Budeme si vykať, 2. časť

Pííp, pííp, pííp. 7:30. „Neznášam zvuk toho budíku. Ale robota nepočká, svahy pokryté čerstvým prašanom sa ma už nevedia dočkať. 8:30 musím sedieť v prvej sedačke“, moje prvé myšlienky dnešného dňa, myseľ nabudená na sto percent. Kebyže sme v osemdesiatkach, pamätníci určite pamätajú, tak soudruzi by určite požadovali plnenie aspoň na 112%. Vďaka mikimu za dnešok a EÚ, ináč by som bol max na lyžovačke v Ždiari.
Rozlepím ľavé oko a zahmlene pozerám na hlavu s dlhými vlasmi. „No ty vole!“ To si Fero - kolega, pre menej pozorných - čím včera namazal to svoje koleno, že mu takéto háro za noc narástlo? Ten somár asi ten Alpecin vypil a nie mazal na tú svoju plešinu. Ja som mu včera hovoril: „Bohušu, nepi tolik, budeš dělat blbiny“. Rozlepím aj druhé oko, konečne viem aj zaostriť po tom primitive a práve mi docvaklo, to nie je Fero, ale Ilona. „To ma podrž!“ Vyskočím z postele rýchlejšie ako Bolt zo štartovacieho boxu pri svetovom rekorde. Rýchla kontrola outfitu dokazuje, že som spal v rifliach a tričku a rifle sú pozapínané. Aspoň, že tak! Pred sa len ma dobre vychovali a rýchlo trielim do kúpeľne. Určite smrdím ako surströmmingy po záručnej dobe a vedľa v posteli princezná leží.

Prebudilo ma buchnutie dverí. Z vedľajšej miestnosti počujem splachovať záchod, potom tečúcu vodu, sprchu. „Auuu, prečo tá hlava musí tak strašne bolieť?“. Nadvihnem sa na posteli, odkopem paplón. „Čo do riti? Prečo mám nohavice na kolenách?“ Nohavičky vyzerajú ako by sa v noci pobili minimálne s medveďom a schytali od neho aspoň dvakrát KO. Ilona začína loviť v myšlienkach, medveď už je dávno zhuliakovaný, a pomaly jej svitá, čo sa v noci dialo. „Veď ja som v posteli, vo Vladovej izbe! Aký novoročný záväzok som si dala? V práci nikdy s nikým nespím!“ Panika v hlave jej spúšťa najstarší program v dejinách ľudstva. „Uteč!“ Za pol sekundy sú nohavice na páse a hneď aj pozapínané, ďalšie dve desatiny trvá nasadenie mikiny, tenisky si tak rýchlo neobuje ani Nadal pri matchballe s Djokovičom. A teraz ktorým smerom? K izbovým dverám nie, hneď vedľa je kúpeľňa a tam je Vlado. Rýchla otočka na päte a Ilona trieli k balkónovým dverám. Otvára ich, vychádza na zasnežený balkón, „Kua to je ale kosa, zabudli kúriť?“ a začína sa driapať na balkónové zábradlie.

Čerstvý a voňavý vychádzam z kúpeľne, „skoro ako od matella“ hlavou mi preletí myšlienka, „už len Barbie mi tu chýba ... pekne mi jebe. Nejebe! Kam zmizla?“ Ilonu nikde nevidím. Oko zaregistruje pohyb záclony a už trielim na balkón. Vidím ako Ilona vylieza na balkónové zábradlie. Kurva, veď sme na piatom poschodí! Nočný film s kukláčmi má v mojej hlave reprízu, len tentoraz budem v kobke za vraždu. Jedným skokom, za ktorý by sa ani ružový panter nemusel hanbiť, som pri zábradlí, zozadu chytám Ilonu za mikinu a sťahujem ju späť na balkón. „Misia splnená, Barbie je zachránena!“, hlásajú zajtrajšie titulky novín.

„Ilona, čo to stváraš?“ hučím na ňu. „Veď sme na piatom poschodí, chceš sa zabiť?“
„Chcela som len prejsť cez balkón do našej izby“
„Do vašej izby? Si snáď Spiderman?“ Ilona na mňa vypliešťa oči akoby videla zjavenie.
„Nooo ...“
„Veď vaša izba je na druhej strane hotela a o poschodie nižšie“. Zdvíham trasúcu sa Ilonu na ruky a odnesiem ju späť do tepla izby.

