Je studený deň. Vonku je taká zima, že ani psa by som nevyhodila von. PÍP PÍP. SMS od Pána "ÚLOHA NA DNES:ODFOTÍŠ SA NAHORE BEZ V AUTE". Ako prvé premýšľam ako to mám splniť. Veď každý má možnosť má vidieť. Pán vie, že nie som exhibicionista. Čo mám robiť?
Ráno som to nestihla, veď ráno na ulici ani ducha nie je nie to ešte človeka.
Išla som do práce a premýšľala som nad úlohou celý deň.
Po návrate domov, počkám si až začnú svietiť lampy, veď to ma tak vidno ani nebude. Oblečiem si kabát, tričko a ide sa ... Mám pocit akoby všetci ľudia vedeli čo mám zalubom. Premeriavajú si ma. Je ich tu kopec... Došlaka, Pán presne vedel čo robí. Hanbím sa. No napriek tomu odkladám kabát. Sadám na sedadlo šoféra. Dávam dolu tričko bradavky mám v pozore. Pripínam si na nich štipce, snáď sa mu to bude páčiť... Cítim ich. Bradavky sa začínajú ozývať.
Minútku, dve premýšľam že sa urobím... Mám veľmi silné nutkanie. Ľudia si ma nevšímajú, tomu sa hovorí šťastie. No nesmiem sa urobiť, nemám povolené. Dnes mi ostávajú len predstavy. Som nahá hore.
Zacítim jeho pohľad. Pekne sa na mňa díva. Z druhej strany si ma premeriava. Celá červená sklopím zrak, nech si myslí, že ho nevidím. V hlave mi ide myšlienka : POKIAĽ TY NEVIDÍŠ NEVIDÍ ŤA NIKTO.... Stále cítim ten pohľad, roztápam sa pod ním. Pozriem jeho smerom. Už tam nie je. Bola to len predstava.
Strhne má otvorenie dverí zrazu mi je taká zima že už nevnímam ani tvrdé boľavé bradavky. Otvorí dvere vytasí svoj meč a ja automaticky otváram ústa. Dáva dolu štipce "To som ti nekázal". Nedokážem odpovedať s plnými ústami. Dáva mi dolu štipce, neviem či je horšia zima alebo tá bolesť, alebo vedomie hanby že ma môže hocikto vidieť. Už si zvykám. Najprv ho zľahka ochutnávam potom rýchlejšie a rýchlejšie... "Žiadne ruky ..." Už mi nevadí, že sa dívajú... Teraz cítim potrebu urobiť radosť.
Ďakujem za dar ...
OTOČÍ SA A ODÍDE....
Ráno som to nestihla, veď ráno na ulici ani ducha nie je nie to ešte človeka.
Išla som do práce a premýšľala som nad úlohou celý deň.
Po návrate domov, počkám si až začnú svietiť lampy, veď to ma tak vidno ani nebude. Oblečiem si kabát, tričko a ide sa ... Mám pocit akoby všetci ľudia vedeli čo mám zalubom. Premeriavajú si ma. Je ich tu kopec... Došlaka, Pán presne vedel čo robí. Hanbím sa. No napriek tomu odkladám kabát. Sadám na sedadlo šoféra. Dávam dolu tričko bradavky mám v pozore. Pripínam si na nich štipce, snáď sa mu to bude páčiť... Cítim ich. Bradavky sa začínajú ozývať.
Minútku, dve premýšľam že sa urobím... Mám veľmi silné nutkanie. Ľudia si ma nevšímajú, tomu sa hovorí šťastie. No nesmiem sa urobiť, nemám povolené. Dnes mi ostávajú len predstavy. Som nahá hore.
Zacítim jeho pohľad. Pekne sa na mňa díva. Z druhej strany si ma premeriava. Celá červená sklopím zrak, nech si myslí, že ho nevidím. V hlave mi ide myšlienka : POKIAĽ TY NEVIDÍŠ NEVIDÍ ŤA NIKTO.... Stále cítim ten pohľad, roztápam sa pod ním. Pozriem jeho smerom. Už tam nie je. Bola to len predstava.
Strhne má otvorenie dverí zrazu mi je taká zima že už nevnímam ani tvrdé boľavé bradavky. Otvorí dvere vytasí svoj meč a ja automaticky otváram ústa. Dáva dolu štipce "To som ti nekázal". Nedokážem odpovedať s plnými ústami. Dáva mi dolu štipce, neviem či je horšia zima alebo tá bolesť, alebo vedomie hanby že ma môže hocikto vidieť. Už si zvykám. Najprv ho zľahka ochutnávam potom rýchlejšie a rýchlejšie... "Žiadne ruky ..." Už mi nevadí, že sa dívajú... Teraz cítim potrebu urobiť radosť.
Ďakujem za dar ...
OTOČÍ SA A ODÍDE....
Teším sa na ďalšiu časť. 
