal Michal trpko a pohladil Katku po gaštanových vlasoch. "Môžem za to ja. Keby neoslobodím toho poturčenca, nezašlo by to tak ďaleko."
Dav zhromaždený pred šibenicou zatiaľ zašumel. Na scénu vstúpil majster kat a rozhodným krokom začal obchádzať popravisko. Už len jeho oblečenie vzbudzovalo hrôzu. Pod červenou katovskou kuklou sa vynímal mundúr z čiernej kože, pokrývajúci celé telo až na otvory namiesto rukávov, z ktorých trčali pevné, vypracované ruky. Nimi prešiel po pripravených nástrojoch, kontrolujúc, či paholci na nič nezabudli. Keď zhodnotil, že je všetko pripravené, odišiel do úzadia, odkiaľ priviedol na scénu dve bývalé slúžky. Dievčatá kráčali s bosými nohami a zvesenými hlavami. Ich niekdajšie služobnícke šaty nahradil sivý habit z temnice, ktorý teraz ako jediný zakrýval ich nahotu. Kat obe nešťastnice predviedol davu, potom pozrel na vyvýšenú tribúnu, kde sa usadila miestna vrchnosť. Zo štvorice pozostávajúcej zo správcu hradu, jeho dcéry a kňaza Mikuláša s jeho poskokom a kaplánom Šimonom v jednej osobe vstala jediná Žofia. Do drobnej ruky vzala ozdobnú vreckovku a zamávala ňou vo vzduchu, ako keby zahajovala turnaj.
Na dohodnuté znamenie majster pozdvihol nôž a začal ním trhať šaty úbohých dievčat na cári. Dav pozostávajúci poväčšine z mužov hradnej posádky, ktorí už dlhšiu dobu nad dievčatami slintali jednohlasne zaburácal. Postupne tak Margita so Zuzanou prichádzali o posledné zvyšky látky, až ostali stáť kompletne nahé. Triasli sa zimou a hrôzou. Odovzdane hľadeli do zeme, vyhýbajúc sa odsudzujúcim zrakom okolostojacich a rukami si zakrývali odhalené intímne partie. Dlho ale neostali zakryté. Kat vzal lano a neposlušné ruky im uviazal za chrbát, vystavujúc tak mužom na obdiv všetky ich mladistvé krásy.
"Majster kat, ešte ten nôž neodkladaj!" zvolala z pódia Žofia, rozhodnutá dievčatá pred koncom ešte viac ponížiť. "Tie dve bosorky sú určite spriahnuté s diablom a preto je nutné im pred popravou oholiť hlavy!"
Kat bez zaváhania prikývol, zaklonil Zuzane hlavu a odrezal veľký pramienok jej havraních vlasov. Dievča tlmene vzlyklo, keď pred celým nádvorím prichádzala o znaky svojej ženskosti. Avšak keď kat povzbudený burcovaním davu zašiel aj nižšie k lonu a ťahajúc za chĺpky odrezal tiež pubické ochlpenie, prepukla od hanby v hlasitý plač. Majster si nedal veľmi záležať, vlasy i lono nechal strapaté a prikročil k Margite, aby vykonal rovnakú potupu aj na nej. Nahé a ostrihané dievčatá následne priviedol k šibenici, kde už na nešťastnice čakali dve oprátky.
"Prosím zľutujte sa!" zaprosila Margita majstra kata, zatiaľ čo uväzoval povraz okolo jej krku.
Ten zauvažoval, čoho všetkého by mladé dievča ako ona bola schopná urobiť, aby sa vyhla poprave alebo aby jej doprial rýchlu smrť. S radosťou by isto pred ním roztiahla nohy aj napriek tomu, že pod kuklou skrýval ohyzdnú tvár. Vedel to veľmi dobre, nebolo by to totiž pre neho prvýkrát. Ah škoda, že tu na to nie je priestor, zanadával v duchu a s oplzlými myšlienkami, čoho všetkého by sa na dievčatách dopustil, keby skončili u neho v šatlave, prešiel poza ne a vytiahol lano hore tak, že sa museli dať na špičky.
Kým bývalé slúžky kŕčovito vystierali chodidlá a so zviazanými rukami sa snažili vybalansovať telo, aby sa neudusili, vzal kat do ruky trstenicu. Výhražne ňou zamával pred davom a posledným švihom udrel Zuzanu po zadku. Nádvorím zaznel dievčin dusivý výkrik. Už ju neraz tĺkli, ale pevnej katovej ruke sa nevyrovnala ani tá správcova. Majster málodobrý trestal mocne a nekompromisne striedavo obe dievčatá, nevenujúc pozornosť ich nárekom, akoby tĺkol slamu a nie bezbranné ženy.
