“Ale iste. Počula si dnes čo robia králi z východu ženám? A to nevieš všetko. Počula si o Cárovi Ivanovi?”
“Cár Ivan? Nie, nikdy som o ňom nepočula.”
“Mal prezývku grozny. Ivan Grozny.”
“Stačilo mi čo som videla dnes. Tá žena s mliekom za nič nemohla.”
“Myslím, že u Štefana Bočkaja jej bude lepšie,” konštatoval.
“Aj mňa tak predáte?”
“Premýšľal som nad tým.” Zdvihla pohľad od misky s jedlom.
“Čo vlastne odo mňa chcete? Prečo ma tu držíte? Prečo nemôžem ísť domov?”
“Môžeš ísť domov. Nedržím ťa.”
“Prečo mám potom ruky od pút?“
“Stráže! “ zakričal a Jasna spozornela. Dnu vošiel vojak, iný ako predtým.
“Ak táto žena bude chcieť opustiť hrad, osobne ju vyvediete za hradby,” rozkázal mu bez toho, aby na neho pozrel.
“Vykonám” odpovedal muž, otočil sa na päte a odišiel
“Si voľná. Môžeš ísť.”
Chcela odísť okamžite, ale vonku bola noc a cez noc sa ženám neodporúčalo chodiť von bez doprovodu muža. Často skončili znásilnené, ale to nebolo nič neobvyklé. Horšie bolo, že sa im neskôr rodili nechcené deti. Našťastie mala po menzese a tak jej tento problém pár dní nehrozil, ale aj tak..
“Ráno pôjdem,” prehovorila rozhodnutá a on neodporoval, nepresviedčal ju.
O chvíľu slúžky priniesli v lavóroch teplú vodu. Tá studená tu tiekla v kohútikoch, ktoré stačilo len otočiť. Keď musíte ťahať vodu zo studne, aby ste ju mali a tu ju máte na počkanie, je to ako zázrak. Umyla si tvár, ruky a keď si mala umyť rozkrok len si nadvihla sukňu. Nevedela či sa pozerá. Nevedela či nebude chcieť aby sa vyzliekla. Vlastne to vedela. Vedela, že skončí nahá v jeho posteli.
Stal si vedľa nej aby sa umyl, kým sa ona utierala. Pripadalo jej to také neuveriteľné. Kráľ stojí vedľa nej polonahý a vyzerá ako niekto od vedľa, ako obyčajný muž, ktorého sa môže dotknúť, ktorý má vôňu človeka.
“Čo je?” Spýtal sa, keď si všimol ako často na neho pozerá.
“Ja len…” nedopovedala, lebo dopovedať nechcela.
“Čo len?“ nedal jej pokoj.
“Vyzeráte tak normálne..”
“Ako niekto kto neunáša ženy?” podpichol ju.
“Áno.”
“Tak sa vyzleč. Ukážem ti ako mám rád ženy.”
Tak predsa ju chce. Predsa skončí ako prespanka. Kráľova prespanka.
“Chceš to rozkazom?” Posúril ju keď videl, že váhala. Pretiahla si cez hlavu nočnú košeľu a ostala nahá. Chytil ju za boky a otočil si ju k svetlu. Prešiel jej po krížoch a po bedrách. Chytal ju za stehná, lýtka, za zadok. Zdvihol jej paže, aby videl ako sa jej prsia zdvihli.
“Ešte stále sa hanbíš len trochu?“ Neodpovedala. Nevedela odkiaľ vie, že sa hanbí, keď zas len hľadela uprene pred seba.
“Máš naozaj dosť modrín,” konštatoval a z nízkej skrinky vybral akúsi masť. Otvoril ju a izbou sa začal šíriť ťažký dráždivý zápach.
“Čo to je?” bola zvedavá.
“Skorocel, mäta a masť z jazveca. Smrdí, ale pomôže.”
Natrel jej škrabance na lýtkach a stehnách, a žltnúce modriny na chrbáte.
“Máš ich tu požehnane.”
“To všetko kvôli tomu lovu.” Nechcela mu povedať priamo - to všetko kvôli Vám. Znovu si ju otočil, preskúmal jej bruško, ramená, kľúčne kosti a krk.
“Aj chodidlá ma bolia,” ozvala sa, keď chcel zatvoriť nádobu s masťou.
“Dobre. Ľahni si na posteľ.”
