Posted 8.11.2025 by .
Všetko to začalo jedným letákom, ktorý sa nečakane objavil na tvojom stole v práci. Nevedela si, ako sa tam dostal – možno si niekto len na rýchlo niečo nechal, alebo to tam jednoducho zabudol. V práci sa to občas stávalo, takže si si na to už zvykla. Nevenovala si tomu veľkú pozornosť. Zdvihla si leták do rúk, preletela ho očami a nahlas si zamrmlala: „Zapoj sa do súťaže a vyhraj cestu okolo sveta.“ Len si prevrátila očami, pokrčila papier, ako keby to bola len ďalšia nudná reklama, a hodila ho do koša.
Ale na druhý deň sa objavil ďalší. A na tretí tiež. Každý deň to bolo to isté – ten istý leták, na tom istom mieste. Bolo to divné. Nikto nevedel, odkiaľ sa to berie, ale aj tak sa to stalo nejakým spôsobom súčasťou tvojho dňa. Bolo to zvláštne, ale nechcela si tomu venovať príliš veľkú pozornosť. Kým raz, počas pauzy, sa o tom začali rozprávať aj tvoje kamarátky. Všetci ste sa smiali, že je to nejaký vtip alebo hlúposť, no každý deň to stále pokračovalo.
„No, čo keď je to osud?“ povedala jedna z kamarátok s posmešným úškrnom.
A práve to spustilo lavínu. Tvoje kamarátky začali vymýšľať rôzne špekulácie, niektoré sa začali nad tým zamýšľať vážne, iné sa len smiali. Na konci si bola jediná, ktorá sa zdráhala. Ale pod tlakom ostatných, ktorí už neváhali a prihlásili sa, si nakoniec povolila aj ty.
A tak ste sa všetci prihlásili. Bez toho, aby ste vedeli, čo presne vás čaká, ale s pocitom, že aspoň budete mať nejaký spoločný zážitok. Nikto z vás vtedy netušil, že tento malý krok začne reťazec udalostí, ktorý ti navždy zmení život.
...
„No čo, pripravená?“ spýtam sa ťa, keď štartujem auto.
„Hej… len mám trošku stres.“
„A z čoho, prosím ťa? Veď ideš na dovolenku! To si máš užívať, nie stresovať,“ zasmial som sa.
„Ale veď hej… len mesiac, chápeš? Mesiac byť preč, to je masaker,“ povieš so zmesou nadšenia a obáv.
„Ále prosím ťa, to zvládneš ako nič,“ snažím sa ťa upokojiť.
„Nooo, neviem… ale ešte raz vďaka, že ma vezieš na letisko,“ poďakuješ sa s úsmevom.
„Pohoda, aj tak idem tým smerom. Dve muchy jednou ranou, nie?“
„Asi áno… počuj, nemáš tu, prosím ťa, nejakú vodu? Strašne mi vyschlo v hrdle.“
„Jasné. Nakloň sa dozadu, je tam fľaša s vodou — teda, ak ti nevadí, že som z nej už pil.“
„Nó, neviem, neviem…“ povieš ironicky, s úsmevom na perách, a odpiješ si.
…
Prebúdzaš sa v posteli. Nepoznávaš to tu – drevené steny, staršia posteľ, ktorá pri každom pohybe vŕzga. Si vystrašená, zmätená, v hlave ti duní. Pomaly vstaneš, nohami nahmatáš chladnú podlahu a otvoríš dvere. Všade len drevo – steny, podlaha, zábradlie. Zídeš po schodoch dole, pridržiavajúc sa, aby si nespadla.
Ocitneš sa vo veľkej miestnosti, ktorá pripomína obývačku. Vidíš mohutný kamenný krb, v ktorom ticho praská oheň, kožený gauč a na stenách visia poľovnícke trofeje. A tam – v kresle pri ohni – sedím ja.
„Dobré ráno,“ poviem pokojne.
„Čo sa deje? Kde to som?“ chytáš sa za hlavu, ktorá ti ide prasknúť od bolesti.
„Sme na mojej chate. Kúpil som ju len nedávno,“ odpoviem s úsmevom.
„A čo tu robíme?“ pýtaš sa, snažiac sa rozpamätať.
„No… ako vidíš, ja tu sedím a ty si sa práve zobudila,“ poviem s jemnou iróniou.
Vtom ti to dôjde. „Počkaj! Ja mám byť predsa v lietadle!“ zdesene vykríkneš.
„Jaaaj, toto…“ vydýchnem a opriem sa v kresle. „No, nemáš. To lietadlo, tá súťaž – to som si celé vymyslel.“
Zostaneš na mieste, nechápavo hľadíš. „Čo? Akože vymyslel?“
„Sadni si,“ ukážem na gauč oproti sebe. „Vysvetlím ti to.“
Ešte oťapená poslúchneš.
„Vieš, čo je štokholmský syndróm?“ spýtam sa ťa bez úvodu.
„Nie... čo to je?“
„Povedzme, že ide o jav – alebo lepšie, o fenomén – keď sa obeť zamiluje do svojho únoscu“ vysvetľujem pokojne.
„Počkaj, počkaj... ty si ma uniesol?!“ vykríkneš, hlas sa ti zlomí.
„Ťažká otázka,“ odpoviem s ľahkým úsmevom. „Skôr by som povedal, že som ťa trochu oklamal. Alebo... inak povedal pravdu.“
„Inak povedal pravdu?! Čo to má znamenať?“ hnev a strach sa ti miešajú v hlase.
„Dobre, tak od začiatku,“ vzdychnem. „Žiadna dovolenka neexistuje. Ten leták som ti nastrčil ja. Počas cesty autom som ťa... povedzme, že trochu omámil a priviezol sem – na moju chatu. A tu spolu strávime celý mesiac.“
Vypleštíš na mňa oči. „Ty si sa zbláznil!“
„Kľud,“ poviem pokojne. „Neboj sa, užijeme si to. Tak ako v mojich príbehoch.“
„Nebudem tu ani minútu!“ vyletíš, postavíš sa a rozbehneš sa ku dverám.
