Predstava

Zverejnené so súhlasom Pán MO
Prvé stretnutie

Neverím, že to robím. Neverím, že porušujem všetky svoje pravidlá a idem sa stretnúť s úplne neznámym človekom. A aby toho nebolo málo, tak sme sa dohodli, že pôjde o stretnutie s hraním. A z toho som nervózna.

Ako kráčam na dohodnuté miesto stretnutia tie príjemné pocity, ktoré som cítila pri písaní a dohadovaní stretnutia sa začali meniť na nervozitu, ktorá sa mi prestavala páčiť.

Zostala som stáť. Zrazu som nevedela, či tam chcem ísť. Veď to je úplne neznámy človek.

"Ahoj," ozvalo sa spoza mňa. Prekvapene som sa otočila. Stál tam On. Vyzeral presne ako na fotke. Bol vyšší než som čakala. Pripadala som si pri ňom malinká.

Usmial sa na mňa. "Ahoj," začal mi zlyhávať hlas. "Ideme?" spýtal sa ma a naznačil rukou smer ku kaviarni. Prekvapene som sa naňho pozrela. Znova sa len na mňa usmial.

Prikývla som a posadili sme sa do kaviarne. Objednal si kávu a ja sebe horúcu čokoládu. Znovu som dostala úsmev.

"Viem, že toto si nečakala, keďže sme sa niečom dohodli vo správach. Ale chcel som sa s tebou najprv porozprávať na verejnom mieste. Aby si ma trošku spoznala, kým príde na hranie."

Počúvala som jeho hlas a uvoľnila sa trochu. Je sympatický. To čo hovorí má zmysel.
Usmiala som sa. "Som rada. Chvíľu som zvažovala, že to odvolám."

"Ja viem. Preto som ťa oslovil. Chcem aby si sa cítila bezpečne. Aby si vedela, že ti pro mne nič nehrozí. Nechcem aby si bola nervózna. Teda určitá nervozita pri hraní je dobrá. Keď nevieš čo sa bude diať. Ale túto nervozitu, čo cítiš teraz, tak tú nechcem aby si mala." Zase úsmev.

Začali sme sa rozprávať. Počúval čo hovorím a ja zasa jeho.

Uškrnula som sa neho. A schválne som ho bosou nohou pohladkala po jeho.

Narovnal sa, pozrel na mňa: "Zahrávaš sa s ohňom. Daj pozor nech sa nepopáliš. "

"Nemyslím si, že by som sa popálila." Znovu som sa uškrnula a pokračovala ďalej. Zrazu mi chytil nohu. "Máš posledné varovanie. Prestaň ma provokovať. Viem, že to robíš rada ale u mňa ti to neprejde. Pekne tie drápiky zatiahni naspäť."

Obula som sa. A vyplazila naňho jazyk. Skôr ako som si uvedomila čo urobil, tak stál vedľa mňa. "Postav sa." Znel príkaz. Prekvapene som naňho pozrela. Chytil ma za lakeť a donútil ma postaviť sa. Zobral moju kabelku a jemným dirigovaním za lakeť ma dotiahol ku kase. Zaplatil za nás a viedol ma von.

Tam som začala protestovať. Pozrel na mňa a prehodil si ma cez plece. "Heeej!"
"Nemala si provokovať. Teraz budeš znášať následky."

Pri aute ma zložil. Cítim ako sa energia medzi nami zmenila. Už to nebolo priateľské. "Buď nastúpiš dobrovoľne alebo ťa prinútim nastúpiť. Ale to už bude aj s trestom."

"Dobre, pôjdem dobrovoľne." Vydýchol ako by čakal, že budem protestovať.

Nasadla som do auta a zapla si pás. Sadol si na miesto vodiča. A zhlboka sa nadýchol a vydýchol. Skontroloval či som si zapla pás a vyrazili sme.

Mlčala som. Ale po chvíľke mi to nedalo.

"Kam ideme?" "Uvidíš." Bola úsečná odpoveď.

Hmmm. Čo by som tak mohla spraviť. Dala som mu ruku na nohu. Musel sa sústrediť na cestu pred sebou, nemohol reagovať. Tak som začala ruku posúvať hore a dolu po stehne. Ale dala som si záležať aby to bolo len stehno, čoho sa dotýkam.

