Sedím v rohu kaviarne, kde sme si dohodli stretnutie. Jej manžel si myslí, že je na joge. Smiešne. Netuší, že jeho žena práve prechádza dverami v čiernom kabáte, s pohľadom, ktorý by som spoznal medzi tisíckami. Tým pohľadom, čo kričí po disciplíne, po kontrole, po tom, čo jej doma nikdy nedá.
Je krásna. Vlasy stiahnuté do hladkého copu, ako som jej prikázal. Na perách jemný rúž, ktorý sa čoskoro zotrie. A pod kabátom? Viem presne, čo tam je, pretože som jej to ráno prikázal: čipkovaná podprsenka, tangá a... nič viac. Nahá poslušnosť.
Sadne si oproti mne, oči sklopí, presne ako som ju naučil. Ja nehovorím hneď. Len si vychutnávam ten okamih – jej nervózne dýchanie, jemné chvenie rúk na stole.
„Dobrý deň, pane,“ zašepká.
Ten tón ma vždy dostane. Všetka jej sila, všetka nezávislosť, ktorú hrá pred svetom, zmizne, keď je so mnou.
Nakloním sa k nej:
„Postav sa.“
Trochu zaskočená, no poslúchne. Ľudia okolo nás si možno všimnú len to, že jej ruka prechádza po stole. Nevedia, že pod kabátom je takmer nahá. Otvorím jej kabát, len na chvíľu, aby som videl to, čo som jej zakázal zakrývať. Ticho zavriem a usmejem sa.
„Dobre. Teraz pôjdeme,“ poviem a zaplatím.
Keď vyjdeme na ulicu, prší. Pre mňa je to ideálne – menej ľudí si všimne, keď jej ruku pritlačím k svojmu boku, keď jej šepkám do ucha veci, ktoré by jej manžel nedokázal ani vysloviť:
„Vieš, čo s tebou dnes spravím, však? Vieš, že ťa roztrhám. A potom si ťa označím tak, že na jogu zabudneš.“
Cítim, ako sa jej dych zrýchľuje. V aute mlčí. Vie, že ticho je rozkaz.
Keď dorazíme do bytu, ktorý máme len pre tieto stretnutia, zavriem dvere a okamžite jej strhnem kabát. Stojí predo mnou v podprsenke, tangách a opätkoch. Moje prsty sa jej dotknú brady a zdvihnú jej pohľad ku mne. Je v ňom všetko – hriech, hanba, túžba, odovzdanie.
„Kľakni,“ poviem pokojne.
A ona padne na kolená bez zaváhania, s očami, ktoré vravia: Pane, patrím Vám. Aj keby som mala stratiť všetko.
Keď za nami zapadli dvere, ticho bolo ako sväté. Počuť len jej zrýchlený dych a môj kľúč v zámku. Opieram sa chrbtom o dvere a pozerám, ako stojí – takmer nahá, s kabátom pohodeným na podlahe, v čipke a opätkoch, ktoré som jej prikázal obúvať vždy, keď ide za mnou.
„Rozopni si podprsenku,“ poviem. Ticho, pokojne.
Prsty sa jej trasú, keď to robí. Páči sa mi to – ten nepokoj, ktorý ju pohlcuje zakaždým, keď je tu.
Pristúpim k nej, pomaly, nech si každý krok uvedomuje. Keď sa dotknem jej brady, zdvihne oči. Ten pohľad hovorí všetko: Som tvoja. Aj keď by som nemala.
Prejdem jej dlaňou po líci, jemne, ako by som hladil niečo vzácne. A potom jej chytím vlasy pri korienkoch a potiahnem hlavu dozadu.
„Vieš, prečo si tu?“
„Aby som slúžila, Pane,“ zašepká.
Usmejem sa. To slovo z jej úst nikdy neomrzí. Pomaly ju pustím a ukážem na koberec:
„Na kolená.“
Padne bez váhania. Je krásna takto – v opätkoch, s rukami na stehnách, s dýchom, ktorý sa zrýchľuje pri každom mojom pohľade.
