Balancujem na hrane stop a go. Nie, toto nevzdám, slúžkovať u V+V nemienim! Pán tréner si zobral nejakú stoličku a moju žiacku knížku. Pri presune za môj chrbát zamrlal: „Ako chcete, áááko chcete .“
Kľudným hlasom vydal trénerský pokyn: „Čelom vzad!“
Čelom k bazénu, na štartovacej rampe č.5, stojím vzpriamene predkom k svojmu trénerovi. Bosá v modrých nohavičkách, bielom tričku a v pozore, uvažujem o mojom osude. Dozvedám sa vtipnú vec. Ideme sa učiť skákať do vody. Tak paráda, ledva viem plávať, skoky mám natrénované, len keď ma sotia.
Nasleduje krátka inštruktáž a pokyn: „Prosím, predveďte.“
Fláknem sebou do vody, nepríjeme studenej vody, a čápem rukami smerom ku schodíkom. Žiadne more na pláži, slaná voda, ktorá ma dokáže hojdať na hladine. Toto je ten pravý, surový život, realita dneška. Nič na tom, som totálne prebratá a zisťujem, pri vynáraní, že tričko kopíruje moje nahé telo, je priesvitné, ako by som ho ani nemala. Studená voda prebrala bradavky a teraz čo? Nemôžem ísť plaziačky, stejne skončím na štartovačke. Pri výstupe z vody sa pridávajú bombarďáky a skaza je dokončená. Snažím to nejak naplniť vzduchom, márna snaha, lepí sa to nazad.
„Ešte jeden taký skok a zavolám riaditeľa, to snáď nie je možné! Robíte si zo mňa srandu? To skutočne?“ reaguje píšťalkár.
Padla otázka, tak odpovedám zakrývajúc rukami intímne miesta: „Pán profesor, prepáčte, ja viem len trošku plávať a toto bol môj prvý kontrolovaný skok. Fakt si nerobím z Vás srandu.“
„Odchod na rampu, pôjdeme na to postupne,“ rozpráva rozumne idúc mojim smerom.
Dívame sa na seba, ja prekrývam čo sa dá, krčím mokré telo, a očami naň škúlim pomedzi pricapené vlasy. Macher tréner s rukami vo vreckách a píšťaľkou na krku, hodnotí poloutopený objekt na rampe.
„Ukážte mi svoje výšiny tak, ako predtým v riaditeľni.“
Kým mi to doputuje od uší do kôry, chvíľu to trvá. Tramtarará! A som v riti! Čo mu mám na to povedať? Som mokrá, hanbím sa, nemôžem, bolí ma hlava, musím na záchod... Mám len dve možnosti, odpadnúť alebo dotýkať sa hviezd.
Tak sa teda dotýkam hviezd a zatváram svoje oči. Márne dúfam, že si ich zatvorí aj on.
Zrejme nezatvoríl, počujem ako prehĺta a uvažuje. Tak toto je nekonečné!
V prázdnej plavárni sa ozve nový príkaz: „Slečna Dianka, dýchajte nahlas a z hlboka, plné pľúca, prázdne pľúca, plné pľúca, prázdne pľúca. Nech je Vás pekne počuť.“
Tak toto je iná súlož! Tu už ide aj hanba bokom.
Popíšem už len heslovite záver výcviku. Poloha pričupenej žaby, ruky dopredu, ruky dozadu. Poloha skokana na lyžiach, výskok, dopad. Dookola, kým som nebola zladená. Nasleduje zhruba 15 okruhov breh voda a oprava mojich nedostatkov.
Mokrá, mokrejšia, najmokrejšia, už nezakrývam nič, počúvam trénera a zlepšujem sa od skoku ku skoku.
Výšiny, žaba, píšťalka, nádych, odraz, plesk, čľapot, výnor, beh, výšiny, žaba, píšťalka, nádych, odraz....
Znova 3 mínus /mám vraj šťastie, od 5 ma zachránil umelecký dojem/, poznámka za úbor, odchod! Mokrá, bosá, bežím pod sprchy do druhej budovy. Plechová skrinka 69, beriem rovnošatu a šup pod teplú na chlapčenských. Oklepávam zo seba vodu, a namiesto uteráka použijem toaletný papier. Náhrada za fén je fukár na ruky. Vlasy dávam prvýkrat gumičkou do copu. Prezliekačka do suchej rovošaty, žmýkačka športového úboru a rýchly presun do dievčenskej šatne. Na chodbe sú hodiny, zisťujem, že ďalšia mi začína za 18 minút.