„To by som nerobil...“ ani nestihnem dohovoriť a ty ich rozrazíš.
Hneď ťa ovalí závan ľadového vzduchu. Vybehneš von, odhodlaná utiecť. Sneh ti siaha po kolená, ihličie sa ti zabára do nôh. Až keď ťa začne páliť chlad, uvedomíš si, že si bosá.
Obzrieš sa – všade len les. Ticho, sneh a tma. V diaľke zbadáš auto, celé zasypané. Snažíš sa k nemu prebrodiť, no sneh ťa brzdí, nohy ti tuhnú. Po chvíli už necítiš prsty. Nemáš na výber – musíš sa vrátiť. Dvere sa s ťažkosťou zatvoria za tebou. Drgľuje ťa v chodbe.
„Kde mám veci?“ zachveješ sa.
„Preč. Nemáš tu topánky ani bundu,“ odpoviem pokojne.
„A kde sú?!“ kričíš, prehľadávaš skrine, hádžeš veci na zem.
„Vonku. Tak dva kilometre odtiaľto.“
„Ty si chorý!“
„A čo by sa ti páčilo viac?“ nakloním hlavu. „Byť pripútaná v pivnici?“
Zaskočí ťa to.
„Pozri,“ pokračujem, „musel som sa poistiť, že neutečieš. A toto je... veľmi civilizované riešenie, nie? Nie si zviazaná, môžeš sa pohybovať, ako chceš. A ja viem, že v takej zime ďaleko nezájdeš. Sadni si pred krb, pozri, ako ťa trasie.“
Nohy máš po chvíli vonku celkom zmrznuté, takže teplo z ohňa znie ako spása. Sadneš si pred krb. Chvíľu na teba mlčky pozerám, potom ťa prikryjem dekou. Ty ju okamžite zhodíš – zo vzdoru.
„Pozri,“ poviem ticho, „čím skôr prijmeš túto realitu, tým to bude pre teba jednoduchšie.“
„To ma tu chceš držať celý mesiac?! A prečo?!“ prudko sa otočíš, pripravená mi vynadať priamo do tváre.
No vtom zbadáš niečo, čo ťa zmrazí – drevený kríž opretý o stenu, do tvaru X. Zrazu pochopíš, čo som myslel tými príbehmi. Strach ti zovrie hrdlo.
„Nie... prosím... to nie...“ vyhŕknu ti slzy.
Pristúpim k tebe a jemne ťa chytím za bradu. „Kľud,“ zašepkám. „Nemáš sa čoho báť. Nie som žiadne zviera. Nikto ti neublíži.“
Palcom ti zotriem slzu, ktorá sa ti kotúľa po líci.
„Tak načo to tu je?!“ fňukáš.
„Pre teba,“ poviem pokojne. „Ale sľubujem, že ťa do ničoho nebudem nútiť. Uvidíš, časom sa ti to zapáči a možno sama uznáš, že to nie je také zlé.“
„No to určite…“ odsekneš podráždene.
“Prosím ťa, už sa ukľudni a prestaň sa tu dorábať. Nepoznáme sa prvý deň. Kokos… nie, že by si bola rada, že ti plním mokré sny, ale tu na vyrevúvaš, ako keby ťa unieslo päť chlapov a od rána do večera sa tu na tebe striedali. Však sa pozri vôkol seba, čaká ťa krásny mesiac so mnou, oddýchneš si, bez práce, bez starostí, veď je to ako dovolenka, len bude plná sexu a vzrušenia. Čím skôr sa mi poddáš, tým si to viac užiješ. Tak či tak, si ťa podmaním, obaja to vieme, len sa tu môžeš hrať na nedostupnú prvé dve týždne. Viem, že máš pre mňa slabosť, však už máme aj čo to za sebou, tak sa uvoľni a začni si užívať túto pseudo dovolenku.”
„Veď si ma uniesol! To nie je normálne!“ vybuchneš, v hlase sa ti mieša hnev so strachom.
“Bože, už niekoľko rokov si píšeme, ako si to rozdáme, keď ti píšem príbehy tak najobľúbenejšie témy sú únos a sekretárka, vždy sa mi pekne aj pochváliš, že si sa na nich spravila a obľúbené porno? Hardcore. Tak nebude nasratá, môžeš byť rada, že ti plnií erotické túžby.”
“Však dobre, ale to neznamená, že to chcem naozaj zažiť!!” Kričíš po mne
“Ukľudni sa. Mesiac ťa mám pre seba, ako som povedal, ani sa ťa nedotknem, nie som zviera, som gentleman. Ak sa mi do dvoch týždňov nepodvolíš, tak ťa odveziem domov. Ak ale v tebe prebudím tvoju vnútornú subku, ostaneš tu so mnou celý mesiac. Platí??”
“Super… ako keby som mala na výber..”
“Nemáš, potom by sa ti ten únos nerátal” zasmejem sa a žmurknem na teba.
“A čo teraz akože???”
“Pod so mnou, ukážem ti tvoju izbu.”
Vyjdeme po schodoch. Inštinktívne zamieriš do izby, kde si sa zobudila.
„Tam nie,“ zastavím ťa. „To je moja izba. Tvoja je hneď tu vedľa – trošku menšia.“
Potiahnem ťa jemne za ruku a odvediem o dvere ďalej.
„Toto? Však tu nič nie je?!“ vykríkneš, keď vstúpiš.
Izba je prázdna, veľká asi dva a pol krát štyri metre. Na zemi je len drevená podlaha, v strede malé okno, cez ktoré dopadá mesačný svit. Dvere sa nedajú poriadne zavrieť, chýba im dokonca kľučka.
„Čo to má znamenať?“ pýtaš sa rozhorčene.
„No, to je tvoja nová izba,“ odpoviem pokojne.
„A kde je nábytok?“
„Ten si musíš zaslúžiť.“
„Zaslúžiť?! Ako to myslíš?“
„Čím viacej lásky a pozornosti mi venuješ, tým ti jej ja viac opätujem. Chápeme sa?!“
„To ako že mám s tebou späť za posteľ, ako nejaká štetka?!“ zvýšiš hlas.
