O kamennú dlažbu pokrytú rannou námrazou zazvonili podkovy dvoch tuctov koní. K jazdcom, ktorí na nich sedeli sa cez zasnežené nádvorie hradu Modrý Kameň rozbehla Katarína. Pri behu si pridržiavala šaty, avšak aj napriek snahe látka miestami zavadila o rannú vrstvu neodhrnutého snehu. Michal, neschopný odvrátiť pohľad z jej štíhlych lýtok vystupujúcich spod sukne zosadol z koňa a pocítil zmes vzrušenia spojeného s blížiacim odlúčením. V chvate podal Pavlovi uzdu a rozhŕňajúc sneh vysokými čižmami, vydal sa Kataríne v ústrety.
"To ste sa chceli vytratiť bez rozlúčenia?" napomenula slúžka svojho pána, keď ju objal v pevnom náručí.
"Do západu slnka sa vrátime, ani nezbadáš, že sme boli preč," usmial sa na ňu spod husárskej čiapky zdobenej sokolím perím Michal.
Katka mu opätovala úsmev a pohladila ho po uniforme, ktorou nahradil pohodlný dolomán.
"Chvíľu som myslela, že ma tu necháte."
"Radšej by som ťa odviedol do plameňov pekelných, ako ťa nechať v tomto hrade," rozhliadol sa Michal s obavami v očiach po hradbách a uchopil jej ruky. "Sľúb mi, že dáš na seba pozor a vyvaruješ sa nepríjemnostiam, kým budeme preč."
"Sľubujem pane," pozrela Katka vojakovi do očí a stavajúc sa na špičky pobozkala jeho pery pod tmavými fúzmi.
Po rozlúčení Katarína odišla do kuchyne, kde od včera nastúpila do služby. Jednou z prvých úloh, ktorými ju kuchár Tomáš poveril, bolo doplnenie záhadne minutého zázvoru. Bez otáľania teda vzala prázdny prútený košík a vydala sa po chýbajúcu koreninu do podzemia hradu. Slnko už síce dávno vyšlo, no ako klesala poschodiami, jeho lúče zachádzali za protiľahlé múry hradieb, až na prízemí bez okien úplne zanikli. Katka bola našťastie na tmu pripravená. Z predného vačku svojich služobníckych šiat vybrala kresadlo a zapálila ním jednu z pochodní na stene. Nový zdroj svetla následne vyvliekla z držadla a opatrným krokom zamierila tmavými chodbami pripomínajúcimi labyrint. Nimi sa dostala až do kazematového podložia zaplneného množstvom drevených regálov, kde na Modrom Kameni skladovali potraviny.
Už v prvých sekundách sa jej tu nepáčilo. V rozľahlom sklade panovalo azda ešte väčšie šero, chlad a ťažký, zatuchnutý vzduch. Aby tu nemusela stráviť ani o chvíľu dlhšie než bolo nutné, dala sa ihneď do práce. Hľadanie však pripomínalo pátranie po ihle v kope sena. Police praskali pod váhou potravín naskladnených pre prípad obliehania a Katke sa chýbajúci zázvor nepodarilo nájsť ani v polovici miestnosti. Bezvýsledne obišla ďalšiu radu drevených regálov, keď sa zrazu, akoby zo samotného pekla ozval výkrik. Spočiatku ho nevnímala a pripisovala ho len svojej fantázii umocnenej strachom. Onedlho však zaznel ďalší výkrik, tentokrát úpenlivejší a Katarína v ňom spoznala Žofiinu slúžku Margitu. V strachu pred seba namierila pochodeň a plameň sa v ten moment ohol pod prievanom. Niekde tu musí byť ďalší vchod, uvažovala Katka, možno sem panstvo poslalo Margitu pre víno a chuderka po tme spadla. Bez rozmyslu položila prázdny prútený košík na zem a vydala sa k tmavej chodbe, kam smeroval plameň fakle. Zastavilo ju až točité schodisko smerujúce strmo dole. Na jeho prahu sa zarazila a pocítila zlú predtuchu, z útrob totiž zaznel okrem výkriku aj panovačný ženský hlas.
"Hádam si si nemyslela, že sa to nedozviem!"
Ozvala sa rana a ďalší výkrik.
Katka opatrne stúpla na prvý schod. Ako robila ďalšie kroky, zvuky sa začali rozjasňovať. Panovačný hlas patril Margitinej panej Žofii a neboli samé.
"Je to svätá pravda, každé slovo," prisvedčil mužský hlas. "Sama sa mi k tomu priznala na spovedi. Údajne ste ju milostivá slečna ráčte odpustiť, ale nútili k bozkávaniu intímnych miest."
"To sú evidentné klamstvá!"
"Neklamala som! Musíte mi veriť!"
"Natiahnite ju na škripec!"
"Nieeee!"
Katka pre istotu zhasila pochodeň a potichu zišla až na prízemie. Schody tam končili pootvorenými ťažkými dverami z dubu. Za nimi skrz štrbinu Katka uvidela Žofiu a kňaza Mikuláša ako s kaplánom Šimonom v bývalej mučiarni priväzujú nahú Margitu na škripec. Poľakala sa, či si ju nevšimli, ale trojica bola našťastie otočená chrbtom ku dverám a pozornosť plne venovali úbohej slúžke. Katka teda využila príležitosť, nepočuteľne prešla za stĺp, okolo ktorého sa vinulo točité schodisko a skryla sa do tmavého výklenku pod schody.
"Maj na mysli spásu svojej duše dievča," prehovoril na Margitu opäť Mikuláš, "klamanie pri spovedi je smrteľný hriech."
"Neklamala som, chcela som iba uľaviť svedomiu, nikomu ďalšiemu to nepoviem," zaprisahávala sa slúžka, zatiaľ čo uväzovali laná okolo členkov a zápästí.
Kňaz jej slovám nevenoval pozornosť a kývol na hrbatého kaplána, ktorý bez milosti zatiahol za kladku. Mechanizmus pohol lanami, tie sa zarezali do končatín a potiahli ich kúsok od seba.
"Odvoláš?!" sykol Mikuláš.
Margita neodpovedala. Šimon opäť zatiahol za kladku a telo nahej slúžky sa naplo. So sadistickým výrazom v očiach hrbatý kaplán ďalej pokračoval, až sa končatiny odpútali od rebrín. Margita stále mlčala, čo svedčilo o tom, že na lanách bola stále vôľa, avšak ďalšie pootočenie už mohlo spôsobiť natiahnutie svalstva. Šimon, ktorý si bol toho vedomý uchopil pevne kladku, pripravený vydať väčšiu silu na bod zlomu, kedy telo začína klásť odpor.
"To stačí," zachránila ju nečakane Žofia. "Zmrzačená slúžka mi nebude k ničomu platná. Dostane v tejto polohe čas na rozmyslenie."
"Ste k nej až moc zhovievavá," povedal pokorne Mikuláš, akoby bola dcéra správcu hradu svätica. "Hriešnica je tvrdohlavá, ale možno máte pravdu a časom zmúdrie."
Žofia pohodila hlavou smerom k Margite, čakajúc, že to v ďalšej chvíli vzdá. Nič sa však nedialo, tak kňaz sťahujúc si od zimy kabát pokračoval:
"Je tu chladno milostivá slečna, poďme späť do hradu, pozývam vás na zvarené víno. Šimon ju tu už postráži a keď hriešnica príde k rozumu, nechá po nás poslať."
Po jeho slovách Katarína započula prichádzajúce kroky z mučiarne a v strachu sa natlačila do najtmavšieho kúta pod schodiskom. Pavučiny sa jej zaplietli do gaštanových vlasov, ale ani nepípla, nakoľko sa kroky priblížili ešte bližšie, až ich započula priamo nad hlavou. Keď utíchli, nabrala odvahu vystúpiť zo svojho úkrytu. Dvere tentokrát nechali otvorené do korán a za nimi Katarína uvidela, ako sa Šimon nebezpečne približuje k Margite. Istú chvíľu na ňu iba dlho hľadel, avšak keď si bol už istý, že sú sami a nikto ich nebude počuť, lačne siahol po odhalenom poprsí. Sprvu tichá a odovzdaná slúžka sa pod jeho dotykmi dala do kriku.
"Páči sa mi ako sa vzpieraš ty pobehlica," povedal úlisne Šimon zarývajúc svoje špinavé prsty do slúžkiných bradaviek. "Len by si nemusela toľko jačať."
