Lukačovičová si čítala spis a hovorila si, že takých už určite bolo veľa. Mladá vzorná študentka, ktorá stretla nejakého zlého chalana, a ten ju ukecal na útek. Teraz sú spolu niekde pri ceste a čakajú na stop. Ale keďže šéfovi na nej tak záleží, dá do toho všetko. Vyzerá to tak, že Hajtman jej veľmi nepomôže, pravdepodobne si myslí to isté, čo ona, a tak bude pátrať sama. Najprv pôjde za matkou.
Keď dospela k tomuto záveru, vzala si spis s adresou a kabelku, vyšla na parkovisko a naštartovala auto. ,,A je to tu,“ pomyslela si, ,, Prvý prípad.“ Zhlboka sa nadýchla a vyšla na cestu.
Došla až ku krásnemu domu so záhradou. Vyzeralo to na majetnú rodinu, a to ju len utvrdilo v prvej dedukcii. Napriek tomu podišla k dverám a zazvonila. Otvorila jej slúžka, ktorá ju zaviedla do salóna. Tam si išla oči vyplakať pani domu. Keď uvidela Lukačovičovú v uniforme, vrhla sa k nej a predviedla ukážkový hysterický záchvat. Lukačovičová sa ju snažila upokojiť, ale robila to len z povinnosti. K tej žene cítila odpor, ani sama nevedela prečo. Potom ju vzala za ruku a odviedla k sedačke, kde jej kládla klasické otázky o nezvestnej. Pani domu odpovedala nejasne, nepresne a roztržito, čo poukazovalo, že so svojou dcérou netrávi veľa času. A to bolo všetko, čo zistila. Na záver jej povedala, že robia všetko preto, aby našli jej dcéru a že ju budú o všetkom informovať. Lukačovičová bola veľmi rada, keď mohla opustiť tento dom.
Keď sa vrátila na policajnú stanicu, dal si ju zavolať šéf. Roztriasala sa a bradavky sa jej postavili. Vynadala si, že si nezobrala push-up podprsenku. Vyzerala by viac sexy a nebolo by na nej vidieť, že je vzrušená. No čo už, teraz s tým nič nespraví. Ale sľúbila si aspoň, že sa bude pozerať šéfovi do očí.
Toto odhodlanie ju opustilo hneď ako prekročila prah jeho kancelárie. Ten pohľad jednoducho nevydržala.
Na šéfove otázky odpovedala stručne a jasne. Hovorila len keď ju vyzval a snažila sa, aby sa jej netriasol hlas. Cítila zvláštnu zmes strachu a vzrušenia. Dokonca sa pristihla pri myšlienke, aká by bola rada, keby mu mohla ležať pri nohách. To však rýchlo zahnala.
***
Keď zasúval kolík druhýkrát, nevykríkla som, aj keď mi to nebolo zrovna príjemné. Zatínala som zuby, sťahovala brušné svaly, ale dávala som si pozor, aby som nestisla aj ritku. No čím dlhšie to robil, tým to bolo príjemnejšie. A keď ním bola moja prdelka poctená desiatykrát, chcela som, aby pokračoval. On však nepokračoval, naopak, nechal kolík zasunutý, vstal, niečo vzal a zapol. Vrčalo to. A to niečo mi priložil na klitoris. To som sa už neudržala a kričala som tak hlasno, ako mi len hlasivky dovoľovali. Vypol to a zas niečo hľadal. Postavil sa predo mňa a ukázal mi nejakú divne tvarovanú čiernu vec: ,,Čo sme si hovorili o kričaní? Keďže si neposlúchla, a môžem ti povedať, že doteraz ani jedna neposlúchla pri masážnej hlavici, zapchám ti ústa,“ oznámil mi, stisol mi nos a keď som otvorila ústa, strčil mi dnu to čierne niečo. Zaviazal mi to vzadu na hlave a začal pumpovať. Moje ústa boli plné na prasknutie. Bolelo to. Nedokázala som vydať ani hláska a aj dýchanie bolo obtiažne. Nakoniec mi ešte pripol niečo na bradavky a vrátil sa ku zadočku. Zatlačil na kolík a potom zas zapol masážnu hlavicu. Snažila som sa kričať, napínala som sa, mykala a trhala som povrazmi, všetko márne. Dosiahol, čo chcel. Orgazmus som zastaviť nedokázala, telo sa mi naplo a bolo to také intenzívne, ako nikdy. Po lícach mi stekali slzy, kundička aj zadoček kmitali ako o závod. Vypol hlavicu, vybral mi kolík a ukázal mi číslo dva.