Nedajú mi vydýchnuť, školský rozhlas chraplavo hlási: „Raz dva, raz dva, fú fú, ehm, študentka Diana, nech sa dostaví do pracovne pána riaditeľa. Opakujem, šudentka.....“
Toto už musí skončiť, upravujem rovnošatu, vešiam kľúč na krk, a hybaj prikázaným smerom.
Klopkám na pracovňu riaditeľa a ten neváha: „Vsúpte!“
„Dobrý deň pán riaditeľ!“ žehlím pokrčené vzťahy. Odpovedá: „Hmm,“ a zostáva na mne pohľadom.
„Vy sa poznáte s Vladimírom?“ zamyslene žmúri očami.
„Trošku, pán riaditeľ, trošku,“ snažím sa nenápadne zahmlievať.
„No dobre slečna Diana, máme tu rozrobenú jednu, dve, teraz už tri veci. Skúsime to v tejto prestávke napraviť. Už len dúfam, že budete súčinná a nepribudnú nové.“
„Postavte sa, prosím, ako máte stáť!“ to už začal zvyšovať hrdlové volume.
A do paroma, skáčem na svoju značku a zakladám ruky podľa naučeného. Kozy prezent, zadok špulka. Riaditeľ sa postavil, zrejme nedovidí, a opiera ten svoj zadok o pracovný stôl.
„Čítal som, že viete niečo o číslovkách. Vladimír mi čosi napísal. Ja Vás teda nejaké školské naučím. Neskôr budem zas ja rád počúvať tie Vaše, za neskorý príchod a nemiestny vtip, nebol dobrý.“ ukončil prejav a vyslovil prvú číslovku: „2, nohy“
Teda ide na mňa zhurta, neviem čo chce, nohy mám dve, povedal dva.
„Skúste hádať, prečo je koberci 5 značiek.“
A do prdele, moje IQ mi konečne vrazilo facku. Už viem, robím krok dopredu a presúvam nohy na dva vrcholy štvorca.
„Myslím, že si budeme rozumieť,“ získavam potlesk na otvorenej scéne a novú číslovku 2 s dovetkom, teraz tie zadné s Vašou výšinou. Pochopila som jednoduchú hru a zahanbená číslovkujem, momentálne na špičkách zabodnutých do zadnej dvojice značiek, a nechtami pichám svoje výšiny.
Prichádza 3, nohy, ruky. Bim bác a hádžem svoje ruky na stred. Hmm, ešteže mám sukňu a on nemá rákosku. A máme tu znovu 3, ale pozor! Nos, brucho, kolená + najdlhšia dĺžka. Tak, dosť zložité a chápem jeho zákernosť, idem do kríža, kobercový škripec. Číslo 4, zadok hore! Zvládam. Už sa riadne priostruje. Tak toto číslovkové peklo vymyslel určite Vladimír. Raz ho zabijem. Keď to poviem Vierke, tá ho zabije tiež.
Tramtaradá a máme tu číslo 4, brucho hore. Tak to dávam tiež, ale padám po dvoch sekundách. Pozor zmena! Číslovka 5, kolená, brada, ruky. Už nejdem pokračovať vo výpočtoch... To by Vás jeblo. To si zahrajte doma. Máte návod zdarma, patent je určite Vladimírov.
Som neskutočne nadržaná, potrebujem jebať! Tie bradavky nechcú klesať, celé vnútro mám v očakávaní, píšťala ani D sa nemajú k činu. Nemôžem prosiť o zásun. Tak veľmi to chcem, nikdy som nikoho neprosila...
Dôležité je, čo prichádza. Úplný opak!
„No číslovky už ako tak ovládate, tak o malý moment, si sama, napočítate nasledovné počty: 15 za neskorý príchod a 10 za ten skvelý vtip. Nech sa páči, môj stôl očakáva Vašu hornú časť, nohavičky si zoberte do jednej ruky a sukničku do tej druhej. Bude to milé a vtipné.“
Odchádza zas niekde do Tramtárie. Tí dvaja ma začínajú rozoberať na súčiastky. Toto už zas presahuje hranice môjho horizontu. Tie šialenosti posúvajú tak elegantne, že aj chcem, aj nechcem stopovať.