Keď konečne vymeral nariadených päťadvadsať rán, ich telá boli sfarbené do nepoznania. To však mala byť iba predohra. Jeden z paholkov doniesol na katov rozkaz z miestnej vyhne do biela rozpálené kliešte a podal ich svojmu majstrovi. Ten ich prevzal v kožených rukaviciach a za híkania z davu pristúpil k Margite. Konce klieští sa rozovreli ako zobák Zeusovho orla pred Prométeom a zahrozili k dievčinmu prsu. Margita zavrela oči pred prichádzajúcou agóniou a v duchu sa začala modliť.
Vtom, ako deus ex machina zaznel zvon hradnej veže, akoby ho rozhýbal samotný Boh, ktorý sa nemohol na toto bezprávie naďalej prizerať. Nikto ním však nezvonil, spoločne s múrom veže ho trafila delová gúľa a za hrozného rámusu, ktorý prerušil celu popravu časť z nej spadla na strechu hradu. Z priľahlého lesa zazneli ďalšie výstrely.
"Turci!" zakričala hliadka z hradieb a v ďalšom momente projektily zasiahli hornú časť hradu.
Prepukla panika, pri ktorej každý zabudol na prebiehajúcu popravu. Vojaci s rachotom zamierili do zbrojnice alebo na hradby. Kat, ktorý usúdil, že za boj s mohamedánmi nebol zaplatený, zahodil rozpálené kliešte na zem a spolu so svojimi paholkami sa rozbehli ku koňom. Bez ďalšieho vysvetľovania potom precválali otvorenou bránou, kde ešte stihli povaliť pár dedinčanov, utekajúcich do podhradia ratovať príbuzných i majetok.
Spadnuté kliešte na popravisku zatiaľ zažali iskru na suchom dreve. Než mohla prerásť do ohňa, zdvihol ich Michal a ako keby nástroj patril samotnému diablovi, odhodil ich stranou na kamennú dlažbu, dupajúc čižmou po dreve. Taseným jatagánom potom ťal po našponovaných povrazoch oprátok. Zuzana s Margitou nato upadli na zem a za kašlania naberali dych.
"Ako sa opovažuješ prekaziť popravu!?" zakričala spoza jeho chrbta Žofia s nabitou pištoľou v ruke. "Choď stranou, dokončím to sama!"
Michal sa ani nepohol, zakrývajúc tak slúžky telom.
"Poprava bola prerušená. Ty nie si kat, ani osoba poverená jej vykonaním. To, o čo sa pokúšaš, nie je zákonné."
Šľachtičná zaváhala a sklopila hlaveň pištole, no neprestala zvierať rukoväť.
"Nie je rozumné zaplniť si hrad mŕtvolami tesne pred obliehaním," pokračoval Michal. "Ďalšia vec, ak bude obkľúčenie trvať dlho, mužom poklesne morálka. Potom ti ešte budú chýbať dve pekné slúžky, keď ostaneš ako jediná mladá žena v hrade."
"Skvelé, ako si vždy nájdeš nejakú výhovorku!" zasyčala šľachtičná a konečne zložila zbraň.
Z podhradia sa medzitým ozvalo zvonenie kostolnej veže. Súbežne s kanonádou vtrhla do dediny pod hradom turecká ľahká jazda, masakrujúca obyvateľstvo. Dedinčania, ktorí pôvodne utekali dole, sa teraz s krikom vracali späť do hradu. Začalo obliehanie.
Prvý deň pokračovalo obstreľovanie hradu. Modrokamenskí opätovali paľbu, avšak s malým, až žiadnym účinkom. Na rozdiel od Turkov, nemali veľký cieľ, akým bola hradba, do ktorej by zamerali paľbu. Na druhý deň mohamedáni zahájili útok na kanonádou oslabený múr. Obrancom sa ich podarilo zadržať, ale len tým oddialili nevyhnutné. Početná prevaha pohanov bola neporovnateľná a všetkým bolo zrejmé, že sa nemôžu takto udržať večne. Správca hradu ďalšiu noc rozhodol vyslať špeha do banských miest s žiadosťou o pomoc. Tá ale nikdy neprišla, na tretí deň nastal zlom. Z útrob hradu sa po svitaní ako šváby spod kameňa nečakane vyvalili Turci a začali vraždiť zaskočených modrokamenských. Ich primárnym cieľom však bola hlavná brána. Po zdolaní malej hliadky, ktorá ju strážila ju zvnútra otvorili pre svojich druhov a do hradu tak vtrhol aj zvyšok tureckého vojska. Pri šturme na mieste padol správca hradu. Keď Michal, na ktorého týmto prešlo velenie, uvidel, že dolné nádvorie padlo, nariadil ústup do hornej časti pevnosti, kde sa preživší zabarikádovali. Kňaz s kaplánom, ktorí sa v tom čase zdržiavali v kaplnke, už nestihli uniknúť a ako hlavných predstaviteľov cudzej viery ich stihol krutý osud z rúk pohanov.
