Nemôžem ťa nikdy stretnúť!

Znova mu napísala – hoci si už tisíckrát povedala, žeby to nemala robiť. Stačilo, aby prešlo pár dní, týždňov, či mesiacov a bola tam, kde nechcela byť... alebo chcela? Neznášala ho za to, aký mal na ňu vplyv. A to sa 6 rokov nevideli. Lenže existujú ľudia, ktorí už nikdy neopustia vašu myseľ a pritom by už dávno mali byť preč. Mala po ňom ostať iba spomienka, len malá spomienka, ktorá sa ľahko vyparí ako ranná hmla. Niežeby nemala svoj život pod kontrolou; bola naozaj šťastná, aj bez neho, ale ako to chodí – vo chvíli frustrácie ho potrebovala. A rozhodne nie preto, aby zažehnal rozmarnú sexuálnu nespokojnosť.

A tak čakala v napätí, čo sa stane. Aký sled udalostí spustí nebezpečná správa posmelená nezničiteľnou túžbou. Vyzvala ho k stretnutiu. Stálo v nej: „O 19:30 na vrchole Mariánskej hory.“

Za krátko prišla odpoveď. Vždy mal tendenciu odpovedať, čo najskôr ako to bolo možné. Skôr ako správu prečítala, jej žalúdok spravil niekoľko kotrmelcov. Cítila ako sa jej chvejú ruky od napätia. Odpovedal stručne: „Prídem.“
Bolo to spečatené. Už nemohla zmazať správu, nemohla cúvnuť a nemohla si dovoliť neprísť – to bolo proti jej zásadám.

Desať minút pred pol ôsmou zaparkovala na zasneženej ploche parkoviska Mariánskej hory. Sedela v prekúrenom aute a sledovala, ako ťažké vločky dopadajú na predné sklo. Nohy jej drancovali od napätia ako rozvibrovaná struna od gitary. Musela si zapáliť. Vystúpila z auta, dívajúc sa do čierno-čiernej tmy; a z času na čas potiahla z cigarety. Vyfúkla obláčik dymu, ktorý sa pod jemným šelestením vetra rozplynul.

