hatchi
Dnes bola v škole strašná nuda. To je fakt divné, keďže za chvíľku začína skúškové, ale mala som pocit, že aj profesori sú duchom neprítomní. Dokonca aj môj pán. Prvý krát som ho zažila roztržitého. Normálne som sa zľakla. On – vždy perfektný, sústredený a zažratý do práce si dnes plietol obdobia aj autorov. Dokonca povedal, že Baudelaire bol klasik! Konečne ma niečo prebralo z letargie. Mám ho napomenúť a vyslúžiť si trest, že som ho opravila, alebo ho nenapomenúť a vyslúžiť si trest, že nedávam pozor... Ťažká to voľba. No nakoniec som ho predsa len opravila. Nech vie, že nielen celé moje telo, ale aj moja myseľ sleduje každý jeho krok. Človek by čakal, že sa prihlásim pomaly a nenápadne, s prianím, nech si ma dlho nevšíma, nech vidí tú pokoru a obavu z toho, čo sa chystám urobiť, ale ja som bola taká vzrušená, že moja ruka vystrelila do hora ako raketa a pusa robila skôr ako mozog. Ledva ma stihol zaregistrovať a ja som už kričala: ,,Pán profesor, a nebol Baudelaire náhodou romantik?“ Vôbec som nebola drzá, to sa vám len zdá Musím mu ale uznať, že to zvládol celkom dobre. Odpovedal mi pokojným aj keď tichým hlasom, v ktorom som len ja dokázala rozoznať ten strašný podtón typu ,,Ty sa so mnou zahrávaš? Veď ešte za to zaplatíš, neboj...“ Povedal, že ak urobil túto strašnú chybu, tak sa nám všetkým ospravedlňuje a je rád, že som dávala pozor. No super, takže predsa len zliznem za tú aroganciu. Keby som to bola povedala aspoň so zaváhaním... Hold, zlo je už na svete...
Zvyšok hodiny spolužiaci upadali do apatie, ale ja som sa začala báť. Pán už pravdaže neurobil ani jednu chybu. Aj jeho môj výkrik do tmy prebral. A začal sa so mnou hrať. Prechádzal sa po triede svojou chôdzou dominanta, nenápadne si masíroval zápästia a hádzal po mne ľadové pohľady. Zo mňa sa opäť stala tá poslušná sučka, ktorá by sa najradšej schúlila k pánovým nohám.
Po hodine si ma zavolal a požiadal ma, aby som šla s ním do kabinetu. Chce mi dať ešte jednu knižku, ktorá by sa mi mohla zísť ku bakalárke. No jasné, to mu tak verím. Ale aj tak som šla. Po chodbe sme kráčali v tichosti. Skúsila som si vylepšiť situáciu aspoň tým, že som nešla vedľa neho, ale pár krokov za ním. Prišli sme pred jeho dvere. Skúsil, či je odomknuté, teda či je tam už kolega. Bolo zamknuté. Dokelu! Otvoril a nechal ma vstúpiť prvú. To, čo sa dialo potom bola jedna veľká šmuha. Vošiel hneď po mne a zatresol za sebou dvere. Schytil ma pravou rukou pod hrdlo a pritlačil chrbtom na dvere. Držal ma veľmi pevne a začal ma škrtiť tým, že ma dvíhal na špičky. Našťastie, nechal ma aspoň trochu dotýkať sa zeme. Nevládala som dýchať, ale, čo bolo fakt divné, nevadilo mi to. Práve naopak. Na sekundu ma napadla myšlienka, že budem neposlúchať častejšie, len aby sa ma takto dotýkal. Ten pocit bezmocnosti bol ešte silnejší ako keď som spútaná. A začala som si predstavovať, aké by to bolo byť na tom jeho škripci a byť škrtená jedným z obojkov. Videl, že mu nevenujem plnú pozornosť, že som sa zasnívala, alebo strácam vedomie (v mojom prípade sa jedno druhým nevyvracia), a tak mi druhou rukou vbehol pod podprsenku a silno mi skrútil bradavku. To, že by stisk na mojom hrdle povolil ho, samozrejme, nenapadlo  Hneď som sa vrátila do prítomnosti. Na sekundu som chcela vykríknuť, ale nešlo to. Vzduch mi došiel. Začala som sa naozaj dusiť. Až vtedy pán svoj stisk povolil. Aj keď zjavne neochotne a len trochu. Potom začal výklad: ,,Ako si sa to správala na mojej hodine. Nevieš, že pán má vždy pravdu? Ale najhorší bol ten tvoj tón! Takú drzú si ťa ani nepamätám. Asi som na teba príliš mäkký. Ale neboj sa, tým dňom je odteraz koniec!“ Nezmohla som sa na odpoveď. Vysvetľovanie by bolo zbytočné a ospravedlnenie asi tiež. Preto som mu len padla k nohám a čakala, čo som mnou bude.