Tento kolík bol rôzne tvarovaný. Mal veľa výstupkov a zúžených častí. Dokonca mi prišiel ešte menší ako ten pred tým, ale to bol len prvý dojem. Náustok mi nevytiahol a to bolo len dobre. Inak by som sa zas rozvrieskala.
***
Lukačovičová prišla k Hajtmanovi a chcela zistiť niečo o ich ďalšom postupe. Ten ju však odbil, že on je tu vyšetrovateľ, ona nie je nič, tak nech sa tak aj správa a policajnú prácu nechá na chlapovi. To ju však nezastavilo. Už sa videla, ako za ruku vedie Alexandru šéfovi do kancelárie, aký je na ňu hrdý a ako ju... Zahnala hriešne myšlienky a zapla počítač. Hľadala podobné prípady zmiznutia. V ich okrese však nič zaujímavé nenašla. Preto rozšírila hľadanie. V jednom susednom okrese pravidelne mizli ženy vo veku 20 – 30 rokov a do intervalu zapadali aj dvaja muži, obaja dvadsaťšesť ročný. Približne každý mesiac niekto zmizol, ale vždy sa vrátil domov sám. Dôvody boli väčšinou podobné, potrebovali pauzu, vypadnúť z mesta, zmeniť prostredie... Len jedna sa vrátila už po týždni. Posledná zmiznutá. Anna. Vyhľadala si jej adresu a vydala sa za ňou.
Lukačovičová zastavila pred krásnym domčekom. Bol obrastený brečtanom a mal veľkú záhradu plnú kvetov. Zazvonila. Otvorila jej žena, ktorá bola kedysi krásna, ale stalo sa jej niečo, čo jej narobilo vrásky, vo vlasoch šediny a nedôveru v očiach. Prestavila sa, ukázala odznak a Anna ju pozvala ďalej.
Zaviedla ju do obývačky a usadila na pohodlnú pohovku. Lukačovičová jej nedovolila márniť čas prázdnymi rečami, a tak hneď prešla k veci. Vysvetlila jej, prečo prišla, ukázal jej ostatné obete a snažila sa z nej dostať niečo o jej zmiznutí. Anna bola celý čas ticho. Nakoniec sa jej pozrela do očí a poprosila ju, aby opustila jej dom a nikdy sa nevracala. Lukačovičová sa ju snažila obmäkčiť, ale nepodarilo sa. Bola nútená vrátiť sa do auta. Tam si našla predposlednú obeť a rozhodla sa, že navštívi pokojne aj všetkých, len aby sa aspoň niečo dozvedela.
***
Dusila som sa. Slzy ma štípali. Mala som pocit, ako by mi niekto trhal zadok. Konečne bol dnu. Chcelo sa mi vracať. Nestihla som sa ani spamätať a už sa kolík zo mňa vysúval. A zas sa predieral späť. Keď ho do mňa pchal druhýkrát, točil ním, a tým to bolo intenzívnejšie. Stískala som zadok a keby som nemala zapchaté ústa vynadala by som mu do skurvysynov. Bolelo to ešte viac. Neklamal. To ma však nezastavilo.
Keď ho druhýkrát vytiahol, prestal. Presunul sa predo mňa a oznámil mi: ,,Keďže si porušila pravidlá, o ktorých som ťa informoval, použijem lubrukačný gél s chili. Hádam si to potom zapamätáš.“
Vydesil ma. A keď som počula vytláčanie gélu, začala som panikáriť. Srdce mi búšilo, dýchala som síce málo, lebo mi náustok nepovoľoval hlboký nádych, ale zato rýchlo. Hmlilo sa mi pred očami. Potom mi strčil prst do zadočku.
Bolo to, ako keby mi tam strčil rozžeravený kutáč. Omdlela som.
***
Predposledná obeť sa volala Anastázia. Jej dom bol tiež nádherný, dokonca mala na dvore bazén. Zazvonila. Otvorila jej mladá blondýna s vyformovanou postavou a veľkými prsiami. Mala oblečené len plavky a v ruke zvierala pohár s koktejlom. Zaviedla ju do záhrady, kde ju usadila do prúteného kresla pod slnečníkom. Lukačovičová jej vysvetlila, prečo k nej prišla a odpoveďou Anastázie bol hrdelný smiech: ,,Únos? Vy asi žartujete? Potrebovala som si oddýchnuť od každodenných starostí a odišla som k moru. Nechcela som, aby ma niekto otravoval, a preto som o tom niekomu nepovedala.“ A zas sa zasmiala. Lukačovičová sa jej ospravedlnila za vyrušenie a spýtala sa, či by mohla použiť toaletu.
