Ticho pred búrkou

Všetko to začalo tak nevinne. Len pár pohľadov. Pár pozdravov. Asi ani jeden z nás v tom momente netušil, ako to dopadne. Nebola to láska na prvý pohľad. Nebolo na tom nič romantické ani pekné, ale hra tichej moci a oddanosti.

Vždy chodil oblečený skôr ležérne, ale nikdy nie vulgárne. Tmavé tričko, rifle. Typický ITčkár. V ten deň to však bolo iné. Svetlomodrá košeľa, nie strojená, no dokonale sediaca na jeho športovej postave. Rukávy vyhrnuté, golier povolený. Netradičné na muža v jeho veku. Tí väčšinou bolo úpätí a strojení. Najmä v tomto konzervatívnom prostredí. Keď som ho uvidela, celý svet sa na okamih zastavil. Naše pohľady sa stretli. Usmial sa a premeral si ma. Stála som tam ako úplná trapka s vyvalenými očami, akoby som práve videla ducha. Dokonalosť práve dostala tvár a telo. Bolo to len pár sekúnd, no za tých pár sekúnd som si uvedomila a prvýkrát pripustila svoju posadnutosť alebo to bola už zamilovanosť?
Celý deň som ho mala pred očami. Zbytočne som sa snažila sústrediť na prácu. Nech som robila čokoľvek, ten obraz sa mi odmietal vytratiť z hlavy.
Na obed som šla tradične na kávu. Sama. Väčšinou chodím s kolegyňou. Vedela som, že tam bude. Mali sme veľmi podobný rytmus fungovania. Nedokázala som z neho spustiť oči, keď prechádzal okolo mňa. Usmial sa a pozdravil ma. Opäť. Moja hlava spanikárila. Nedokázala som ani pozdraviť. Len som sa usmiala, akoby som mala o koliesko menej. Po pár minútach mi začal mozog fungovať aspoň v obmedzenom režime. Nerozumela som sama sebe. Prečo sa správam takto? Iní muži mnou ani nepohli. A to ich bolo vo firme plno – úspešných, dominantných, charizmatických. Ale nikto z nich nemal energiu ako ON.

Nevydržala som to. Jeho Teams som mala medzi obľúbenými a čakala som ani neviem na čo.
-Zdravím, kolega. – napísala som mu, ako keby bolo niečo čo robím úplne bežne. Robila, ale nie s takýmto stresom. Generálnemu riaditeľovi by som písala s menším stresom ako jemu. ON v mojom svete a v mojej hlave bol viac ako ktokoľvek iný.
-Ahoj kolegyňka. – oči sa mi rozžiarili ani neviem prečo. Áno, bolo to iné oslovenie ako by ma oslovil iný. Možno len preto, lebo to bolo od neho.
-Ja iba… tá košeľa bola dobrá voľba – snažila som sa odpísať pokojne, sofistikovane, aby to neznelo ako „šaliem z teba, si tak strašne sexy že ťa neviem dostať z hlavy.“
-Áno? Ďakujem pekne, všetci si myslia, že idem niekam na pohovor – je slušný, vtipný a milý. Bože nemôže byť aspoň o niečo menej dokonalý? Nemôže sa správať ako hovado? Jasné, že nemôže. ON je iná liga.
Vymenili sme ešte pár správ o živote v office. Držal sa totálnej slušnosti. Neprekročil tú hranicu, nikdy. Vždy, keď sme sa stretli bol tam, ale nič nespravil. Keď sa ocitol až nečakane blízko stuhol. Nerozumela som tomu. Poznala som ho dva roky. Vedela som ako sa správa pri ostatných ľuďoch - uvoľnený, vysmiaty, priateľský a vtipný. Keď som sa objavila v jeho prítomnosti ja - stuhol, stíchol, bol ako vymenený. Pozoroval ma. Nie raz, nie dva krát, ale zakaždým. Nemôžem povedať, že by mi to bolo nepríjemné, ale nerozumela som tomu. Keď sme sa stretli vo výťahu, priestor sa naplnil elektrizujúcou energiou. Stál hneď vedľa mňa. Siahala som mu sotva po ramená. Ruky držal pred sebou akoby sa bál, že sa ma dotkne niečo zlé sa stane. Takmer ani nedýchal. Bolo zvláštne ho tak vidieť. Pár krát som zdvihla zrak, aby som videla ako sa tvári. To čo som videla ma prekvapilo ešte viac. Sledoval ma. Vyzeralo to akoby sa pozeral do zeme, ale on sa pozeral na mňa. V hlave mi šlo všetko čo by som mohla urobiť, čo by mohol urobiť on, ale všetko bolo bezpredmetné. Chvíľa vo výťahu bola tak dlhá a zároveň tak krátka.
Takto to fungovalo mesiace. Robili sme v budove kde robí ďalších 1400 ľudí. Naše oddelenia od seba boli 5 poschodí. Aj tak sme sa stretávali takto každý deň niekoľkokrát.
Každá minúta môjho dňa bola o ňom, každá moja myšlienka patrila jemu. Mala som meeting, ale hlavou som nebola prítomná. Rozprávala som sa s kolegyňami a nič, išla som na autopilot. Niečo sa vo mne zmenilo. Toto už nebola len túžba po mužovi akú som zažívala bežne, keď ma niekto zaujme. Nemala som v hlave bežné predstavy o tom aký asi je. Pri ňom sa prebudilo moje ja, ktoré roky spalo, submisívne dievčatko, ktoré potrebuje patriť svojmu Pánovi. ON mal presne tú energiu, tú prirodzenú dominanciu, ktorá tam je, aj keď nepovie ani slovo. Keď sa mi pozrel do očí, dúfala som, že z jeho úst vyjde povel: „Na kolená.“ Viem, že keby to vyšlo z jeho úst, môj svet by sa rozpadol. ON bol ten, ktorého som pustila tam kde nikoho predtým. Do svojej hlavy. Do svojich predstáv. Pustila som ho k môjmu ja, ktoré je temné a keď sa oddá nevie povedať „nie“. Túto moju stránku ešte žiadny muž nevidel ani nezažil a ON ani nevedel, že ju dostal. Zadarmo.
Mesiace ticha, napätia, iskrenia, sledovania jeden druhého bez jediného slova. Privádzalo ma to do šialenstva. Jeho pohľad som na sebe doslova cítila. Stačilo však jedno ráno a všetko zmizlo.
Ráno ako bežne som otvorila teams z jeho profilu zmizla fotka. Začala som prechádzať všetky firemné databázy, prístupy a informácie o zamestnancoch. Nikde nič aktívne. Panika. Ako mi to mohlo ujsť? Čo sa stalo? Kde je? Dal výpoveď? Vyhodili ho? Spravil niečo? Zapojila som všetky svoje kontakty, ale nikto nič nevedel. Vedeli, že odišiel, ale nikto nevedel vysvetlenie či má niečo nové alebo sa niečo stalo, nič zľahla sa po ňom zem. Čo teraz? Moja hlava nevedela uchopiť žiadnu myšlienku celé týždne som sa nevedela vyrovnať s tým ,že už tam nie je.
To nebol obyčajný odchod zo zamestnania to bola amputácia bez anestézy. Amputoval sa bez vysvetlenia, bez toho, aby sa ma dotkol, bez toho aby mi povedal viac ako ´Ahoj´.