Keď ustalo vraždenie a nad hradbami zavial polmesiac, vyšla na južný bastión za obytnou časťou hradu Zuzana s bielou zástavou v ruke.
"Čo tam robí ta hus?!" zasyčala Žofia, keď uvidela skrz okno svoju bývalú slúžku. "Museli tie dve strigy oslobodiť z temnice. Hovorila som ti, mali sme ich hneď skántriť!"
Michal, ktorému bola výčitka určená dlho nič nehovoril. Potom podišiel ku Katke, pobozkal ju a bez slova odišiel k dverám. Odtiaľ zamieril úzkym schodiskom dole k malej zabarikádovanej bráne vedúcej na hradby. Zvolenskí husári ju neochotne otvorili a vpustili Michala na bastión, kde už stála Zuzana. Keď sa za ním zavrela brána, vyšiel spoza slúžky Hasan a usmial sa na prichádzajúceho Michala.
"Znova sa stretávame," uvítal ho teatrálne poturčenec rozhodenými rukami.
"Vedel som, že budeš za tým úkladom ty. Prezradil si Turkom chodbu a tým porušil prísahu!"
"Som pohan," pokrčil ramenami Hasan. "Sľuby dané neveriacemu nemusím dodržať."
"Ja ich na rozdiel od teba plním, sľúbil som ti, že ak sa stretneme znova, nevyviazneš živý. Ak by aj padol Modrý Kameň, ty budeš medzi mŕtvymi!"
"To nebude nutné," pozdvihol Hasan ruky v zmierlivom geste a na jeho tvári naďalej pohrával úsmev. "Dovolím vám odísť."
Michal mlčal. Nemôže prenechať pevnosť nepriateľovi, ale o šanciach na víťazstvo nemohla byť reč. Držali iba citadelu, ak na nádvorie vypracú delá a namieria ich na hornú časť hradu, rozstrieľajú ich aj bez boja. Taktiež myslel na Katku, životy svojich mužov a aj ostatných ľudí, ktorí sa uchýlili do hradu.
"Len tak?" odvetil nakoniec.
"Áno, len tak, ale mám dve podmienky. Prvá, odovzdáš mi jatagán a prezradíš, aký osud stihol bývalého majiteľa."
Michal prikývol.
"Ostanem tu a keď všetci bezpečne opustia hrad, odovzdám ti meč aj to, čo viem. Aká je druhá podmienka?"
Ak na Hasanovej tvári pohrával úsmev, teraz sa zmenil na škaredú grimasu a odpovedal:
"Druhá podmienka spočíva v tom, že tu s nami ostane hradná pani Žofia."
"Keď zistím, kto tomu pohanovi pomohol k úteku, stihne ho prísny trest!" kričala Žofia hradnou sálou, kde sa suita okolo jej otca zišla k nočnej porade.
"Ukľudni sa dcérenka a choď si ľahnúť," snažil sa správca hradu upokojiť svoju dcéru. "Vojaci už prehľadávajú hrad a pán Michal vyrazil so svojimi mužmi do okolia."
Mladá šľachtičná však nepôsobila, že by sa chystala ukľudniť.
"To nestačí! Treba okamžite zistiť, ako sa mu podarilo utiecť. Nepochybne musel mať komplicov v hrade!"
"Zatiaľ vieme," odkašlal si kňaz Mikuláš do päste, "že zámok od dverí bol prestrelený pištoľou."
Žofia zlostne dupla črievicou o drevenú podlahu a bez ďalšieho slova zamierila ráznym krokom späť do obytnej časti hradu. Správca mysliac, že sa jej konečne zbavil, si nahlas vydýchol.
"Vy dvaja," ukázal z kresla na dvojicu drábov. "Pôjdete za ňou a ostanete celú noc na hliadke pred jej komnatami. Nemôžeme vylúčiť, že sa tu ten utečenec stále pohybuje."
Kým drábi ležérne kráčali chodbami, aby vyplnili správcov nepríjemný príkaz, Žofia toho času na druhej strane obytnej časti hradu energicky rozrazila dvere svojej spálne a zmizla v šere miestnosti. Neodobrala sa však na lôžko, ako usudzoval jej otec. Zamierila k pracovnému stolu, kde zo vstavanej skrinky vybrala podlhovastú krabičku zdobenú ornamentom. Keď ju otvorila, škaredo zanadávala, bola totiž prázdna.
