čislovky 4

Osameli sme v obývačke, ja s povolením sadnúť si ako človek. Preberali sme navrhnutú „ponuku“ a po nekonečných možnostiach došli konečne k záveru. Návrh akceptujem, Vlado prezistí „inštrukcie“ potom môžem vycúvať.

„Tak jej brnkni,“ nenápadne som pokračovala v tykaní, čo si vôbec nevšimol. Bola som zvedavá, kde ma Diana chce mať, kde mi chce dať, koľko chce dať... a podobné vecičky. Už teraz len v myšlienkach som mala stiahnutý žalúdok. Moja predstava bola, že ma dá vyšvácať u nás v stodole a ona sa nezapojí. Bude sedieť na riti v niečom pohodlnom, a švácať ma bude môj drahý. Ale keďže je to dominantná mrška, prd je to mrcha, mám obavu.
Odkráčal to vybavovať mimo a ja som čakala v napätí na vynesenie rozsudku. Nejako sa mi to zbiera. Nie som síce typ, kde ma odhodíš tam som, ale čo už. Trvalo im to zhruba desať minút. Môj „advokát“, teda dúfam, že pri rozhovore ním bol, sa vrátil bledý ako stena. To už som vedela, že je zle! Sadol, spracovával myšlienky. Poznám ho vytočeného.
„Suka vyjebaná, raz ju dostanem do rúk a zažije skutočné peklo!“ trošku ešte pokľudnil nervy a pokračoval v napínavej téme.
„Zajtra o tomto čase, ako prišla dnes, ťa mám autom doviezť na opustenú zástavku. Je to kúsok za mestom, zopárkrát sme tam boli. Máš mať na sebe tie veci, čo si mala na sebe pri tom záchvate u nej. Samozrejme bez bižutérie, lacných hodiniek a tak. Nechala ti v našom smetiaku balíček. Máme byť presní, príde pre teba čierna dodávka s tmavými sklami.“ Tu som už vedela, Diana sa so mnou veľkolepo pohrajká a môj žalúdok sa siahol ešte viac. Drahý pokračoval zaujímavo.
„Na dverách bude mať nápis, niečo ako výcvikové stredisko DIANA. V tom čase ja už budem musieť byť fuč. O nič ostatné sa nemám starať, ona ťa privezie späť. Na moje veľké naliehanie mi sľúbila, že ťa to síce bude poriadne bolieť, ale bez akýchkoľvek viditeľných následkov. Ale že neviditeľnosť následkov garantuje až na druhý deň, ten prvý, že vraj bude čo počítať.
Chcela ťa ešte dať ostrihať dohola, poupravovať nakrátko nechty a samozrejme dohladka vyholiť všetko, aj hlavu. To som jej hneď zatrhol a po dlhej výmene názorov, akceptovala moje záporné stanovisko.

„No nie je zlatá?“ to som už vybuchla ja! Nejdem Vám popisovať tú spŕšku vulgarizmov vysypaných zo srdca na jazyk a z neho von. Museli ma počuť na ulicu! Vybehla som von a doniesla tú škatuľu z kontajnera.
„Tá špina, to čo si o sebe myslí?“ skoro sme padli na zadok, hoci sme už sedeli! Vyťahujem pakšamenty: nejaká naťahovacia zlodejská kukla s otvormi na oči, držku a hore ešte ďalší. Veľká červená gumová gulička, čiže roubík s čiernymi remienkami. Nikdy som nevedela ako sa to volá po slovensky. Keďže toto píšem s odstupom, citujem z jazykovej poradne: Slovo roubík nemá v slovenčine jednoslovný ekvivalent, prekladá sa ako „predmet na zapchatie úst“, prípadne ho možno v texte pomenovať presnejšie podľa toho, z čoho je urobený, napr. handra. Handra, to je ten správny výraz, to som ja. Pokračujem: masívny obojok asi z kože hrocha, policajné náramky /bez kľúčika/ a čierna obálka s krásnym zlatým nápisom „POLEPŠOVŇA pre kamarátky DIANA“. Dnu kartička: bezplatný poukaz na jednu lekciu.
Začala som sa schuti smiať. Bol to smiech o ktorom sa hovorí, neviem či sa mám smiať, alebo plakať. Tak som sa smiala!