"Okamžite prestaň," v podstate zavrčal. "Nie," vyplatila som naňho jazyk. "A dosť!"

Chytil moju ruku a odmietol ju pustiť. Nevšimla som si kedy sme zostali stáť na parkovisku. "Keďže si nevieš nechať ruky len pre seba, tak s tým musíme niečo urobiť." Vytiahol ma von z auta a otvoril zadné dvere.

"Tak to teda nesúhlas...." ani som nevšimla kedy a v puse som mala roubík. Prekvapene som naňho pozrela. Rovnako rýchlo som dostala aj putá na ruky. Stala som na verejnom parkovisku s roubíkom v ústach a s putami na rukách. Zjavne videl paniku v mojich očiach, lebo ma jemne posadil na sedadlo spolujazdca a zavrel dvere. Videla som ako sa zhlboka nadýchol a vydýchol.

Nastúpil. "Necháš si svoje ruky pre seba až pokým ti to nepovolím. Skús sa ma počas šoférovania znovu dotknúť a priviažem ťa na zadných sedačkách. Je to jasné?"

Prikývla som. Chytil pás a zapásal ma. Začínala som si uvedomovať, do čoho som sa to dostala.

Po pár minútach ďalšej jazdy, kedy som sa snažila z pusy vytlačiť roubík, sme zastali pred domom. Vyzeral veľký a prvé čoho som si všimla bolo, že sú domy od seba veľmi ďaleko.
Vystúpil z auta, otvoril dvere spolujazdca, odpásal ma a pomohol mi vystúpiť. Prehodil si ma cez plece a doniesol ma dnu. Cez roubík nebolo počuť moje protestovanie. Ale klamala by som, keby som tvrdila, že sa mi to nepáči.
Postavil ma v chodbe a vyzul si topánky. Potom ich vyzul aj mne. Dlažba bola studená a tak mi dal papuče. Boli huňaté a teplé. „Nechcem ťa vidieť chodiť po dome bosú. Vždy budeš mať papuče. To je pravidlo číslo jedna.“ To sa mi už podarilo vypľuť roubík z pusy. „Nemám päť aby mi niekto prikazoval nosiť papuče!“ To ho prekvapilo.
Začal sa ku mne približovať, na čo som začala cúvať. „Neviem či si to uvedomuješ ale v okamihu, keď si súhlasila so stretnutím a s hraním, tak si bola moja. Takže budeš nasledovať moje pravidlá. A keď ťa uvidím, behať po dome bez papúč, tak ťa prehnem cez koleno a garantujem ti, že si pekných pár dní nesadneš.“ To už som narazila chrbtom do steny a preglgla. Niečo na tom ma vzrušovalo. Rozhodla som sa, že nebudem úplne spolupracovať. Putá neboli úplne pritiahnuté, a keďže som šikovná, vedela som, že by som si ich vedela dať dolu.
Prikývla som, že rozumiem pravidlu. Za lakeť ma doviedol do obývačky, kde ma posadil na sedačku. „Prinesiem vodu a potom ti ukážem pár hračiek a dohodneme sa na určitých veciach. Zatiaľ tu seď a premýšľaj nad bezpečnostným slovom.“ Prikývla som. Odišiel a ja som si vyslobodila ruky z pút, dala úplne preč roubík. Pozrela som sa na papuče a bosá som sa rozhodla, že zistím, kde sa vlastne nachádzam.

Ďaleko som sa nedostala. Nedostala som vlastne ani z obývačky. A narazili sme do seba. „Takže dnes si sa rozhodla, že nebudeš počúvať, hmm. A ešte k tomu si aj bez papúč.“ Zamračil sa na mňa. Obišiel ma, postavil na stolík vodu a poháre. Posadil sa a pozrel na mňa. „Posaď sa.“ Preglgla som. Posadila som na to isté miesto, kde ma posadil predtým on.
„Za toto ťa trest neminie. Ale to až potom. Teraz sa najprv musíme porozprávať o hraniciach. Predpokladám, že si nad bezpečnostným slovom nepremýšľala.“
„A varujem ťa. Tu a teraz končí tvoje vystrkovanie drápikov.“