Je preč, tak sťahujem rýchlo tie dve veci zo seba, beriem to do vlastných rúk. Rozmýšľam akú hodím polohu. Je veľa možností. Ležérna, skrčená, rozkročená, hlava na bok, ruky pod bradu, ruky na chrbát.
Chcem predvesť niečo, čo ho šokne a on šokne mňa. Vystrčená diera, mačací chrbát, zapreté ruky a prikrčené kolená.
Dávam nakoniec niečo, aby som ho nenasrala a seba nezhovädila.
Skontrolujte výsledok: vystreté, spojené nohy, vypnuté špičky, vršok celý na stole, natiahnuté ruky, v pravej nohavičky, v ľavej sukňa, hlava hore, oči na knižnici. Bude pochvala?
Bola! Našvihal mi 25 štipľavých, až to hvízdalo. Ziapala som číslovky na celú budovu a suplovala školský rozhlas. Pod pauľou a nosom zostala mláka, oči v slzách. Na záver mi surovo vykasal blúzku so svetríkom až po podprsenku a posťahoval podkolienky na kotníky. Nech sa zrejme trošku prevertám. Púť rúk od vykasaných vecí po kotníky absolvoval rukami po mojom nahom tele. Poležala som si vyšponovaná zopár minút.
Momentálne kľačím na prednej dvojke, chrbtom k nemu. Niečo si zapisuje. Vzorne držím polohu a tuším, že už nikdy nebudem chodiť neskoro a zabudnem na vtipné správanie k autoritám.
Niekto klope! Tak to bude asi píšťala. A šak nech, mám mať slovenský jazyk, zas meškám. A čo na tom, som len momentálne holatá, od pupku až po kotníky. Nejaký problém? Mám teraz neodkladnú robotu na čísle dva! Len dve nohy, dve ruky a 25 červených šlahancov. Holú riť otŕčam na riaditeľa, predok na vstupné dvere...
Seriem na to, dopíšem to inokedy...
Nebojte, niečo Vám pošepkám, bola neskôr super puca paca, na ktorú dlho nezabudnem. Ešte teraz mám pretočené zrenice, to je úplný blázon. Smejem sa vyprázdnená a naplnená, už nemám síl písať.
Kľudným hlasom vydal trénerský pokyn: „Čelom vzad!“
Čelom k bazénu, na štartovacej rampe č.5, stojím vzpriamene predkom k svojmu trénerovi. Bosá v modrých nohavičkách, bielom tričku a v pozore, uvažujem o mojom osude. Dozvedám sa vtipnú vec. Ideme sa učiť skákať do vody. Tak paráda, ledva viem plávať, skoky mám natrénované, len keď ma sotia.
Nasleduje krátka inštruktáž a pokyn: „Prosím, predveďte.“
Fláknem sebou do vody, nepríjeme studenej vody, a čápem rukami smerom ku schodíkom. Žiadne more na pláži, slaná voda, ktorá ma dokáže hojdať na hladine. Toto je ten pravý, surový život, realita dneška. Nič na tom, som totálne prebratá a zisťujem, pri vynáraní, že tričko kopíruje moje nahé telo, je priesvitné, ako by som ho ani nemala. Studená voda prebrala bradavky a teraz čo? Nemôžem ísť plaziačky, stejne skončím na štartovačke. Pri výstupe z vody sa pridávajú bombarďáky a skaza je dokončená. Snažím to nejak naplniť vzduchom, márna snaha, lepí sa to nazad.
„Ešte jeden taký skok a zavolám riaditeľa, to snáď nie je možné! Robíte si zo mňa srandu? To skutočne?“ reaguje píšťalkár.
Padla otázka, tak odpovedám zakrývajúc rukami intímne miesta: „Pán profesor, prepáčte, ja viem len trošku plávať a toto bol môj prvý kontrolovaný skok. Fakt si nerobím z Vás srandu.“
„Odchod na rampu, pôjdeme na to postupne,“ rozpráva rozumne idúc mojim smerom.
Dívame sa na seba, ja prekrývam čo sa dá, krčím mokré telo, a očami naň škúlim pomedzi pricapené vlasy. Macher tréner s rukami vo vreckách a píšťaľkou na krku, hodnotí poloutopený objekt na rampe.