„Zavolaj tej mrche, že prídem!“ a aj v tom slúžkovskom oblečení som si naliala veľký pohár tvrdej pálenky. Záhrada bola svedkom ďalších dvoch priestupkov. Tvrdý akohol a cigarety. Vlastne troch, jeho som neponúkla. Bolo mi už všetko jedno!

Tak som sedela v aute, na mieste spolujazdca, šoféroval drahý. Vlasy zapletené do vrkoča vychádzali na vrchu čiernej spandexovej masky. Nebola som namaľovaná, chcela ma čistú. Na krku ozdoba, nechutne široký a hrubý kožený obojok. Pripadal mi ako skrátený pánsky remeň z nohavíc. Roubík som mala voľne spustený a pôsobil ako smiešna ozdoba dekoltu. Keby ste videli moju hlavu a krk, dáte sa na útek s názvom „kade ľahšie“. Čierne spoločenské šaty na ramienkach, vzadu aj vpredu s výstrihom po začiatok podprsenky. Spodné prádlo bežného razenia, len trošku krajky. Klasické nohavičky, tangáče nenosím. Holé nohy v rajcovných lodičkách /pripomínam, teraz je november, vtedy pri hode fľašou, začiatok septembra/ vo farbe šiat a kabelky. Aby čiernej nebolo málo, Vladko ma prekryl „haló-ven-s-kým?“ dlhým plášťom so špicatou kapucňou. Pýtate sa prečo? Ruky som mala za chrbtom spútané kovovými klepetami ako väzeň z alkatrazu.
Som už osamela, tak stojím nenápadne sledujúc príjazdovú cestu. Je tma a riadne sa bojím objavenia nevhodnou osobou. Už je to tu, prichádza dodávka a vystupujú dvaja muži. Povedala by som únosci, keby nemali na sebe čierne tričká s bielym nápisom DIANA. Biele na čiernom. Obaja na nohách kapsáčové nohavice a vysoké šnurovacie bagandže. Na rukách tenké kožené rukavice, to nesmie chýbať, nebudú sa špiniť nejakou lacnou cundrou. Jediná vec, čo ma znepokojuje, či sú doprovod a odovzdávka k Diane, alebo niečo viac. Zatočila sa mi hlava. Žiaden pozdrav, ani slovo! Ani neviem kto mi strháva plášť a kto naťahuje cez moju hlavu čierne jutové vrece. Hodili ma dnu, určite do nákladovej časti pristavenej dodávky. Bojím sa niečo ceknúť, trvá to už poriadne dlho, keď konečne brzdíme. Tá rýchlosť a razancia akou ma vytiahli a odvádzali, mi pripadala ako béčkový film o zajateckom tábore. Pozor, hrám v ňom hlavú úlohu, oskar ma neminie!

Ocitám sa v nejakej veľkej miestnosti, zvuky sa odrážaju od prázdnych stien. Razancia buchnutia vstupných dverí prezrádza, že tu už končí sranda! Ak nezbadám v krátkom čase Dianu, skolabujem! Toto nie je už ani čierny humor. Vlečú ma po nejakej mohutnej palubovke, znenazdajky podkopávajú nohy a ja padám na holé kolená. Tie lodičky zrejme nezreparujem, tam zostanú škrabance ako fras.
Nikde zvuk čoho sa dá chytiť. Niečo sa predo mnou sype na drevenú neopracovanú podlahu. Som z každej strany za ramená trošku pridvihnutá a špičkami lodičiek kĺžem dopredu. Idem znovu dole. Nastala nehorázna zmena, jebli ma na ryžu! To bol ten zvuk! Som vzorne narovnaná, plecia vystreté, ruky v želiezkach. Konečne mi rozväzujú šnúrku na vreci. Bum, Diana!
Sedí predo mnou tak na tri metre vo vypolstrovanom ušiaku. Je tiež oblečená ako vtedy v tú osudovú noc. Hompáľa nohou preloženou cez koleno a víta ma jednoduchým pozdravom: „kuk!“
Tí dvaja zmrdi tam zostávajú a prinášajú jej občerstvenie. Jeden pukance, vo veľkom balení s nápisom POPCORN, druhý strieľa šampanské! Raz tú mrchu zabijem! Už nebude letieť fľaša do zrkadla, tu potečie krv!