„Nepreháňaj,“ poviem pokojne. „Ber to ako hru. Niečo ako výzvu. Čím viac sa podriadiš, tým bude tvoja odmena väčšia. A tvoja izba pohodlnejšia.“
„Fakt skvelé…“ zamrmleš sarkasticky.
„No vidíš,“ usmejem sa. „Tento únos musí to nejako vyzerať, inak by sa ti to nerátalo.“
„Daj mi aspoň posteľ!“ vybuchneš.
„Posteľ?“ zasmial sa. „Načo, keď nemáš ani matrac?“
„Tak mi daj aspoň matrac,“ povieš skrz zuby.
„To si musíš zaslúžiť,“ odpoviem pokojne.
„A ako?!“ prevrátiš oči.
Ja sa len pozriem smerom dole na svoj penis a potom naspäť tebe do očí.
“Čo tak fajka? Na rozbeh ťa nebudem trápiť.”
“Tak to si vyhoď z hlavy!!!”
“Bože, zasa sa dorábaš? Veď nebolo by to prvý krát, čo si ho budeš mať v ústach” žmurknem na teba.
“Však dobre, ale to bolo iné..” vyhováraš sa
“Pozri, ako som povedal, nebudem ťa nútiť, kľudne si sprav pohodlie, aj tak je už veľa hodín, pôjdeme spať, môžeme sa o tom pobaviť zajtra. Kufor máš dole, vezmi si ho do izby.”
“A že gentleman….”
Zbehneš si dole po kufor. Chvíľu ti to trvá, kým ho dostaneš hore na poschodie. Zhasnem na chodbe a oznámim, že ideme spať.
„Dobrú noc, subi,“ usmejem sa na teba a privriem dvere na prázdnej izbe.
„Ako komu, že hej!“ odfrkneš si.
Len tak sedíš v tmavej izbe na zemi. Skúšaš si si ľahnúť, ale dosky sú príliš tvrdé. Jediné svetlo v izbe je to z mesiaca, a aj to ťa vyrušuje. V tom dostaneš nápad. Keďže ja spím, môžeš sa vydať na malý prieskum. Nesmelo otvoríš dvere a potichu sa vydáš dole po schodoch.
Ako zostupuješ z posledného schodu, započuješ: „Hmmm…“
Otáčaš hlavu na bok za zvukom. V kresle vidíš moju siluetu.
„Takto to nepôjde, zlato,“ ozvem sa z tmy.
„Ach bože…“ prevrátiš očami.
„Pozri, musíš rešpektovať moje pravidlá. Viem, že sme si ich ešte neprešli, a preto dnešný nočný výlet prehliadnem. Ale musíš sa zdržiavať vo svojej izbe. Naozaj ťa tam nechcem zamykať, alebo ešte horšie, pristúpiť k nejakým trestom.“
“Lebo teraz si ma tu vôbec nezamkol v chate že?”
„Prestaň sa nafukovať a choď si ľahnúť!“
Bez slova sa vrátiš do svojej izby. Sadáš si späť na zem. Je tvrdá a nepohodlná. Sedíš a pozeráš na kufor. V tom dostaneš nápad: „Hmm… mohla by som si to tu predsa len trochu vylepšiť.“ Otvoríš kufor a vyhodíš všetko oblečenie.
Mikinu prehodíš cez okno, nech ti dnu toľko nesvieti, a na zvyšných veciach si ustelieš. Snažíš sa zaspať, ale nejde to. Všetko ťa tlačí a bolí, pod hlavou máš zmotanú náhradnú mikinu. Aj keď je v chate 25 stupňov, s únavou ti začína byť chladno. Zakryješ sa tričkom, aby si mala aspoň pocit, že máš niečo na sebe. Od okna ťahá chlad. Mikina ho síce trochu zakrýva, ale tepelne to nie je veľká výhra.
...
Je ráno, zobudí ťa slnko, ktoré svieti cez malú časť okna, ktoré nie je zakryté tvojou mikinou, priamo do tváre. Vstaneš, rozbitá a unavená, cítiš sa ako keby ťa prešiel parný valec. Zídeš dole do obývačky.
„Dobre ráno. Ako si sa vyspala?“ provokujem ťa už od rána.
„No hádaj…“ odpovieš ironicky.
„Asi nič moc, keď vidím tie kruhy pod očami,“ poznamenám a ukážem na stôl, kde už sú pripravené raňajky.
Prekvapene sa zastavíš a chvíľu nevieš, čo povedať.
„Dobre sa najedz, nenechám ťa tu hladovať…“ dodám s úsmevom.
Sadneš si za stôl a nesmelo sa chopíš príboru.
„Čo sa bojíš? Nejdem ťa otráviť,“ upokojím ťa a napichnem si kúsok vajíčka z tvojho taniera na vidličku.
Zjem ho rovno pred tebou a ty si trochu vydýchneš. Hneď potom sa do jedla poriadne pustíš. Naposledy si jedla pred odjazdom na letisku, takže je jasné, že si hladná. Len čo doješ, spýtaš sa na sprchu. Ukážem prstom na dvere do kúpeľne a oznámim ti, že uterák, šampón a sprchový gél už máš pripravený.
„Ale nie sú tam kamery, že?“ začneš ma podozrievať.
„Ach, nič tam nie je. Ak chceš, môžeš si to pokojne preskúmať,“ poviem pokojne. „A ešte raz – a hádam naposledy – nebudem tu robiť nič proti tvojej vôli…“
„Len ma tu držíš proti mojej vôli?“ kontroverzne sa ma pýtaš.
„No, to je pravda,“ priznám, „ale nebudem robiť nič, čo by si nechcela. Takže sa nemusíš báť, žiadne kamery a nič podobné. Ani tam nevojdem.“
„Sľubuješ?“
„Sľubujem,“ odpoviem pevne.
…
Zdvihneš sa od stola a zamieriš do kúpeľne. Sledujem, ako mizneš za dverami. O pár sekúnd sa ozve prenikavý výkrik.
„Ááááá… Bože!“ zakričíš zo sprchy.