Zrazu sa z tmy ako prízrak vynorila postava v dlhom kabáte. Ako sa k nej blížila, nadobudla okamžité presvedčenie, že je to on – musel to byť on – ten nezameniteľný sebaistý spôsob chôdze. Odrazu sa prestala chvieť od strachu a nervozity. Fakt, že prišiel, ju zalial nevysvetliteľným pocitom bezpečia a jej srdce bilo pokojným tempom.
„Ty si prišiel pešo?“
„To je prvá otázka, ktorú mi položíš po šiestich rokoch? Poď ku mne,“ usmial sa a zľahka ju objal. Potom od nej na krok odstúpil a bleskovo si ju premeral. „Teda dievča, vyzeráš úžasne. Tok času ti prospieva.“
„To bude tým, že je všade šero.“
„Našťastie, že je! Nemôžem sa na teba dívať v plnej kráse.“
„Prečo nie?“
„Pretože... pretože by som mohol prísť o svoje sebaovládanie.“
„Prestaň s tým. Vôbec by som tu nemala byť, nemali sme sa nikdy stretnúť!“ zamračila sa, vyfúkla posledný oblak dymu a odhodila ohorok do snehu.
„Zdvihni ten ohorok! Stále máš tento odporný zlozvyk?!“
Strhla sa a ihneď sa jej vynorila spomienka ako to neznášal.
„Prepáč,“ rýchlo si čupla do snehu a hľadala ohorok akoby to bol stratený diamantový prsteň. „Mám ho. Tu je!“ ukázala mu ho s previnilým pohľadom malého dieťaťa. Potom otvorila dvere od auta a starostlivo ho vložila do papierovej vreckovky. „Začína mi byť zima, sadneme si do auta?“ navrhla mu v rozpakoch.
Neodpovedal a s akousi samozrejmosťou zaujal miesto spolujazdca. Keď si sadla do auta k nemu, zavrela dvere a zapla kúrenie.
„Stále neznášaš zimu?“ opýtal sa, snažiac zabudnúť na prehrešok s cigaretou.
„Áno,“ odpovedala nevýrazným hlasom.
„Povedz mi, prečo sme tu?“ opýtal sa, dívajúc oceľovým pohľadom, ktorý ju začal paralyzovať. Pomädlila si okraj kabáta akoby nevedela, čo povedať. Zhlboka sa nadýchla. Už sa zdalo, že vyriekne odpoveď, ale nedokázala to. Potrebovala ešte jeden nádych:
„Ja neviem, nemali by sme tu byť – ani ty, ani ja. Prečo si vôbec prišiel?“
„Lebo som chcel.“
„Aj ja som chcela.“
„Potom je všetko v poriadku – sme tu, lebo sme obaja chceli.“
„Lenže... ty si deštruktívny a dobre to vieš?“
„Deštruktívny?“
„Áno, už len tým, že ťa vidím. Už len tým, že som sa odhodlala k stretnutiu; narúšaš mi môj vnútorný pokoj, moju usporiadanosť.“
„Skutočne? Veď nie som súčasťou tvojho života.“
„Nie, ani nesmieš byť!“
„Veď som nič neurobil, už dávno som tvoj život opustil. Zavolala si ma sem, aby si mi povedala, že nemôžem byť súčasťou tvojho života?“
Chvíľu mlčala, zapla v aute svetlo a vytočila sa k nemu. Keď videla ako lom svetla prechádza po jeho hladkej tvári, zabudla na všetko, čo chcela povedať.
„Do riti! Veď ty si vôbec nezostarol. Akoto, že nemáš ani jedinú vrásku?“
„Lichotíš mi! Som citlivý na lichotenie,“ uspokojivo sa usmial, „zdravo jem, som v pohybe a dobre spím,“ doložil mechanicky akoby tú odpoveď opakoval každému. „Ale vráťme sa k jadru vecí, jasné? Takže, narúšam tvoj pokoj?“
„Ja neviem ako to robíš...“ chvíľu mlčala, ale nechal ju na pokoji. Vedel, že bude v rozprávaní pokračovať. „Vieš, odkedy už nie si, mala som viacero mužov. Hľadala som tie naše chcené pocity. Skúšala som šialené praktiky, o ktorých ti radšej nebudem ani hovoriť. A predsa...žiaden z nich ma nedostal. Narážala som hlavne na chlapov, ktorí sa na niečo hrali. Hra, všade samá hra. Každý sa na niečo hrá: "Ja budem tvoj Pán a ty moja suka!" Povedz mi, prečo to tak je?“
„Neviem, muži ma nikdy nezaujímali,“ dvihol plecom a sledoval ako sa tápe v zúfalstve.
„Myslela som, že ma to prejde. Zmazala som si tvoje číslo, odstránila zo sociálnych sietí. Myslela som si, že na teba prestanem myslieť, že jednoducho zmizneš a ja si budem žiť v nevedomosti a v pokoji. Ale vôbec mi to nejde. Vždy nakoniec nejaká myšlienka skončí pri tebe. A vieš, čo je najhoršie? Že najradšej šukám s totálnou zmyslovou depriváciu. Keď mám na hlave kuklu, či zviazané oči– predstavujem si, že si na druhej strane. A potom... že ma vedieš, že ma vnímaš, že ma počúvaš, že som chcená a uctievaná.“
„Znova mi lichotíš. Si zlá.“
„Och, tak veľmi ťa za to neznášam – prečo si mi dal okúsiť všetky tie pocity?“
„Ty to ľutuješ? Nie si snáď šťastná?“ naslúchal jej so záhadným úsmevom na perách.
„A ty si? Aj napriek tomu, že sa všetko skončilo a osud nám neprial?“
„Samozrejme.“
„Ako to?“
„Pretože môžem povedať, že som to zažil. Konkrétne – zažil som najsilnejší pocit z absolútneho odovzdania. Kto môže povedať, že to zažil? Chápeš? Nikto mi to nevezme, aj napriek konečnému výsledku.“
„A ty ma ako vidíš po všetkých tých rokoch?“ opýtala sa s napätím. Veľmi sa bála jeho odpovede.
„Vieš, pravá podstata človeka sa nemení. Kedysi si ma pripravila o rozum. A som si istý, žeby si to dokázala znova. A ešte jedna vec sa nemení – tvoja vôňa. Je ostrá a sladká. Presne takú mám rád.“
„Och, prestaň zasa! To nechcem, nechcem ťa pripraviť o rozum.“
„Sedím tu s tebou v aute, dívam sa na teba ako horíš túžbou. Už ma o rozum pripravuješ.“
„Vieš, čo je najhoršie?“
„Nie, čo...?“
„Že obaja chceme všetko.“
„Ale všetko mať nemôžeme...“
„V tom prípade...“ prižmúrila oči a hlas sa jej silno zachvel, „chcem aspoň kúsok, prosím.“