Položila sa na veľkú posteľ. Vedela čo bude nasledovať. Proste bude ležať a držať, ale vzápätí jej naznačil, že chce aby si ľahla do svojej postele. Zdvihla nohy a na chodidlá jej natrel hrubú vrstvu masti.
“Máš v nich niekoľko triesok. Bude ti ich treba vybrať. Ráno sa na to pozrie slúžka. Teraz je málo svetla. Môžeš sa obliecť,” povedal keď odložil masť a sfúkol sviečky. Jeho periny zašušťali keď si ľahol.
Jasne sa nechcelo spať, mala v sebe stále obraz ženy, ktorá je obklopená mužmi a musela im dať mlieko z pŕs. Spomenula si aj na to, čo jej povedala pani z Čachtíc a ticho prehovorila do tmy.
“Veľmi Vás žiadam pán kráľ, nepredávajte ma Báthori.”
“Aký som ja kráľ. Som gróf.”
“Pre ľudí z dedín, budete vždy len kráľ.”
“Nechcel som ťa predať naozaj.”
Jasná sa upokojila, ale aj tak nezaspala. Nechápala prečo ju nechal loviť a prečo musela byť v putách. A na čo je to celé dobré, keď teraz aj tak nie je v jeho posteli.
“Prečo nespíš?” spýtal sa potichu do noci.
“Ako viete že nespím?”
“Podľa toho ako dýchaš.”
“Nedá sa mi.”
“O čom premýšľaš?”
“Veď viete.”
“Odkiaľ mám vedieť čo sa ti preháňa hlavou?
“Neviem prečo som to celé zažila.”
“Predsa lebo som chcel.”
“A prečo potom nie som ako ďalšie prespanky o ktorých ste vraveli? “ spýtala sa priamo, a zahanbila sa, lebo nebola zvyknutá na tak osobné otázky, ale po tme sa také otázky akoby ľahšie dávajú. A potom aj tak zajtra odíde a bude po všetkom.
“Ako vieš, že skončili v mojej posteli? Možno som sa s nimi hral, tak ako s tebou a potom im dal slobodu. Napokon aj ty si si ju vybrala…”
Obaja stíchli. Dlho bolo ticho.
“Nechcel som, aby ťa tak doriadili. Živá máš väčšiu cenu,” prerušil tmu.
Ešte dlho premýšľala nad tým, kam by tento príbeh viedol keby ostala, ale zaspala s myšlienkou ráno odísť.
“Cár Ivan? Nie, nikdy som o ňom nepočula.”
“Mal prezývku grozny. Ivan Grozny.”
“Stačilo mi čo som videla dnes. Tá žena s mliekom za nič nemohla.”
“Myslím, že u Štefana Bočkaja jej bude lepšie,” konštatoval.
“Aj mňa tak predáte?”
“Premýšľal som nad tým.” Zdvihla pohľad od misky s jedlom.
“Čo vlastne odo mňa chcete? Prečo ma tu držíte? Prečo nemôžem ísť domov?”
“Môžeš ísť domov. Nedržím ťa.”
“Prečo mám potom ruky od pút?“
“Stráže! “ zakričal a Jasna spozornela. Dnu vošiel vojak, iný ako predtým.
“Ak táto žena bude chcieť opustiť hrad, osobne ju vyvediete za hradby,” rozkázal mu bez toho, aby na neho pozrel.
“Vykonám” odpovedal muž, otočil sa na päte a odišiel
“Si voľná. Môžeš ísť.”
Chcela odísť okamžite, ale vonku bola noc a cez noc sa ženám neodporúčalo chodiť von bez doprovodu muža. Často skončili znásilnené, ale to nebolo nič neobvyklé. Horšie bolo, že sa im neskôr rodili nechcené deti. Našťastie mala po menzese a tak jej tento problém pár dní nehrozil, ale aj tak..
“Ráno pôjdem,” prehovorila rozhodnutá a on neodporoval, nepresviedčal ju.
O chvíľu slúžky priniesli v lavóroch teplú vodu. Tá studená tu tiekla v kohútikoch, ktoré stačilo len otočiť. Keď musíte ťahať vodu zo studne, aby ste ju mali a tu ju máte na počkanie, je to ako zázrak. Umyla si tvár, ruky a keď si mala umyť rozkrok len si nadvihla sukňu. Nevedela či sa pozerá. Nevedela či nebude chcieť aby sa vyzliekla. Vlastne to vedela. Vedela, že skončí nahá v jeho posteli.