„Ukážte mi svoje výšiny tak, ako predtým v riaditeľni.“
Kým mi to doputuje od uší do kôry, chvíľu to trvá. Tramtarará! A som v riti! Čo mu mám na to povedať? Som mokrá, hanbím sa, nemôžem, bolí ma hlava, musím na záchod... Mám len dve možnosti, odpadnúť alebo dotýkať sa hviezd.
Tak sa teda dotýkam hviezd a zatváram svoje oči. Márne dúfam, že si ich zatvorí aj on.
Zrejme nezatvoríl, počujem ako prehĺta a uvažuje. Tak toto je nekonečné!
V prázdnej plavárni sa ozve nový príkaz: „Slečna Dianka, dýchajte nahlas a z hlboka, plné pľúca, prázdne pľúca, plné pľúca, prázdne pľúca. Nech je Vás pekne počuť.“
Tak toto je iná súlož! Tu už ide aj hanba bokom.
Popíšem už len heslovite záver výcviku. Poloha pričupenej žaby, ruky dopredu, ruky dozadu. Poloha skokana na lyžiach, výskok, dopad. Dookola, kým som nebola zladená. Nasleduje zhruba 15 okruhov breh voda a oprava mojich nedostatkov.
Mokrá, mokrejšia, najmokrejšia, už nezakrývam nič, počúvam trénera a zlepšujem sa od skoku ku skoku.
Výšiny, žaba, píšťalka, nádych, odraz, plesk, čľapot, výnor, beh, výšiny, žaba, píšťalka, nádych, odraz....
Znova 3 mínus /mám vraj šťastie, od 5 ma zachránil umelecký dojem/, poznámka za úbor, odchod! Mokrá, bosá, bežím pod sprchy do druhej budovy. Plechová skrinka 69, beriem rovnošatu a šup pod teplú na chlapčenských. Oklepávam zo seba vodu, a namiesto uteráka použijem toaletný papier. Náhrada za fén je fukár na ruky. Vlasy dávam prvýkrat gumičkou do copu. Prezliekačka do suchej rovošaty, žmýkačka športového úboru a rýchly presun do dievčenskej šatne. Na chodbe sú hodiny, zisťujem, že ďalšia mi začína za 18 minút.
Nedajú mi vydýchnuť, školský rozhlas chraplavo hlási: „Raz dva, raz dva, fú fú, ehm, študentka Diana, nech sa dostaví do pracovne pána riaditeľa. Opakujem, šudentka.....“
Toto už musí skončiť, upravujem rovnošatu, vešiam kľúč na krk, a hybaj prikázaným smerom.
Klopkám na pracovňu riaditeľa a ten neváha: „Vsúpte!“
„Dobrý deň pán riaditeľ!“ žehlím pokrčené vzťahy. Odpovedá: „Hmm,“ a zostáva na mne pohľadom.
„Vy sa poznáte s Vladimírom?“ zamyslene žmúri očami.
„Trošku, pán riaditeľ, trošku,“ snažím sa nenápadne zahmlievať.
„No dobre slečna Diana, máme tu rozrobenú jednu, dve, teraz už tri veci. Skúsime to v tejto prestávke napraviť. Už len dúfam, že budete súčinná a nepribudnú nové.“
„Postavte sa, prosím, ako máte stáť!“ to už začal zvyšovať hrdlové volume.
A do paroma, skáčem na svoju značku a zakladám ruky podľa naučeného. Kozy prezent, zadok špulka. Riaditeľ sa postavil, zrejme nedovidí, a opiera ten svoj zadok o pracovný stôl.
„Čítal som, že viete niečo o číslovkách. Vladimír mi čosi napísal. Ja Vás teda nejaké školské naučím. Neskôr budem zas ja rád počúvať tie Vaše, za neskorý príchod a nemiestny vtip, nebol dobrý.“ ukončil prejav a vyslovil prvú číslovku: „2, nohy“
Teda ide na mňa zhurta, neviem čo chce, nohy mám dve, povedal dva.
„Skúste hádať, prečo je koberci 5 značiek.“
A do prdele, moje IQ mi konečne vrazilo facku. Už viem, robím krok dopredu a presúvam nohy na dva vrcholy štvorca.