,,Za dverami pôjdete doľava a toaletu nájdete na konci chodby. Z domu sa potom dostanete sama, že?“ a s týmito slovami skočila do bazéna.
Luakčovičová našla toaletu, použila ju a už chcela odísť, keď ju zaujali podchýlené dvere. Poobzerala sa okolo seba, či ju náhodou niekto nevidí a vstúpila. Miestnosť bola plná divného náradia, väčšinou z kože, boli tam putá, biče a dokonca gynekologické kreslo. Rýchlo odtiaľ odišla. V aute sa snažila upokojiť. Nie však preto, e by sa bola zľakla.
***
Prebrali ma facky. Stále som bola zviazaná v tej ponižujúcej pozícii. Keď videl, že som sa prebrala, povedal mi: ,,Sériu desiatich prienikov som dokončil aj bez tvojho vedomia. Ale vedz, že nabudúce ťa preberiem a až potom to dokončím. Teraz ťa rozviažem a ty sa môžeš ísť umyť. Potom pôjdeš pripraviť obed. A snaž sa! V chladničke nájdeš všetko potrebné. Ja teraz idem do práce. Máš teda čas do druhej.“
Naozaj ma rozviazal. Keď som sa pokúsila postaviť, nohy ma neudržali a spadla som... na ten rozboľavený zadok. Takúto bolesť som ešte nezažila. Bolo to ako keď som zjedla tú neskutočne štipľavú mexickú omáčku a tento zážitok by bol obohatený lekárskym vyšetrením trubicou v zadočku. Len tisíckrát intenzívnejšie. Nejako som sa pozviechala a dala som si asi polhodinovú sprchu, pričom značný čas som venovala svojmu pozadiu.
Po sprche som sa cítila lepšie a začala som skúmať svoje väzenie. Pri tom mi napadlo, že ako prvé som nešla hľadať telefón, či počítač, ale šla som rovno do sprchy. Keď tak nad tým rozmýšľam, je mi jasné, že nič také tu ani nenájdem. Hovoril, predsa, že tu už mal dvadsiatku žien. Takýto prešľap si u neho nedokážem predstaviť. Ale aj tak som sa nemienila tak ľahko vzdať. Preskúmala som každú miestnosť, každé okno, každé dvere. No nenašla som nič, čo by mi pomohlo. Žiaden telefón, či počítač, žiadne odomknuté okno bez mreží, žiadne odomknuté vonkajšie dvere. Na teraz som to nechala tak a vydala som sa do kuchyne.
Keď som vstúpila, zaškvŕkalo mi v žalúdku. Nezakázal mi vziať si niečo pod zub, keď tu nie je. Ale pre istotu si vezmem len niečo malé.
Otvorila som chladničku a našla som tam naklepané rezne v nejakej marináde. Takže už viem, čo bude na obed, ale na to mám ešte čas. Nakoniec som sa rozhodla pre jogurt. Chutil lahodne. Bol až taký dobrý, že som sa zasnila a nevšimla som si, ako mi ide spadnúť z lyžičky. Keď som si to uvedomila, bolo už neskoro. Kvap! Ale nezakydala som si oblečenie. Žiadne som totiž nemala. Behám po dome nahá!!! Vydesila som sa. To sa mi nikdy nestalo! A ešte bez toho, aby som si to uvedomila. Ale to bude v poriadku. Nové miesto, nové pravidlá.
Zlízala som si jogurt z bruška a opäť som jedla ako dáma. Po výdatných raňajkách som sa pustila do prípravy obeda. Išlo mi to jedna radosť.
Keď som začula štrnganie kľúčov, nakladala som už na taniere, a keď prišiel do kuchyne, sedela som za prestretým stolom. Bola som na seba hrdá. Dokonca som si pri varení ani nespomenula na zadoček. Všetko sa to však vrátilo, keď som ho uvidela. Dokonca ma aj začalo všetko páliť a štípať. Podišiel ku mne a povedal mi: ,,Pekne, kobylka, za odmenu sa so mnou môžeš najesť ako človek, pekne príborom. Ale nemysli si, že to tak bude každý deň.