"Hľadáte toto, milosťpani?" zaznel dievčenský hlas.
Z prítmia komnaty vystúpili Margita so Zuzanou a duelanskými pištoľami namierili na svoju paniu.
"Vedela som, že ste za tým vy dve darebáčky!" zasyčala Žofia. "Okamžite položte tie zbrane!"
Svoj príkaz doplnila ako vždy zahnaním ruky. Margita sa inštinktívne schúlila, avšak Zuzana ostala hrdo vzpriamene stáť.
"Už vás nebudeme ďalej počúvať a znášať vaše bitie!" odvrkla Zuzana a pevnejšie zovrela pištoľ.
Tentokrát strnula Žofia. Mohla byť sebe-vznesenejšia, olovenej guľke to bolo jedno.
"Položte tie zbrane," zopakovala pomaly cez zaťaté zuby. "Za vraždu šľachtica pôjdete do pekla, ale ešte predtým sa budete smažiť na hranici!"
"Peklo bude isto príjemnejšie, ako to, čo sme museli zažívať tu!" nabrala už aj vystrašenejšia Margita odvahu a opäť pozdvihla pištoľ na svoju paniu. "Kým všetci hľadajú Hasana, my sa vytratíme a utečieme za Ipeľ."
Žofia pohŕdavo odfrkla: "A čo budete robiť za Ipľom? Akurát tak veselo rozťahovať nohy pred pohanmi..."
"Dosť!" skríkla Zuzana a ukazovákom zovrela kohútik, pripravená vystreliť.
V ten istý moment do komnaty napochodovala dvojica drábov, ktorá po započutí hádky pridala do kroku. Zuzana nezaváhala ani na okamih a stlačila spúšť. Nič sa však nestalo. Z pištole sa dlho nestrieľalo, mohla byť pokazená alebo ju neskúsená slúžka jednoducho zle nabila. Drábi si vymenili prekvapené pohľady a vzápätí pohotovo skočili po dievčatách. Margita sa poľakala a v záchvate sebaobrany stočila hlaveň smerom k útočiacim mužom. Tentokrát zaznel výstrel a guľka zasiahla jedného z drábov. Masívne telo muža sa zvalilo na podlahu, ale to už cez neho skočil jeho druh a spacifikoval obe slúžky.
Žofia, ktorá len tak-tak unikla smrti vybehla na chodbu privolať posily a onedlho už jej komnaty zaplnila skoro polovica hradnej posádky v domnení, že sa utečenec ukrýval práve tam.
"Tentokrát tie tvoje rozmary zašli až priďaleko!" pokarhal správca hradu svoju dcéru pred vojakmi. "Ohrozila si bezpečnosť celého hradu a aj samej seba!"
"Ale ocko!"
"Mlč! Odteraz to preberám ja!" zahrmel nekompromisným hlasom. "Odvlečte tie dve bosorky do temnice! Budú sa mi zodpovedať za pokus o vraždu mojej dcéry a určite majú tiež prsty v zmiznutí toho Turka."
Vojaci podľa rozkazov odvliekli obe nešťastnice do podzemia. Suita okolo správcu hradu ich nasledovala do nechválne známej bývalej mučiarne. Tam dievčatá vyzliekli zo služobníckych šiat a nahé uviazali o reťaze visiace z kazematového stropu a kamennej dlažby do polohy pripomínajúcej tvar X. Správca vzal následne z hákov na stene korbáč, vytýčil ním polkruh medzi stojacimi a zahnal sa ním po Zuzaninom nahom tele. Kobkami zaznelo plesknutie a dievčin bezmocný výkrik.
"Kde sa ukrýva ten pohan?!" zadunel podzemím jeho chrapľavý hlas.
Ani jedna z dievčat neodpovedala.
"Veď ja vás ešte donútim spievať!" zahrozil.
Na Zuzanine telo dopadla ďalšia rana, ktorá ihneď spôsobila červený pás od brucha k stehnám. Už sa viac nejednalo o slabé bičovanie od mladej šľachtičnej, na ktoré si časom zvykli, tieto rany pôsobili bolesť okamžite.
"Alebo mi to povieš ty?" zasyčal, zaháňajúc sa tentokrát po Margite.
Tá mu odpovedala iba výkrikom, keď korbáč zasiahol jej prsia.