Slzy mám na krajíčku. Pomaly mi dochádza čo som chcela urobiť a že tudy cesta fakt neviedla. „Ja som sa mohla zjebať dole. Teraz si Vlado bude myslieť, že som totálna hysterka. Mám sa tu rozplakať ako nejaká bárbina? Chlapi sú zo sĺz namäkko, alebo sa budem tváriť, že sa nič nedeje?“ rýchlo kalkuluje a zvažuje najlepšie možnosti Ilona. Žiadna Sofijina voľba sa nekoná a Vlado dilemu veľmi rýchlo vyriešil.

„Ja idem na raňajky, takže kúpeľňu máš celú pre seba. Kľudne použi moju zubnú kefku, veď ústne baktérie sme si včera už dávno vymenili. A potom musím aj tak švihať na lyže, kráska“ vyhrkol Vlado zo seba a zmizol ako dúbravský semafor z povrchu zemského.

Strih. Nudu o azúre a prašane a apres ski baroch a bla bla nikto čítať nechce, takže poďme v čase ďalej. Je podvečer. A čo sa robí v podvečer na lyžovačke? No predsa vymetá sa hotelový wellness!

Ferovi poobede volala žena, že im ochorelo dieťa a Fero chtiac-nechtiac musel zbaliť svoje švestky, osedlať tátoša a odcválať domov. „Ten tiež hneď skáče ako ženuška zavelí“ napadlo ma ako prvé, ale aspoň budem mať izbu sám pre seba. Na lyžiach som sa narobil ako prasa, nohy mám stuhnuté a vtáka zvädnutého. „Nemalo by to byť naopak?“ Na filozofické pičoviny ale teraz nemám chuť, tak si beriem zo skrine župan a rozmýšľam, či na seba nahodím aj plavky alebo pôjdem naostro do wellnessu. Športu bolo na dnes dosť, plávanie sa odkladá na neurčito a tak len v župane vychádzam na chodbu a zabuchujem za sebou dvere. Na recepcii wellnessu fasujem plachtu a uterák. Okolo bazéna si to smerujem k saunám.

„Voda v tom bazéne je fakt príjemná a teplá. Nahodila som sa do sexy fialových bikín, aspoň trochu podráždim fantáziu chlapov pri bazéne. Nech si poslintajú, úchyláci.“ Ale jediný kto pri bazéne slintal, bol nejaký dvojročný fagan, ktorému sople viseli z nosa. A tá jeho modrokoníková matka, niežeby mu tie chrchle povysávala, ale len z lehátka bolo počuť krikľavý hlas „zlatko nebehaj tu, pošmykneš sa, dávaj pozor, nešpliechaj tú vodu“. Krava sprostá.

Pri bazéne zahliadnem Ilonu. Práve vychádza z vody. Konečne ju vidím aj obnaženú. Téééda poriadne obnaženú. Fúúú aké jebavé plavky nahodila. Fialové bikiny s jej dlhými tmavými vlasmi skvelo kontrastujú. Na bokoch len šnúrky, malý trojuholník látky vpredu. Vidieť, že výrobcovi už dochádzal materiál, mokrá látka prilepená na telo a moja fantázia už jasne vidí rysujúce sa pysky. Prsia pekne stlačené s ryhou uprostred, tipujem ich na dvojky. Otáča sa po uterák a ten zadok. Páni, fakt výstavný kus s nejakou fialovou šnúrkou medzi krásne tvarovanými polkami. Toto muselo stáť veľa potu a driny vo fitku. Až neskôr som zistil, že som si zle tipol.

