Zazitko
Posted 8.04.2018 by Zazitko in Vzťahy
Na ďalšieho muža čakali dlho. Nechali si doniesť jedlo a pitie, keď zrazu prišlo šesť mužov naraz. Ale ani jeden nepoložil kamienok na mapu.
“Kde len môžu byť,” podotkol s napätím v hlase Turzo. “Nechce sa mi veriť že nemajú tábor kde je aspoň 200 mužov.” Prišli ďalší jazdci, ale výsledok bol ten istý.
“Do čerta. Nie sú to duchovia, niekde musia žiť. Dedina sa nedá vypáliť s dvadsiatimi chlapmi.”
“Ešte neprišli štyria. Určite zašli ďaleko, keď sa tak dlho nevracajú.” A tak čakali. Pozerali na mapu a uchlipkávali si z vína. Mlčky pozerali do ohňa v otvorenej peci, keď sa ozvalo zaklopanie a do miestnosti vstúpil muž. Musel sa zohnúť, keď prechádzal cez dvere. Skupina sa len pomaly otočila od ohňa k mape.
“Čo máš pre nás Tomáš?” oslovil ho po mene veliteľ. Hrubými prstami sa snažil z misky vybrať kamienok. Padali mu pomedzi prsty na podlahu. Napokon to vzdal a ukázal prstom na mapu. Bolo to ďalej ako posledný kamienok na mape. Ďalej ako mali zájsť.
“Je tam asi 100 stanov. Možno aj viac. Niekoľko veliteľských. Veľa vojakov a mnoho zajatých žien. Podľa stôp sú tam už dlho.”
“Odkiaľ by sme na nich mali zaútočiť?” spýtal sa na radu veliteľ.
“Sú ďalej od hlavnej cesty na veľkej lúke. Všade okolo je rovina. Nie je ani jedno miesto, kde sa dá dobre zaútočiť.”
“Čo navrhujete?” spýtal sa Turzo kapitánov. Ten so zapletenými vlasmi si pritiahol kabát. “Za dňa vyrazíme aspoň s tisíckou vojakov a naraz ich všetkých pobijeme. Do jedného.”
“Tisícku vojakov dnes nemáme a nebudeme ich mať ani zajtra,” začal starší veliteľ, ktorému už sivela brada. Bol pri Nitre už dosť dlho, udržiaval poriadok v oblasti ako mu to len zdroje dovoľovali.
“Môžeme zobrať 20 vojakov, odviesť ich 5 kilometrov od tábora na koňoch a potom sa pešo priblížiť k táboru. Pobijeme stráže. Podpálime im stany a odoženieme kone,” spravil pauzu. “Potom utečieme.”
“Utiecť?” povedal vlasatý veliteľ, akoby neveril čo povedal..
“Na druhý deň zaútočíme znova,” pokračoval. “Cez deň. Nebudú to čakať. Určite sa pripravia na noc. V lesoch im pobijeme mužov, ktorí pôjdu na lov. Keď dorazí prvá tisícka našich mužov budú už nalomení a môžeme ich doraziť.”
“Zavolajú posily, s tým si nerátal?,” oponoval mu vlasatý veliteľ. “Bude ich ešte viac ako predtým a našich mužov určite ubudne. Radšej zaútočme raz a bude pokoj. 100 stanov nie je tak veľa. Keď počkáme týždeň tak nás bude tisíc a potom môžeme zaútočiť. Takto ich len budeme provokovať. Určite stihnú zavolať posily. Bude to potom len horšie.”
“Je to ako ich vojna kapitán Pálfy,” oslovil vlasatého kapitána. “Prídu, vyplienia čo sa dá a stiahnu sa. Spravme to aj my.”
“Ale oni vždy chodia tak, že vyplienia všetko do konca. A mi tam len prídeme, pobijeme pár vojakov a stiahneme sa.” rozohnil sa Pálfy. Muži v miestnosti mlčky pozerali na ich konfrontáciu.
“Skúsime postupný útok.” povedal pokojne Turzo. Pálfy a veliteľ so sivou bradou vstali a chodili nepokojne po miestnosti. Potrebovali uvoľniť napätie. “Skúsime postupný útok. Vyskúšame ako funguje. Vyberte na zajtra mužov. Zajtra na noc sa tu zídeme, aj s tými, ktorí sa vrátia. Chcem ich tu mať osobne,” rozhodol ich spor Turzo.

“Stanov je oveľa viac ako 12 tuctov.” rozprával vzrušene šedivejúci vojak, ktorý mal čiernu tvár od popola.
“Koľko je omnoho viac?” spýtal sa Turzo.
“Nestihol som ich zrátať. Bola tma. Boli sme na západnej strane tábora. Neprešli sme ho celý.”
“Koľko ste ich zabili?”
“Asi päťdesiat,” povedal šedivý muž, keď skončili.
“Vidím, že ste sa vrátili všetci.”
“Všetci.” Muži sa spokojne usmievali. Boli živí. Mali dobrú náladu. Po bitke a tak veľmi živí so všetkými kamarátmi. To bol ako zázrak
“Padala noc, keď sme z lesa vyšli na krížnu cestu,” začal rozprávať príbeh. “Nemali veľa stráží. Je ich veľa, nečakali že ich niekto napadne. Každý zapálil jeden stan. Kým ich hasili, tak sme ich niekoľko zabili a zas sme zmizli do lesa.” Turzo si ich obzeral.
“Vyzeráte akoby ste nešli ani z boja.” Muži sa spokojne nahlas zasmiali.
“Zajtra môžeme ísť zas.”
“Zajtra, sa na vás pripravia. Plán je, že budete v lesoch hľadať ich lovcov a pobijete ich. Bez jedla budú netrpezliví. Budú robiť chyby. Ráno vyrazíte. Rozchod.”