Správca ostentatívne odviazal viazanie svojho dolománu, aby mu nebránil pri bití a zavesil ho na hák. Biela košeľa, ktorú nosil pod kabátom odhalila stále pevnú postavu a šľachovité ruky z vyhrnutých rukávov ešte pevnejšie zovreli bič. Bývalých služobných sa zmocnil strach, ako stáli nahé a bezbranné pred týmto démonom. Plameň v jeho očiach prezrádzal, po kom zdedila jeho dcéra sadistické chúťky. Viac sa už nič nepýtal a s ďalším náprahom začal šľahať úbohé dievčatá bez ustania. Akoby ani nechcel počuť odpoveď, iba si užíval ich vzlyky a nárek.
Korbáč odložil až po niekoľkominútovom bičovaní. Potom prešiel k dievčatám a rukou skúmal ušetrené rany. Poťažkal zmrskané prsia, pohladil sčervenané zaoblené boky a ako zašiel prstami oplzlo nižšie k ich lonám, dievčatá odmietavo zašklbali telami. Sám pre seba si spokojne pritakal a s úškľabkom zvolal ku kňazovi: "Mikuláš, podaj mi hrušku úzkosti."
Ten olizujúc si pery s radosťou priniesol požadovaný predmet a podal ho starému pánovi. Hruška úzkosti bol kovový podlhovastý nástroj, zaoblený do tvaru rovnomenného ovocia a pri tom, ako sa správca naďalej pohrával s dievčinými lonami, bolo zrejmé, čo s ňou chce robiť.
"Nechcete nám teda povedať, kde sa ukrýva ten pohan," konštatoval, nepýtal sa a chladným podlhovastým kovom prešiel po Zuzaninom tele.
Slúžka sa od strachu zachvela, ale zachovala mlčanie. Pomaly teda prešiel skôr k Margite, ktorá tlmene plakala.
"Možno mi to povieš ty."
Vybral si nakoniec slabšiu obeť a hruškou zašiel pod Margitine lono. Nástroj sa hrozivo zahúpal pomedzi stehná a pozvoľna stúpal hore. Slúžka ešte viac zavzlykala, keď hruška narazila do pyskov a surovo začala vnikať dovnútra.
"Prosííím!" zasýpala Margita, popri tom ako najhrubšia časť roztiahla genitálie, avšak nikto jej nárekom nevenoval pozornosť.
Cítila tlak a bolesť v útrobách ako nikdy predtým. Bolo to väčšie ako akýkoľvek úd, ktorý v sebe kedy mala a neverila, že existuje, čo i len podobný. Od hrôzy sa napla na reťaziach, snažiac sa vzdialiť od hrozného nástroja, avšak nebolo pred ním úniku a celý pomaly mizol v jej ohanbí. A akoby nestačilo, že mala tak veľký predmet zaklesnutý v lone, správca hradu ho ešte s uspokojením párkrát mierne vytiahol a za kriku slúžky znova vrážal dovnútra.
"Len si šetri hrdlo ty cundra, toto je len začiatok!" prisľúbil temne.
Následne uchopil druhý koniec hrušky, trčiaci z lona a pomaly pootočil skrutkou na spodnej časti. Mechanizmus sa vtom s cvaknutím mierne roztiahol a Margita cítiac narastajúci tlak vystrašene pozrela pod seba.
"Kde sa ukrýva ten pohan?!" zaškrípal správca pomedzi zuby a svoju otázku umocnil ďalším pootočením skrutky.
Slúžka bezmocne zabedákala a od hrôzy nepochybne ani nevnímala, čo sa jej urodzený pán pýta.
"Už tu nie je!" vyhŕkla zo seba Zuzana, keď začula ďalšie cvakanie mechanizmu medzi nohami svojej kamarátky. "Pomohli sme mu utiecť z hradu!"
Starý správca hradu sa na ňu so záujmom otočil. Bez slova uvoľnil skrutku na hruške úzkosti a vybral ju z Margity. Následne s ňou pristúpil k Zuzane a robustnú časť pritlačil surovo o jej klitoris. Slúžky sa zmocnil strach. Veľkosť nástroja bola zblýska ešte ohromnejšia a po sledovaní Margitinho utrpenia vedela, čo ju čaká.
"Ako sa vám teda podarilo vyhnúť strážam na hradbách?" spýtal sa nekompromisne správca, fľusol na hrušku a pomaly s ňou začal vchádzať do Zuzany.
"Za obytnou časťou je jedno okno s odpadnutou mrežou v hradbe," vysypalo zo seba napochytre dievča.
O skutočnej chodbe nemala ani tušenie, tak vypovedala plán úteku, ktorý si pripravili s Margitou pre seba.
"...a dole sa spustil po našich zviazaných plachtách," dokončila vyprávanie.