„Ak cekne, tak jej ten červený prívesok vrazte do držky!“ Povedala to nejakou nemeckou hatmatilkou, preklad som sa dozvedela s časovým odstupom. Odprevádza ich posunkom a oni končia niekde za mojim chrbtom. Konečne prichádzam o putá. Moje ruky tým dvom strašne ďakujú. Začala som tušiť, že Diana prehovorí smerom ku mne. Začínam odhadovať a to je povzbudzujúce.
„Tú kuklu máš len preto, že ťa nechcem dostať do strachu a obavy tu z tých dvoch. Prípadne o ich možnú budúcu konfrontáciu, alebo prezradenie tvojho súkromia. Tvoje súkromie si vážim a nenaruším. Preto bol dôležitý ten dramatický presun. Nemusíš sa báť, dávam ti slovo a garanciu. Podrobnosti ti vysvetlím až neskôr, je to na dlhšie a ty kľačíš na ryži. Ak máš záujem, kľudne ti to objasním teraz, bude mi to trvať zhruba 30 minút. Môžeš odpovedať, prosím jednou vetou ukončenou oslovením , pani Diana?“
Dohodli sme sa rýchlo, kľačím bez masky!
„Teraz si pekná a budeš ešte krajšia,“ pokračovala s vysvetľovaním pravidiel mojej „popravy“. Rozprávala to pokojne, ako by sa jednalo o príhodu zo zaujímavej dovolenky.
„Ako som už povedala, budeš zbičovaná! Normálnym bičom čo sa používa na nepoučiteľných. Nepomôže ti nárek, ani rev, jediné slovo mimo čísloviek a budeš zašpuntovaná. Dovoľujem ti vzdychať, plakať a prosiť, ale len jedným slovom. To slovo poznáš, bude mi fakt mi robiť dobre. Žiadne holé vety! Sľúbila som tvojej láske, že na druhý deň budeš bez viditeľných následkov. Ver mi, že dnes večer si spočíta koľko dní si mi nezavolala, samozrejme ak bude mať záujem.“
Bola som v totálnej piči. Ona nikdy nepreháňa, je vždy dôsledná, neverím že zrovna sa teraz zmení. Neviem či mám odpadnúť hneď, alebo po prvej rane. Kľačím tu v spoločenských šatách na ryži pred dvoma neviem čo a jednou viem čo.
„Môžeš sa postaviť,“ to bola veta na mňa. Ťažkopádne sa odliepam od ryže, keď mi niekde prstom ukazuje. Počujem aj dovetok: „pod táámtu šibeničku a čelom ku mne.“
Mohla by som použiť trojitý zápor v jednej vete „ nikde nič nevidím,“ keby nebolo toho jej ukazováku.
Otáčam sa, kde tu čo je, ale na to čo som zazrela nemám správny výraz. Tu sa dá skutočne len odpadnúť. Lapám po dychu a revem na ňu: „jebe ti?“ To bola posledná holá veta ktorú som vyslovila. Rýchla rota o dvoch mužoch si poradila behom sekundy. Pánty z ktorých mi vyletelo to s tým otazníkom, rozťahoval červený prívesok. Dotiahli ma pod drevenú konštrukciu, ako figurínku v bábkovom divadle. Keby ste chceli vidieť blažený výraz v Dianinej tvári, dobehnite. Sedela v kresle s úsmevom tenistky, čo dala zrovna súperke kanára.
S tenisovou /golfová je malá/ loptou v hube /poriadne v hube, videla som lacný film, tam to mala jedna na bozkávačku/, stojím priviazaná za ruky, pod otočeným hranatým písmenom U. Je to ako konštrukcia drevenej hojdačky pre obra. Hojdačka chýba, ale zmerčím koleso s kľukou na jej konštrukcii. Kristušáka, tuším na čo kľuka slúži. Nie som nijak našponovaná. Lejzre mojich očí sa snažia prepáliť protivníka, nepomáha.