Začnem sa smiať a zavolám naspäť: „Ó, ach, prepáč! Zabudol som ti povedať – teplá voda ešte nie je zapojená!“
O pár sekúnd sa dvere rozletia. Stojíš v nich zabalená len v uteráku, s mokrými vlasmi, celá roztrasená a očividne poriadne nahnevaná.
„Zabijem ťa!“ vykríkneš.
„Ale no tak,“ poviem s úsmevom, „trochu otužovania ti len prospeje.“ Zabuchneš za sebou dvere a ja sa ešte chvíľu smejem.
…
Zo sprchy sa ozýva len tvoj hĺbavý dych. Snažíš sa ustáť ľadovú vodu – je to boj, ale nakoniec to zvládneš. Asi najrýchlejšia sprcha tvojho života. Keď vyjdeš von, celá sa trasieš. Zababušíš sa do deky a zvalíš na gauč.
„Musím bežať do práce,“ oznámim ti, kým si obúvam topánky. „Jedlo máš v chladničke, vodu radšej tú balenú. Vrátim sa večer. A zamknem ťa, nech ťa niekto neunesie,“ dodám so smiechom.
...
Len čo sa za mnou zatvoria dvere, začneš prehľadávať chatu. Prechádzaš z izby do izby, skúšaš kľučky, ale moja izba je zamknutá. Skúsiš okná – všetky na prízemí sú zablokované, a z tých horných, keby vyskočíš, sa asi zabiješ. Hľadáš niečo, čím by sa dali otvoriť dvere, dokonca skúsiš aj kuchynský nôž – márne. A aj keby sa ti to podarilo, vonku je zima, mínus dvadsať stupňov, sneh po kolená, a ty nemáš ani topánky, ani bundu. Napokon to vzdáš a ticho si sadneš na gauč.
...
Deň sa vlečie. Na chate nie je čo robiť – žiadna televízia, rádio, ani knihy. Tie sú všetky v mojej izbe. A tak len ležíš a hľadíš do stropu, počúvajúc ticho lesa.
...
Zotmie sa. Zrazu začuješ kľúče v zámke. Dvere sa otvoria a vo dverách sa objavím ja – s taškami plnými nákupu.
„No čo, aký si mala deň?“ spýtam sa, akoby sa nechumelilo.
„Aký asi?! Však tu nie je čo robiť,“ odsekneš.
„Neboj, mám plán na večer,“ poviem s úsmevom.
„Aký?“ zdvihneš obočie.
Z tašky vytiahnem fľašu šampanského. „Oslávime môj vydarený únos. Čo povieš?“
Na chvíľu zaváhaš, ale nakoniec sa uškrnieš. „Ach, bože…“
Je to prvý úsmev, ktorý sa mi od teba podarilo dostať. Sedíme na gauči, noc je hlboká, fľaša už takmer prázdna. Zostalo len pár kvapiek v pohároch. Rozprávame sa dlho – o minulosti, o tom, ako to celé začalo.
Nakoniec sa odvážiš spýtať: „Prečo si to vlastne urobil?“
S hlbokým nádychom spustím: „Pozri, teraz už vážne naposledy. Vieš že po tom túžiš, len si to nechceš priznať a ja viem, ako to skončí. Bude sa ti to páčiť, každý jeden deň. Túto chatu som kúpil pre nás – pre teba, najmä pre teba. Aby som mohol uskutočniť tvoje tajné erotické túžby. Viem, že to znie šialene, ale je to tak. Teraz tomu ešte nerozumieš, ale uvidíš, na konci mi poďakuješ. Ale dosť bolo. Je dosť neskoro, musíme ísť spať.“
„Tebe sa to ľahko hovorí, keď nespíš na zemi,“ posťažuješ sa a pozrieš na mňa s výčitkou v očiach.
„Veď ja neviem, čo vymýšľaš dookola,“ poviem s úškrnom. „Môžeš mať matrac.“
„Hej, za fajku, bohovské” oponujem
„Veď lebo ho budeš mať prvý krát v ústach že?” Nedám sa
„Ach bože… davaj..” prevrátiš oči, podvolíš sa a kľakneš si medzi moje nohy.
Rukami mi začneš rozopínať opasok - pozeráš sa mi pritom do očí.
“Ale dáš mi ten matrac. Jasné??!!”
Potvrdíme si to: “Tak ako sme sa dohodli.”
Postavím sa z kresla, kľačíš pod mojimi nohami. Opasok už mám rozopnútý, ešte gombička, zips a máš ho von - rovno pred tvárou. Z toľkého alkoholu mi nestojí, i keď by som ťa na mieste najradšej pojebal. Tebe to nevadí, berieš ho aj taký do úst a začínaš sať. Hráš sa s ním v ústach a cítiš, ako to v nich rastie, zväčšuje sa a zapĺňa ti čoraz viac pusinku.
Pozerám sa priamo na teba: “Som zvedavý, čo si sa za tých pár rokov priučila”
“Pekne ti to ide… len pekne pokračuj” chválim ťa
“Oči na mňa… haló… tu som hore… viem že je to nepríjemné, ale očný kontakt je dôležitým… pekne sa mi pozeraj do očí a fajči…. Och áno .. to je ono .. výborne…. Si sexi…”
Pozeráš sa na mňa, ako nad tebou stojím. Na jazyku cítiš môj penis, ako jazdí hore a dole. Držíš ma za stehná a nechávaš si začesávať vlasy za uši. Vyberieš ho z úst a vezmeš si ho do ruky.
Posmelená alkoholom provokuješ: “Takto sa ti to páci??? Hmm? Zlepšila som sa od kedy som ťa fajčila v aute?“
“Áno, ide to to krásne, ale je čo zlepšovať.” trošku ťa podpichnem
Zaprieš sa rukou o moje brucho a zhodíš ma na gauč. Rukou si pridržíš môj penis a jazykom pomaly po ňom prechádzaš od vajec, až k špičke. Ako jazyk ťaháš po mojom penise, cítiš, ako mi v navretých žilách pulzuje krv. Hneď ako sa dostaneš na koniec, položíš pery na špičku a vkĺzneš s ním zasa dnu. Zrýchliš tempo a začneš silnejšie sať.