Zavolám si ju bližšie pohybom prsta. Keď kľačí predo mnou, rozopnem si opasok. Nepotrebuje ďalšie slová – jej pery sa roztvoria, jazyk pripravený.
„Pomaličky,“ poviem ticho, a ona prikývne.
Prvé dotyky jej pier sú opatrné, hladné, akoby ma ochutnávala. Položím jej dlaň na temeno a pomaly ju vediem, hlbšie, tak aby cítila moju váhu, moju silu. Zadrží dych, slzy sa jej tlačia do kútikov očí, no neodtiahne sa. Vie, že je tu na to.
Keď sa dusí, potiahnem ju za vlasy dozadu, jej ústa sú vlhké, pery červené. Pozriem sa jej do očí:
„Vieš, že ešte nesmieš prísť, však?“
Len prikývne, dýcha rýchlo, no v očiach má tú iskru, ktorú milujem – tú, čo vraví, že by urobila čokoľvek, len aby som bol spokojný.
Posadím sa do kresla.
„Prines mi pohár vína.“
Kým ho nesie, sledujem jej chôdzu. Boky sa jej jemne pohupujú, presne tak, ako keď si uvedomuje, že ju pozorujem. Keď mi ho podá, ukážem na svoje kolená:
„Na všetky štyri. Hlavu dole.“
Sadnem si pohodlne, nohu si prehodím cez druhú a položím jej pohár na chrbát. Perfektne drží rovnováhu. Ani nedýcha. Pohladím jej kríže, potom silno stlačím jej zadok, nech vie, že je len kus tela, ktorý mi patrí.
„Takto ťa chcem. Už nikdy sa nevrátiš k tomu, čo si bola, rozumieš?“
Ticho prikývne.
„Povedz to.“
„Patrím Vám, Pane. Celá.“
A ja viem, že teraz je pripravená na viac.
Jej dych je tichý, kontrolovaný, ale ja cítim, čo sa odohráva pod povrchom. Stojí predo mnou na všetkých štyroch, opätky sa jej zarezávajú do koberca, pohár vína sa jemne chveje na jej chrbte. Vie, že nesmie pohnúť ani svalom. Vie, že každé zlyhanie znamená trest.
Chvíľu ju nechám čakať. Milujem to ticho medzi nami – je to viac než zvuk slov. Je to jej myseľ, ktorá kričí, prosí, očakáva. Prejdem jej po krížoch nechtami, len tak, aby sa zachvela. Potom zdvihnem pohár a pomaly ho položím na stolík.
„Postav sa,“ poviem pokojne.
Zdvihne sa pomaly, dýcha zhlboka. Pohľad má sklopený, ruky vedľa tela, presne ako som ju naučil.
Pristúpim k nej. Uchopím jej tvár do dlane a pozriem sa jej priamo do očí. Je v nich všetko – strach, vzrušenie, odovzdanie. To je okamih, kedy viem, že je moja. Celá. Bez zvyšku.
„Rozkroč sa,“ poviem.
Poslúchne okamžite. Tangá jej padnú k členkom. Sledujem, ako sa jej stehná jemne chvejú.
A vtedy sa tón mení.
Chytím ju za vlasy, prudko, bez varovania. Strhnem ju na kolená tak rýchlo, že sotva stihne vydať zvuk. Moje prsty sa zaryjú do jej korienkov, hlava je úplne pod mojou kontrolou.
„Tak, ty kurva poslušná,“ zasyčím jej do ucha, „myslela si, že to bude len jemné, však?“
Neodpovedá – nemôže. Už má pery na mojej tvrdosti, hlboko, až sa zachveje. Nedám jej čas prispôsobiť sa. Držím ju za lebku a tlačím, bez milosti. Sliny jej stekajú po brade, dusí sa, slzy jej tečú po lícach. Vytiahnem sa len preto, aby mohla nasávať vzduch – a hneď ju vraciam späť. Tvrdšie. Hlbšie.
