Lístie

Keby ste náhodou nevedeli, tak nultá časť je tu: http://www.xbdsm.sk/petronel/poviedky/d-253chaj-254/

Kráčal a neobzeral sa. Snažil sa tváriť že sa nič nedeje, no kvôli nervozite bol nenápadný asi ako prd vo výťahu. Ľuďom na ulici to bolo aj tak jedno, každý mal svoje problémy, ktoré večer zapili, alebo sa vyzúrili na manželkách. Nezaujímala ich ďalšia mŕtva.
-taaak, to si dojebal-zatiahol hlas posmešne. Kráčal však ďalej, ignoroval ho. Hlas to pochopil a utiahol sa do svojho čierneho záhybu mysle.

Dnešnú noc nespal. Počas druhej mu k spánku dopomohol alkohol. Bývať hneď nad barom má aj svoje výhody.
Tretí deň strávil v bare pod bytom už od otváračky. Mobil často nevyužíval, no tentokrát si opäť prezeral jej profil. Vždy ho zarážali tie jej ezoterické kokotiny, ako napríklad "som šepot lístia..." a podobne. Bolo mu to na smiech, ale nikdy jej to nepovedal, aby mu ku koncu dňa dala zašukať. Kyslo sa pousmial, odložil mobil a namieato neho vzal do ruky pohár. Zaznamenal letmý pohyb cez zle umyté sklo pohára. Dotyk chladu na chrbte si nevšimol kvôli nepríjemnému pocitu. Zmeravel pri pohľade pri bar. Stála tam Ona, krásna a tajomná v čiernych plesových šatách až po zem. Výtŕčala jej z nich dlhá štíhla noha cez rázporok.
Všimla si ho, až keď sa otočila jeho smerom. V zápätí sa jej roztiahol úsmev a vykročila k nemu.
-ahoj- zaštebotala a prisadla si k jeho stolu- nečakala som ťa tu.
Odpoveďou jej bol len studený pot na jeho čele a vystrašené oči.
-čo je s tebou?- uchechtla sa- vyzeráš ako by si videl ducha.
Pri tom slove zovrel pohár, ktorý sa mu zastavil na polceste k ústam a kĺby na prstoch mu zbeleli.
-práve idem navštíviť jedného starého známeho, ktorý býva tu na blízku, tak som sa tu zastavila po cigarety... Vnímaš ma?
Nevnímal.
-no nič to, vidím že s tebou dnes nieje reč- postavila sa od stola- čoskoro sa uvidíme- dodala s vyzývavým úsmevom na rozlúčku ponad plece a odišla.

Po piatich minútach sa mu mozgové závity dali pomaly do pohybu. Šok prešiel do druhej fázy. Vyšiel z neho neurčitý zvuk zabudnutej myšlienky. Opäť bol schopný sa pohnúť a tak pohár v jeho ruke konečne dosiahol svoju vytúženú destináciu. Narýchlo ho nasledovali traja ďalší poldecoví kamaráti a vybehol do svojho bytu.
Do postele sa zvalil ako kus dreva a snažil sa pochopiť čo sa práve stalo. Z myšlienok ho však neustále rušilo otvorené okno. Či skôr starý strom na vnútornom dvore za barákom, pre konkrétnosť. Jeho zvuk a hlasitosť šušťania ho privádzal do zúrivosti. Vstal s úmyslom zavrieť okno, no keď k nemu podišiel, zastavil ho zvuk čo strom vydal. Akoby v ňom niečo začul, niečo, čo tam nepatrilo. Oprel sa o parapetu a započúval sa. Tentokrát to už počul zretelnejšie, veľmi slabý, akoby hlas. Strom znova zašušťal vo vetre to svoje:"som šepot lístia..."