„Nezavolala si presne 63 dní, pekné číslo. Môžeme ti zložiť červený prívesok? Na krku ti pristane viac. Dáme úvodnú reč?“
Odpovedám: „hmm.“
Mám konečne voľné ústa, dokonca aj rozviazané ruky. Bojím sa niečo povedať a sledujem svoju „panovníčku“ čo mi to ide prezradiť.
Prestáva chrúmať pukance a vkladá si nohu pod svoje stehno.
„Odsudzujem ťa na 63 rán bičom. Údery budeš postupne dostávať na to miesto tvojho tela, ktoré si určím. Tú časť, ktorú si u teba objednám, odprezentuješ dôsledne a smerom ku mne. Rany budeš počítať nahlas a zreteľne. Ak sa pomýliš, alebo nebudem počuť číslovku, bola to pre teba zbytočná rana, nepočíta sa! Každé slovo mimo čísloviek, to isté. Posledných 13 ti dám osobne. Vitaj v pekle!“

Tu sa už nedalo odpadnúť, zverujem sa do rúk spravodlivosti a ďalšia rana prichádza bez milosti: „ vyzlečieš sa sama?“ Rehocem sa nahlas a sledujem pizdu ako čosi znova ukazuje.
Visím na špičkách s roubíkom v papuli. Dvaja nadržanci ku mne pristupujú, každý z inej strany. Cítim tvrdé šklbanie a zvuk párajúcej sa látky. Šaty aj prádlo. Bingo, visím tu komplet nahá. Pred sebou na ryži vidím aj povaľujúce sa lodičky. Zväzujú mi kotníky k sebe. Prosím očami Dianu, tá však niečo podáva jednému z nich. Počas prechádzky mojim smerom mi to ukazuje, britva! Idú ma podrezať! Mýlim sa, dobrovoľník pokľakne. Cítim tlak na začiatku môjho pahorku. Sťahujem brucho dovnútra a buchta krásne vystupuje. Zbavuje ma nasucho predtým mierne upraveného trojuholníka. Druhý ma počas slávnostného aktu, za stiahnuté brucho a holý zadok /ešte že mal rukavice/ zaisťuje, Vlado ho zabije.
Kunda je holá /Vlado stopro zabije aj Dianu/, hojdám sa na palcoch.“ Voalá,“ zvolá Diana, ako keby zasmečovala na víťazstvo v zápase. Počujem potlesk, niečo im ukazuje, klesám na celé nohy. Scéna je pripravená keď počujem: „otoč sa, odperzentuj mi svoj zadoček!“
Už spolupracujem, nechcem dávať závdavky na zhoršenie môjho trestu. Tu si nepomôžem, Diana je zaštepený sadista. Že, piča vyjebaná, som si dala! Vystrkávam holý zadok do priestoru. Jeb, taká rana, že ma ohlo naopak. Neviem čo to je za bič, ale plieska viac ako bolí. Zdá sa mi, že je prijateľnejší ako rákoska u nás v obývačke. Viac som sa zľakla tej rany. Priestor kde tancujem je nezariadený, krásne odráža každý zvuk. Dám podnet slovenskej filharmónii na priestor k nahrávaniu zvukov sekcie bicích nástrojov. Holé steny s holou herečkou robia svoje. Štípe a bolí to fest, ale dá sa.
Nejaký dobrovoľník hlási „jedna“ a „kámoška“ volá: „ten zadok zlatko!“
Mám ich desať a riť určite ako prezretú jahodu.
„Kozičky“ počujem v diaľke a natŕčam kozy smerom k Diane, švác a cez bradavky zasviští jedenásta. Kat to rozdeľuje ako umelec mikádo. Ozýva sa Diana s otázkou: „budeš spolupracovať?“
Kývam hlavou bez názoru, huba si chce oddýchnuť, tak spolupracujem. Sliny mám už pod pupkom. Zbavujú ma prívesku, získavam ústnu slobodu. Už žiadne blbosti, prídem o pánty. Neregistrujem že tancujem nahá, s čerstvo vyholenou kundou, pred cudzími mužmi a najlepšou kamarátkou. Tu ide o život! Je to pud, nad ním hanba nevie víťaziť.