„Pozri sa na mňa,“ prikážem.
A ona, s očami plnými sĺz, zdvihne pohľad hore. V tej chvíli je z nej všetko strhnuté – manželka, dáma, tá, čo si myslí, že má svoj život pod kontrolou. Teraz je len moja hračka.
Keď už lapá po dychu, pustím ju. Padne na ruky, sliny kvapkajú na koberec.
„Na všetky štyri, suka. Zadok vysoko.“
Prudko ju plesknem po zadku, až vykríkne. Potom ešte raz. A znova. Každý úder necháva na jej koži červenú mapu, ale ja viem, že to miluje.
„Vieš, čo spravíme?“ šepnem, keď ju chytím za boky a vniknem do nej prudko, bez varovania. Výkrik jej uviazne v hrdle. Moje tempo je nemilosrdné, tvrdé, také, že jej ruky sa šmýkajú po koberci. Držím ju za vlasy a ťahám hlavu dozadu, aby cítila každý centimeter mojej sily.
„Neprídeš, rozumieš?!“
„Áno… Pane,“ ledva vydýcha.
Keď cítim, že je na hrane, vysuniem sa a nechám ju klesnúť na podlahu. Celá sa chveje, no viem, že neprotestuje. Ja rozhodujem.
Chytím pohár vína, sadnem si do kresla a ukážem na miesto pred sebou.
„Sem. Na kolená. Teraz budeš držiak. Ani sa nepohneš.“
Jej telo sa trasie od túžby a bolesti, ale príde. Položím jej pohár na chrbát. Zapálim si cigaretu. Keď popol padne na jej kožu, len stiahne ramená – nič viac. Presne tak som ju chcel.
„Povedz, komu patríš.“
„Vám, Pane… úplne.“
Vtedy ju zdvihnem za vlasy a vtisnem jej popolník do rúk. Ona ho drží, hlavu sklonenú, a ja si uvedomujem, že toto je čistá pravda: ona nepotrebuje manžela. Potrebuje toto. Potrebuje mňa.
A ja ju rozbijem, znova a znova, až kým nebude vedieť ani svoje meno.
Je krásna. Vlasy stiahnuté do hladkého copu, ako som jej prikázal. Na perách jemný rúž, ktorý sa čoskoro zotrie. A pod kabátom? Viem presne, čo tam je, pretože som jej to ráno prikázal: čipkovaná podprsenka, tangá a... nič viac. Nahá poslušnosť.
Sadne si oproti mne, oči sklopí, presne ako som ju naučil. Ja nehovorím hneď. Len si vychutnávam ten okamih – jej nervózne dýchanie, jemné chvenie rúk na stole.
„Dobrý deň, pane,“ zašepká.
Ten tón ma vždy dostane. Všetka jej sila, všetka nezávislosť, ktorú hrá pred svetom, zmizne, keď je so mnou.
Nakloním sa k nej:
„Postav sa.“
Trochu zaskočená, no poslúchne. Ľudia okolo nás si možno všimnú len to, že jej ruka prechádza po stole. Nevedia, že pod kabátom je takmer nahá. Otvorím jej kabát, len na chvíľu, aby som videl to, čo som jej zakázal zakrývať. Ticho zavriem a usmejem sa.
„Dobre. Teraz pôjdeme,“ poviem a zaplatím.
Keď vyjdeme na ulicu, prší. Pre mňa je to ideálne – menej ľudí si všimne, keď jej ruku pritlačím k svojmu boku, keď jej šepkám do ucha veci, ktoré by jej manžel nedokázal ani vysloviť:
„Vieš, čo s tebou dnes spravím, však? Vieš, že ťa roztrhám. A potom si ťa označím tak, že na jogu zabudneš.“
Cítim, ako sa jej dych zrýchľuje. V aute mlčí. Vie, že ticho je rozkaz.