“Och bože, už budem…” zahlásim a nastriekam ti to priamo do úst.
Ty to všetko pekne prehltneš a utrieš si kútiky pier: “Ten matrac ťa poprosím” povieš víťazoslávne.
Ale na druhý deň sa objavil ďalší. A na tretí tiež. Každý deň to bolo to isté – ten istý leták, na tom istom mieste. Bolo to divné. Nikto nevedel, odkiaľ sa to berie, ale aj tak sa to stalo nejakým spôsobom súčasťou tvojho dňa. Bolo to zvláštne, ale nechcela si tomu venovať príliš veľkú pozornosť. Kým raz, počas pauzy, sa o tom začali rozprávať aj tvoje kamarátky. Všetci ste sa smiali, že je to nejaký vtip alebo hlúposť, no každý deň to stále pokračovalo.
„No, čo keď je to osud?“ povedala jedna z kamarátok s posmešným úškrnom.
A práve to spustilo lavínu. Tvoje kamarátky začali vymýšľať rôzne špekulácie, niektoré sa začali nad tým zamýšľať vážne, iné sa len smiali. Na konci si bola jediná, ktorá sa zdráhala. Ale pod tlakom ostatných, ktorí už neváhali a prihlásili sa, si nakoniec povolila aj ty.
A tak ste sa všetci prihlásili. Bez toho, aby ste vedeli, čo presne vás čaká, ale s pocitom, že aspoň budete mať nejaký spoločný zážitok. Nikto z vás vtedy netušil, že tento malý krok začne reťazec udalostí, ktorý ti navždy zmení život.
...
„No čo, pripravená?“ spýtam sa ťa, keď štartujem auto.
„Hej… len mám trošku stres.“
„A z čoho, prosím ťa? Veď ideš na dovolenku! To si máš užívať, nie stresovať,“ zasmial som sa.
„Ale veď hej… len mesiac, chápeš? Mesiac byť preč, to je masaker,“ povieš so zmesou nadšenia a obáv.
„Ále prosím ťa, to zvládneš ako nič,“ snažím sa ťa upokojiť.
„Nooo, neviem… ale ešte raz vďaka, že ma vezieš na letisko,“ poďakuješ sa s úsmevom.
„Pohoda, aj tak idem tým smerom. Dve muchy jednou ranou, nie?“
„Asi áno… počuj, nemáš tu, prosím ťa, nejakú vodu? Strašne mi vyschlo v hrdle.“
„Jasné. Nakloň sa dozadu, je tam fľaša s vodou — teda, ak ti nevadí, že som z nej už pil.“
„Nó, neviem, neviem…“ povieš ironicky, s úsmevom na perách, a odpiješ si.
…
Prebúdzaš sa v posteli. Nepoznávaš to tu – drevené steny, staršia posteľ, ktorá pri každom pohybe vŕzga. Si vystrašená, zmätená, v hlave ti duní. Pomaly vstaneš, nohami nahmatáš chladnú podlahu a otvoríš dvere. Všade len drevo – steny, podlaha, zábradlie. Zídeš po schodoch dole, pridržiavajúc sa, aby si nespadla.
Ocitneš sa vo veľkej miestnosti, ktorá pripomína obývačku. Vidíš mohutný kamenný krb, v ktorom ticho praská oheň, kožený gauč a na stenách visia poľovnícke trofeje. A tam – v kresle pri ohni – sedím ja.
„Dobré ráno,“ poviem pokojne.
„Čo sa deje? Kde to som?“ chytáš sa za hlavu, ktorá ti ide prasknúť od bolesti.
„Sme na mojej chate. Kúpil som ju len nedávno,“ odpoviem s úsmevom.
„A čo tu robíme?“ pýtaš sa, snažiac sa rozpamätať.
„No… ako vidíš, ja tu sedím a ty si sa práve zobudila,“ poviem s jemnou iróniou.
Vtom ti to dôjde. „Počkaj! Ja mám byť predsa v lietadle!“ zdesene vykríkneš.
„Jaaaj, toto…“ vydýchnem a opriem sa v kresle. „No, nemáš. To lietadlo, tá súťaž – to som si celé vymyslel.“
Zostaneš na mieste, nechápavo hľadíš. „Čo? Akože vymyslel?“
„Sadni si,“ ukážem na gauč oproti sebe. „Vysvetlím ti to.“
Ešte oťapená poslúchneš.
„Vieš, čo je štokholmský syndróm?“ spýtam sa ťa bez úvodu.
„Nie... čo to je?“
„Povedzme, že ide o jav – alebo lepšie, o fenomén – keď sa obeť zamiluje do svojho únoscu“ vysvetľujem pokojne.
„Počkaj, počkaj... ty si ma uniesol?!“ vykríkneš, hlas sa ti zlomí.
„Ťažká otázka,“ odpoviem s ľahkým úsmevom. „Skôr by som povedal, že som ťa trochu oklamal. Alebo... inak povedal pravdu.“
„Inak povedal pravdu?! Čo to má znamenať?“ hnev a strach sa ti miešajú v hlase.
„Dobre, tak od začiatku,“ vzdychnem. „Žiadna dovolenka neexistuje. Ten leták som ti nastrčil ja. Počas cesty autom som ťa... povedzme, že trochu omámil a priviezol sem – na moju chatu. A tu spolu strávime celý mesiac.“
Vypleštíš na mňa oči. „Ty si sa zbláznil!“
„Kľud,“ poviem pokojne. „Neboj sa, užijeme si to. Tak ako v mojich príbehoch.“
„Nebudem tu ani minútu!“ vyletíš, postavíš sa a rozbehneš sa ku dverám.
„To by som nerobil...“ ani nestihnem dohovoriť a ty ich rozrazíš.
Hneď ťa ovalí závan ľadového vzduchu. Vybehneš von, odhodlaná utiecť. Sneh ti siaha po kolená, ihličie sa ti zabára do nôh. Až keď ťa začne páliť chlad, uvedomíš si, že si bosá.