Teraz bičujú môj chrbát, vrkoč prehodili na hrudník a ja som prístupná ako plátno pre maliara. Počítam si už sama, Diana nakázala, ja poslúcham. Griluje ma dookola, zas jej ukazujem zadok. Nestačí, mám sa prehnúť viac. Už som vzrušená, chce ma vidieť rozkročenú, pomocníci mi rozväzujú nohy. Rozkročená, prehnutá, vyvaľujem mokrú kundu na Dianu. Jeden pandúr mi bičuje z boku zadok. Ten zvuk a prijateľná bolesť pôsobia ako surové prírazy. Tečiem ako pri vydarenej súloži. Padla päťdesiatka a už ma spúšťajú na drevené dosky. Cítim že mi niečo znova obmotáva kotníky, mám ich v momente mierne pridvihnuté keď počujem: „čus Di, ostatné neviem zopakovať“ Neskôr, keď som bola po, mi to ozrejmila zrozumiteľne aj s prekladom. Prikladám - Es war ein schöner Abend und sei nicht böse /bol to pekný večer a nech sa nehnevá/.
Diana sa skláňa k mojej dopotenej hlave: „sme osamote zlatko, dokončíme to spolu. Budeš už dobré dievčatko?“ Škúlim na ňu a prikyvujem súhlasne po zmarenom orgazme. Chcem nový, nezmarený!
Nohy putujú hore, nasleduje ich celé telo. Visím dole hlavou, bez opory. Hompáľam sa a Diana berie do ruky môj palec. Odblokovala mi mobil. Bojím sa protestovať, mieri ním z diaľky na mňa. Po pár záberoch, ťuká do klávesnice. Po príchode k nahému visiacemu telu, ma pianko, pianisímo roztáča. Prešvihuje bičom okolo mojich uší ako kovboj pred dobytkom. Plieska ním ako honák na ranči.
Pokračujeme! Koniec biča dopadadá pravidelne, ja počítam ako vo sne. Revem číslovky nahlas, tak ako cítim dopady. Znova to na mňa prichádza! Táto poloha je pre mňa neskutočná. Je to ako nechcieť anál a potom... Mám ich rovných 60. Necháva ma dohojdať a zrejme len ukazovákom sa dotýka vstupnej brány môjho raja. Jemne, len sa dotýka, ako poštár zvončeka, keď nechce zazvoniť. Nohou ma trošku odkopne. Pravidelne sa vraciam späť v tempe „adagio“ ako by poznamenal hudobný metronom. Vždy však mokrou kundou k čakajúcemu ukazováku. Tempo je primerané, metronom funguje. Vypínam sa ako luk, nech nemením rytmus. Nevydržím, mám ho! S „prehryznutou“ perou prešklbávam telo v kŕčoch.
Zahanbená prichádzam k sebe. Sledujem cez privreté viečka ako kat stojí s plechovým vedrom v rukách. Nestačím reagovať a prúd studenej vody, steká cez kolená po tele, na vrkoč a zvesené ruky. Posledné kvapky dopadajú na drevenú podlahu. Syčím ako had a vnímam ako mi z pristaveného rebríka rozväzuje pravú nohu. Myslím, že pravú. Nedá sa to narýchlo určiť v pozícii netopiera. Naťahuje ju bolestivo za lano k boku konštrukcie. Je znalá, vie viazať, chodí na „tematické“ zrazy s názvom „odtiaľ sa nevynáša“. Viem teda hovno.
Už je to jasné, ide ma rozdrapiť smerom k hlave! Zapiera sa nohou o konštrukciu, šponuje povraz ako pri pretláčaní lanom. Mýlim sa, koniec povrazu zaisťuje nejakým vtipným uzlom. Nohy vytvárajú široké, naklonené písmeno V, keď pripočítam telo, deformované Y. Keby som nevisela, spraví zo mňa dlhú pomlčku, alebo čapaté T. Vyholená, čerstvo spamätaná kunda pristupuje na porážku.
„Posledné tri Vierka, nemusíš počítať, stačí že si zapamätáš. Ty nie si pre mňa ani vyjebaná, ani piča! Mám ťa rada, a si to naj čo poznám. Tieto tri si zapamätaj a už nepoužívaj voči mne škaredé slová. Kapišto?“ Preklopil sa mi vesmír, cez roztvorenú jahodovú buchtu som prijala posledný trest. Tri rany koženým obojkom ktorý mi odopla z krku...