Následne vytiahol zo zodratého vrecka špinavý obrúsok a surovo jej ho natlačil do úst. Krik utíchol, vystriedalo ho mumlanie a tlmený plač úbohej slúžky ohmatávanej už aj na ohanbí. S tým sa ale hrbatý kaplán neuspokojil a vyštveral sa na škripec za svojou obeťou. Katka medzitým za stĺpom už len s hrôzou sledovala, ako Šimonovi klesajú nohavice.
Celý čas si pod schodmi pripomínala sľub daný Michalovi, avšak nedokázala sa tomuto bezpráviu naďalej nečinne prizerať alebo odísť. Rezkým krokom vstúpila do bývalej mučiarne, z hákov na stene vzala najbližší býkovec a šľahla nim po násilníkovi. Ten sa poľakal a so zadunením padol na kamennú dlažbu. Na zemi si napravil nohavice a za zúrivého fučania pripravený prejsť do protiútoku vstal. Katarína mu to nedovolila a rozdrapkaná špička koženého biča dopadla na Šimonovu tvár. Násilník skončil opäť na podlahe, odkiaľ už znova nevstal. Zmohol sa iba na doplazenie ku schodisku, zakrývajúc si pri úteku zakrvavenú tvár.
Ako zmizla vo dverách posledná časť jeho tela, Katarína si uvedomila plný rozsah svojho činu. Vedela, že urobila správne, morálne rozhodnutie, ale nevedela, či naň bude prizerať rovnako aj miestna vrchnosť. Musí teraz odtiaľto Margitu dostať do bezpečia, uvažovala Katka, najlepšie k hlavnému kuchárovi Tomášovi, kde by ju ukryla, než sa vráti Michal so zvolenskými. Pristúpila teda ku škripcu a kladkou uvoľnila laná stiahnuté slučkou okolo končatín trasúcej sa slúžky.
"Si v poriadku?" spýtala sa Katarína s obavou v hlase.
Margita so slzami v očiach prikývla a už schopná pohybu stiahla vystrašene kolená ku hrudi. Katarína vzala zo zeme šaty a opatrne jej ich prehodila cez hlavu, aby tak zakryla nahotu a aj tým malým teplom zredukovala tras nepochybne umocnený zimou.
"Poďme odtiaľto," ponúkla Katka Margite rameno a obe dievčatá pomaly dokráčali ku točitému schodisku, unikajúc tak z hroznej miestnosti na slobodu.
Ďaleko však nedošli. Za posledným schodom spozorovali dvoch drábov, medzi ktorými stál s hrozným úsmevom kaplán Šimon.
"Chyťte ich!" vydal príkaz.
Dvojica pochopov bezohľadne zdrapila dievčatá a podľa Šimonových rozkazov ich zavliekli späť do bývalej mučiarne. Margita išla odovzdane, nemala silu brániť sa, zato Katka nadávala, škriabala a kričala ako všetko vyrozpráva Michalovi. Hrbáč si však z vyhrážok nič nerobil, iba sa smial diabolským smiechom a poskakoval schodmi ako pekelník. Na prízemí dal obom dievčatám vsadiť nohy do železných okovov, aby mu podľa jeho slov: znova vtáčiky neuleteli a sám sa odobral späť do hradu.
Nebol preč dlho a keď sa vrátil, kráčali za ním Žofia s Mikulášom, ktorým zatiaľ vyrozprával svoju verziu príbehu, ukazujúc pri poslednej vete na Katarínu.
"To nie je pravda! Ten chlipník sa ju chystal znásilniť!" postavila sa v okovoch Katka a keby ju nezastavila reťaz, zaútočila by na Šimona azda aj holými rukami.
"Sama sa mi ponúkala," bránil sa hrbatý a vcelku nepekný kaplán.
Margita nenamietala, iba vystrašeným pohľadom hľadela striedavo na škripec a dcéru správcu hradu, ktorá si s rukami založenými na prsiach túto scénu mlčky vychutnávala. Najmä fakt, že sa týmto Michalova milá konečne chytila do jej pazúrov.
"Nech je to ako chce," vstúpila do ich hádky nakoniec Žofia. "Faktom ostáva, že Gita osočovala svoju paniu na svätej spovedi a Kata napadla božieho služobníka. Obe sú to hriešnice, zasluhujúce prísny trest!"
"Máte úplnú pravdu, lepšie by som to ani sám nepovedal," poklonkoval kňaz Mikuláš olizujúc si pery pri pohľade na spútané dievčatá.
"Tiež ste žena! To nemáte žiadne pochopenie? Ten podliak sa ju chystal zneuctiť, keď sa nemohla brániť!" kričala Katka.
"Neviem, čo si tu robila," ohrnula nad ňou Žofia nosíkom, "ak si niečo také videla, mala si mi to prísť ohlásiť."
"Áno a vy by ste určite zasiahli," odvrkla prudko Katarína.
Šľachtičná, nezvyknutá na podobné jednanie zasyčala: "Tá drzosť ťa príde veľmi draho! Vyzlečte tie darebáčky donaha a doneste ku trestnej koze!"
Dvojica pochopov sa dala bez zaváhania do práce. Obe dievčatá s radosťou zbavili šiat a privliekli k nástroju, ktorý vybrala dcéra správcu hradu na ich trýznenie. Trestná koza, v iných krajinách nazývaná tiež drevený kôň alebo španielsky osol pripomínala obyčajnú kozu na pílenie dreva. Len namiesto držadiel pre polená, vrch pokrývala kovová strieška do tvaru obráteného V. Na ňu jeden z drábov vysadil vzpierajúcu sa Katarínu, ktorá pri dopade pochopila, v čom spočíva zlovestný názov, ako zaoblená hrana bolestivo zavadila o jej lono. Chcela uľaviť bolesti a nadvihnúť sa nohami, lenže s hrôzou zistila, že na podlahu nedosiahne ani špičkami prstov. Vzápätí ucítila za sebou Margitu, ktorú k nej vysadili z druhej strany tak, že sa dotkli nahými chrbtami. Ani ona nepatrila medzi vysoké ženy a rovnako ako Katka teraz trepotala nohami nad podlahou. Jediný spôsob, ako zdvihnúť ubolené loná od kovovej hrany bolo zaprieť sa rukami o kozu, avšak Žofia to zarazila už v zárodku.
"Uviažte im ruky, nech nie sú toľko neposedné!"
Drábi uposlúchli šľachtičnú. Dievčatám bezohľadne ohli ruky v lakťoch a zviazali v nepríjemnej polohe s dlaňami dotýkajúcimi sa takmer až krku. Katarína sa ešte zvládla nakloniť za seba a natiahnutými prstami objala tie Margitine. Slúžka objatie opätovala rovnakým podporným gestom.
Dcéra správcu hradu si ich zatiaľ obchádzala ako sup. Nakoniec pristúpila k veľmi nevzhľadnej skrini, odkiaľ za hrkania vybrala drevenú krabičku, obsahujúcu malé kovové platničky stiahnuté skrutkami.
"Toto je palečnica," vytiahla Žofia jednu zo spojených platničiek. "Názov je odvodený od končatín, ktoré sa vložia medzi tieto dva pliešky a utiahnu skrutkami."
Šľachtičná názorne ukázala, ako funguje a zamávala ňou dievčatám pred očami.
"Lenže vy svoje palčeky skrývate," posťažovala sa, prechádzajúc nechtami po Katkinom ramene.
"Hm kde by sme ju len dali?" uvažovala nahlas, zatiaľ čo nechtami zašla k ich prsiam.
Končekmi dvoch nechtov následne dosť nešetrne uchopila Katkinu stvrdnutú bradavku. Tá so strachom v očiach zakrútila nesúhlasne hlavou.
"Áno, dáme ju sem," rozhodla nakoniec Žofia škodoradostne.
K natiahnutému prsu priložila roztvorenú palečnicu a prevliekla ňou špičku bradavky. Katka sykla, ako sa pliešky pomaly začínali zarývať do takto citlivej časti kože.
"Stále je čas ma odprosiť," povedala šľachtičná sladko a vytiahla z drevenej krabičky ďalšiu palečnicu.