Po obede mi kázal umyť riad a dal mi hodinu voľna na pretrávenie. Presne o 15:00 ho mám čakať vo svojej izbe, pekne prehnutá cez kozu.
Keď dospela k tomuto záveru, vzala si spis s adresou a kabelku, vyšla na parkovisko a naštartovala auto. ,,A je to tu,“ pomyslela si, ,, Prvý prípad.“ Zhlboka sa nadýchla a vyšla na cestu.
Došla až ku krásnemu domu so záhradou. Vyzeralo to na majetnú rodinu, a to ju len utvrdilo v prvej dedukcii. Napriek tomu podišla k dverám a zazvonila. Otvorila jej slúžka, ktorá ju zaviedla do salóna. Tam si išla oči vyplakať pani domu. Keď uvidela Lukačovičovú v uniforme, vrhla sa k nej a predviedla ukážkový hysterický záchvat. Lukačovičová sa ju snažila upokojiť, ale robila to len z povinnosti. K tej žene cítila odpor, ani sama nevedela prečo. Potom ju vzala za ruku a odviedla k sedačke, kde jej kládla klasické otázky o nezvestnej. Pani domu odpovedala nejasne, nepresne a roztržito, čo poukazovalo, že so svojou dcérou netrávi veľa času. A to bolo všetko, čo zistila. Na záver jej povedala, že robia všetko preto, aby našli jej dcéru a že ju budú o všetkom informovať. Lukačovičová bola veľmi rada, keď mohla opustiť tento dom.
Keď sa vrátila na policajnú stanicu, dal si ju zavolať šéf. Roztriasala sa a bradavky sa jej postavili. Vynadala si, že si nezobrala push-up podprsenku. Vyzerala by viac sexy a nebolo by na nej vidieť, že je vzrušená. No čo už, teraz s tým nič nespraví. Ale sľúbila si aspoň, že sa bude pozerať šéfovi do očí.
Toto odhodlanie ju opustilo hneď ako prekročila prah jeho kancelárie. Ten pohľad jednoducho nevydržala.
Na šéfove otázky odpovedala stručne a jasne. Hovorila len keď ju vyzval a snažila sa, aby sa jej netriasol hlas. Cítila zvláštnu zmes strachu a vzrušenia. Dokonca sa pristihla pri myšlienke, aká by bola rada, keby mu mohla ležať pri nohách. To však rýchlo zahnala.
***
Keď zasúval kolík druhýkrát, nevykríkla som, aj keď mi to nebolo zrovna príjemné. Zatínala som zuby, sťahovala brušné svaly, ale dávala som si pozor, aby som nestisla aj ritku. No čím dlhšie to robil, tým to bolo príjemnejšie. A keď ním bola moja prdelka poctená desiatykrát, chcela som, aby pokračoval. On však nepokračoval, naopak, nechal kolík zasunutý, vstal, niečo vzal a zapol. Vrčalo to. A to niečo mi priložil na klitoris. To som sa už neudržala a kričala som tak hlasno, ako mi len hlasivky dovoľovali. Vypol to a zas niečo hľadal. Postavil sa predo mňa a ukázal mi nejakú divne tvarovanú čiernu vec: ,,Čo sme si hovorili o kričaní? Keďže si neposlúchla, a môžem ti povedať, že doteraz ani jedna neposlúchla pri masážnej hlavici, zapchám ti ústa,“ oznámil mi, stisol mi nos a keď som otvorila ústa, strčil mi dnu to čierne niečo. Zaviazal mi to vzadu na hlave a začal pumpovať. Moje ústa boli plné na prasknutie. Bolelo to. Nedokázala som vydať ani hláska a aj dýchanie bolo obtiažne. Nakoniec mi ešte pripol niečo na bradavky a vrátil sa ku zadočku. Zatlačil na kolík a potom zas zapol masážnu hlavicu. Snažila som sa kričať, napínala som sa, mykala a trhala som povrazmi, všetko márne. Dosiahol, čo chcel. Orgazmus som zastaviť nedokázala, telo sa mi naplo a bolo to také intenzívne, ako nikdy. Po lícach mi stekali slzy, kundička aj zadoček kmitali ako o závod. Vypol hlavicu, vybral mi kolík a ukázal mi číslo dva.