Keď dorazíme do bytu, ktorý máme len pre tieto stretnutia, zavriem dvere a okamžite jej strhnem kabát. Stojí predo mnou v podprsenke, tangách a opätkoch. Moje prsty sa jej dotknú brady a zdvihnú jej pohľad ku mne. Je v ňom všetko – hriech, hanba, túžba, odovzdanie.
„Kľakni,“ poviem pokojne.
A ona padne na kolená bez zaváhania, s očami, ktoré vravia: Pane, patrím Vám. Aj keby som mala stratiť všetko.
Keď za nami zapadli dvere, ticho bolo ako sväté. Počuť len jej zrýchlený dych a môj kľúč v zámku. Opieram sa chrbtom o dvere a pozerám, ako stojí – takmer nahá, s kabátom pohodeným na podlahe, v čipke a opätkoch, ktoré som jej prikázal obúvať vždy, keď ide za mnou.
„Rozopni si podprsenku,“ poviem. Ticho, pokojne.
Prsty sa jej trasú, keď to robí. Páči sa mi to – ten nepokoj, ktorý ju pohlcuje zakaždým, keď je tu.
Pristúpim k nej, pomaly, nech si každý krok uvedomuje. Keď sa dotknem jej brady, zdvihne oči. Ten pohľad hovorí všetko: Som tvoja. Aj keď by som nemala.
Prejdem jej dlaňou po líci, jemne, ako by som hladil niečo vzácne. A potom jej chytím vlasy pri korienkoch a potiahnem hlavu dozadu.
„Vieš, prečo si tu?“
„Aby som slúžila, Pane,“ zašepká.
Usmejem sa. To slovo z jej úst nikdy neomrzí. Pomaly ju pustím a ukážem na koberec:
„Na kolená.“
Padne bez váhania. Je krásna takto – v opätkoch, s rukami na stehnách, s dýchom, ktorý sa zrýchľuje pri každom mojom pohľade.
Zavolám si ju bližšie pohybom prsta. Keď kľačí predo mnou, rozopnem si opasok. Nepotrebuje ďalšie slová – jej pery sa roztvoria, jazyk pripravený.
„Pomaličky,“ poviem ticho, a ona prikývne.
Prvé dotyky jej pier sú opatrné, hladné, akoby ma ochutnávala. Položím jej dlaň na temeno a pomaly ju vediem, hlbšie, tak aby cítila moju váhu, moju silu. Zadrží dych, slzy sa jej tlačia do kútikov očí, no neodtiahne sa. Vie, že je tu na to.
Keď sa dusí, potiahnem ju za vlasy dozadu, jej ústa sú vlhké, pery červené. Pozriem sa jej do očí:
„Vieš, že ešte nesmieš prísť, však?“
Len prikývne, dýcha rýchlo, no v očiach má tú iskru, ktorú milujem – tú, čo vraví, že by urobila čokoľvek, len aby som bol spokojný.
Posadím sa do kresla.
„Prines mi pohár vína.“
Kým ho nesie, sledujem jej chôdzu. Boky sa jej jemne pohupujú, presne tak, ako keď si uvedomuje, že ju pozorujem. Keď mi ho podá, ukážem na svoje kolená:
„Na všetky štyri. Hlavu dole.“
Sadnem si pohodlne, nohu si prehodím cez druhú a položím jej pohár na chrbát. Perfektne drží rovnováhu. Ani nedýcha. Pohladím jej kríže, potom silno stlačím jej zadok, nech vie, že je len kus tela, ktorý mi patrí.
„Takto ťa chcem. Už nikdy sa nevrátiš k tomu, čo si bola, rozumieš?“
Ticho prikývne.
„Povedz to.“
„Patrím Vám, Pane. Celá.“
A ja viem, že teraz je pripravená na viac.
Jej dych je tichý, kontrolovaný, ale ja cítim, čo sa odohráva pod povrchom. Stojí predo mnou na všetkých štyroch, opätky sa jej zarezávajú do koberca, pohár vína sa jemne chveje na jej chrbte. Vie, že nesmie pohnúť ani svalom. Vie, že každé zlyhanie znamená trest.