Katarína opäť zakrútila hlavou, ale tentoraz v tom bol skôr znak odboja a nie strachu. Za svoje gesto dostala palečnicu aj na druhú bradavku, ktorú Žofia stiahla skrutkami ešte viac než predchádzajúcu, až Katka nedokázala nezakričať. Margita jej za chrbtom stisla ruku. Ďalšia však nasledovala práve ona a o chvíľu už palečnice zahryznuté do bradaviek ohýbali obom dievčatám prsia bolestivo k zemi.
"Dnes sa ti to už toľko nepáči," zhodnotila posmešne Žofia pri pohľade na Katkino lono, ktoré dnes už nevlhlo, ako včera pri Michalovi.
"Možno keby ti pomôžem," pokračovala ďalej šľachtičná a ukazovákom zdobeným drahým prsteňom zašla ku klitorisu, opierajúceho sa o zaoblenú hranu kozy.
Dotykmi Katkou prešla vlna vzrušenia a pocítila hanbu, že tu vzdychá zaliata rumencom. Odtiahla sa teda najďalej ako len mohla, krútiac pri tom telom, akoby bol Žofiin prst rozpálený pohrabáč. Nebolo však úniku a prst drankal po ohanbí akoby išlo o struny lutny.
"Keď nechceš vzrušenie, bude bolesť!" zapojila pozlostená Žofia aj palec a uchopila Katkin klitoris bezohľadne do nechtov. "Zviažte im nohy a doneste závažia!"
Dvojica drábov zviazala úbohým dievčatám visiace členky k sebe. Dcéra správcu hradu následne vybrala dve menšie kamenné závažia o veľkosti delovej gule, ktoré im za pomoci hákov zavesili na povrazy okolo členkov. Dodatočná váha potiahla dievčatá k zemi a umocňujúc tak bolesť, zaryla sa zaoblená hrana ešte väčšmi do ich ubolených lôn.
Rovnako ako škripec, bola trestná koza smrteľný nástroj, schopný nenávratne poškodiť telo, avšak Žofii išlo len o pokorenie dievčat bolesťou, a tak siahla namiesto ďalšieho závažia po biči.
"Tento nazývam deväťchvostá mačka," hladila Žofia strapcový bič rozvetvený od držadla množstvom kožených pruhov.
Nimi pohladila svoju slúžku po stehne, ktorá sa pod ich dotykmi striasla od hrôzy.
"Gita ju už pozná. Zoznámime s ňou teda aj teba," prehovorila Žofia ku Kataríne a deväťchvostou mačkou šľahla po jej hrudi.
Kožené pruhy drvivo dopadli celou plochou na hrudník kúsok pod bradu, až sa Katka poľakala. Než sa stihla spamätať, dopadla druhá rana. Tentokrát zasiahla prsia a spolu s palečnicami na bradavkách spôsobila nevýslovnú bolesť. Katka vydržala nevykríknuť a ešte viac stisla Margitinu ruku. Ďalšie rany zasiahli striedavo brucho a potom prsia. Krátka dĺžka biča dovoľovala častovať obeť svižnými ranami. Žofia umne pokrývala celé telo, najviac sa však vracala k podbrušku, kde opakovanými ranami zasahovala citlivé časti, ponižujúc tak Katku bolesťou i vzrušením.
Ani Margita neostala ušetrená, Mikuláš našiel rovnaký bič a jal sa trestať aj ju. Nešťastná slúžka po všetkom tom trýznení v istú chvíľu prepukla v plač.
"P-p-prosím milosťpani u-už dosť! Všetko odvolávam!"
Žofia nedbajúc na Margitine slzy naďalej udierala strapcovým bičom.
"Až ma Kata odprosí za svoje drzé chovanie!" odmietla striktne dcéra správcu hradu akékoľvek prosby.
Katka ešte chvíľu znášala šľahanie biča, potom z nej tiež ticho vyšlo: "Prepáčte mi moje drzé chovanie."
"Vôbec ti to neverím!" odvetila Žofia zaháňajúc sa bičom, ktorý naďalej dopadal na nahé telá dievčat.
Už ich neboleli loná ani členky sťahované závažím, bolesť teraz vyplňovala začervenaná koža z neustálych rán. Tie sa občas presunuli aj na stehná, odkiaľ stúpali opäť hore na prsia, kde bola sila dopadu umocnená bolesťou z palečníc zahryznutých do bradaviek.
"P-p-prosím milosťpani u-u-už budem poslušná," zasýpala Katka odovzdane a hlava jej klesla od vyčerpania.
Žofia konečne prestala.
"Už začínaš byť povoľnejšia, aj ma oslovuješ s úctou," dodala spokojne šľachtičná.
Koncom držadla biča nadvihla Katkinu bradu a ako zmija jej pozrela priamo do očí.
"Samotné ospravedlnenie ale nestačí, najprv musíte s Gitou podstúpiť pokánie."
Mikuláš si olízal pery a vstúpil do ich rozhovoru: "Ak dovolíte milostivá slečna, mal by som návrh."
Kňaz sa nahol ku Žofii a niečo pošepkal. Dcéra správcu hradu nadšene prikyvovala, následne vydala sériu rozkazov, po ktorých drábi cez miestnosť natiahli dve laná s množstvom uzlov. Dievčatám odviazali nohy a dosť nešetrným spôsobom ich vzali na plecia. Rovnako, ako predtým na kozu, ich tentoraz so zviazanými rukami posadili obkročmo každú na jeden povraz.
"Dajte tie laná vyššie!" zvolala Žofia k drábom, keď uvidela, ako Katarína s Margitou stoja pätami na zemi.
Na to sa povrazy pomocou kladiek napli a zdvihli so sebou aj dievčatá, ktoré boli týmto donútené postaviť sa na špičky.
"Nestojte tam len tak a hýbte sa vy lajdáčky!" počastovala šľachtičná bičom ich zadky.
Katka spravila bosou nohou opatrne prvý krôčik. Suchý našponovaný povraz v tom šuchol pomedzi jej vlhké, krvou naliate pysky až sa od bolesti skoro zapotácala. Podľa piskotu po pravici s podobnými ťažkosťami bojovala aj Margita. Tá sa rovnako pomaly presúvala po lane, aj napriek tomu, že sa tým o to väčšmi vystavovala Žofiiným ranám. Najťažšia časť nastala pri náhodne uviazaných uzloch. Mierne napredujúca Katka s hrôzou zistila, že zmotané lano spôsobilo v tomto mieste nepríjemnú prekážku, nad ktorou musela pretlačiť celé svoje ohanbie. Hryzúc sa do pery, zavrela oči, položila klitoris na uzol a miernymi pohybmi si privodila vzrušenie, aby tak jej lono aspoň z časti ovlhčilo suchý povraz. Veľmi to nepomohlo a ostré vlákna konopného lana sa bolestivo odreli o vnútornú stranu pyskov. So zamrnčaním dokončila presun. Keď opäť otvorila oči uvedomila si, že je len na začiatku a čaká ju ešte dlhá cesta pokánia ako toto trýznenie nazvala sadistická dcéra správcu hradu.
Nad korunami ihličnatých stromov vystúpil tmavý dym. Michal pritiahol koňovi uzdu a pozrel tým smerom. Podľa tvaru odhadol požiar prinajmenšom na väčšiu stodolu a spomenul si, že v tých miestach leží malá osada drevorubačov. Mohlo ísť síce o nehodu, ale taktiež o ďalší turecký výboj, o ktorých nebolo na tomto území núdze. Nehodlal to riskovať a okamžite pokynul svojim mužom, aby ho nasledovali k najbližšiemu rázcestiu, odkiaľ jedna z ciest viedla k usadlosti malým priesmykom.
Keď po pár minútach jazdy dorazili k miestu, kde sa vetvila cesta, Michalov zástupca Pavol nahlas zanadával. Sneh z južného smeru niesol stopy množstva kopýt, podobajúcim sa tým, aké za sebou zanechávali aj oni z Modrého Kameňa. Nebolo pochýb, že ide o tureckú jednotku so zhruba rovnakým počtom vojakov.
"Určite sa budú tadiaľto aj vracať. Musíme nastražiť pascu ešte pred rázcestím, inak si všimnú naše stopy ako teraz my ich," pozrel Pavol významne na Michala a potom ukázal k lesu. "Najlepšie medzi tými stromami."