Obzrieš sa – všade len les. Ticho, sneh a tma. V diaľke zbadáš auto, celé zasypané. Snažíš sa k nemu prebrodiť, no sneh ťa brzdí, nohy ti tuhnú. Po chvíli už necítiš prsty. Nemáš na výber – musíš sa vrátiť. Dvere sa s ťažkosťou zatvoria za tebou. Drgľuje ťa v chodbe.
„Kde mám veci?“ zachveješ sa.
„Preč. Nemáš tu topánky ani bundu,“ odpoviem pokojne.
„A kde sú?!“ kričíš, prehľadávaš skrine, hádžeš veci na zem.
„Vonku. Tak dva kilometre odtiaľto.“
„Ty si chorý!“
„A čo by sa ti páčilo viac?“ nakloním hlavu. „Byť pripútaná v pivnici?“
Zaskočí ťa to.
„Pozri,“ pokračujem, „musel som sa poistiť, že neutečieš. A toto je... veľmi civilizované riešenie, nie? Nie si zviazaná, môžeš sa pohybovať, ako chceš. A ja viem, že v takej zime ďaleko nezájdeš. Sadni si pred krb, pozri, ako ťa trasie.“
Nohy máš po chvíli vonku celkom zmrznuté, takže teplo z ohňa znie ako spása. Sadneš si pred krb. Chvíľu na teba mlčky pozerám, potom ťa prikryjem dekou. Ty ju okamžite zhodíš – zo vzdoru.
„Pozri,“ poviem ticho, „čím skôr prijmeš túto realitu, tým to bude pre teba jednoduchšie.“
„To ma tu chceš držať celý mesiac?! A prečo?!“ prudko sa otočíš, pripravená mi vynadať priamo do tváre.
No vtom zbadáš niečo, čo ťa zmrazí – drevený kríž opretý o stenu, do tvaru X. Zrazu pochopíš, čo som myslel tými príbehmi. Strach ti zovrie hrdlo.
„Nie... prosím... to nie...“ vyhŕknu ti slzy.
Pristúpim k tebe a jemne ťa chytím za bradu. „Kľud,“ zašepkám. „Nemáš sa čoho báť. Nie som žiadne zviera. Nikto ti neublíži.“
Palcom ti zotriem slzu, ktorá sa ti kotúľa po líci.
„Tak načo to tu je?!“ fňukáš.
„Pre teba,“ poviem pokojne. „Ale sľubujem, že ťa do ničoho nebudem nútiť. Uvidíš, časom sa ti to zapáči a možno sama uznáš, že to nie je také zlé.“
„No to určite…“ odsekneš podráždene.
“Prosím ťa, už sa ukľudni a prestaň sa tu dorábať. Nepoznáme sa prvý deň. Kokos… nie, že by si bola rada, že ti plním mokré sny, ale tu na vyrevúvaš, ako keby ťa unieslo päť chlapov a od rána do večera sa tu na tebe striedali. Však sa pozri vôkol seba, čaká ťa krásny mesiac so mnou, oddýchneš si, bez práce, bez starostí, veď je to ako dovolenka, len bude plná sexu a vzrušenia. Čím skôr sa mi poddáš, tým si to viac užiješ. Tak či tak, si ťa podmaním, obaja to vieme, len sa tu môžeš hrať na nedostupnú prvé dve týždne. Viem, že máš pre mňa slabosť, však už máme aj čo to za sebou, tak sa uvoľni a začni si užívať túto pseudo dovolenku.”
„Veď si ma uniesol! To nie je normálne!“ vybuchneš, v hlase sa ti mieša hnev so strachom.
“Bože, už niekoľko rokov si píšeme, ako si to rozdáme, keď ti píšem príbehy tak najobľúbenejšie témy sú únos a sekretárka, vždy sa mi pekne aj pochváliš, že si sa na nich spravila a obľúbené porno? Hardcore. Tak nebude nasratá, môžeš byť rada, že ti plnií erotické túžby.”
“Však dobre, ale to neznamená, že to chcem naozaj zažiť!!” Kričíš po mne
“Ukľudni sa. Mesiac ťa mám pre seba, ako som povedal, ani sa ťa nedotknem, nie som zviera, som gentleman. Ak sa mi do dvoch týždňov nepodvolíš, tak ťa odveziem domov. Ak ale v tebe prebudím tvoju vnútornú subku, ostaneš tu so mnou celý mesiac. Platí??”
“Super… ako keby som mala na výber..”
“Nemáš, potom by sa ti ten únos nerátal” zasmejem sa a žmurknem na teba.
“A čo teraz akože???”
“Pod so mnou, ukážem ti tvoju izbu.”
Vyjdeme po schodoch. Inštinktívne zamieriš do izby, kde si sa zobudila.
„Tam nie,“ zastavím ťa. „To je moja izba. Tvoja je hneď tu vedľa – trošku menšia.“
Potiahnem ťa jemne za ruku a odvediem o dvere ďalej.
„Toto? Však tu nič nie je?!“ vykríkneš, keď vstúpiš.
Izba je prázdna, veľká asi dva a pol krát štyri metre. Na zemi je len drevená podlaha, v strede malé okno, cez ktoré dopadá mesačný svit. Dvere sa nedajú poriadne zavrieť, chýba im dokonca kľučka.
„Čo to má znamenať?“ pýtaš sa rozhorčene.
„No, to je tvoja nová izba,“ odpoviem pokojne.
„A kde je nábytok?“
„Ten si musíš zaslúžiť.“
„Zaslúžiť?! Ako to myslíš?“
„Čím viacej lásky a pozornosti mi venuješ, tým ti jej ja viac opätujem. Chápeme sa?!“
„To ako že mám s tebou späť za posteľ, ako nejaká štetka?!“ zvýšiš hlas.
„Nepreháňaj,“ poviem pokojne. „Ber to ako hru. Niečo ako výzvu. Čím viac sa podriadiš, tým bude tvoja odmena väčšia. A tvoja izba pohodlnejšia.“
„Fakt skvelé…“ zamrmleš sarkasticky.
