Cestou na jej izbu som premýšľal, ako je možné, že Lamik má apartmán, firma nič také nepovoľuje. Len izbu s klasickým biznis štandardom a nič viac. Netuším ako sa jej to podarilo vybaviť.. Zaklopal som na dvere..
“Dobrý večer.”
“Dobrý večer. Poďte ďalej. Dáte si čaj?”
“Rád.”
Odbehla do malej kuchynky, ktorá bola už na prvý pohľad celkom dobre vybavená. Naliala vodu do kanvice a zapla ju. Mala na sebe biele tričko, ktoré obopínalo jej poprsie 80D. Výstrih jej medzi prsiami kreslil krátku čiarku.
“Tie elastické rifle Vám celkom pristanú”
Pozrela na mňa neisto, akoby chcela zistiť, či si z nej len uťahujem, alebo nie. Napokon nepovedala nič. Vošiel som do hlavnej veľkej izby, v ktorej bola veľká telka. Akurát tam bežala počítačová hra.
“Vy hráte hru?” pozrel som na ňu prekvapený.
“Ja nie, ale syn.”
“Syn? Vy ste tu so synom?”
“Áno. Je na vécku. Prekvapený?”
Prikývol som. “Nevedel som, že takto s dieťaťom cestujete po služobkách.”
“Musím. Rozviedla som sa a keď je chorý a som preč, nemá sa oňho kto postarať. Nie som v Prahe. Nemám ho komu zveriť a tak som ho radšej zobrala so sebou. Radšej nech je so mnou, akoby mal byť s niekym cudzím.”
Z kúpeľne vybehol asi 10 ročný chlapec. Keď ma zbadal spomalil a zahambene pozdravil.
“Ahoj. Čo to hráš?“
“Umyl si si ruky?” prerušila nás zvýšeným hlasom Lamik.
“Áno.”
“Ešte 10 minút a koniec hry.”
Chlapec si len sadol, zobral ovládač a spustil hru.
Chvíľu som pozeral na naháňajúcich futbalistov. “To je Fifa?”
“Áno,” dodal chlapec placho.
Pozrel som na skóre. “Celkom ti to ide. Hráš ligu? “
Chlapec len prikývol.
“Nikolas, nevieš odpovedať? “
“Áno,” neodtrhol pohľad od obrazovky.
“Poznáš minecraft?” Zas len prikývol.
“Nikolas?!” Zvýšila hlas Lamik.
“Áno. Poznám.”
Vstal som a šiel som radšej do kuchyne za Lamik, lebo chlapcovi len pokazím večer otázkami, na ktoré nechce odpovedať. Lamik na tácku poukladala šálky, výber rôznych čajov a čajník s horúcou vodou. Napokon tam ešte položila dva druhy cukru a med. Dokonalé servírovanie ako ona sama.
“Máte vždy potrebu meniť ženy?“
“Nie. Nemám túto potrebu. Ani Vás predsa nemením. Len sa s Vami rozprávam.”
“Ten incident s vašou rukou a mojim zadkom by som tak nenazvala,“ dodala podráždene, zobrala tácku a odišla do obývačky.
“Nikolas, koniec hry. Vieš čo treba robiť.“ Chlapec bez rečí vypol hru a zmizol bez slova v kúpeľni.
“Dúfam, že ma teraz nechcete ako slobodnú mamičku zachraňovať. Takých chudákov už bolo.“
“Vás? Vás nie. Skôr toho chlapca.“
Teatrálne vstala. “Chcete ma zas vytočiť? A čakám od Vás ospravedlnenie za to posledné stretnutie..”
“Čakajte.. Len som myslel, že nechcete chlapcovi pokaziť večer nejakým vystúpením.”
“Zrazu aká ohľaduplnosť. Zato voči mne sa správate ako zviera. Akoby som bola posledná chudera. Neviete si vôbec vážiť ženy a ani sa k nim správať.”
Mlčal som, pozeral som na jej postavu a na to ako dvíhala bradu, keď bola nahnevaná.
“Prečo mlčíte? Odkrvil sa Vám mozog?”
Odpil som si z čaju.
“Čakám, kým sa vyrozprávate.”
Zdvihla nahnevane bradu
“Zas som Vám len pre zábavu? Kedy s tým konečne prestanete? Viete čo ma stálo námahy, aby som mohla byť tu aj so synom a riadiť tento projekt? Neviete si to ani predstaviť. Vôbec neviete, čím som si prešla. A nemáte žiadne právo súdiť moju výchovu!”. Posledné slová už kričala.
Otvorili sa dvere kúpeľne. Chlapec na nás ani nepozrel, rýchlo prebehol do spálne a zavrel za sebou dvere. A mňa napadlo, že asi zažil veľa kriku svojej mamy a neznášal ten pocit, keď ten krik neprestával.
“Ešte mi priťažujete svojimi trápnymi útokmi. Zažila som veľa mužov. Boli ako hlúpe decká alebo arogantní chudáci, ktorí chceli len sex, ale vy ste z nich úplne najhorší!”