Urobil niečo, čo som naozaj nečakala. Strčil mi pod nos krabicu s červenou stuhou navrchu. ,,Darček?“ spýtala som sa opatrne. ,,Ale to si nezaslúžim...“ Pán mi zdvihol bradu a ľadovo povedal: ,,Zas mi odporuješ?“ ,,Nie, pane, prepáčte“ To mu asi stačilo, lebo odo mňa odstúpil, prešiel k oknu, postavil sa mi chrbtom a rozkázal: ,,Keď prídem domov maj to na sebe a poslušne ma čakaj v tvojej izbe tak ako to mám rád. Teraz choď na ďalšiu hodinu, lebo prídeš neskoro!“ Viac sa na mňa nepozrel. Preto som vstala a odišla. To, že teraz budem po škole behať s veľkou krabicou mu asi nevadí.
Zvyšok hodín prešiel veľmi rýchlo. Tešila som sa na moment, keď prídem domov a otvorím si darček. Pravdaže, každý sa ma musel spýtať, čo tam mám. A ja som klamala a klamala. To by pána asi nepotešilo, ale to sa asi nedozvie. Teda dúfam 
Konečne prišiel ten moment. Sedela som na svojej posteli a s očakávaním som rozväzovala šnúrku. Vnútri bolo niečo červené. Konkrétne tam bol korzet, pančušky, krátka suknička a ... plášť s kapucou. K tomu bol ešte priložený lístok: ,,Nezabudni upiecť koláč a dať ho do košíka. Veď čo chceš zaniesť starej mame?“ Čumela som na to ako puk. To nemyslí vážne! A aká stará mama? Vtedy mi to doplo. Ten plášť... Veď on sa chce hrať! Dobre, mám asi hodinu času, kým príde. Bežala som do kuchyne, vybrala misku, hodila tam múku, mlieko, vajíčko, kypriaci prášok, maslo a všetko to poriadne zamiešala. Už len vykydnúť na plech a zapnúť trúbu. Hotovo! A bežala som do sprchy.
Keď som začula kľúče vo dverách, bola som už pekne oblečená. Ešte horúci koláč bol v košíku pri posteli a dovolila som si ho doplniť o fľašku šampanského. To v mojej špajzy nikdy nesmie chýbať! Ja som si kľakla na kolená chrbtom k dverám a ruky som si položila na posteľ. A čakala som. No pán nechodil. Naťahuje ma, ale to nevadí. Vtom som začula divné zvuky. Nejaké vrčanie. Potom beh a už som len cítila srsť na mojom chrbte a nejaké tlapy mi zovreli ruky. Hovorím tlapy, lebo ruky to určite neboli. A mali aj pazúry! Ako ma schytil, zaryl mi ich do rúk a ja som mala pocit, že skôr či neskôr mi nimi rozreže kožu. Tlačil sa na mňa celým telom. To bolo príjemne teplé, mäkké a chlpaté. Prišlo mi to ako veľký kontrast, ako spojenie niečoho nepríjemného a veľmi príjemného. V podstate ako všetky hrátky s pánom.
Potiahol ma za ruky, potlačil kolenom pod zadok a tým ma celú vytiahol na posteľ, tvárou dole. Stále som naňho nevidela. Vtom sa mi zahryzol do krku. A pekne celou silou. Mala som pocit, že ani tie zuby nie sú jeho, boli väčšie, dlhšie a aj trochu ostrejšie. Ale to sa mi možno len zdalo. Potom ma začal oblizovať. Vie, že to nemám rada. Ale čo iné si zaslúžim? Venoval sa pekne najprv jednému uchu, potom druhému, krku, ramenám...