"A prečo ste neutiekli s ním?" vyzvedal ďalej správca, zatiaľ čo rozťahoval hrušku, ktorá už bola na doraz v Zuzane.
"Ešte sme tu mali nevybavené účty," zasýpala slúžka so zaťatými zubami a pohľadom plným nenávisti pozrela stranou na Žofiu.
Správca nekomentujúc poslednú narážku uvoľnil hrušku úzkosti, pozrel stranou na ďalšie útrpné nástroje a zlovestným hlasom v podzemí prvýkrát prehovoril na svoju dcéru.
"Čo s nimi Žofinka?" Ak chceš, skántrime ich tu a teraz."
Žofia pristúpila ku svojim bývalým slúžkam a riekla: "Áno budú trpieť ocko, ale nie tu a teraz. Oviažte ich, zavrite do temnice a nechajte odpočinúť. Dáme poslať do Zvolena po majstra kata."
Nádvorím zarachotili zvuky bubnov a hlásateľ čítal neúprosný rozsudok.
"Za napomáhanie nepriateľovi a usilovanie o život šľachtičnej sa odsudzujú k obeseniu! Predtým im bude vymeraných päťadvadsať rán, ich prsia budú..."
Pri zmienkach všetkého možného mučenia, ktoré sama Žofia navrhla, prepukla Katka do plaču a zaslzenú tvár zakryla v Michalovom náručí.
"Nemôžeme s tým ešte niečo urobiť?" spýtala sa plačlivo.
"Pokúšal som sa, ale confessio est regina probationum. Tým, že sa usilovali o život šľachtičnej sa odsúdili samé," povedal Michal trpko a pohladil Katku po gaštanových vlasoch. "Môžem za to ja. Keby neoslobodím toho poturčenca, nezašlo by to tak ďaleko."
Dav zhromaždený pred šibenicou zatiaľ zašumel. Na scénu vstúpil majster kat a rozhodným krokom začal obchádzať popravisko. Už len jeho oblečenie vzbudzovalo hrôzu. Pod červenou katovskou kuklou sa vynímal mundúr z čiernej kože, pokrývajúci celé telo až na otvory namiesto rukávov, z ktorých trčali pevné, vypracované ruky. Nimi prešiel po pripravených nástrojoch, kontrolujúc, či paholci na nič nezabudli. Keď zhodnotil, že je všetko pripravené, odišiel do úzadia, odkiaľ priviedol na scénu dve bývalé slúžky. Dievčatá kráčali s bosými nohami a zvesenými hlavami. Ich niekdajšie služobnícke šaty nahradil sivý habit z temnice, ktorý teraz ako jediný zakrýval ich nahotu. Kat obe nešťastnice predviedol davu, potom pozrel na vyvýšenú tribúnu, kde sa usadila miestna vrchnosť. Zo štvorice pozostávajúcej zo správcu hradu, jeho dcéry a kňaza Mikuláša s jeho poskokom a kaplánom Šimonom v jednej osobe vstala jediná Žofia. Do drobnej ruky vzala ozdobnú vreckovku a zamávala ňou vo vzduchu, ako keby zahajovala turnaj.
Na dohodnuté znamenie majster pozdvihol nôž a začal ním trhať šaty úbohých dievčat na cári. Dav pozostávajúci poväčšine z mužov hradnej posádky, ktorí už dlhšiu dobu nad dievčatami slintali jednohlasne zaburácal. Postupne tak Margita so Zuzanou prichádzali o posledné zvyšky látky, až ostali stáť kompletne nahé. Triasli sa zimou a hrôzou. Odovzdane hľadeli do zeme, vyhýbajúc sa odsudzujúcim zrakom okolostojacich a rukami si zakrývali odhalené intímne partie. Dlho ale neostali zakryté. Kat vzal lano a neposlušné ruky im uviazal za chrbát, vystavujúc tak mužom na obdiv všetky ich mladistvé krásy.
"Majster kat, ešte ten nôž neodkladaj!" zvolala z pódia Žofia, rozhodnutá dievčatá pred koncom ešte viac ponížiť. "Tie dve bosorky sú určite spriahnuté s diablom a preto je nutné im pred popravou oholiť hlavy!"
Kat bez zaváhania prikývol, zaklonil Zuzane hlavu a odrezal veľký pramienok jej havraních vlasov. Dievča tlmene vzlyklo, keď pred celým nádvorím prichádzala o znaky svojej ženskosti. Avšak keď kat povzbudený burcovaním davu zašiel aj nižšie k lonu a ťahajúc za chĺpky odrezal tiež pubické ochlpenie, prepukla od hanby v hlasitý plač. Majster si nedal veľmi záležať, vlasy i lono nechal strapaté a prikročil k Margite, aby vykonal rovnakú potupu aj na nej. Nahé a ostrihané dievčatá následne priviedol k šibenici, kde už na nešťastnice čakali dve oprátky.