Tento kolík bol rôzne tvarovaný. Mal veľa výstupkov a zúžených častí. Dokonca mi prišiel ešte menší ako ten pred tým, ale to bol len prvý dojem. Náustok mi nevytiahol a to bolo len dobre. Inak by som sa zas rozvrieskala.
***
Lukačovičová prišla k Hajtmanovi a chcela zistiť niečo o ich ďalšom postupe. Ten ju však odbil, že on je tu vyšetrovateľ, ona nie je nič, tak nech sa tak aj správa a policajnú prácu nechá na chlapovi. To ju však nezastavilo. Už sa videla, ako za ruku vedie Alexandru šéfovi do kancelárie, aký je na ňu hrdý a ako ju... Zahnala hriešne myšlienky a zapla počítač. Hľadala podobné prípady zmiznutia. V ich okrese však nič zaujímavé nenašla. Preto rozšírila hľadanie. V jednom susednom okrese pravidelne mizli ženy vo veku 20 – 30 rokov a do intervalu zapadali aj dvaja muži, obaja dvadsaťšesť ročný. Približne každý mesiac niekto zmizol, ale vždy sa vrátil domov sám. Dôvody boli väčšinou podobné, potrebovali pauzu, vypadnúť z mesta, zmeniť prostredie... Len jedna sa vrátila už po týždni. Posledná zmiznutá. Anna. Vyhľadala si jej adresu a vydala sa za ňou.
Lukačovičová zastavila pred krásnym domčekom. Bol obrastený brečtanom a mal veľkú záhradu plnú kvetov. Zazvonila. Otvorila jej žena, ktorá bola kedysi krásna, ale stalo sa jej niečo, čo jej narobilo vrásky, vo vlasoch šediny a nedôveru v očiach. Prestavila sa, ukázala odznak a Anna ju pozvala ďalej.
Zaviedla ju do obývačky a usadila na pohodlnú pohovku. Lukačovičová jej nedovolila márniť čas prázdnymi rečami, a tak hneď prešla k veci. Vysvetlila jej, prečo prišla, ukázal jej ostatné obete a snažila sa z nej dostať niečo o jej zmiznutí. Anna bola celý čas ticho. Nakoniec sa jej pozrela do očí a poprosila ju, aby opustila jej dom a nikdy sa nevracala. Lukačovičová sa ju snažila obmäkčiť, ale nepodarilo sa. Bola nútená vrátiť sa do auta. Tam si našla predposlednú obeť a rozhodla sa, že navštívi pokojne aj všetkých, len aby sa aspoň niečo dozvedela.
***
Dusila som sa. Slzy ma štípali. Mala som pocit, ako by mi niekto trhal zadok. Konečne bol dnu. Chcelo sa mi vracať. Nestihla som sa ani spamätať a už sa kolík zo mňa vysúval. A zas sa predieral späť. Keď ho do mňa pchal druhýkrát, točil ním, a tým to bolo intenzívnejšie. Stískala som zadok a keby som nemala zapchaté ústa vynadala by som mu do skurvysynov. Bolelo to ešte viac. Neklamal. To ma však nezastavilo.
Keď ho druhýkrát vytiahol, prestal. Presunul sa predo mňa a oznámil mi: ,,Keďže si porušila pravidlá, o ktorých som ťa informoval, použijem lubrukačný gél s chili. Hádam si to potom zapamätáš.“
Vydesil ma. A keď som počula vytláčanie gélu, začala som panikáriť. Srdce mi búšilo, dýchala som síce málo, lebo mi náustok nepovoľoval hlboký nádych, ale zato rýchlo. Hmlilo sa mi pred očami. Potom mi strčil prst do zadočku.
Bolo to, ako keby mi tam strčil rozžeravený kutáč. Omdlela som.
***
Predposledná obeť sa volala Anastázia. Jej dom bol tiež nádherný, dokonca mala na dvore bazén. Zazvonila. Otvorila jej mladá blondýna s vyformovanou postavou a veľkými prsiami. Mala oblečené len plavky a v ruke zvierala pohár s koktejlom. Zaviedla ju do záhrady, kde ju usadila do prúteného kresla pod slnečníkom. Lukačovičová jej vysvetlila, prečo k nej prišla a odpoveďou Anastázie bol hrdelný smiech: ,,Únos? Vy asi žartujete? Potrebovala som si oddýchnuť od každodenných starostí a odišla som k moru. Nechcela som, aby ma niekto otravoval, a preto som o tom niekomu nepovedala.“ A zas sa zasmiala. Lukačovičová sa jej ospravedlnila za vyrušenie a spýtala sa, či by mohla použiť toaletu.