Stal si vedľa nej aby sa umyl, kým sa ona utierala. Pripadalo jej to také neuveriteľné. Kráľ stojí vedľa nej polonahý a vyzerá ako niekto od vedľa, ako obyčajný muž, ktorého sa môže dotknúť, ktorý má vôňu človeka.
“Čo je?” Spýtal sa, keď si všimol ako často na neho pozerá.
“Ja len…” nedopovedala, lebo dopovedať nechcela.
“Čo len?“ nedal jej pokoj.
“Vyzeráte tak normálne..”
“Ako niekto kto neunáša ženy?” podpichol ju.
“Áno.”
“Tak sa vyzleč. Ukážem ti ako mám rád ženy.”
Tak predsa ju chce. Predsa skončí ako prespanka. Kráľova prespanka.
“Chceš to rozkazom?” Posúril ju keď videl, že váhala. Pretiahla si cez hlavu nočnú košeľu a ostala nahá. Chytil ju za boky a otočil si ju k svetlu. Prešiel jej po krížoch a po bedrách. Chytal ju za stehná, lýtka, za zadok. Zdvihol jej paže, aby videl ako sa jej prsia zdvihli.
“Ešte stále sa hanbíš len trochu?“ Neodpovedala. Nevedela odkiaľ vie, že sa hanbí, keď zas len hľadela uprene pred seba.
“Máš naozaj dosť modrín,” konštatoval a z nízkej skrinky vybral akúsi masť. Otvoril ju a izbou sa začal šíriť ťažký dráždivý zápach.
“Čo to je?” bola zvedavá.
“Skorocel, mäta a masť z jazveca. Smrdí, ale pomôže.”
Natrel jej škrabance na lýtkach a stehnách, a žltnúce modriny na chrbáte.
“Máš ich tu požehnane.”
“To všetko kvôli tomu lovu.” Nechcela mu povedať priamo - to všetko kvôli Vám. Znovu si ju otočil, preskúmal jej bruško, ramená, kľúčne kosti a krk.
“Aj chodidlá ma bolia,” ozvala sa, keď chcel zatvoriť nádobu s masťou.
“Dobre. Ľahni si na posteľ.”
Položila sa na veľkú posteľ. Vedela čo bude nasledovať. Proste bude ležať a držať, ale vzápätí jej naznačil, že chce aby si ľahla do svojej postele. Zdvihla nohy a na chodidlá jej natrel hrubú vrstvu masti.
“Máš v nich niekoľko triesok. Bude ti ich treba vybrať. Ráno sa na to pozrie slúžka. Teraz je málo svetla. Môžeš sa obliecť,” povedal keď odložil masť a sfúkol sviečky. Jeho periny zašušťali keď si ľahol.
Jasne sa nechcelo spať, mala v sebe stále obraz ženy, ktorá je obklopená mužmi a musela im dať mlieko z pŕs. Spomenula si aj na to, čo jej povedala pani z Čachtíc a ticho prehovorila do tmy.
“Veľmi Vás žiadam pán kráľ, nepredávajte ma Báthori.”
“Aký som ja kráľ. Som gróf.”
“Pre ľudí z dedín, budete vždy len kráľ.”
“Nechcel som ťa predať naozaj.”
Jasná sa upokojila, ale aj tak nezaspala. Nechápala prečo ju nechal loviť a prečo musela byť v putách. A na čo je to celé dobré, keď teraz aj tak nie je v jeho posteli.
“Prečo nespíš?” spýtal sa potichu do noci.
“Ako viete že nespím?”
“Podľa toho ako dýchaš.”
“Nedá sa mi.”
“O čom premýšľaš?”
“Veď viete.”
“Odkiaľ mám vedieť čo sa ti preháňa hlavou?
“Neviem prečo som to celé zažila.”
“Predsa lebo som chcel.”
“A prečo potom nie som ako ďalšie prespanky o ktorých ste vraveli? “ spýtala sa priamo, a zahanbila sa, lebo nebola zvyknutá na tak osobné otázky, ale po tme sa také otázky akoby ľahšie dávajú. A potom aj tak zajtra odíde a bude po všetkom.
“Ako vieš, že skončili v mojej posteli? Možno som sa s nimi hral, tak ako s tebou a potom im dal slobodu. Napokon aj ty si si ju vybrala…”
Obaja stíchli. Dlho bolo ticho.
“Nechcel som, aby ťa tak doriadili. Živá máš väčšiu cenu,” prerušil tmu.
Ešte dlho premýšľala nad tým, kam by tento príbeh viedol keby ostala, ale zaspala s myšlienkou ráno odísť.