"Prosím zľutujte sa!" zaprosila Margita majstra kata, zatiaľ čo uväzoval povraz okolo jej krku.
Ten zauvažoval, čoho všetkého by mladé dievča ako ona bola schopná urobiť, aby sa vyhla poprave alebo aby jej doprial rýchlu smrť. S radosťou by isto pred ním roztiahla nohy aj napriek tomu, že pod kuklou skrýval ohyzdnú tvár. Vedel to veľmi dobre, nebolo by to totiž pre neho prvýkrát. Ah škoda, že tu na to nie je priestor, zanadával v duchu a s oplzlými myšlienkami, čoho všetkého by sa na dievčatách dopustil, keby skončili u neho v šatlave, prešiel poza ne a vytiahol lano hore tak, že sa museli dať na špičky.
Kým bývalé slúžky kŕčovito vystierali chodidlá a so zviazanými rukami sa snažili vybalansovať telo, aby sa neudusili, vzal kat do ruky trstenicu. Výhražne ňou zamával pred davom a posledným švihom udrel Zuzanu po zadku. Nádvorím zaznel dievčin dusivý výkrik. Už ju neraz tĺkli, ale pevnej katovej ruke sa nevyrovnala ani tá správcova. Majster málodobrý trestal mocne a nekompromisne striedavo obe dievčatá, nevenujúc pozornosť ich nárekom, akoby tĺkol slamu a nie bezbranné ženy.
Keď konečne vymeral nariadených päťadvadsať rán, ich telá boli sfarbené do nepoznania. To však mala byť iba predohra. Jeden z paholkov doniesol na katov rozkaz z miestnej vyhne do biela rozpálené kliešte a podal ich svojmu majstrovi. Ten ich prevzal v kožených rukaviciach a za híkania z davu pristúpil k Margite. Konce klieští sa rozovreli ako zobák Zeusovho orla pred Prométeom a zahrozili k dievčinmu prsu. Margita zavrela oči pred prichádzajúcou agóniou a v duchu sa začala modliť.
Vtom, ako deus ex machina zaznel zvon hradnej veže, akoby ho rozhýbal samotný Boh, ktorý sa nemohol na toto bezprávie naďalej prizerať. Nikto ním však nezvonil, spoločne s múrom veže ho trafila delová gúľa a za hrozného rámusu, ktorý prerušil celu popravu časť z nej spadla na strechu hradu. Z priľahlého lesa zazneli ďalšie výstrely.
"Turci!" zakričala hliadka z hradieb a v ďalšom momente projektily zasiahli hornú časť hradu.
Prepukla panika, pri ktorej každý zabudol na prebiehajúcu popravu. Vojaci s rachotom zamierili do zbrojnice alebo na hradby. Kat, ktorý usúdil, že za boj s mohamedánmi nebol zaplatený, zahodil rozpálené kliešte na zem a spolu so svojimi paholkami sa rozbehli ku koňom. Bez ďalšieho vysvetľovania potom precválali otvorenou bránou, kde ešte stihli povaliť pár dedinčanov, utekajúcich do podhradia ratovať príbuzných i majetok.
Spadnuté kliešte na popravisku zatiaľ zažali iskru na suchom dreve. Než mohla prerásť do ohňa, zdvihol ich Michal a ako keby nástroj patril samotnému diablovi, odhodil ich stranou na kamennú dlažbu, dupajúc čižmou po dreve. Taseným jatagánom potom ťal po našponovaných povrazoch oprátok. Zuzana s Margitou nato upadli na zem a za kašlania naberali dych.
"Ako sa opovažuješ prekaziť popravu!?" zakričala spoza jeho chrbta Žofia s nabitou pištoľou v ruke. "Choď stranou, dokončím to sama!"
Michal sa ani nepohol, zakrývajúc tak slúžky telom.
"Poprava bola prerušená. Ty nie si kat, ani osoba poverená jej vykonaním. To, o čo sa pokúšaš, nie je zákonné."
Šľachtičná zaváhala a sklopila hlaveň pištole, no neprestala zvierať rukoväť.
"Nie je rozumné zaplniť si hrad mŕtvolami tesne pred obliehaním," pokračoval Michal. "Ďalšia vec, ak bude obkľúčenie trvať dlho, mužom poklesne morálka. Potom ti ešte budú chýbať dve pekné slúžky, keď ostaneš ako jediná mladá žena v hrade."
