Nepamätám si presný deň.
Pamätám si ten pocit.
Sedela som pred tebou ticho, ruky položené v lone, oči sklonené. Nevedela som, čo presne príde, len som cítila, že je to dôležité.
Mal si ho v rukách.
Nebolo to len niečo z obchodu.
Bol vybraný pre mňa.
Pre môj krk.
Pre moju povahu.
Pre moju sub dušu.
Keď si sa ku mne priblížil, dych sa mi spomalil. Srdce mi bilo pomaly, hlboko. Nedotkol si sa ma hneď. Najprv si mi zdvihol bradu.
A pozrel sa mi do očí.
Ten pohľad nebol tvrdý.
Bol vážny.
Ako keď niekto berie zodpovednosť.
„Tento je len tvoj.“
A ja som v tej chvíli pochopila, že nejde o obojok.
Ide o to patriť.
Keď si mi ho prvýkrát zapol, mala som zimomriavky po celom tele. Kov sa mi dotkol kože a niečo sa vo mne usadilo. Nie bolestivo.
Pokojne.
Ako keď si konečne sadneš na miesto, ktoré si celý život hľadala.
Necítila som sa vlastnená.
Cítila som sa vybraná.
Odvtedy sa všetko zmenilo potichu.
Keď mi ho nasadíš pred lekciou, telo sa mi okamžite stíši. Myšlienky spomalia. Ramena klesnú. Viem, že od tej chvíle už nenesiem svet sama.
Ten obojok je prepínač.
Z chaosu do pokoja.
Z hlavy do tela.
Zo silnej ženy do tvojej subinky.
Niektoré dni ho nepotrebujem.
Iné dni mi chýba až fyzicky.
A sú večery, keď som sama. Keď mi hlava nevie vypnúť. Keď sa v posteli prehadzujem a svet mi búši v hrudi.
Vtedy ti napíšem.
Potichu. Pokorne.
Či si ho môžem dať.
A keď mi to dovolíš, nasadím si ho sama pred zrkadlom. Pomaly. S rešpektom. Zavriem oči a predstavujem si tvoje ruky.
A zrazu je ticho.
Zaspávam s pocitom, že niekam patrím, aj keď pri mne fyzicky nie si.
Ten obojok ma neobmedzuje.
Drží ma pokope.
Je to pripomienka, že nie som sama.
Že mám hranice.
Že mám Dom.
A že moja submisia nie je slabosť.
Je to dôvera, ktorú nosím na krku.
Pamätám si ten pocit.
Sedela som pred tebou ticho, ruky položené v lone, oči sklonené. Nevedela som, čo presne príde, len som cítila, že je to dôležité.
Mal si ho v rukách.
Nebolo to len niečo z obchodu.
Bol vybraný pre mňa.
Pre môj krk.
Pre moju povahu.
Pre moju sub dušu.
Keď si sa ku mne priblížil, dych sa mi spomalil. Srdce mi bilo pomaly, hlboko. Nedotkol si sa ma hneď. Najprv si mi zdvihol bradu.
A pozrel sa mi do očí.
Ten pohľad nebol tvrdý.
Bol vážny.
Ako keď niekto berie zodpovednosť.
„Tento je len tvoj.“
A ja som v tej chvíli pochopila, že nejde o obojok.
Ide o to patriť.
Keď si mi ho prvýkrát zapol, mala som zimomriavky po celom tele. Kov sa mi dotkol kože a niečo sa vo mne usadilo. Nie bolestivo.
Pokojne.
Ako keď si konečne sadneš na miesto, ktoré si celý život hľadala.
Necítila som sa vlastnená.
Cítila som sa vybraná.
Odvtedy sa všetko zmenilo potichu.
Keď mi ho nasadíš pred lekciou, telo sa mi okamžite stíši. Myšlienky spomalia. Ramena klesnú. Viem, že od tej chvíle už nenesiem svet sama.
Ten obojok je prepínač.
Z chaosu do pokoja.
Z hlavy do tela.
Zo silnej ženy do tvojej subinky.
Niektoré dni ho nepotrebujem.
Iné dni mi chýba až fyzicky.
A sú večery, keď som sama. Keď mi hlava nevie vypnúť. Keď sa v posteli prehadzujem a svet mi búši v hrudi.
Vtedy ti napíšem.
Potichu. Pokorne.
Či si ho môžem dať.
A keď mi to dovolíš, nasadím si ho sama pred zrkadlom. Pomaly. S rešpektom. Zavriem oči a predstavujem si tvoje ruky.
A zrazu je ticho.
Zaspávam s pocitom, že niekam patrím, aj keď pri mne fyzicky nie si.
Ten obojok ma neobmedzuje.
Drží ma pokope.
Je to pripomienka, že nie som sama.
Že mám hranice.
Že mám Dom.
A že moja submisia nie je slabosť.
Je to dôvera, ktorú nosím na krku.