Odtiahol sa odo mňa. A hneď na to mi zatlačil do stredu chrbta. Pochopila som to ako ,,ani sa nepohni!“. A priviazal mi všetky končatiny o posteľ. Tak to mal rád. Potom na mňa opäť skočil a ja som cítila, že srsť pokrýva celé jeho telo. Potom schytil plášť, ktorý som mala zaviazaný okolo krku a prehodil mi ho cez hlavu. Teraz som už naozaj nič nevidela. Zas ma oblizoval. Tento krát sa venoval chrbtu. Strčil jazyk do každej jednej medzery v korzete. Takto pokračoval až na zadoček a nevynechal ani análik. To mi už tak nevadilo a dovolila som si tiché zamravčanie. Chyba! Odpovedali mi naň jeho nové zuby, ktoré sa mi zacvakli do pravej polovičky zadočku. Zvrieskla som, tak sa zahryzli aj do ľavej. Potom mi rany vyoblizoval a jazykom vošiel aj do kundičky. Bolo to skvelé! Ale napriek tomu trochu divné, tú srsť mal asi aj na tvári!
Keď ma dooblizoval, vsunul jeden dráp pod stužku korzetu a potiahol. Musel ho (alebo asi aj všetky) mať naozaj ostrý, lebo mu stuha nekládla ani najmenší odpor. To ma vzrušilo asi najviac zo všetkého. Tá naozaj reálna možnosť nebezpečenstva. Tá hranica medzi hrou a realitou. Takto naložil aj s ostatnými stužkami, až mi ho úplne rozopol. Chudák korzet, a tak sa mi páčil! Ale možno ho nezničí celý, možno bude stačiť len vymeniť stuhy...
Keď sa už drápy nemohli venovať látke, ich pozornosť pritiahla moja koža. Prechádzali sa po nej hore-dole, do stredu, doľava, doprava... Ale dotýkali sa ma len jemnučko. Napriek tomu to bolo intenzívnejšie ako keby sa do mňa naplno zarývali. To ma ešte len čakalo...
No chrbátik mu nestačil, a tak sa presunul nižšie. A nižšie. Ani som sa nenazdala a už mi škrabkal kundičku. Stále bol opatrný, no to sa mu očividne zunovalo. Pre istotu sa vrátil na chrbát a zatlačil. Cítila som ako mi povolila koža. Rana pálila, štípala a pulzovala. To hádam nemyslí vážne! Veď máme dohodu! Žiadne trvalé rany! Chcela som mu niečo povedať, ale neodvážila som sa. Dnes som toho natárala už dosť.
Z myšlienok ma vytrhlo zavrčanie a ďalšie poškriabanie, ktoré bolo rýchlo nasledované asi piatimi (kto to má počítať...) škrabancami a musím sa priznať, že sa mi to začínalo páčiť. Tušila som, že rany nie sú ani hlboké, ani široké, že sa zahoja rýchlo a asi ani nekrvácajú. Že sú to len tenučké čiary, ako keby som sa pozerala papierom. Len som dúfala, že mu chrbát bude stačiť.
Stačil. Keď sa presunul ku kundičke, bol už zas jemný a nevrčal. Netlačil, len ma hladil. Chvíľku. Potom sa stiahol a rozviazal mi nohy. Nadvihol zadok a zatlačil pod kolenami, čiže som sa ocitla vo veľmi dobrej pozícii pre polohu ,,zozadu“. A vnikol do mňa, tvrdo a živočíšne. Hneď nasadil rýchly rytmus a prirážal ako o život. Popritom vrčal. Pravdaže, urobil sa rýchlo a vystriekal sa do mňa. Keď ho vybral, ani si ho neoklepal, len odišiel.
O pár minút sa vrátil. Rozviazal mi ruky a otočil ma. Už to bol opäť môj pán. A mal na sebe len rifle, žiadnu srsť. A dokončil rozprávku: ,,Keďže bola Červená čiapočka unesená vlkom, stará mama zostala o hlade a vlk vyjedol všetok košík. Takže kde je môj koláč?“
Komentáre- príspevky
Pridal/a hatchi dňa 14.12.2013.
0 Hlasov
Ja ďakujem Vám! Smile
hatchi
Pridal/a mabu dňa 11.12.2013.
0 Hlasov
Taká drzá červená čiapočka by mohla ja mňa čakať doma Smile

Pekné čítanie, díky
mabu
Pridal/a Q dňa 11.12.2013.
0 Hlasov
Úžasné...

Děkuju...
Q
Pridal/a AndyKurama dňa 10.12.2013.
0 Hlasov
veeeelmi pekne.. prekrasne sa mi tvoje poviedky citaju.. najma tato s poslednou vetou " takze kde je moj kolac" . vytvorilo mi to usmev .. dakujem Smile .. P.S. tesim sa na dalsiu Smile
AndyKurama