“Prišlo vojsko!” Do chalupy vbehol s krikom mladý muž v biednom oblečení. Pripomínal viac sedliaka ako vojaka.
“Koľko ich je?” spýtal sa kastelán.
Mladík zaváhal. “Veľa. Niekoľko stoviek.” Turzovi bolo jasné, že mladík nevie počítať do tak veľa a presný počet si bude musieť zistiť sám.
“Necháme ich vydýchnuť a pozajtra zaútočíme s celým vojskom. Postarajte sa nech majú dosť jedla.” Kastelán na neho pozrel, vedel, že to nebol rozkaz, ale želanie. Jedla nebolo nazvyš.

Táborom sa ozýval krik, taký aký ešte nepoznali. Zvedavo nakukli von. Vyšli krok pred stan. Vojaci sa chvatne obliekali. Hľadali meče a luky a zapínali si narýchlo kabáty. Čiapky im padali z hláv ako sa snažili dobehnúť niekam, kam už nevideli. Ramo ich okríkol, keď videl, že zvedavo pozerajú von. Vyzliekol si košeľu a ukázal na vojenskú zbroj. Chcel, aby ho obliekli. Obuli ho, nasadili turban a nakoniec mu dali kaftan. Potom bez slova vybehol zo stanu. Ženy o chvíľu neskôr vybehli za ním. Táborom sa ozýval krik mužov. Nebol to zúfalí krik, ale krik panovačný. Ako keď rozkazujete.

“Myslíte, že nás napadli?” spustila Jasna a ženy sa na seba pozreli.
“Nenamýšľaj si. Počuješ?!” vzkypela Čadca. “Domýšľaš si ako hlúpe dievča. Videla si utekať vojakov, a už ťa prišli oslobodiť.”
“Tí muži išli bojovať!” nedala sa Jasna.
“Títo muži sú vo vojne už tak dlho, že už ani nevedia prečo bojujú. Si hlúpa, keď si myslíš, že niekto napadne tábor. Hlúpa!” Čadca bola nahnevaná. Nahnevaná za to, že Jasna rojčila. Že premýšľala o nádeji, ktorá jej samej len uberala silu žiť.
“To mi robíš naschvál,” pokračovala. “Si obyčajná sprostá prespanka!”
“Prestaň! Zbláznila by som sa, keby sme tu mali žiť do konca života. Počuješ?! Možno táto vojna neskončí, ale možno dobijú tento tábor.”
“Sprostá si. Veru tak. Sú tu tisíce stanov! Čo si slepá? Kto dobije takú armádu? Kto? Povedz mi, keď si taká múdra. Skapeme tu čo nechápeš?”
“Ver si čomu chceš!”
Kdesi v diaľke zaznel dunivý zvuk a zem sa zachvela. Ostala chvíľu v pomykove. V Jasne svitla nádej, ale prerátala sa.

Komentáre- príspevky
Pridal/a Catherine Crowned dňa 11.04.2018.
0 Hlasov
Zážitko, tie názvy dávaš náhodne, alebo mám v tom niečo hľadať? : - )
Catherine Crowned
Pridal/a Zazitko dňa 13.04.2018.
2 Hlasov
Slečna Catherine, názvy vymýšľam len ako slovné spojenia. Najradšej mám tie ktoré nevystihuju danú. Časť. Nemám rád keď mi názov prezradí o čom je celá časť. Happy
Zazitko
Pridal/a Catherine Crowned dňa 9.04.2018.
0 Hlasov
“Ver si čomu chceš!” správne Smile ja by som tiež taký životný údel neprijala
Catherine Crowned
Pridal/a Zazitko dňa 9.04.2018.
2 Hlasov
Myslim, ze Jasna sa ti bude pacit viac a viac. Bude trochu bojovat s osudom. Nenecha sa len unasat..
Zazitko
Pridal/a Catherine Crowned dňa 9.04.2018.
0 Hlasov
-Zatiaľ je to výborné, prišla som potiaľto a tento bod ma zaujal:
“Koľko ich je?” spýtal sa kastelán.
Mladík zaváhal. “Veľa. Niekoľko stoviek.” Turzovi bolo jasné, že mladík nevie počítať do tak veľa a presný počet si bude musieť zistiť sám.
-Zážitko, super, že ste tam takéto niečo dali. To nebolo bežné len vtedy, ale stretávam sa s tým aj ja v práci, že existujú ľudia, ktorí nevedia počítať, alebo sa nevedia ani pospísať. Naozaj to môže byť v takom vysokom počte aj v dnešnej dobe. Aj ja potom robím veľa vecí sama a radšej sa na nikoho nespolieham.
Idem čítať ďalej. Píšete práveže veľmi dobre, máte svoj štýl. Mne sa tiež nie vždy všetko páči, ale toto napríklad JE šálka mojej kávy.
Catherine Crowned
Pridal/a Zazitko dňa 9.04.2018.
0 Hlasov
Cital som tvoju poslednu poviedku. Niesla sa v podobnom duchu ako tie predchadzajuce. Vyhla si sa opisom pohlavnych organov a pritom je to stale lahko pikantne.. Len som chcel k tomu povedat ze som myslel ze si v celkom inom odvetvy a neprichadzas do styku s ludmi ktory nevedia citat a pisat ;-)
Zazitko
Pridal/a Mata dňa 9.04.2018.
0 Hlasov
Vojnové? Ale vynikajúce Happy
Mata
Pridal/a Zazitko dňa 9.04.2018.
2 Hlasov
Menej Jasny, viac vojny.. Som naozaj zvedavy kolko ludi precita tento diel do konca.
Zazitko