,,Za dverami pôjdete doľava a toaletu nájdete na konci chodby. Z domu sa potom dostanete sama, že?“ a s týmito slovami skočila do bazéna.
Luakčovičová našla toaletu, použila ju a už chcela odísť, keď ju zaujali podchýlené dvere. Poobzerala sa okolo seba, či ju náhodou niekto nevidí a vstúpila. Miestnosť bola plná divného náradia, väčšinou z kože, boli tam putá, biče a dokonca gynekologické kreslo. Rýchlo odtiaľ odišla. V aute sa snažila upokojiť. Nie však preto, e by sa bola zľakla.
***
Prebrali ma facky. Stále som bola zviazaná v tej ponižujúcej pozícii. Keď videl, že som sa prebrala, povedal mi: ,,Sériu desiatich prienikov som dokončil aj bez tvojho vedomia. Ale vedz, že nabudúce ťa preberiem a až potom to dokončím. Teraz ťa rozviažem a ty sa môžeš ísť umyť. Potom pôjdeš pripraviť obed. A snaž sa! V chladničke nájdeš všetko potrebné. Ja teraz idem do práce. Máš teda čas do druhej.“
Naozaj ma rozviazal. Keď som sa pokúsila postaviť, nohy ma neudržali a spadla som... na ten rozboľavený zadok. Takúto bolesť som ešte nezažila. Bolo to ako keď som zjedla tú neskutočne štipľavú mexickú omáčku a tento zážitok by bol obohatený lekárskym vyšetrením trubicou v zadočku. Len tisíckrát intenzívnejšie. Nejako som sa pozviechala a dala som si asi polhodinovú sprchu, pričom značný čas som venovala svojmu pozadiu.
Po sprche som sa cítila lepšie a začala som skúmať svoje väzenie. Pri tom mi napadlo, že ako prvé som nešla hľadať telefón, či počítač, ale šla som rovno do sprchy. Keď tak nad tým rozmýšľam, je mi jasné, že nič také tu ani nenájdem. Hovoril, predsa, že tu už mal dvadsiatku žien. Takýto prešľap si u neho nedokážem predstaviť. Ale aj tak som sa nemienila tak ľahko vzdať. Preskúmala som každú miestnosť, každé okno, každé dvere. No nenašla som nič, čo by mi pomohlo. Žiaden telefón, či počítač, žiadne odomknuté okno bez mreží, žiadne odomknuté vonkajšie dvere. Na teraz som to nechala tak a vydala som sa do kuchyne.
Keď som vstúpila, zaškvŕkalo mi v žalúdku. Nezakázal mi vziať si niečo pod zub, keď tu nie je. Ale pre istotu si vezmem len niečo malé.
Otvorila som chladničku a našla som tam naklepané rezne v nejakej marináde. Takže už viem, čo bude na obed, ale na to mám ešte čas. Nakoniec som sa rozhodla pre jogurt. Chutil lahodne. Bol až taký dobrý, že som sa zasnila a nevšimla som si, ako mi ide spadnúť z lyžičky. Keď som si to uvedomila, bolo už neskoro. Kvap! Ale nezakydala som si oblečenie. Žiadne som totiž nemala. Behám po dome nahá!!! Vydesila som sa. To sa mi nikdy nestalo! A ešte bez toho, aby som si to uvedomila. Ale to bude v poriadku. Nové miesto, nové pravidlá.
Zlízala som si jogurt z bruška a opäť som jedla ako dáma. Po výdatných raňajkách som sa pustila do prípravy obeda. Išlo mi to jedna radosť.
Keď som začula štrnganie kľúčov, nakladala som už na taniere, a keď prišiel do kuchyne, sedela som za prestretým stolom. Bola som na seba hrdá. Dokonca som si pri varení ani nespomenula na zadoček. Všetko sa to však vrátilo, keď som ho uvidela. Dokonca ma aj začalo všetko páliť a štípať. Podišiel ku mne a povedal mi: ,,Pekne, kobylka, za odmenu sa so mnou môžeš najesť ako človek, pekne príborom. Ale nemysli si, že to tak bude každý deň.
Po obede mi kázal umyť riad a dal mi hodinu voľna na pretrávenie. Presne o 15:00 ho mám čakať vo svojej izbe, pekne prehnutá cez kozu.