Michal musel uznať, že to miesto by im poskytlo skvelú taktickú výhodu. Ešte nedávno by neváhal ani sekundu, avšak teraz myslel na Katkinu rodnú dedinu a nemohol sa odhodlať nechať napospas ďalších nevinných ľudí. Po chvíli premýšľania zakrútil nesúhlasne hlavou, kývol rukou smerom k dymu a bodol koňa ostrohami do slabín.
Biely sneh ostriekala červená krv. Kľačiaci richtár si chytil svoj rozbitý nos a pozrel hore. Nad ním sa týčil zvláštny poturčenec hovoriaci ich jazykom a keby nebol oblečený orientálne, neznalý človek by si ho mohol pomýliť s jeho synmi. Rukavicu, ktorou ho pred chvíľou udrel do tváre, si utrel do plášťa a opäť prehovoril.
"Turci, na ktorých sa pýtam, prepadli dedinu neďaleko odtiaľto, musíš o tom niečo vedieť."
Richtár zakrútil hlavou a preletel vystrašeným pohľadom okolostojacich vojakov v turbanoch. Nastalo ticho prerušované len blčaním ohňa z horiacej stodoly a zvierat uväznených vnútri.
"Hovor, čo vieš, inak do ďalšej naženieme ľudí," povedal mladý veliteľ Turkov nekompromisne.
"Nev...," zakoktal sa richtár.
Pri pohľade na zajatých obyvateľov však nedokončil slovo.
"M-možno ich..."
Nedokončil ani vetu. Z cesty vedúcej k ich usadlosti sa rozľahol dunivý dusot koní. Turci podľa reakcie nečakali ďalších druhov a vydali sa uvítať nečakanú spoločnosť tasenými šabľami. Útok však prišiel s prudkosťou prívalovej vlny. Skôr než obrancovia stihli zaujať postavenie v uličkách, jazdci už vtrhli na malé námestie, kde držali zajatých kresťanov. Nikto nekládol otázky, hovorili iba zbrane a útočníci rúbali po hlavách každého kto mal na sebe turban alebo orientálnu prilbicu.
Keď turecký veliteľ pochopil, že sa situácia nevyvíja priaznivo, kývol na zvyšok vojakov strážiacich obyvateľov a rozhodným príkazom ukázal smerom na boj. Muži ho uposlúchli, no ako jeden z nich prechádzal okolo kľačiaceho richtára, v zlosti doňho zapichol šabľu. V ten moment neznáma žena z davu, pravdepodobne jeho manželka alebo dcéra, prepukla do neovládateľného kriku, čo vyvolalo ešte väčšiu paniku. Toho využili drevorubači a zaskočených Turkov napadli do chrbta, vediac, že je to ich jediná šanca na prežitie. Misky váh sa naklonili na stranu kresťanov a tí sa razom ocitli vo výraznej presile. Michal, sledujúci z výšky koňa rebéliu dedinčanov, prikázal Pavlovi s jeho mužmi prebiť sa ľavým krídlom a podporiť odboj vzadu.
Následný boj netrval dlho. Drevorubači sa chopili zbraní padlých Turkov a dorazili nimi zvyšok nepriateľov, až zostal nažive iba ich samotný veliteľ. Ten uvedomujúc si beznádejnosť svojej situácie, v poslednom zúfalom akte strhol Pavla z koňa a spolu s ním skončil v kope snehu.
"Späť, vy neveriaci psy, inak ho zabijem!" vykríkol Hasan a ako zdvíhal Pavlove telo, zablysol sa mu v ruke nôž, ktorý starému vojakovi pridržal pri hrdle.
"Odhoď tú zbraň pohan a doprajem ti rýchlu smrť," odpovedal Michal s dešpektom a pozrel na zhorenú stodolu. "Aj keď by sme ťa mali očividne naraziť na kôl alebo zavesiť na hák."
Hasan odfrkol: "Žiaden človek tam neuhorel, zavreli sme tam iba dobytok."
Obyvatelia usadlosti neochotne pritakali jeho slovám, ale zároveň z davu zaznelo: "Bez našich zvierat nevydržíme zimu!"
Michal zúžil viečka a tasil ukoristený turecký jatagán. Pri pohľade na čepeľ Hasan mierne spustil nôž a jeho tvár stuhla. Nezračil sa na nej však strach, skôr údiv a spoznanie.
"V Budíne mám známych, radi za mňa zaplatia výkupné, ktoré môžeš použiť na reparácie," prelomil mlčanie poturčenec. "Ak mi dáš svoje slovo, že sa mi nič nestane, odložím zbraň."
Ondrejovi sa medzičasom podarilo dostať so svojou arkebúzou za pohana, no Michal mu kývnutím hlavy naznačil zamietavé gesto. Musel uznať, že výkupné by im poslúžilo viac než ďalšia mŕtvola. A ak Budín odmietne zaplatiť, zabijú ho neskôr.
"Dobre, dávam ti svoje slovo," zvolal k nemu nakoniec Michal.
Zvolenskí precválali bránou na nádvorie Modrého Kameňa. Toho času slnko už pomaly zachádzalo za strechy hradu, avšak svit odrážajúci sa od belavého snehu stále dovoľoval dobrú viditeľnosť. Michala idúceho vpredu znepokojilo nezvyklé ticho a jastrabím zrakom preletel okolie. Pohľad mu strnul na podivných siluetách v šere podlubia. Keď si uvedomil, na čo sa pozerá, vzbĺkol v ňom plameň hnevu. O jeden z kamenných stĺpov podlubia bola totiž priviazaná Katarína so Žofiinou slúžkou Margitou. Obe dievčatá boli nahé a triasli sa od zimy. Michal ihneď zosadol z koňa a vydal sa k nim. Na hradbách sa však v tú istú chvíľu objavili ozbrojenci a kušami namierili na zvolenských jazdcov.
"Dievčence ostanú tam kde sú," prehovorila zvučne Žofia, zostupujúc schodmi hradu na nádvorie.
Michal zanadával a nedbajúc na slová šľachtičnej, pokračoval ku Katke. S nasledujúcim krokom ale dopadol kúsok od jeho čižmy šíp, kovový hrot zazvonil o podlahu a drevené telo s letkou spravilo piruetu. Mladý veliteľ ho zdvihol a lámajúc šíp na polovicu pozrel ku Žofii.
"Čo to má znamenať?" spýtal sa podráždeným hlasom.
"Iba poistka, na ochranu práva," vztýčila sa šľachtičná. "Tá vaša nevychovaná slúžka napadla úbohého kaplána a Gita..."
Žofia prerušila svoj predom pripravený monológ a skĺzla pohľadom na neznámeho muža, ktorého za sebou zvolenskí viedli na povraze. Fascinovaná spútaným pohanom, zabudla v daný moment na otvorené nepriateľstvo a pristúpila bližšie k jazdcom.
Michal zauvažoval nad možnosťou napodobiť Hasana a rýchlym výpadom spraviť zo šľachtičnej rukojemníka, ale rozhodol sa pre elegantnejšie riešenie.
"Ah zaujal vás môj zajatec," prehovoril Michal, akoby mimo rečou. "Bežne nikoho nenechávame nažive, avšak tento o sebe tvrdí, že má vysokú cenu."
"A ako viete, čo hovorí? Nebodaj ste sa naučili hovoriť ich jazykom?" spýtala sa ironicky Žofia.
"Ale kdeže," pousmial sa Michal popod fúzy. "On hovorí našim. Ide pravdepodobne o poturčenca, možno janičiara. Len nedáva zmysel, prečo by velil jednotke sipáhiov. Nuž, budeme sa ho na to musieť opýtať."
Mladej šľachtičnej pri poslednej vete zablysli oči a bez rozmyslu zo seba vyhŕkla: "Ak ho dáte mne, zabudnem na to, čo spravila tá vaša galánka."
"Toto nie je hra," pozdvihol Michal tmavé obočie, "môže sa jednať o dôležité informácie."
"V tomto sme na jednej lodi," pristúpila k nemu Žofia bližšie a ako mačka siahla nechtami po ozdobných cvokoch jeho uniformy. "Obaja vieme, že ho dokážem prinútiť vyzradiť čo vie a samozrejme sa so všetkým podelím."
Michal pritakal hlavou, potom nečakane schmatol šľachtičnú za načechrený rukáv a pritiahol ju k sebe. Druhou rukou ju chytil pod krk a pošepol:
"Dám ti ho. Bav sa ako uznáš za vhodné, ale ešte raz sa dotkneš Katky a týmito rukami ťa vlastnoručne uškrtím. Tej druhej dievčine by si tiež mohla dať na pár dní pokoj. Rozumela si?"