"Skvelé, ako si vždy nájdeš nejakú výhovorku!" zasyčala šľachtičná a konečne zložila zbraň.
Z podhradia sa medzitým ozvalo zvonenie kostolnej veže. Súbežne s kanonádou vtrhla do dediny pod hradom turecká ľahká jazda, masakrujúca obyvateľstvo. Dedinčania, ktorí pôvodne utekali dole, sa teraz s krikom vracali späť do hradu. Začalo obliehanie.
Prvý deň pokračovalo obstreľovanie hradu. Modrokamenskí opätovali paľbu, avšak s malým, až žiadnym účinkom. Na rozdiel od Turkov, nemali veľký cieľ, akým bola hradba, do ktorej by zamerali paľbu. Na druhý deň mohamedáni zahájili útok na kanonádou oslabený múr. Obrancom sa ich podarilo zadržať, ale len tým oddialili nevyhnutné. Početná prevaha pohanov bola neporovnateľná a všetkým bolo zrejmé, že sa nemôžu takto udržať večne. Správca hradu ďalšiu noc rozhodol vyslať špeha do banských miest s žiadosťou o pomoc. Tá ale nikdy neprišla, na tretí deň nastal zlom. Z útrob hradu sa po svitaní ako šváby spod kameňa nečakane vyvalili Turci a začali vraždiť zaskočených modrokamenských. Ich primárnym cieľom však bola hlavná brána. Po zdolaní malej hliadky, ktorá ju strážila ju zvnútra otvorili pre svojich druhov a do hradu tak vtrhol aj zvyšok tureckého vojska. Pri šturme na mieste padol správca hradu. Keď Michal, na ktorého týmto prešlo velenie, uvidel, že dolné nádvorie padlo, nariadil ústup do hornej časti pevnosti, kde sa preživší zabarikádovali. Kňaz s kaplánom, ktorí sa v tom čase zdržiavali v kaplnke, už nestihli uniknúť a ako hlavných predstaviteľov cudzej viery ich stihol krutý osud z rúk pohanov.
Keď ustalo vraždenie a nad hradbami zavial polmesiac, vyšla na južný bastión za obytnou časťou hradu Zuzana s bielou zástavou v ruke.
"Čo tam robí ta hus?!" zasyčala Žofia, keď uvidela skrz okno svoju bývalú slúžku. "Museli tie dve strigy oslobodiť z temnice. Hovorila som ti, mali sme ich hneď skántriť!"
Michal, ktorému bola výčitka určená dlho nič nehovoril. Potom podišiel ku Katke, pobozkal ju a bez slova odišiel k dverám. Odtiaľ zamieril úzkym schodiskom dole k malej zabarikádovanej bráne vedúcej na hradby. Zvolenskí husári ju neochotne otvorili a vpustili Michala na bastión, kde už stála Zuzana. Keď sa za ním zavrela brána, vyšiel spoza slúžky Hasan a usmial sa na prichádzajúceho Michala.
"Znova sa stretávame," uvítal ho teatrálne poturčenec rozhodenými rukami.
"Vedel som, že budeš za tým úkladom ty. Prezradil si Turkom chodbu a tým porušil prísahu!"
"Som pohan," pokrčil ramenami Hasan. "Sľuby dané neveriacemu nemusím dodržať."
"Ja ich na rozdiel od teba plním, sľúbil som ti, že ak sa stretneme znova, nevyviazneš živý. Ak by aj padol Modrý Kameň, ty budeš medzi mŕtvymi!"
"To nebude nutné," pozdvihol Hasan ruky v zmierlivom geste a na jeho tvári naďalej pohrával úsmev. "Dovolím vám odísť."
Michal mlčal. Nemôže prenechať pevnosť nepriateľovi, ale o šanciach na víťazstvo nemohla byť reč. Držali iba citadelu, ak na nádvorie vypracú delá a namieria ich na hornú časť hradu, rozstrieľajú ich aj bez boja. Taktiež myslel na Katku, životy svojich mužov a aj ostatných ľudí, ktorí sa uchýlili do hradu.
"Len tak?" odvetil nakoniec.
"Áno, len tak, ale mám dve podmienky. Prvá, odovzdáš mi jatagán a prezradíš, aký osud stihol bývalého majiteľa."
Michal prikývol.
"Ostanem tu a keď všetci bezpečne opustia hrad, odovzdám ti meč aj to, čo viem. Aká je druhá podmienka?"
Ak na Hasanovej tvári pohrával úsmev, teraz sa zmenil na škaredú grimasu a odpovedal:
"Druhá podmienka spočíva v tom, že tu s nami ostane hradná pani Žofia."