Pozeral som na jej nahnevanú tvár. Jej slová horkli čoraz viac.
“Viete čo je to bojovať o dieťa pri rozvode? Viete čo znamená zháňať byt, aby sme mali kam večer ísť? Neviete o tom vôbec nič. Nemáte rodinu, tak ako by ste to mohli vedieť! Ale vy nie. Vy sem prídete a jedine čo mi v jednej vete poviete je, že zle vychovávam môjho syna.
Spochybňujete ma pred kolegami. Však čo, chytím ju za ruku, nech všetci vidia.. Viete čo stojí námahy udržať si miesto v mužskom kolektíve?”
Vstal som. Cúvla o krok.
“Zas to na mňa skúsite násilím?”
Pokrútil som hlavou. Táto žena nemá nikoho, kto by sa jej zastal, keď ju tento svet trhá na kusy. A aby to prežila, musela vzniknúť slečna Lamik.
Spravil som k nej ďalší krok. Opäť cúvla.
“Tak čo mi spravíte tento krát?!”
Ďalší krok. Obzerala sa za seba, aby nepadla. Spravil som ďalší krok a objal ju. Rukami sa zaprela do mojej hrude a snažila sa ma odtlačiť. Stláčal som ju viac a viac. Zaryla svoje spravené gélové nechty do môjho krku.
Zasičal som od bolesti. “Tak dosť!“. Náhle prestala. Už sa neodtláčala len si zakryla tvár rukami.
Nie, slečna Lamik neplakala. Len pár krát ticho vzlykla. Neschopná plaču. Pohladil som ju po vlasoch. Voňali po ženskom kondicionéri, prijemne žensky, sviežo.
Stáli sme tam niekoľko minút. Vzlykla si. Odtiahla sa a ja som ju nechal. Ďalej som ju hladkal po vlasoch a napravil jej pár pramienkov z tváre, ktorú si stále zakrývala rukami.
Znova som ju objal. Chvíľu trvalo, kým sa celkom upokojila. Odtiahol som sa. Chytil ju za ruky a odtlačil ich od tváre.
“Už ma nechajte. Nechcem, aby ste ma takto videli.”
Očné tiene mala rozmazané, oči červené, opuchnuté.
“Spokojný?” dodala a pozrela mi do očí. Ďalej som sa hral s jej vlasmi.
“Ešte nie. “
“Nečakáte hádam, že sa s Vami vyspím.“
Prešiel som jej po líci a chcel som jej dať bozk na na ústa. Pery som nechal kúsok od jej a čakal. Len sa ma dotkla perami, žiadny bozk z toho nebol.
“Už som spokojný.“
“Dobrý večer.”
“Dobrý večer. Poďte ďalej. Dáte si čaj?”
“Rád.”
Odbehla do malej kuchynky, ktorá bola už na prvý pohľad celkom dobre vybavená. Naliala vodu do kanvice a zapla ju. Mala na sebe biele tričko, ktoré obopínalo jej poprsie 80D. Výstrih jej medzi prsiami kreslil krátku čiarku.
“Tie elastické rifle Vám celkom pristanú”
Pozrela na mňa neisto, akoby chcela zistiť, či si z nej len uťahujem, alebo nie. Napokon nepovedala nič. Vošiel som do hlavnej veľkej izby, v ktorej bola veľká telka. Akurát tam bežala počítačová hra.
“Vy hráte hru?” pozrel som na ňu prekvapený.
“Ja nie, ale syn.”
“Syn? Vy ste tu so synom?”
“Áno. Je na vécku. Prekvapený?”
Prikývol som. “Nevedel som, že takto s dieťaťom cestujete po služobkách.”
“Musím. Rozviedla som sa a keď je chorý a som preč, nemá sa oňho kto postarať. Nie som v Prahe. Nemám ho komu zveriť a tak som ho radšej zobrala so sebou. Radšej nech je so mnou, akoby mal byť s niekym cudzím.”
Z kúpeľne vybehol asi 10 ročný chlapec. Keď ma zbadal spomalil a zahambene pozdravil.
“Ahoj. Čo to hráš?“
“Umyl si si ruky?” prerušila nás zvýšeným hlasom Lamik.
“Áno.”
“Ešte 10 minút a koniec hry.”
Chlapec si len sadol, zobral ovládač a spustil hru.
Chvíľu som pozeral na naháňajúcich futbalistov. “To je Fifa?”
“Áno,” dodal chlapec placho.
Pozrel som na skóre. “Celkom ti to ide. Hráš ligu? “
Chlapec len prikývol.
“Nikolas, nevieš odpovedať? “
“Áno,” neodtrhol pohľad od obrazovky.
“Poznáš minecraft?” Zas len prikývol.
“Nikolas?!” Zvýšila hlas Lamik.
“Áno. Poznám.”
Vstal som a šiel som radšej do kuchyne za Lamik, lebo chlapcovi len pokazím večer otázkami, na ktoré nechce odpovedať. Lamik na tácku poukladala šálky, výber rôznych čajov a čajník s horúcou vodou. Napokon tam ešte položila dva druhy cukru a med. Dokonalé servírovanie ako ona sama.