Žofia bolestivo prikývla a pozrela planúcimi očami stranou na Hasana. Áno, dá Gite a Zuze na chvíľu pokoj, ale nie z ľútosti, nebude mať na ne totiž v najbližších dňoch čas.
"To ste sa chceli vytratiť bez rozlúčenia?" napomenula slúžka svojho pána, keď ju objal v pevnom náručí.
"Do západu slnka sa vrátime, ani nezbadáš, že sme boli preč," usmial sa na ňu spod husárskej čiapky zdobenej sokolím perím Michal.
Katka mu opätovala úsmev a pohladila ho po uniforme, ktorou nahradil pohodlný dolomán.
"Chvíľu som myslela, že ma tu necháte."
"Radšej by som ťa odviedol do plameňov pekelných, ako ťa nechať v tomto hrade," rozhliadol sa Michal s obavami v očiach po hradbách a uchopil jej ruky. "Sľúb mi, že dáš na seba pozor a vyvaruješ sa nepríjemnostiam, kým budeme preč."
"Sľubujem pane," pozrela Katka vojakovi do očí a stavajúc sa na špičky pobozkala jeho pery pod tmavými fúzmi.
Po rozlúčení Katarína odišla do kuchyne, kde od včera nastúpila do služby. Jednou z prvých úloh, ktorými ju kuchár Tomáš poveril, bolo doplnenie záhadne minutého zázvoru. Bez otáľania teda vzala prázdny prútený košík a vydala sa po chýbajúcu koreninu do podzemia hradu. Slnko už síce dávno vyšlo, no ako klesala poschodiami, jeho lúče zachádzali za protiľahlé múry hradieb, až na prízemí bez okien úplne zanikli. Katka bola našťastie na tmu pripravená. Z predného vačku svojich služobníckych šiat vybrala kresadlo a zapálila ním jednu z pochodní na stene. Nový zdroj svetla následne vyvliekla z držadla a opatrným krokom zamierila tmavými chodbami pripomínajúcimi labyrint. Nimi sa dostala až do kazematového podložia zaplneného množstvom drevených regálov, kde na Modrom Kameni skladovali potraviny.
Už v prvých sekundách sa jej tu nepáčilo. V rozľahlom sklade panovalo azda ešte väčšie šero, chlad a ťažký, zatuchnutý vzduch. Aby tu nemusela stráviť ani o chvíľu dlhšie než bolo nutné, dala sa ihneď do práce. Hľadanie však pripomínalo pátranie po ihle v kope sena. Police praskali pod váhou potravín naskladnených pre prípad obliehania a Katke sa chýbajúci zázvor nepodarilo nájsť ani v polovici miestnosti. Bezvýsledne obišla ďalšiu radu drevených regálov, keď sa zrazu, akoby zo samotného pekla ozval výkrik. Spočiatku ho nevnímala a pripisovala ho len svojej fantázii umocnenej strachom. Onedlho však zaznel ďalší výkrik, tentokrát úpenlivejší a Katarína v ňom spoznala Žofiinu slúžku Margitu. V strachu pred seba namierila pochodeň a plameň sa v ten moment ohol pod prievanom. Niekde tu musí byť ďalší vchod, uvažovala Katka, možno sem panstvo poslalo Margitu pre víno a chuderka po tme spadla. Bez rozmyslu položila prázdny prútený košík na zem a vydala sa k tmavej chodbe, kam smeroval plameň fakle. Zastavilo ju až točité schodisko smerujúce strmo dole. Na jeho prahu sa zarazila a pocítila zlú predtuchu, z útrob totiž zaznel okrem výkriku aj panovačný ženský hlas.
"Hádam si si nemyslela, že sa to nedozviem!"
Ozvala sa rana a ďalší výkrik.
Katka opatrne stúpla na prvý schod. Ako robila ďalšie kroky, zvuky sa začali rozjasňovať. Panovačný hlas patril Margitinej panej Žofii a neboli samé.
"Je to svätá pravda, každé slovo," prisvedčil mužský hlas. "Sama sa mi k tomu priznala na spovedi. Údajne ste ju milostivá slečna ráčte odpustiť, ale nútili k bozkávaniu intímnych miest."
"To sú evidentné klamstvá!"
"Neklamala som! Musíte mi veriť!"
"Natiahnite ju na škripec!"
"Nieeee!"
Katka pre istotu zhasila pochodeň a potichu zišla až na prízemie. Schody tam končili pootvorenými ťažkými dverami z dubu. Za nimi skrz štrbinu Katka uvidela Žofiu a kňaza Mikuláša ako s kaplánom Šimonom v bývalej mučiarni priväzujú nahú Margitu na škripec. Poľakala sa, či si ju nevšimli, ale trojica bola našťastie otočená chrbtom ku dverám a pozornosť plne venovali úbohej slúžke. Katka teda využila príležitosť, nepočuteľne prešla za stĺp, okolo ktorého sa vinulo točité schodisko a skryla sa do tmavého výklenku pod schody.
"Maj na mysli spásu svojej duše dievča," prehovoril na Margitu opäť Mikuláš, "klamanie pri spovedi je smrteľný hriech."
"Neklamala som, chcela som iba uľaviť svedomiu, nikomu ďalšiemu to nepoviem," zaprisahávala sa slúžka, zatiaľ čo uväzovali laná okolo členkov a zápästí.
Kňaz jej slovám nevenoval pozornosť a kývol na hrbatého kaplána, ktorý bez milosti zatiahol za kladku. Mechanizmus pohol lanami, tie sa zarezali do končatín a potiahli ich kúsok od seba.
"Odvoláš?!" sykol Mikuláš.
Margita neodpovedala. Šimon opäť zatiahol za kladku a telo nahej slúžky sa naplo. So sadistickým výrazom v očiach hrbatý kaplán ďalej pokračoval, až sa končatiny odpútali od rebrín. Margita stále mlčala, čo svedčilo o tom, že na lanách bola stále vôľa, avšak ďalšie pootočenie už mohlo spôsobiť natiahnutie svalstva. Šimon, ktorý si bol toho vedomý uchopil pevne kladku, pripravený vydať väčšiu silu na bod zlomu, kedy telo začína klásť odpor.
"To stačí," zachránila ju nečakane Žofia. "Zmrzačená slúžka mi nebude k ničomu platná. Dostane v tejto polohe čas na rozmyslenie."
"Ste k nej až moc zhovievavá," povedal pokorne Mikuláš, akoby bola dcéra správcu hradu svätica. "Hriešnica je tvrdohlavá, ale možno máte pravdu a časom zmúdrie."
Žofia pohodila hlavou smerom k Margite, čakajúc, že to v ďalšej chvíli vzdá. Nič sa však nedialo, tak kňaz sťahujúc si od zimy kabát pokračoval:
"Je tu chladno milostivá slečna, poďme späť do hradu, pozývam vás na zvarené víno. Šimon ju tu už postráži a keď hriešnica príde k rozumu, nechá po nás poslať."
Po jeho slovách Katarína započula prichádzajúce kroky z mučiarne a v strachu sa natlačila do najtmavšieho kúta pod schodiskom. Pavučiny sa jej zaplietli do gaštanových vlasov, ale ani nepípla, nakoľko sa kroky priblížili ešte bližšie, až ich započula priamo nad hlavou. Keď utíchli, nabrala odvahu vystúpiť zo svojho úkrytu. Dvere tentokrát nechali otvorené do korán a za nimi Katarína uvidela, ako sa Šimon nebezpečne približuje k Margite. Istú chvíľu na ňu iba dlho hľadel, avšak keď si bol už istý, že sú sami a nikto ich nebude počuť, lačne siahol po odhalenom poprsí. Sprvu tichá a odovzdaná slúžka sa pod jeho dotykmi dala do kriku.
"Páči sa mi ako sa vzpieraš ty pobehlica," povedal úlisne Šimon zarývajúc svoje špinavé prsty do slúžkiných bradaviek. "Len by si nemusela toľko jačať."
Následne vytiahol zo zodratého vrecka špinavý obrúsok a surovo jej ho natlačil do úst. Krik utíchol, vystriedalo ho mumlanie a tlmený plač úbohej slúžky ohmatávanej už aj na ohanbí. S tým sa ale hrbatý kaplán neuspokojil a vyštveral sa na škripec za svojou obeťou. Katka medzitým za stĺpom už len s hrôzou sledovala, ako Šimonovi klesajú nohavice.