„No vidíš,“ usmejem sa. „Tento únos musí to nejako vyzerať, inak by sa ti to nerátalo.“
„Daj mi aspoň posteľ!“ vybuchneš.
„Posteľ?“ zasmial sa. „Načo, keď nemáš ani matrac?“
„Tak mi daj aspoň matrac,“ povieš skrz zuby.
„To si musíš zaslúžiť,“ odpoviem pokojne.
„A ako?!“ prevrátiš oči.
Ja sa len pozriem smerom dole na svoj penis a potom naspäť tebe do očí.
“Čo tak fajka? Na rozbeh ťa nebudem trápiť.”
“Tak to si vyhoď z hlavy!!!”
“Bože, zasa sa dorábaš? Veď nebolo by to prvý krát, čo si ho budeš mať v ústach” žmurknem na teba.
“Však dobre, ale to bolo iné..” vyhováraš sa
“Pozri, ako som povedal, nebudem ťa nútiť, kľudne si sprav pohodlie, aj tak je už veľa hodín, pôjdeme spať, môžeme sa o tom pobaviť zajtra. Kufor máš dole, vezmi si ho do izby.”
“A že gentleman….”
Zbehneš si dole po kufor. Chvíľu ti to trvá, kým ho dostaneš hore na poschodie. Zhasnem na chodbe a oznámim, že ideme spať.
„Dobrú noc, subi,“ usmejem sa na teba a privriem dvere na prázdnej izbe.
„Ako komu, že hej!“ odfrkneš si.
Len tak sedíš v tmavej izbe na zemi. Skúšaš si si ľahnúť, ale dosky sú príliš tvrdé. Jediné svetlo v izbe je to z mesiaca, a aj to ťa vyrušuje. V tom dostaneš nápad. Keďže ja spím, môžeš sa vydať na malý prieskum. Nesmelo otvoríš dvere a potichu sa vydáš dole po schodoch.
Ako zostupuješ z posledného schodu, započuješ: „Hmmm…“
Otáčaš hlavu na bok za zvukom. V kresle vidíš moju siluetu.
„Takto to nepôjde, zlato,“ ozvem sa z tmy.
„Ach bože…“ prevrátiš očami.
„Pozri, musíš rešpektovať moje pravidlá. Viem, že sme si ich ešte neprešli, a preto dnešný nočný výlet prehliadnem. Ale musíš sa zdržiavať vo svojej izbe. Naozaj ťa tam nechcem zamykať, alebo ešte horšie, pristúpiť k nejakým trestom.“
“Lebo teraz si ma tu vôbec nezamkol v chate že?”
„Prestaň sa nafukovať a choď si ľahnúť!“
Bez slova sa vrátiš do svojej izby. Sadáš si späť na zem. Je tvrdá a nepohodlná. Sedíš a pozeráš na kufor. V tom dostaneš nápad: „Hmm… mohla by som si to tu predsa len trochu vylepšiť.“ Otvoríš kufor a vyhodíš všetko oblečenie.
Mikinu prehodíš cez okno, nech ti dnu toľko nesvieti, a na zvyšných veciach si ustelieš. Snažíš sa zaspať, ale nejde to. Všetko ťa tlačí a bolí, pod hlavou máš zmotanú náhradnú mikinu. Aj keď je v chate 25 stupňov, s únavou ti začína byť chladno. Zakryješ sa tričkom, aby si mala aspoň pocit, že máš niečo na sebe. Od okna ťahá chlad. Mikina ho síce trochu zakrýva, ale tepelne to nie je veľká výhra.
...
Je ráno, zobudí ťa slnko, ktoré svieti cez malú časť okna, ktoré nie je zakryté tvojou mikinou, priamo do tváre. Vstaneš, rozbitá a unavená, cítiš sa ako keby ťa prešiel parný valec. Zídeš dole do obývačky.
„Dobre ráno. Ako si sa vyspala?“ provokujem ťa už od rána.
„No hádaj…“ odpovieš ironicky.
„Asi nič moc, keď vidím tie kruhy pod očami,“ poznamenám a ukážem na stôl, kde už sú pripravené raňajky.
Prekvapene sa zastavíš a chvíľu nevieš, čo povedať.
„Dobre sa najedz, nenechám ťa tu hladovať…“ dodám s úsmevom.
Sadneš si za stôl a nesmelo sa chopíš príboru.
„Čo sa bojíš? Nejdem ťa otráviť,“ upokojím ťa a napichnem si kúsok vajíčka z tvojho taniera na vidličku.
Zjem ho rovno pred tebou a ty si trochu vydýchneš. Hneď potom sa do jedla poriadne pustíš. Naposledy si jedla pred odjazdom na letisku, takže je jasné, že si hladná. Len čo doješ, spýtaš sa na sprchu. Ukážem prstom na dvere do kúpeľne a oznámim ti, že uterák, šampón a sprchový gél už máš pripravený.
„Ale nie sú tam kamery, že?“ začneš ma podozrievať.
„Ach, nič tam nie je. Ak chceš, môžeš si to pokojne preskúmať,“ poviem pokojne. „A ešte raz – a hádam naposledy – nebudem tu robiť nič proti tvojej vôli…“
„Len ma tu držíš proti mojej vôli?“ kontroverzne sa ma pýtaš.
„No, to je pravda,“ priznám, „ale nebudem robiť nič, čo by si nechcela. Takže sa nemusíš báť, žiadne kamery a nič podobné. Ani tam nevojdem.“
„Sľubuješ?“
„Sľubujem,“ odpoviem pevne.
…
Zdvihneš sa od stola a zamieriš do kúpeľne. Sledujem, ako mizneš za dverami. O pár sekúnd sa ozve prenikavý výkrik.
„Ááááá… Bože!“ zakričíš zo sprchy.
Začnem sa smiať a zavolám naspäť: „Ó, ach, prepáč! Zabudol som ti povedať – teplá voda ešte nie je zapojená!“
O pár sekúnd sa dvere rozletia. Stojíš v nich zabalená len v uteráku, s mokrými vlasmi, celá roztrasená a očividne poriadne nahnevaná.
