...A aj som bola.
Nepovedal mi, koľko bolo hodín, keď sa vrátil. Dvere sa otvorili potichu, ale každý zvuk – každý jeho krok – bol ako úder na moje nervy. Slzy mi stiekli po lícach, keď som ho uvidela za mojím chrbtom v odraze zrkadla. Bolo to nekonečné. Vibrácie ma trýznili, svaly sa mi chveli, kolík vo mne pulzoval s každým pohybom tela, ktoré sa mi už nedarilo držať úplne pokojné.
Zastavil sa. Pozrel sa na moje stehná. Na trasúci sa zadok. A bez slova... stisol tlačidlo. Vibrátor sa vypol. V tej chvíli som si uvedomila, že som prestala dýchať.
„Zlyhala si,“ povedal pokojne. Bez hnevu. A to bolelo viac.
„Nezvládla si ani hodinu.“
Odopol ma. Kolík vytiahol pomaly, dráždivo, až som zastenala.
„Polož sa na lavicu. Na chrbát. Ruky za hlavu. Nohy do priekopy.“
Priekopa – tak nazýval tie dva železné držiaky, ktoré roztvorili nohy do extrémneho uhla. Zraniteľná, otvorená, celá jeho. Položil mi na brucho remeň, studený a hrubý. A potom ho zapol. Pripútal ma o lavicu ako mäso, pripravené na rezanie. Ale nebolo to násilie. Bolo to umenie. Jeho sadistická kompozícia.
Zobral jazýčkový bičík. Úzky, presný, ako nôž. Prvá rana pristála na vnútornej strane môjho stehna.
„Jedna... ďakujem, Pane...“
Ale tentoraz som neplakala. Nie od bolesti. Bola som opitá tým stavom. Bola som jeho.
Biť ma prestal po desiatej rane. Ale neodviazal ma. Namiesto toho si stiahol nohavice, vyšiel na lavicu, kľakol si nad moju tvár.
„Otvor ústa. Bez slín. Hrdlo bude tvoja najbližšia disciplína.“
Pomaly, bez zhonu, mi ho vkladal do úst. Znova a znova. Až kým mi neblokoval dych, až kým som neprestala vnímať čas. Len pohyb, tlak, dusenie, slzy.
A potom nič. Vytiahol ho. Nechal ma lapajúc dych. A usmial sa.
„Zajtra začneme skutočný výcvik. Dnes si sa len zoznámila s tým, čo znamená patriť. Tvoje meno si nezaslúžiš. Zajtra budeš len označená. Číslom. Ale ak prežiješ týždeň... dostaneš nové.“
Otočil sa. Odchádzal.
„Až do rána budeš pripútaná. Premýšľaj o tom, čím chceš byť. A hlavne... čím si už prestala byť.“
Zhasol svetlo. Ale v zrkadle som sa stále videla.
A nenávidela som, ako veľmi sa mi to páčilo.
Nepovedal mi, koľko bolo hodín, keď sa vrátil. Dvere sa otvorili potichu, ale každý zvuk – každý jeho krok – bol ako úder na moje nervy. Slzy mi stiekli po lícach, keď som ho uvidela za mojím chrbtom v odraze zrkadla. Bolo to nekonečné. Vibrácie ma trýznili, svaly sa mi chveli, kolík vo mne pulzoval s každým pohybom tela, ktoré sa mi už nedarilo držať úplne pokojné.
Zastavil sa. Pozrel sa na moje stehná. Na trasúci sa zadok. A bez slova... stisol tlačidlo. Vibrátor sa vypol. V tej chvíli som si uvedomila, že som prestala dýchať.
„Zlyhala si,“ povedal pokojne. Bez hnevu. A to bolelo viac.
„Nezvládla si ani hodinu.“
Odopol ma. Kolík vytiahol pomaly, dráždivo, až som zastenala.
„Polož sa na lavicu. Na chrbát. Ruky za hlavu. Nohy do priekopy.“
Priekopa – tak nazýval tie dva železné držiaky, ktoré roztvorili nohy do extrémneho uhla. Zraniteľná, otvorená, celá jeho. Položil mi na brucho remeň, studený a hrubý. A potom ho zapol. Pripútal ma o lavicu ako mäso, pripravené na rezanie. Ale nebolo to násilie. Bolo to umenie. Jeho sadistická kompozícia.
Zobral jazýčkový bičík. Úzky, presný, ako nôž. Prvá rana pristála na vnútornej strane môjho stehna.
„Jedna... ďakujem, Pane...“
Ale tentoraz som neplakala. Nie od bolesti. Bola som opitá tým stavom. Bola som jeho.
Biť ma prestal po desiatej rane. Ale neodviazal ma. Namiesto toho si stiahol nohavice, vyšiel na lavicu, kľakol si nad moju tvár.
„Otvor ústa. Bez slín. Hrdlo bude tvoja najbližšia disciplína.“
Pomaly, bez zhonu, mi ho vkladal do úst. Znova a znova. Až kým mi neblokoval dych, až kým som neprestala vnímať čas. Len pohyb, tlak, dusenie, slzy.
A potom nič. Vytiahol ho. Nechal ma lapajúc dych. A usmial sa.
„Zajtra začneme skutočný výcvik. Dnes si sa len zoznámila s tým, čo znamená patriť. Tvoje meno si nezaslúžiš. Zajtra budeš len označená. Číslom. Ale ak prežiješ týždeň... dostaneš nové.“
Otočil sa. Odchádzal.
„Až do rána budeš pripútaná. Premýšľaj o tom, čím chceš byť. A hlavne... čím si už prestala byť.“
Zhasol svetlo. Ale v zrkadle som sa stále videla.
A nenávidela som, ako veľmi sa mi to páčilo.