Celý čas si pod schodmi pripomínala sľub daný Michalovi, avšak nedokázala sa tomuto bezpráviu naďalej nečinne prizerať alebo odísť. Rezkým krokom vstúpila do bývalej mučiarne, z hákov na stene vzala najbližší býkovec a šľahla nim po násilníkovi. Ten sa poľakal a so zadunením padol na kamennú dlažbu. Na zemi si napravil nohavice a za zúrivého fučania pripravený prejsť do protiútoku vstal. Katarína mu to nedovolila a rozdrapkaná špička koženého biča dopadla na Šimonovu tvár. Násilník skončil opäť na podlahe, odkiaľ už znova nevstal. Zmohol sa iba na doplazenie ku schodisku, zakrývajúc si pri úteku zakrvavenú tvár.
Ako zmizla vo dverách posledná časť jeho tela, Katarína si uvedomila plný rozsah svojho činu. Vedela, že urobila správne, morálne rozhodnutie, ale nevedela, či naň bude prizerať rovnako aj miestna vrchnosť. Musí teraz odtiaľto Margitu dostať do bezpečia, uvažovala Katka, najlepšie k hlavnému kuchárovi Tomášovi, kde by ju ukryla, než sa vráti Michal so zvolenskými. Pristúpila teda ku škripcu a kladkou uvoľnila laná stiahnuté slučkou okolo končatín trasúcej sa slúžky.
"Si v poriadku?" spýtala sa Katarína s obavou v hlase.
Margita so slzami v očiach prikývla a už schopná pohybu stiahla vystrašene kolená ku hrudi. Katarína vzala zo zeme šaty a opatrne jej ich prehodila cez hlavu, aby tak zakryla nahotu a aj tým malým teplom zredukovala tras nepochybne umocnený zimou.
"Poďme odtiaľto," ponúkla Katka Margite rameno a obe dievčatá pomaly dokráčali ku točitému schodisku, unikajúc tak z hroznej miestnosti na slobodu.
Ďaleko však nedošli. Za posledným schodom spozorovali dvoch drábov, medzi ktorými stál s hrozným úsmevom kaplán Šimon.
"Chyťte ich!" vydal príkaz.
Dvojica pochopov bezohľadne zdrapila dievčatá a podľa Šimonových rozkazov ich zavliekli späť do bývalej mučiarne. Margita išla odovzdane, nemala silu brániť sa, zato Katka nadávala, škriabala a kričala ako všetko vyrozpráva Michalovi. Hrbáč si však z vyhrážok nič nerobil, iba sa smial diabolským smiechom a poskakoval schodmi ako pekelník. Na prízemí dal obom dievčatám vsadiť nohy do železných okovov, aby mu podľa jeho slov: znova vtáčiky neuleteli a sám sa odobral späť do hradu.
Nebol preč dlho a keď sa vrátil, kráčali za ním Žofia s Mikulášom, ktorým zatiaľ vyrozprával svoju verziu príbehu, ukazujúc pri poslednej vete na Katarínu.
"To nie je pravda! Ten chlipník sa ju chystal znásilniť!" postavila sa v okovoch Katka a keby ju nezastavila reťaz, zaútočila by na Šimona azda aj holými rukami.
"Sama sa mi ponúkala," bránil sa hrbatý a vcelku nepekný kaplán.
Margita nenamietala, iba vystrašeným pohľadom hľadela striedavo na škripec a dcéru správcu hradu, ktorá si s rukami založenými na prsiach túto scénu mlčky vychutnávala. Najmä fakt, že sa týmto Michalova milá konečne chytila do jej pazúrov.
"Nech je to ako chce," vstúpila do ich hádky nakoniec Žofia. "Faktom ostáva, že Gita osočovala svoju paniu na svätej spovedi a Kata napadla božieho služobníka. Obe sú to hriešnice, zasluhujúce prísny trest!"
"Máte úplnú pravdu, lepšie by som to ani sám nepovedal," poklonkoval kňaz Mikuláš olizujúc si pery pri pohľade na spútané dievčatá.
"Tiež ste žena! To nemáte žiadne pochopenie? Ten podliak sa ju chystal zneuctiť, keď sa nemohla brániť!" kričala Katka.
"Neviem, čo si tu robila," ohrnula nad ňou Žofia nosíkom, "ak si niečo také videla, mala si mi to prísť ohlásiť."
"Áno a vy by ste určite zasiahli," odvrkla prudko Katarína.
Šľachtičná, nezvyknutá na podobné jednanie zasyčala: "Tá drzosť ťa príde veľmi draho! Vyzlečte tie darebáčky donaha a doneste ku trestnej koze!"
Dvojica pochopov sa dala bez zaváhania do práce. Obe dievčatá s radosťou zbavili šiat a privliekli k nástroju, ktorý vybrala dcéra správcu hradu na ich trýznenie. Trestná koza, v iných krajinách nazývaná tiež drevený kôň alebo španielsky osol pripomínala obyčajnú kozu na pílenie dreva. Len namiesto držadiel pre polená, vrch pokrývala kovová strieška do tvaru obráteného V. Na ňu jeden z drábov vysadil vzpierajúcu sa Katarínu, ktorá pri dopade pochopila, v čom spočíva zlovestný názov, ako zaoblená hrana bolestivo zavadila o jej lono. Chcela uľaviť bolesti a nadvihnúť sa nohami, lenže s hrôzou zistila, že na podlahu nedosiahne ani špičkami prstov. Vzápätí ucítila za sebou Margitu, ktorú k nej vysadili z druhej strany tak, že sa dotkli nahými chrbtami. Ani ona nepatrila medzi vysoké ženy a rovnako ako Katka teraz trepotala nohami nad podlahou. Jediný spôsob, ako zdvihnúť ubolené loná od kovovej hrany bolo zaprieť sa rukami o kozu, avšak Žofia to zarazila už v zárodku.
"Uviažte im ruky, nech nie sú toľko neposedné!"
Drábi uposlúchli šľachtičnú. Dievčatám bezohľadne ohli ruky v lakťoch a zviazali v nepríjemnej polohe s dlaňami dotýkajúcimi sa takmer až krku. Katarína sa ešte zvládla nakloniť za seba a natiahnutými prstami objala tie Margitine. Slúžka objatie opätovala rovnakým podporným gestom.
Dcéra správcu hradu si ich zatiaľ obchádzala ako sup. Nakoniec pristúpila k veľmi nevzhľadnej skrini, odkiaľ za hrkania vybrala drevenú krabičku, obsahujúcu malé kovové platničky stiahnuté skrutkami.
"Toto je palečnica," vytiahla Žofia jednu zo spojených platničiek. "Názov je odvodený od končatín, ktoré sa vložia medzi tieto dva pliešky a utiahnu skrutkami."
Šľachtičná názorne ukázala, ako funguje a zamávala ňou dievčatám pred očami.
"Lenže vy svoje palčeky skrývate," posťažovala sa, prechádzajúc nechtami po Katkinom ramene.
"Hm kde by sme ju len dali?" uvažovala nahlas, zatiaľ čo nechtami zašla k ich prsiam.
Končekmi dvoch nechtov následne dosť nešetrne uchopila Katkinu stvrdnutú bradavku. Tá so strachom v očiach zakrútila nesúhlasne hlavou.
"Áno, dáme ju sem," rozhodla nakoniec Žofia škodoradostne.
K natiahnutému prsu priložila roztvorenú palečnicu a prevliekla ňou špičku bradavky. Katka sykla, ako sa pliešky pomaly začínali zarývať do takto citlivej časti kože.
"Stále je čas ma odprosiť," povedala šľachtičná sladko a vytiahla z drevenej krabičky ďalšiu palečnicu.
Katarína opäť zakrútila hlavou, ale tentoraz v tom bol skôr znak odboja a nie strachu. Za svoje gesto dostala palečnicu aj na druhú bradavku, ktorú Žofia stiahla skrutkami ešte viac než predchádzajúcu, až Katka nedokázala nezakričať. Margita jej za chrbtom stisla ruku. Ďalšia však nasledovala práve ona a o chvíľu už palečnice zahryznuté do bradaviek ohýbali obom dievčatám prsia bolestivo k zemi.