„Myslím, že si budeme rozumieť,“ získavam potlesk na otvorenej scéne a novú číslovku 2 s dovetkom, teraz tie zadné s Vašou výšinou. Pochopila som jednoduchú hru a zahanbená číslovkujem, momentálne na špičkách zabodnutých do zadnej dvojice značiek, a nechtami pichám svoje výšiny.
Prichádza 3, nohy, ruky. Bim bác a hádžem svoje ruky na stred. Hmm, ešteže mám sukňu a on nemá rákosku. A máme tu znovu 3, ale pozor! Nos, brucho, kolená + najdlhšia dĺžka. Tak, dosť zložité a chápem jeho zákernosť, idem do kríža, kobercový škripec. Číslo 4, zadok hore! Zvládam. Už sa riadne priostruje. Tak toto číslovkové peklo vymyslel určite Vladimír. Raz ho zabijem. Keď to poviem Vierke, tá ho zabije tiež.
Tramtaradá a máme tu číslo 4, brucho hore. Tak to dávam tiež, ale padám po dvoch sekundách. Pozor zmena! Číslovka 5, kolená, brada, ruky. Už nejdem pokračovať vo výpočtoch... To by Vás jeblo. To si zahrajte doma. Máte návod zdarma, patent je určite Vladimírov.
Som neskutočne nadržaná, potrebujem jebať! Tie bradavky nechcú klesať, celé vnútro mám v očakávaní, píšťala ani D sa nemajú k činu. Nemôžem prosiť o zásun. Tak veľmi to chcem, nikdy som nikoho neprosila...
Dôležité je, čo prichádza. Úplný opak!
„No číslovky už ako tak ovládate, tak o malý moment, si sama, napočítate nasledovné počty: 15 za neskorý príchod a 10 za ten skvelý vtip. Nech sa páči, môj stôl očakáva Vašu hornú časť, nohavičky si zoberte do jednej ruky a sukničku do tej druhej. Bude to milé a vtipné.“
Odchádza zas niekde do Tramtárie. Tí dvaja ma začínajú rozoberať na súčiastky. Toto už zas presahuje hranice môjho horizontu. Tie šialenosti posúvajú tak elegantne, že aj chcem, aj nechcem stopovať.
Je preč, tak sťahujem rýchlo tie dve veci zo seba, beriem to do vlastných rúk. Rozmýšľam akú hodím polohu. Je veľa možností. Ležérna, skrčená, rozkročená, hlava na bok, ruky pod bradu, ruky na chrbát.
Chcem predvesť niečo, čo ho šokne a on šokne mňa. Vystrčená diera, mačací chrbát, zapreté ruky a prikrčené kolená.
Dávam nakoniec niečo, aby som ho nenasrala a seba nezhovädila.
Skontrolujte výsledok: vystreté, spojené nohy, vypnuté špičky, vršok celý na stole, natiahnuté ruky, v pravej nohavičky, v ľavej sukňa, hlava hore, oči na knižnici. Bude pochvala?
Bola! Našvihal mi 25 štipľavých, až to hvízdalo. Ziapala som číslovky na celú budovu a suplovala školský rozhlas. Pod pauľou a nosom zostala mláka, oči v slzách. Na záver mi surovo vykasal blúzku so svetríkom až po podprsenku a posťahoval podkolienky na kotníky. Nech sa zrejme trošku prevertám. Púť rúk od vykasaných vecí po kotníky absolvoval rukami po mojom nahom tele. Poležala som si vyšponovaná zopár minút.
Momentálne kľačím na prednej dvojke, chrbtom k nemu. Niečo si zapisuje. Vzorne držím polohu a tuším, že už nikdy nebudem chodiť neskoro a zabudnem na vtipné správanie k autoritám.
Niekto klope! Tak to bude asi píšťala. A šak nech, mám mať slovenský jazyk, zas meškám. A čo na tom, som len momentálne holatá, od pupku až po kotníky. Nejaký problém? Mám teraz neodkladnú robotu na čísle dva! Len dve nohy, dve ruky a 25 červených šlahancov. Holú riť otŕčam na riaditeľa, predok na vstupné dvere...
Seriem na to, dopíšem to inokedy...
Nebojte, niečo Vám pošepkám, bola neskôr super puca paca, na ktorú dlho nezabudnem. Ešte teraz mám pretočené zrenice, to je úplný blázon. Smejem sa vyprázdnená a naplnená, už nemám síl písať.