„Zabijem ťa!“ vykríkneš.
„Ale no tak,“ poviem s úsmevom, „trochu otužovania ti len prospeje.“ Zabuchneš za sebou dvere a ja sa ešte chvíľu smejem.
…
Zo sprchy sa ozýva len tvoj hĺbavý dych. Snažíš sa ustáť ľadovú vodu – je to boj, ale nakoniec to zvládneš. Asi najrýchlejšia sprcha tvojho života. Keď vyjdeš von, celá sa trasieš. Zababušíš sa do deky a zvalíš na gauč.
„Musím bežať do práce,“ oznámim ti, kým si obúvam topánky. „Jedlo máš v chladničke, vodu radšej tú balenú. Vrátim sa večer. A zamknem ťa, nech ťa niekto neunesie,“ dodám so smiechom.
...
Len čo sa za mnou zatvoria dvere, začneš prehľadávať chatu. Prechádzaš z izby do izby, skúšaš kľučky, ale moja izba je zamknutá. Skúsiš okná – všetky na prízemí sú zablokované, a z tých horných, keby vyskočíš, sa asi zabiješ. Hľadáš niečo, čím by sa dali otvoriť dvere, dokonca skúsiš aj kuchynský nôž – márne. A aj keby sa ti to podarilo, vonku je zima, mínus dvadsať stupňov, sneh po kolená, a ty nemáš ani topánky, ani bundu. Napokon to vzdáš a ticho si sadneš na gauč.
...
Deň sa vlečie. Na chate nie je čo robiť – žiadna televízia, rádio, ani knihy. Tie sú všetky v mojej izbe. A tak len ležíš a hľadíš do stropu, počúvajúc ticho lesa.
...
Zotmie sa. Zrazu začuješ kľúče v zámke. Dvere sa otvoria a vo dverách sa objavím ja – s taškami plnými nákupu.
„No čo, aký si mala deň?“ spýtam sa, akoby sa nechumelilo.
„Aký asi?! Však tu nie je čo robiť,“ odsekneš.
„Neboj, mám plán na večer,“ poviem s úsmevom.
„Aký?“ zdvihneš obočie.
Z tašky vytiahnem fľašu šampanského. „Oslávime môj vydarený únos. Čo povieš?“
Na chvíľu zaváhaš, ale nakoniec sa uškrnieš. „Ach, bože…“
Je to prvý úsmev, ktorý sa mi od teba podarilo dostať. Sedíme na gauči, noc je hlboká, fľaša už takmer prázdna. Zostalo len pár kvapiek v pohároch. Rozprávame sa dlho – o minulosti, o tom, ako to celé začalo.
Nakoniec sa odvážiš spýtať: „Prečo si to vlastne urobil?“
S hlbokým nádychom spustím: „Pozri, teraz už vážne naposledy. Vieš že po tom túžiš, len si to nechceš priznať a ja viem, ako to skončí. Bude sa ti to páčiť, každý jeden deň. Túto chatu som kúpil pre nás – pre teba, najmä pre teba. Aby som mohol uskutočniť tvoje tajné erotické túžby. Viem, že to znie šialene, ale je to tak. Teraz tomu ešte nerozumieš, ale uvidíš, na konci mi poďakuješ. Ale dosť bolo. Je dosť neskoro, musíme ísť spať.“
„Tebe sa to ľahko hovorí, keď nespíš na zemi,“ posťažuješ sa a pozrieš na mňa s výčitkou v očiach.
„Veď ja neviem, čo vymýšľaš dookola,“ poviem s úškrnom. „Môžeš mať matrac.“
„Hej, za fajku, bohovské” oponujem
„Veď lebo ho budeš mať prvý krát v ústach že?” Nedám sa
„Ach bože… davaj..” prevrátiš oči, podvolíš sa a kľakneš si medzi moje nohy.
Rukami mi začneš rozopínať opasok - pozeráš sa mi pritom do očí.
“Ale dáš mi ten matrac. Jasné??!!”
Potvrdíme si to: “Tak ako sme sa dohodli.”
Postavím sa z kresla, kľačíš pod mojimi nohami. Opasok už mám rozopnútý, ešte gombička, zips a máš ho von - rovno pred tvárou. Z toľkého alkoholu mi nestojí, i keď by som ťa na mieste najradšej pojebal. Tebe to nevadí, berieš ho aj taký do úst a začínaš sať. Hráš sa s ním v ústach a cítiš, ako to v nich rastie, zväčšuje sa a zapĺňa ti čoraz viac pusinku.
Pozerám sa priamo na teba: “Som zvedavý, čo si sa za tých pár rokov priučila”
“Pekne ti to ide… len pekne pokračuj” chválim ťa
“Oči na mňa… haló… tu som hore… viem že je to nepríjemné, ale očný kontakt je dôležitým… pekne sa mi pozeraj do očí a fajči…. Och áno .. to je ono .. výborne…. Si sexi…”
Pozeráš sa na mňa, ako nad tebou stojím. Na jazyku cítiš môj penis, ako jazdí hore a dole. Držíš ma za stehná a nechávaš si začesávať vlasy za uši. Vyberieš ho z úst a vezmeš si ho do ruky.
Posmelená alkoholom provokuješ: “Takto sa ti to páci??? Hmm? Zlepšila som sa od kedy som ťa fajčila v aute?“
“Áno, ide to to krásne, ale je čo zlepšovať.” trošku ťa podpichnem
Zaprieš sa rukou o moje brucho a zhodíš ma na gauč. Rukou si pridržíš môj penis a jazykom pomaly po ňom prechádzaš od vajec, až k špičke. Ako jazyk ťaháš po mojom penise, cítiš, ako mi v navretých žilách pulzuje krv. Hneď ako sa dostaneš na koniec, položíš pery na špičku a vkĺzneš s ním zasa dnu. Zrýchliš tempo a začneš silnejšie sať.
“Och bože, už budem…” zahlásim a nastriekam ti to priamo do úst.
Ty to všetko pekne prehltneš a utrieš si kútiky pier: “Ten matrac ťa poprosím” povieš víťazoslávne.