"Dnes sa ti to už toľko nepáči," zhodnotila posmešne Žofia pri pohľade na Katkino lono, ktoré dnes už nevlhlo, ako včera pri Michalovi.
"Možno keby ti pomôžem," pokračovala ďalej šľachtičná a ukazovákom zdobeným drahým prsteňom zašla ku klitorisu, opierajúceho sa o zaoblenú hranu kozy.
Dotykmi Katkou prešla vlna vzrušenia a pocítila hanbu, že tu vzdychá zaliata rumencom. Odtiahla sa teda najďalej ako len mohla, krútiac pri tom telom, akoby bol Žofiin prst rozpálený pohrabáč. Nebolo však úniku a prst drankal po ohanbí akoby išlo o struny lutny.
"Keď nechceš vzrušenie, bude bolesť!" zapojila pozlostená Žofia aj palec a uchopila Katkin klitoris bezohľadne do nechtov. "Zviažte im nohy a doneste závažia!"
Dvojica drábov zviazala úbohým dievčatám visiace členky k sebe. Dcéra správcu hradu následne vybrala dve menšie kamenné závažia o veľkosti delovej gule, ktoré im za pomoci hákov zavesili na povrazy okolo členkov. Dodatočná váha potiahla dievčatá k zemi a umocňujúc tak bolesť, zaryla sa zaoblená hrana ešte väčšmi do ich ubolených lôn.
Rovnako ako škripec, bola trestná koza smrteľný nástroj, schopný nenávratne poškodiť telo, avšak Žofii išlo len o pokorenie dievčat bolesťou, a tak siahla namiesto ďalšieho závažia po biči.
"Tento nazývam deväťchvostá mačka," hladila Žofia strapcový bič rozvetvený od držadla množstvom kožených pruhov.
Nimi pohladila svoju slúžku po stehne, ktorá sa pod ich dotykmi striasla od hrôzy.
"Gita ju už pozná. Zoznámime s ňou teda aj teba," prehovorila Žofia ku Kataríne a deväťchvostou mačkou šľahla po jej hrudi.
Kožené pruhy drvivo dopadli celou plochou na hrudník kúsok pod bradu, až sa Katka poľakala. Než sa stihla spamätať, dopadla druhá rana. Tentokrát zasiahla prsia a spolu s palečnicami na bradavkách spôsobila nevýslovnú bolesť. Katka vydržala nevykríknuť a ešte viac stisla Margitinu ruku. Ďalšie rany zasiahli striedavo brucho a potom prsia. Krátka dĺžka biča dovoľovala častovať obeť svižnými ranami. Žofia umne pokrývala celé telo, najviac sa však vracala k podbrušku, kde opakovanými ranami zasahovala citlivé časti, ponižujúc tak Katku bolesťou i vzrušením.
Ani Margita neostala ušetrená, Mikuláš našiel rovnaký bič a jal sa trestať aj ju. Nešťastná slúžka po všetkom tom trýznení v istú chvíľu prepukla v plač.
"P-p-prosím milosťpani u-už dosť! Všetko odvolávam!"
Žofia nedbajúc na Margitine slzy naďalej udierala strapcovým bičom.
"Až ma Kata odprosí za svoje drzé chovanie!" odmietla striktne dcéra správcu hradu akékoľvek prosby.
Katka ešte chvíľu znášala šľahanie biča, potom z nej tiež ticho vyšlo: "Prepáčte mi moje drzé chovanie."
"Vôbec ti to neverím!" odvetila Žofia zaháňajúc sa bičom, ktorý naďalej dopadal na nahé telá dievčat.
Už ich neboleli loná ani členky sťahované závažím, bolesť teraz vyplňovala začervenaná koža z neustálych rán. Tie sa občas presunuli aj na stehná, odkiaľ stúpali opäť hore na prsia, kde bola sila dopadu umocnená bolesťou z palečníc zahryznutých do bradaviek.
"P-p-prosím milosťpani u-u-už budem poslušná," zasýpala Katka odovzdane a hlava jej klesla od vyčerpania.
Žofia konečne prestala.
"Už začínaš byť povoľnejšia, aj ma oslovuješ s úctou," dodala spokojne šľachtičná.
Koncom držadla biča nadvihla Katkinu bradu a ako zmija jej pozrela priamo do očí.
"Samotné ospravedlnenie ale nestačí, najprv musíte s Gitou podstúpiť pokánie."
Mikuláš si olízal pery a vstúpil do ich rozhovoru: "Ak dovolíte milostivá slečna, mal by som návrh."
Kňaz sa nahol ku Žofii a niečo pošepkal. Dcéra správcu hradu nadšene prikyvovala, následne vydala sériu rozkazov, po ktorých drábi cez miestnosť natiahli dve laná s množstvom uzlov. Dievčatám odviazali nohy a dosť nešetrným spôsobom ich vzali na plecia. Rovnako, ako predtým na kozu, ich tentoraz so zviazanými rukami posadili obkročmo každú na jeden povraz.
"Dajte tie laná vyššie!" zvolala Žofia k drábom, keď uvidela, ako Katarína s Margitou stoja pätami na zemi.
Na to sa povrazy pomocou kladiek napli a zdvihli so sebou aj dievčatá, ktoré boli týmto donútené postaviť sa na špičky.
"Nestojte tam len tak a hýbte sa vy lajdáčky!" počastovala šľachtičná bičom ich zadky.
Katka spravila bosou nohou opatrne prvý krôčik. Suchý našponovaný povraz v tom šuchol pomedzi jej vlhké, krvou naliate pysky až sa od bolesti skoro zapotácala. Podľa piskotu po pravici s podobnými ťažkosťami bojovala aj Margita. Tá sa rovnako pomaly presúvala po lane, aj napriek tomu, že sa tým o to väčšmi vystavovala Žofiiným ranám. Najťažšia časť nastala pri náhodne uviazaných uzloch. Mierne napredujúca Katka s hrôzou zistila, že zmotané lano spôsobilo v tomto mieste nepríjemnú prekážku, nad ktorou musela pretlačiť celé svoje ohanbie. Hryzúc sa do pery, zavrela oči, položila klitoris na uzol a miernymi pohybmi si privodila vzrušenie, aby tak jej lono aspoň z časti ovlhčilo suchý povraz. Veľmi to nepomohlo a ostré vlákna konopného lana sa bolestivo odreli o vnútornú stranu pyskov. So zamrnčaním dokončila presun. Keď opäť otvorila oči uvedomila si, že je len na začiatku a čaká ju ešte dlhá cesta pokánia ako toto trýznenie nazvala sadistická dcéra správcu hradu.
Nad korunami ihličnatých stromov vystúpil tmavý dym. Michal pritiahol koňovi uzdu a pozrel tým smerom. Podľa tvaru odhadol požiar prinajmenšom na väčšiu stodolu a spomenul si, že v tých miestach leží malá osada drevorubačov. Mohlo ísť síce o nehodu, ale taktiež o ďalší turecký výboj, o ktorých nebolo na tomto území núdze. Nehodlal to riskovať a okamžite pokynul svojim mužom, aby ho nasledovali k najbližšiemu rázcestiu, odkiaľ jedna z ciest viedla k usadlosti malým priesmykom.
Keď po pár minútach jazdy dorazili k miestu, kde sa vetvila cesta, Michalov zástupca Pavol nahlas zanadával. Sneh z južného smeru niesol stopy množstva kopýt, podobajúcim sa tým, aké za sebou zanechávali aj oni z Modrého Kameňa. Nebolo pochýb, že ide o tureckú jednotku so zhruba rovnakým počtom vojakov.
"Určite sa budú tadiaľto aj vracať. Musíme nastražiť pascu ešte pred rázcestím, inak si všimnú naše stopy ako teraz my ich," pozrel Pavol významne na Michala a potom ukázal k lesu. "Najlepšie medzi tými stromami."
Michal musel uznať, že to miesto by im poskytlo skvelú taktickú výhodu. Ešte nedávno by neváhal ani sekundu, avšak teraz myslel na Katkinu rodnú dedinu a nemohol sa odhodlať nechať napospas ďalších nevinných ľudí. Po chvíli premýšľania zakrútil nesúhlasne hlavou, kývol rukou smerom k dymu a bodol koňa ostrohami do slabín.
