Diel 4: Hra s dychom
„Zistil som, že niekedy stačí málo… len jeden nádych. Alebo žiaden. A celý svet sa zastaví.“
Začalo to nevinne – ako zvedavosť. Pár stisnutí hadičky. Skúška tesnosti. Ale keď som raz pocítil ten prvý moment paniky, keď mi v maske došiel vzduch, vedel som, že som stratený. Stratený vo vzrušení. V napätí. V úplnom podriadení telu.
Pripravoval som sa dôkladne. Masku som napojil na dýchaciu trubicu. Na jej koniec som pripevnil ventil. Manuálny. Jednoduchý. Ale s obrovskou mocou. Vďaka nemu som si mohol kyslík púšťať a odopierať podľa potreby.
Obliekol som sa pomaly, s obradnou presnosťou. Latex sa dnes nelepil. Sám ma prijal. Ako by sa na to aj on tešil. Bol som opäť celý čierny. Zovretý. V napätí ešte predtým, než som sa dotkol vlastného tela.
S rukavicami na rukách, maskou na hlave a ventilom v prstoch som si ľahol na posteľ. Nohy roztiahnuté. Dych sa spomalil. A ja som začal experiment.
Zatvoril som ventil. Jednoducho. Ticho. A potom čakal.
Päť sekúnd. Desať. Pätnásť.
V pľúcach začal rásť tlak. Telo sa automaticky myklo. Ale ja som si nedal. Dýchal som „naprázdno“ – cez zatvorený okruh. Len ten zvuk – šššh-hhhfff… šššh-hhhfff – a nič. Žiaden kyslík.
Vzrušenie explodovalo. Penis mi pulzoval ešte pred tým, než som sa ho dotkol. V hlave sa začalo točiť. No práve v tej chvíli – keď som začínal strácať kontrolu – som si ho znova otvoril. Prudký nádych. Ako prvý po narodení. Vrátil ma späť, ale s vlnou intenzívneho tepla, ktoré sa mi rozlialo po chrbte až k zadku.
Rukou som si stiahol oblasť medzi nohami. Latex tam už dávno nebol hladký – bol mokrý, pulzujúci, pripravený. Kĺzal som dlaňou po tvrdosti, ktorú som si vychoval len dychom. Ruka – studená. Rozkrok – horúci.
A znova – cvak.
Zatvoril som ventil.
Tentokrát som počítal: 10... 20... 30 sekúnd.
Oči sa mi zaleskli. Telo sa mykalo. Ale ten pocit... nebol strach. Bola to extatická bolesť.
Dotýkal som sa seba silnejšie. Rýchlejšie. Maska vibrovala každým tlmeným výkrikom. A keď mi v hlave začalo hučať, otvoril som ventil presne v tom momente, keď som sa urobil.
Nádych. Orgazmus. Výbuch. Súčasne.
Celé telo sa mi triaslo. V maskovom skle som videl len hmlu. Vlastnú paru, výdych, slzy. Moje telo sa zrútilo ako marioneta po predstavení. Latex sa na mne ešte chvel. Penis pomaly klesal. A v hlave som nemal nič. Len tú jedinú myšlienku: Chcem to znova. Chcem to ešte tvrdšie.
A možno… s niekým ďalším.
„Zistil som, že niekedy stačí málo… len jeden nádych. Alebo žiaden. A celý svet sa zastaví.“
Začalo to nevinne – ako zvedavosť. Pár stisnutí hadičky. Skúška tesnosti. Ale keď som raz pocítil ten prvý moment paniky, keď mi v maske došiel vzduch, vedel som, že som stratený. Stratený vo vzrušení. V napätí. V úplnom podriadení telu.
Pripravoval som sa dôkladne. Masku som napojil na dýchaciu trubicu. Na jej koniec som pripevnil ventil. Manuálny. Jednoduchý. Ale s obrovskou mocou. Vďaka nemu som si mohol kyslík púšťať a odopierať podľa potreby.
Obliekol som sa pomaly, s obradnou presnosťou. Latex sa dnes nelepil. Sám ma prijal. Ako by sa na to aj on tešil. Bol som opäť celý čierny. Zovretý. V napätí ešte predtým, než som sa dotkol vlastného tela.
S rukavicami na rukách, maskou na hlave a ventilom v prstoch som si ľahol na posteľ. Nohy roztiahnuté. Dych sa spomalil. A ja som začal experiment.
Zatvoril som ventil. Jednoducho. Ticho. A potom čakal.
Päť sekúnd. Desať. Pätnásť.
V pľúcach začal rásť tlak. Telo sa automaticky myklo. Ale ja som si nedal. Dýchal som „naprázdno“ – cez zatvorený okruh. Len ten zvuk – šššh-hhhfff… šššh-hhhfff – a nič. Žiaden kyslík.
Vzrušenie explodovalo. Penis mi pulzoval ešte pred tým, než som sa ho dotkol. V hlave sa začalo točiť. No práve v tej chvíli – keď som začínal strácať kontrolu – som si ho znova otvoril. Prudký nádych. Ako prvý po narodení. Vrátil ma späť, ale s vlnou intenzívneho tepla, ktoré sa mi rozlialo po chrbte až k zadku.
Rukou som si stiahol oblasť medzi nohami. Latex tam už dávno nebol hladký – bol mokrý, pulzujúci, pripravený. Kĺzal som dlaňou po tvrdosti, ktorú som si vychoval len dychom. Ruka – studená. Rozkrok – horúci.
A znova – cvak.
Zatvoril som ventil.
Tentokrát som počítal: 10... 20... 30 sekúnd.
Oči sa mi zaleskli. Telo sa mykalo. Ale ten pocit... nebol strach. Bola to extatická bolesť.
Dotýkal som sa seba silnejšie. Rýchlejšie. Maska vibrovala každým tlmeným výkrikom. A keď mi v hlave začalo hučať, otvoril som ventil presne v tom momente, keď som sa urobil.
Nádych. Orgazmus. Výbuch. Súčasne.
Celé telo sa mi triaslo. V maskovom skle som videl len hmlu. Vlastnú paru, výdych, slzy. Moje telo sa zrútilo ako marioneta po predstavení. Latex sa na mne ešte chvel. Penis pomaly klesal. A v hlave som nemal nič. Len tú jedinú myšlienku: Chcem to znova. Chcem to ešte tvrdšie.
A možno… s niekým ďalším.