„Ahoj Vlado. Ako bolo na lyžiach? Nejdeš sa okúpať? Voda je super“
„Ahoj. Bolo perfektne. Ale som bez plaviek. Mám namierené do sauny“
„Mne to nevadí, že si bez plaviek“, smeje sa provokačne na plné hrdlo.
„Ani mne by to nevadilo, ale nie sme tu sami“ kontrujem jej späť. „Provokatérka“, to si len v duchu pomyslím a nahlas už len dodávam „Nechceš aj ty do sauny?
„Maťa už je tam. O chvíľu možno prídem za vami. Musím si ísť zobrať plachtu.“

Konečne sauna! Zamieril som rovno do fínskej, tu mám najradšej. Paráda, nikto v nej nie je. Rozprestriem si plachtu, otáčam časomieru, nechcem byť well done, a nahý si ľahám na vyhriaté drevo. Myseľ mi zablúdila k noci a spomienka na Ilonin orgazmus okamžite postavila kamaráta do pozoru. Nevadí, veď si ho tu nehoním. Počujem buchnutie dverí, oči ani neotváram a rozmýšľam, či sa zakryť alebo kašľať na to. Veď je tu skoro tma, tak to neriešim a moje myšlienky sa opäť vracajú k včerajšej noci. Pokoj duše a salutovanie kamaráta zrazu torpéduje kanonáda slov zaplavujúca priestor sauny. „Jéé, ahoj Vladko, ako bolo .....bla bla bla ...... bla bla bla ...“ ukvákaná Martina spúšťa nekonečný traktát. „Nieeee, to nezvládam“, kričím v duchu a môj mozog panicky mačká tlačítko switch off na virtuálnom diaľkovom ovládači môjho vnútorneho hifi systému.
Po nekonečných minútach otváram oči a pozerám na lavicu oproti, kde sa rozvalila Martina. Myslel som, že bude zababušená od hlavy po päty ako bábuška spoza uralu, ale ona sa nahá rozvalí a pokračuje ďalej v kvákaní, pričom pohľadom začala hypnotizovať môjho kamaráta. Maťa nie je môj typ, na môj vkus až príliš bacuľatá, ale tie mega prsia. Ty vole takt tými kozami by mohla zahnať hladomor minimálne v severnej Afrike. Kamarát sa pre istotu hodil do módu špión v utajení, ani on to audio mučenie nezvládal a mega kozy to tiež nezachránili. Posledné zrnko piesku cinklo v časomiere a ja s radosťou vstávam a s ospravedlňujúcim výrazom vystrelím pod sprchu a do kade s ľadovou vodou.
Prvotný šok z ľadovej vody, vystrieda príjemné pichanie na koži, pričom kamarát prešiel do módu najšpičkovejšej stealth technológie, asi zavolám do Pentagonu. Rýchlo sa osuším, obliekam si župan a miznem v tepidáriu. Zbožňujem tie tvarované a vyhrievané ležadlá. Vyberám si jedno ležadlo v kúte otočené smerom k francúzskemu oknu s výhľadom do lesa a upadám do malej kómy.

Všimla som si ako Vlado mizne v tepidáriu. Cez sklenené dvere vidím ako si ľahá na ležadlo, chvíľu počkám a vstúpim do prítmia. Okrem Vlada vo vnútri nikto nie je a mňa hneď prepadajú moje tajné predstavy. Po vyhrievanej podlahe potichu prejdem až k Vladovmu ležadlu. Konečne si ho môžem lepšie obzrieť. Tvár aj telo má uvoľnené, odhalený župan na hrudi sa mu pomaly zdvíha a klesá s rytmom jeho dýchania. Sadám si na dlážku k jeho nohám. Bosé chodidlá mu prevísajú cez okraj ležadla.

„Tento relax je neskutočný.“ Pomalá hudba hrá potichu v pozadí. „Mám pocit, že ležím niekde na pláži a nohy mi ovieva veľmi jemný vánok“.

Tvárou sa približujem k jeho chodidlám. Na chlapa má fakt pekné nohy, koža je na pohľad jemná. „Žeby chodil na pedikúru?“ preblesne mi mysľou a jemne ústami vydychujem a pomaly mu fúkam na chodidlo od prstov až k päte.

„Aj vlny počujem ako sa prevaľujú“

Pootvorím ústa a vystrkujem špičku jazyka. Letmo sa dotknem päty a po celom chodidle prechádzam jazykom až k prstu. Otváram pusu a vlhkými perami sa jemne prisajem na jeho palec a začnem ho cmúľať. „Toto som v živote ešte nikdy neurobila, ale tak často som o tom snívala“.

Takýto elektrizujúci pocit som v živote ešte nikdy nezažil. Môj penis bol v stotine sekundy ako kameň. Čo kameň, ten čurák navrel akoby ho poliali živou vodou. „To sa mi sníva alebo čo je to?“