Biely sneh ostriekala červená krv. Kľačiaci richtár si chytil svoj rozbitý nos a pozrel hore. Nad ním sa týčil zvláštny poturčenec hovoriaci ich jazykom a keby nebol oblečený orientálne, neznalý človek by si ho mohol pomýliť s jeho synmi. Rukavicu, ktorou ho pred chvíľou udrel do tváre, si utrel do plášťa a opäť prehovoril.
"Turci, na ktorých sa pýtam, prepadli dedinu neďaleko odtiaľto, musíš o tom niečo vedieť."
Richtár zakrútil hlavou a preletel vystrašeným pohľadom okolostojacich vojakov v turbanoch. Nastalo ticho prerušované len blčaním ohňa z horiacej stodoly a zvierat uväznených vnútri.
"Hovor, čo vieš, inak do ďalšej naženieme ľudí," povedal mladý veliteľ Turkov nekompromisne.
"Nev...," zakoktal sa richtár.
Pri pohľade na zajatých obyvateľov však nedokončil slovo.
"M-možno ich..."
Nedokončil ani vetu. Z cesty vedúcej k ich usadlosti sa rozľahol dunivý dusot koní. Turci podľa reakcie nečakali ďalších druhov a vydali sa uvítať nečakanú spoločnosť tasenými šabľami. Útok však prišiel s prudkosťou prívalovej vlny. Skôr než obrancovia stihli zaujať postavenie v uličkách, jazdci už vtrhli na malé námestie, kde držali zajatých kresťanov. Nikto nekládol otázky, hovorili iba zbrane a útočníci rúbali po hlavách každého kto mal na sebe turban alebo orientálnu prilbicu.
Keď turecký veliteľ pochopil, že sa situácia nevyvíja priaznivo, kývol na zvyšok vojakov strážiacich obyvateľov a rozhodným príkazom ukázal smerom na boj. Muži ho uposlúchli, no ako jeden z nich prechádzal okolo kľačiaceho richtára, v zlosti doňho zapichol šabľu. V ten moment neznáma žena z davu, pravdepodobne jeho manželka alebo dcéra, prepukla do neovládateľného kriku, čo vyvolalo ešte väčšiu paniku. Toho využili drevorubači a zaskočených Turkov napadli do chrbta, vediac, že je to ich jediná šanca na prežitie. Misky váh sa naklonili na stranu kresťanov a tí sa razom ocitli vo výraznej presile. Michal, sledujúci z výšky koňa rebéliu dedinčanov, prikázal Pavlovi s jeho mužmi prebiť sa ľavým krídlom a podporiť odboj vzadu.
Následný boj netrval dlho. Drevorubači sa chopili zbraní padlých Turkov a dorazili nimi zvyšok nepriateľov, až zostal nažive iba ich samotný veliteľ. Ten uvedomujúc si beznádejnosť svojej situácie, v poslednom zúfalom akte strhol Pavla z koňa a spolu s ním skončil v kope snehu.
"Späť, vy neveriaci psy, inak ho zabijem!" vykríkol Hasan a ako zdvíhal Pavlove telo, zablysol sa mu v ruke nôž, ktorý starému vojakovi pridržal pri hrdle.
"Odhoď tú zbraň pohan a doprajem ti rýchlu smrť," odpovedal Michal s dešpektom a pozrel na zhorenú stodolu. "Aj keď by sme ťa mali očividne naraziť na kôl alebo zavesiť na hák."
Hasan odfrkol: "Žiaden človek tam neuhorel, zavreli sme tam iba dobytok."
Obyvatelia usadlosti neochotne pritakali jeho slovám, ale zároveň z davu zaznelo: "Bez našich zvierat nevydržíme zimu!"
Michal zúžil viečka a tasil ukoristený turecký jatagán. Pri pohľade na čepeľ Hasan mierne spustil nôž a jeho tvár stuhla. Nezračil sa na nej však strach, skôr údiv a spoznanie.
"V Budíne mám známych, radi za mňa zaplatia výkupné, ktoré môžeš použiť na reparácie," prelomil mlčanie poturčenec. "Ak mi dáš svoje slovo, že sa mi nič nestane, odložím zbraň."
Ondrejovi sa medzičasom podarilo dostať so svojou arkebúzou za pohana, no Michal mu kývnutím hlavy naznačil zamietavé gesto. Musel uznať, že výkupné by im poslúžilo viac než ďalšia mŕtvola. A ak Budín odmietne zaplatiť, zabijú ho neskôr.
"Dobre, dávam ti svoje slovo," zvolal k nemu nakoniec Michal.
Zvolenskí precválali bránou na nádvorie Modrého Kameňa. Toho času slnko už pomaly zachádzalo za strechy hradu, avšak svit odrážajúci sa od belavého snehu stále dovoľoval dobrú viditeľnosť. Michala idúceho vpredu znepokojilo nezvyklé ticho a jastrabím zrakom preletel okolie. Pohľad mu strnul na podivných siluetách v šere podlubia. Keď si uvedomil, na čo sa pozerá, vzbĺkol v ňom plameň hnevu. O jeden z kamenných stĺpov podlubia bola totiž priviazaná Katarína so Žofiinou slúžkou Margitou. Obe dievčatá boli nahé a triasli sa od zimy. Michal ihneď zosadol z koňa a vydal sa k nim. Na hradbách sa však v tú istú chvíľu objavili ozbrojenci a kušami namierili na zvolenských jazdcov.
"Dievčence ostanú tam kde sú," prehovorila zvučne Žofia, zostupujúc schodmi hradu na nádvorie.
Michal zanadával a nedbajúc na slová šľachtičnej, pokračoval ku Katke. S nasledujúcim krokom ale dopadol kúsok od jeho čižmy šíp, kovový hrot zazvonil o podlahu a drevené telo s letkou spravilo piruetu. Mladý veliteľ ho zdvihol a lámajúc šíp na polovicu pozrel ku Žofii.
"Čo to má znamenať?" spýtal sa podráždeným hlasom.
"Iba poistka, na ochranu práva," vztýčila sa šľachtičná. "Tá vaša nevychovaná slúžka napadla úbohého kaplána a Gita..."
Žofia prerušila svoj predom pripravený monológ a skĺzla pohľadom na neznámeho muža, ktorého za sebou zvolenskí viedli na povraze. Fascinovaná spútaným pohanom, zabudla v daný moment na otvorené nepriateľstvo a pristúpila bližšie k jazdcom.
Michal zauvažoval nad možnosťou napodobiť Hasana a rýchlym výpadom spraviť zo šľachtičnej rukojemníka, ale rozhodol sa pre elegantnejšie riešenie.
"Ah zaujal vás môj zajatec," prehovoril Michal, akoby mimo rečou. "Bežne nikoho nenechávame nažive, avšak tento o sebe tvrdí, že má vysokú cenu."
"A ako viete, čo hovorí? Nebodaj ste sa naučili hovoriť ich jazykom?" spýtala sa ironicky Žofia.
"Ale kdeže," pousmial sa Michal popod fúzy. "On hovorí našim. Ide pravdepodobne o poturčenca, možno janičiara. Len nedáva zmysel, prečo by velil jednotke sipáhiov. Nuž, budeme sa ho na to musieť opýtať."
Mladej šľachtičnej pri poslednej vete zablysli oči a bez rozmyslu zo seba vyhŕkla: "Ak ho dáte mne, zabudnem na to, čo spravila tá vaša galánka."
"Toto nie je hra," pozdvihol Michal tmavé obočie, "môže sa jednať o dôležité informácie."
"V tomto sme na jednej lodi," pristúpila k nemu Žofia bližšie a ako mačka siahla nechtami po ozdobných cvokoch jeho uniformy. "Obaja vieme, že ho dokážem prinútiť vyzradiť čo vie a samozrejme sa so všetkým podelím."
Michal pritakal hlavou, potom nečakane schmatol šľachtičnú za načechrený rukáv a pritiahol ju k sebe. Druhou rukou ju chytil pod krk a pošepol:
"Dám ti ho. Bav sa ako uznáš za vhodné, ale ešte raz sa dotkneš Katky a týmito rukami ťa vlastnoručne uškrtím. Tej druhej dievčine by si tiež mohla dať na pár dní pokoj. Rozumela si?"
Žofia bolestivo prikývla a pozrela planúcimi očami stranou na Hasana. Áno, dá Gite a Zuze na chvíľu pokoj, ale nie z ľútosti, nebude mať na ne totiž v najbližších dňoch čas.