“Máte vždy potrebu meniť ženy?“
“Nie. Nemám túto potrebu. Ani Vás predsa nemením. Len sa s Vami rozprávam.”
“Ten incident s vašou rukou a mojim zadkom by som tak nenazvala,“ dodala podráždene, zobrala tácku a odišla do obývačky.
“Nikolas, koniec hry. Vieš čo treba robiť.“ Chlapec bez rečí vypol hru a zmizol bez slova v kúpeľni.
“Dúfam, že ma teraz nechcete ako slobodnú mamičku zachraňovať. Takých chudákov už bolo.“
“Vás? Vás nie. Skôr toho chlapca.“
Teatrálne vstala. “Chcete ma zas vytočiť? A čakám od Vás ospravedlnenie za to posledné stretnutie..”
“Čakajte.. Len som myslel, že nechcete chlapcovi pokaziť večer nejakým vystúpením.”
“Zrazu aká ohľaduplnosť. Zato voči mne sa správate ako zviera. Akoby som bola posledná chudera. Neviete si vôbec vážiť ženy a ani sa k nim správať.”
Mlčal som, pozeral som na jej postavu a na to ako dvíhala bradu, keď bola nahnevaná.
“Prečo mlčíte? Odkrvil sa Vám mozog?”
Odpil som si z čaju.
“Čakám, kým sa vyrozprávate.”
Zdvihla nahnevane bradu
“Zas som Vám len pre zábavu? Kedy s tým konečne prestanete? Viete čo ma stálo námahy, aby som mohla byť tu aj so synom a riadiť tento projekt? Neviete si to ani predstaviť. Vôbec neviete, čím som si prešla. A nemáte žiadne právo súdiť moju výchovu!”. Posledné slová už kričala.
Otvorili sa dvere kúpeľne. Chlapec na nás ani nepozrel, rýchlo prebehol do spálne a zavrel za sebou dvere. A mňa napadlo, že asi zažil veľa kriku svojej mamy a neznášal ten pocit, keď ten krik neprestával.
“Ešte mi priťažujete svojimi trápnymi útokmi. Zažila som veľa mužov. Boli ako hlúpe decká alebo arogantní chudáci, ktorí chceli len sex, ale vy ste z nich úplne najhorší!”
Pozeral som na jej nahnevanú tvár. Jej slová horkli čoraz viac.
“Viete čo je to bojovať o dieťa pri rozvode? Viete čo znamená zháňať byt, aby sme mali kam večer ísť? Neviete o tom vôbec nič. Nemáte rodinu, tak ako by ste to mohli vedieť! Ale vy nie. Vy sem prídete a jedine čo mi v jednej vete poviete je, že zle vychovávam môjho syna.
Spochybňujete ma pred kolegami. Však čo, chytím ju za ruku, nech všetci vidia.. Viete čo stojí námahy udržať si miesto v mužskom kolektíve?”
Vstal som. Cúvla o krok.
“Zas to na mňa skúsite násilím?”
Pokrútil som hlavou. Táto žena nemá nikoho, kto by sa jej zastal, keď ju tento svet trhá na kusy. A aby to prežila, musela vzniknúť slečna Lamik.
Spravil som k nej ďalší krok. Opäť cúvla.
“Tak čo mi spravíte tento krát?!”
Ďalší krok. Obzerala sa za seba, aby nepadla. Spravil som ďalší krok a objal ju. Rukami sa zaprela do mojej hrude a snažila sa ma odtlačiť. Stláčal som ju viac a viac. Zaryla svoje spravené gélové nechty do môjho krku.
Zasičal som od bolesti. “Tak dosť!“. Náhle prestala. Už sa neodtláčala len si zakryla tvár rukami.
Nie, slečna Lamik neplakala. Len pár krát ticho vzlykla. Neschopná plaču. Pohladil som ju po vlasoch. Voňali po ženskom kondicionéri, prijemne žensky, sviežo.
Stáli sme tam niekoľko minút. Vzlykla si. Odtiahla sa a ja som ju nechal. Ďalej som ju hladkal po vlasoch a napravil jej pár pramienkov z tváre, ktorú si stále zakrývala rukami.
Znova som ju objal. Chvíľu trvalo, kým sa celkom upokojila. Odtiahol som sa. Chytil ju za ruky a odtlačil ich od tváre.
“Už ma nechajte. Nechcem, aby ste ma takto videli.”
Očné tiene mala rozmazané, oči červené, opuchnuté.
“Spokojný?” dodala a pozrela mi do očí. Ďalej som sa hral s jej vlasmi.
“Ešte nie. “
“Nečakáte hádam, že sa s Vami vyspím.“
Prešiel som jej po líci a chcel som jej dať bozk na na ústa. Pery som nechal kúsok od jej a čakal. Len sa ma dotkla perami, žiadny bozk z toho nebol.
“Už som spokojný.“
