Celý deň JEHO

Na verejnosti sme obyčajní.
Dva úsmevy.
Normálne rozhovory.
Ruka v ruke ako tisíc iných párov.
Nikto netuší.
Nikto nevie, že ma má celý deň v hrsti.
Sedím pri stole v práci, počúvam kolegyňu rozprávať o víkende a prikyvujem. Usmievam sa v správnych chvíľach. Pijem kávu. Vyzerám úplne normálne.
A pritom mám v hlave teba.
Tvoje slová z rána.
Tvoj pohľad, keď si mi potichu povedal, čo odo mňa dnes chceš.
Ten spôsob, akým si mi dal najavo, že patrím.
Telefón mi jemne zavibruje v kabelke.
Krátka správa.
Jedna veta.
Príkaz.
Srdce mi poskočí ako malej.
Nikto okolo nič nevidí.
Len ja viem, že práve teraz si mi pripomenul, komu patrím.
Sedím rovno. Dýcham pomalšie. Automaticky sa narovnám, ako keby si tu bol. Medzi vetami kolegyne plním v hlave tvoje očakávania.
Je to šialené.
A nádherné.
Viem, že keby si chcel, stačilo by jedno slovo a ja by som sa ti vrátila v myšlienkach na kolená.
Celý deň fungujem vo svete.
Ale vo vnútri som tvoja.
Každý obyčajný rozhovor je len kulisa.
Každá rutina je len čakanie.
Pod kožou mám tvoju prítomnosť.
Cítim ju v kroku, v držaní tela, v tom, ako sa dotýkam vlastných zápästí, kde si ma zvykneš držať.
Keď sa smejem s kolegyňou, myslím na to, ako ma večer rozoberieš na ticho.
Keď odpovedám na maily, cítim v sebe tú známu ťarchu túžby.
A najviac zo všetkého…
sa neviem dočkať.
Nie sexu.
Teba.
Tvojho hlasu.
Tvojich rúk.
Toho momentu, keď sa zavrú dvere a ja môžem konečne prestať hrať silnú.
Milujem ten kontrast.
Byť cez deň obyčajná žena.
A pritom byť celý čas tvoja subinka.

Nikto nevie.
Len my dvaja.