V okamihu ako to dopovedala, jeho živé oči potemneli. Zdvihol jej bradu a zadíval sa jej do tmavých očí. Hľadal v nich smaragdový odtieň, ktorý sa ukázal len za silného svetla. Lenže skôr ako si ich detailne stihol prezrieť, zavrela sa do seba a začala upadať do absolútnej straty kontroly nad vlastným telom. Bruškami prstov prešiel po útlom krku, ktorý mu vošiel do celej ruky. Keď ho uchopil, uvedomil si, žeby ju pokojne mohol zaškrtiť jednou rukou. Náhle otvoril dvere od auta.
„Poďme von! Rýchlo! Rýchlo!“
Chvíľu trvalo, kým sa prebrala z dávneho dotyku. Všetko z minulosti sa jej vrátilo. Zmeravela, ale vedela, že uposlúchne a splní akúkoľvek požiadavku. Chytil ju za ruku a ťahal do útrob bukového lesa Mariánskej hory. Bežal rýchlo, poháňaný akousi mániou, nezastaviteľne rozrážal pred sebou hlboký sneh, až zastavil pri úzkom kmeni. Oprel ju o kmeň stromu a rozopol jej kabát.
„Daj si ruky za chrbát,“ zašeptal jej tlmene do ucha, rozopínajúc si opasok, ktorým jej naslepo okamžite stiahol ruky. Nemusel jej ich ani zviazať – držala by ich tam sama z vlastnej vôle akoby boli prikované. Zviazaná o strom vnímala jeho hlasný prehĺbený dych. Vôbec ju neprekvapila jeho rýchla improvizácia. Z ničoho vedel urobiť hotové umelecké dielo.
„Chcem ťa! Chcem ťa celú,“ vyriekol zamatovým hlasom, pričom sa mu v očiach zrkadlili najtajnejšie túžby a predstavy.
„Už nemám na výber, som tvoja – vždy som bola,“ zašepkala uhýbajúc očami.
V tom ju razantne uchopil za krk. Tvár mu zastrela živočíšna divokosť bez akejkoľvek známky ovládania. Milovala to, keď takto besnel od vytrženia po nej. Odhrnul jej kabát a rukou vletel pod sukňu, kde nahmatal okraj pančúch. Stiahol jej ich spolu s nohavičkami až po členky. Potom jej kopol do členkov, aby doširoka roztiahla nohy. Priblížil sa k jej perám, ktoré voňali za rozkvitnutými malinami. Dusil ju, ešte chvíľu a keď sa jej rozochveli stehná, uvoľnil zovretie. Zhlboka sa nadýchla a keď otvorila oči lapajúc po dychu, vášnivo so všetkými citmi, ktoré k nej stále prechovával, venoval jej úprimný bozk.
„Áno, máš pravdu. Už nemáš na výber. Si moja... A ja som tvoj,“ vyslovil citlivo a rukou jej zahrabol do čierneho vodopádu vlasov. „A teraz..., teraz chcem počuť ako kričíš, ako prežívaš všetku slasť.“ Prešiel jej rukou pod šaty, aby nahmatal prsia, ktoré sa o dosť zväčšili. Skutočne jej tok času prospieval. Zrazu si uvedomil, že je oveľa viac ženská ako dievčenská. Prechádzal rukou po tele, ktoré bičoval mráz, sledujúc každý jej nádych. Vnímal ju celou svojou senzitivitou a chcel jej dopriať všetku slasť sveta. Aspoň na ten okamih, ktorý bol iba ich.
Prestala cítiť zimu a nepríjemný vietor. Napumpovaný adrenalín prúdil tepnami v maximálnych hodnotách. Konečne dostala svoju dávku po toľkých abstinenčných epizódach. A keď sa jej dotkol, presne tam kde chcela – zastonala. Iba jeho dotyk mal silu vyvolať okamžitú explóziu. Líca jej zaliali červené rumence siahajúce až po bradu. Bola tak vlhká, že jej tenký lesklý pramienok stiekol po stehne. Zamračila sa, hýbala bokmi v spolupráci s prstami jeho ruky. Stačilo len, aby ich tam nehybne držal. V bruchu jej narastala horúčava, dýchala prudko a krátko. Bola tak blízko, že cítila ako jej od napätia stvrdli obe stehná, ktorými sa šíril vzruch cez celé brucho, až do špičiek bradaviek. Krútila bokmi, krčila telom, škrípala zubami, hrýzla si do pier, ale nedalo sa byť celkom ticho. Z hrdla sa jej vydral hlboký ston, ktorý sa šíril medzi stromami chladného lesa. Tak veľmi si ju užíval – ten obraz oddanosti.
Vo chvíli, keď jej zatlačil prsty hlboko dovnútra, okamžite dosiahla kritický bod. Stačilo už urobiť iba niekoľko prírazov. Presne v tej istej chvíli ju pridusil natoľko, až sa jej zahmlilo pred očami. Spolu s bičovaním mrazu a stratou vedomia, dosiahla vrchol sprevádzaný samovoľnými sťahmi svalstva na celom tele. Keď povolil a prestal, spustila sa so zviazanými rukami popri kmeni stromu ako nehybná bábika rovno do snehu. Potom otvorila oči.
„Ďakujem, že si prišiel,“ vyslovila mrákotne trasúc sa od orgazmu a zimy. Rozviazal jej ruky, vytiahol pančuchy s nohavičkami a vzal ju na ruky. Celou cestou naspať do auta ju niesol v rukách. Keď ju usadil na sedadlo, zapol naplno kúrenie a uložil si ju na stehná. V tichosti vnímal jej prítomnosť, hladiac jej vlasy. Zaspala mu na nohách.

Keď sa pomaly prebúdzala s brniacim pocitom medzi stehnami, ostala vyľakaná a zarazená. Zavalil ju pocit obrovského strachu. Avšak vôbec nevedela, či sa bojí toho, že tam už nie je alebo toho, žeby tam ešte stále mohol byť. Keď sa usadila a otvorila oči, zistila že sa vôbec nenachádza na kopci Mariánskej hory. Ležala celý čas vo svojej posteli, prebudená silou jeho pôsobenia. Bol v nej stále prítomný, ešte aj počas spánku – ten vykrádač snov...