Posted 7.09.2025 by Luk in Petplay/doggyplay/ponyplay/kittyplay
Vzduch v mojom dome bol hustý, nasýtený očakávaním. Nie hocijakým očakávaním, ale tým špecifickým, sladkým napätím, ktoré predchádza úplnému podriadeniu. Zámok na dverách cvakol a ona vošla. Moja fena. Vždy prichádza, keď ju zavolám, jej oči plné tej známej zmesi strachu a túžby. V tomto momente je moja. Len moja.
„Takže si prišla,“ povedal som, môj hlas bol hlboký a pomalý, ako zvuk zvona, ktorý oznamuje začiatok rituálu. Stál som na schodisku, v tieni, len silueta proti tlmenému svetlu. Nepotrebujem vidieť jej tvár, aby som vedel, čo cíti. Cítim to v pulze môjho domu, v napätí jej tela.
„Áno, Pane,“ zašepkala, jej hlas bol sotva počuteľný. Zostala stáť pri dverách, ako jej bolo prikázané. Nech som ju aj nechal stáť tam hodiny, neurobí nič, kým nedostane ďalší príkaz. To je jej podstata. Moja fena.
„Poď sem,“ prikázal som. Ani len pohľadom som jej nedal najavo, či ju chcem pochváliť, alebo potrestať. To je súčasť hry – nikdy nevieš. Jej kroky boli tiché, opatrné, ako keby kráčala po skle. Zastavila sa pár metrov odo mňa. Čakala.
„Kľač,“ prikázal som. A bez váhania klesla na kolená na chladnú podlahu. Jej pohľad bol upretý na zem, na moje nohy. Nikdy sa nepozrie hore, kým nedostane povolenie. Je to jej miesto. Nohy pána. Miesto, kde jej patrí byť.
„Si tu, aby si slúžila, však?“ spýtal som sa.
„Áno, Pane,“ odpovedala, jej hlas pevnejší, keď potvrdila svoje poslanie.
„Si tu, aby si bola mojou...“ odmlčal som sa, aby som predĺžil to vzrušenie, tú predohru k jej definitívnemu poníženiu. „...mojou vernou fenkou. Rozumieš tomu?“
„Rozumiem, Pane,“ zašepkala, jej telo sa mierne triaslo.
„Dobre.“ Zišiel som z posledného schodíka a prešiel okolo nej. Zastavil som sa a pozrel sa na ňu zhora. Bolo to úžasné, ako sa dokáže stiahnuť do seba, ako sa jej telo napne pri každom mojom pohybe. „Dnes budeme pracovať na tvojom poslúchaní. Bez slova. Len podľa mojich príkazov. A ak sa pomýliš...“ nechal som vety visieť vo vzduchu. Bolo to všetko, čo potrebovala vedieť.
„Teraz sa otoč a vylez na všetky štyri. Som hladný.“
„Takže si prišla,“ povedal som, môj hlas bol hlboký a pomalý, ako zvuk zvona, ktorý oznamuje začiatok rituálu. Stál som na schodisku, v tieni, len silueta proti tlmenému svetlu. Nepotrebujem vidieť jej tvár, aby som vedel, čo cíti. Cítim to v pulze môjho domu, v napätí jej tela.
„Áno, Pane,“ zašepkala, jej hlas bol sotva počuteľný. Zostala stáť pri dverách, ako jej bolo prikázané. Nech som ju aj nechal stáť tam hodiny, neurobí nič, kým nedostane ďalší príkaz. To je jej podstata. Moja fena.
„Poď sem,“ prikázal som. Ani len pohľadom som jej nedal najavo, či ju chcem pochváliť, alebo potrestať. To je súčasť hry – nikdy nevieš. Jej kroky boli tiché, opatrné, ako keby kráčala po skle. Zastavila sa pár metrov odo mňa. Čakala.
„Kľač,“ prikázal som. A bez váhania klesla na kolená na chladnú podlahu. Jej pohľad bol upretý na zem, na moje nohy. Nikdy sa nepozrie hore, kým nedostane povolenie. Je to jej miesto. Nohy pána. Miesto, kde jej patrí byť.
„Si tu, aby si slúžila, však?“ spýtal som sa.
„Áno, Pane,“ odpovedala, jej hlas pevnejší, keď potvrdila svoje poslanie.
„Si tu, aby si bola mojou...“ odmlčal som sa, aby som predĺžil to vzrušenie, tú predohru k jej definitívnemu poníženiu. „...mojou vernou fenkou. Rozumieš tomu?“
„Rozumiem, Pane,“ zašepkala, jej telo sa mierne triaslo.
„Dobre.“ Zišiel som z posledného schodíka a prešiel okolo nej. Zastavil som sa a pozrel sa na ňu zhora. Bolo to úžasné, ako sa dokáže stiahnuť do seba, ako sa jej telo napne pri každom mojom pohybe. „Dnes budeme pracovať na tvojom poslúchaní. Bez slova. Len podľa mojich príkazov. A ak sa pomýliš...“ nechal som vety visieť vo vzduchu. Bolo to všetko, čo potrebovala vedieť.
„Teraz sa otoč a vylez na všetky štyri. Som hladný.“