Chvíľu ju nechám čakať. Milujem to ticho medzi nami – je to viac než zvuk slov. Je to jej myseľ, ktorá kričí, prosí, očakáva. Prejdem jej po krížoch nechtami, len tak, aby sa zachvela. Potom zdvihnem pohár a pomaly ho položím na stolík.
„Postav sa,“ poviem pokojne.
Zdvihne sa pomaly, dýcha zhlboka. Pohľad má sklopený, ruky vedľa tela, presne ako som ju naučil.
Pristúpim k nej. Uchopím jej tvár do dlane a pozriem sa jej priamo do očí. Je v nich všetko – strach, vzrušenie, odovzdanie. To je okamih, kedy viem, že je moja. Celá. Bez zvyšku.
„Rozkroč sa,“ poviem.
Poslúchne okamžite. Tangá jej padnú k členkom. Sledujem, ako sa jej stehná jemne chvejú.
A vtedy sa tón mení.
Chytím ju za vlasy, prudko, bez varovania. Strhnem ju na kolená tak rýchlo, že sotva stihne vydať zvuk. Moje prsty sa zaryjú do jej korienkov, hlava je úplne pod mojou kontrolou.
„Tak, ty kurva poslušná,“ zasyčím jej do ucha, „myslela si, že to bude len jemné, však?“
Neodpovedá – nemôže. Už má pery na mojej tvrdosti, hlboko, až sa zachveje. Nedám jej čas prispôsobiť sa. Držím ju za lebku a tlačím, bez milosti. Sliny jej stekajú po brade, dusí sa, slzy jej tečú po lícach. Vytiahnem sa len preto, aby mohla nasávať vzduch – a hneď ju vraciam späť. Tvrdšie. Hlbšie.
„Pozri sa na mňa,“ prikážem.
A ona, s očami plnými sĺz, zdvihne pohľad hore. V tej chvíli je z nej všetko strhnuté – manželka, dáma, tá, čo si myslí, že má svoj život pod kontrolou. Teraz je len moja hračka.
Keď už lapá po dychu, pustím ju. Padne na ruky, sliny kvapkajú na koberec.
„Na všetky štyri, suka. Zadok vysoko.“
Prudko ju plesknem po zadku, až vykríkne. Potom ešte raz. A znova. Každý úder necháva na jej koži červenú mapu, ale ja viem, že to miluje.
„Vieš, čo spravíme?“ šepnem, keď ju chytím za boky a vniknem do nej prudko, bez varovania. Výkrik jej uviazne v hrdle. Moje tempo je nemilosrdné, tvrdé, také, že jej ruky sa šmýkajú po koberci. Držím ju za vlasy a ťahám hlavu dozadu, aby cítila každý centimeter mojej sily.
„Neprídeš, rozumieš?!“
„Áno… Pane,“ ledva vydýcha.
Keď cítim, že je na hrane, vysuniem sa a nechám ju klesnúť na podlahu. Celá sa chveje, no viem, že neprotestuje. Ja rozhodujem.
Chytím pohár vína, sadnem si do kresla a ukážem na miesto pred sebou.
„Sem. Na kolená. Teraz budeš držiak. Ani sa nepohneš.“
Jej telo sa trasie od túžby a bolesti, ale príde. Položím jej pohár na chrbát. Zapálim si cigaretu. Keď popol padne na jej kožu, len stiahne ramená – nič viac. Presne tak som ju chcel.
„Povedz, komu patríš.“
„Vám, Pane… úplne.“
Vtedy ju zdvihnem za vlasy a vtisnem jej popolník do rúk. Ona ho drží, hlavu sklonenú, a ja si uvedomujem, že toto je čistá pravda: ona nepotrebuje manžela. Potrebuje toto. Potrebuje mňa.
A ja ju rozbijem, znova a znova, až kým nebude vedieť ani svoje meno.
