Prvé stretnutie s touto praktikou?

Môj prvý a zatiaľ jediný zážitok s touto praktikou som zažil keď som bol asi pred troma rokmi na „laparoskopickej“ operácií hernie (pruhu).
Po operácií som mal oslabenú brušnú dutinu všetky svaly boli mimo. Teda aj tie ktoré slúžia na to keď sa chce človek vymočiť. Ako všetci vieme človek musí po operácií do nasledujúceho dňa ležať a vôbec nevstávať. Po niekoľkých neúspešných pokusom vymočiť sa do tej „fľašky“ v ľahu prišiel na rad katéter. Bolo asi tak okolo 10 hodín večer, prišla sestrička, bola trošku viac pri tele mala na krátko ostrihané čierne vlasy a v ruke držala zabalenú súpravu. Zasvietila mi lampičku čo som mal nad hlavou, stiahla perinu poniže kolien, vytiahla tú nemocničnú košeľu nad pupok a začala rozbaľovať súpravu. Okolo penisu mi dala nejaký papierový obrúsok, a keď už bolo všetko nachystané, podotýkam že mi už riadne stál , začala pomaly zasúvať hadičku do močovej trubice. Zmocnil sa ma nepríjemný pocit ktorý silnel a prechádzal do bolesti. Penis mi automaticky zvedol a cítil som ako mi trubička vchádza do močového mechúra. Keď moč začal prúdiť von bol to neskutočný pocit úľavy . Sáčok bol čoskoro plný a sestrička pridala druhý. Zobrala papierový obrúsok zakryla ma a šla preč. Ráno mi to už vyťahoval chlap ale ta sestrička bola úžasná. 

Moja doktorka ma jedného nedávneho dňa poslala na vyšetrenie ku gastroenteorológovi, kde sa robia obávané "hadičky". Čakanie pred vyšetrením bolo nekonečné, navyše mi po dvoch hodinách sestrička povedala, že ja nepotrebujem vyšetriť žalúdok, ale len konečník. Na jednej strane ma to štvalo, pretože som bola objednaná na nesprávne vyšetrenie a zbytočne 2 hodiny tvrdla v čakárni. Na strane druhej sa mi uľavilo a čakanie sa stalo príjemnejším. Neustále som myslela na to, či náhodou nie je doktor sympatický muž..a ak hej, aké to asi bude počúvať jeho povel vyzliecť sa od pása dole a prehnúť sa pred ním s holím zadkom. Tá predstava ma začínala vzrušovať a neustále mi vykreslovala potmehúdsky úsmev na tvári.
Nakoniec som bola celá nedočkavá a na doktora som sa moc tešila. Ak by to bol obézny plešatý starec, na túto verziu som sa tiež svojim spôsobom vedela naladiť a bola som odhodlaná si to vychutnať ako nový zážitok.

Konečne som bola privolaná dnu. Sestričky som si vôbec nevšímala akoby tam ani neboli...doktor sedel vedľa za stolom a ťukal do počítača..nevidela som ho. Keď si doriešil svoje veci zavolal ma k nemu.
Moja malá túžba dňa sa naplnila. Pán doktor bol síce starší šedivý muž, ale bol štíhly, vyšportovaný, viditeľne udržiavaný a k tomu všetkému mal v tvári takú živú mladistvú iskričku...
Okamžite som sa naňho usmiala a milo odpovedala na otázky. Nevenoval mi žiadnu zvláštnu pozornosť.
Potom ma poslal k sestrám aby ma pripravili na vyšetrenie. Tie mi dali pokyn sa vyzliecť a ukázali mi ako sa mám na stole dať na štyri a vytrčiť zadoček dohora.
Sestričky sa so mnou bavili ako keby som vystrašené dieťa a prežívam niečo traumatizujúce. Ani len netušili, akú mám chuť sa smiať a zadočkom vlniť vo vzduchu keď prichádzal doktor.
Bol taktiež ku mne veľmi "šetrný". Vzal do rúk nejakú kovovú rúrku a v rukavičkách sa ma začal dotýkať aby lepšie videl moju dierku. Chcel ju zasunúť, no zastavil sa a ubezpečil, či ju sestrička opatrila lubrikantom. Tá prikývla, takže mi začal studenú mazlavú rúrku zasúvať do análiku, pričom ma upozorňoval, že to môže byť nepríjemné a že sa mám snažiť uvolniť.
Určite moc dobre cítil aká som uvolnená a ako nič vo mne nekladie odpor...

Nedokážem podať dôkaz, ale môj šiesty zmysel mi vravel, že on cíti moje vzrušenie a dobre chápe, ako sa veci majú.
Na nešťastie to trvalo len chvíľku..doktor sa zase stratil za stenou a ťukal do kláves. Obliekla som sa a prišla za ním.
Veľmi sa snažil zakrývať úsmev ..ale nešlo mu to..uškŕňal sa a ja taktiež.
Vravel že to nie je nič vážne a že ani nebolo treba k nemu chodiť..vlastne mi k tomu nemal čo dodať. Nechcelo sa mi odísť..kládla som mu otázky a vysvetľovala, prečo som mala obavy a šla radšej k doktorke. Veď komu inému problémy na takých intímnych miestach ukazovať.
Mala som hroznú chuť predhodiť mu nejakú štiplavú poznámku...ale sestričky chodili okolo a vedela som, že aj keby chcel..k ničomu dôjsť nemôže.
Pekne som sa naposledy usmiala, pozdravila a odišla preč.
Odvtedy mám častú túžbu zažiť niečo podobné znova...nie len hru s pomôckami, ale reálne vzrušenie priamo v ordinácii behom ordinačných hodín, neplánovane.
Je to pre mňa krásna spomienka na clinik ..zatiaľ jediná, určite však nie posledná.