Posted 18.02.2017 by Ruzinovcan in Spanking
Začalo to obyčajným „cink“. Neviem, či to znie vierohodne, ale tak to začalo. Správou na Facebooku. Po krátkej chvíli sa zvuk zopakoval. A potom znova. Mobil cinkal a vibroval, upriamoval na seba moju pozornosť. Hneď ako som ho prebudil z domnelého spánku, na obrazovke vidím už len poslednú z tých niekoľkých správ. „Máš záujem?“
Meno odosielateľky mi napovedalo, že ma volá na ďalšiu z nesmierne „zábavných“ akcii, asi tak vzrušujúcu ako holenie nôh. Tentoraz to však bolo inak. Dotyčná žena mladého veku ma pozývala na úplne iný druh akcie, ak sa to dá tak nazvať. Jej vlastný výprask. Jej dlhý monológ by sa dal zhrnúť do pár slov - „potrebujem výprask.“
Aby ste mi lepšie rozumeli, ona mi doporučila túto stránku a dodnes má pocit, že som v tomto smere tak trochu panic. A to, spoločne s tým, že ma pozná a nikdy medzi nami nič nebolo spôsobilo, že s touto ponukou oslovila mňa. To viete, že som sa pýtal, že prečo ho potrebuje. Namiesto odpovede mi položila opäť tú istú otázku. „Máš záujem?“
V tú chvíľu mi prišli na rozum tri dôvody, prečo ho potrebuje. Je to masochistka, chce samú seba za niečo potrestať alebo nie je masochistka, ale jej to skrátka chýba. Nevylučujem, že sú aj iné príčiny. Tak či onak, výsledok by bol totožný. Keď som súhlasil, blahosklonne mi povedala, že „storylajn“ (tak to napísala) môžem určiť sám. Teda, ja určím, ako to bude prebiehať. No dobre teda.
Prišla hneď zajtra, v pondelok, v dohodnutý čas. Čo si pamätám, na sebe mala modré rifle svetlej farby, červený sveter a červenú vetrovku. Vnútri si dala dole bundu i sveter a zostala v tričku a nohaviciach. Nesmelo prešla do izby. Keby som ju nepoznal, aj by som si myslel, že sa hanbila. Páčilo sa mi, že sa jej páči predstava toho, že som neskúsený. Prečo nehrať túto hru, že?
Poručil som jej, nech si dá ruky za hlavu a za žiadnu cenu ich nedáva dole. Bolo to klišéoidné a otrepané, ja viem. Rozopol som jej gombík od nohavíc, potom stiahol zips a napokon i tie rifle. Ani nemrkla, hľadela pred seba na môj plagát z X-Menov. Neotáľal som a stiahol som jej i tie čierne nohavičky a ponechal ju takto nahú stáť.
Nebudem zazlievať, že som občas nerozmýšľal, ako tam dole vyzerá či aký má zadok. V skratke, jemne zarastená a napriek malej váhe vcelku pekne „živý“ zadok. Poslal som ju do kúta na desať minút kľačať. Otrepané, že? A potom začala šou. Ani tá nebola plná fantázie. Klasické otk-áčko (on-the-knees) rukou. Žiadne iné nástroje než mužská ruka.
Postavil som pred ňu malé presýpacie hodiny, ktoré podobne ako v boxe odrátavali kolo, po ktorom mala nasledovať prestávka. A potom sme začali. Prvá rana bola najkrajšia, keďže hneď všetko prezradí. Bolo mi okamžite jasné, že z jej úst budem počuť veľa stonov, vzdychov, možno uvidím i začervenané oči. Toto nie je žiadna veľká hrdinka.
Po každom kole mi dala signál, či pokračujeme. Vydržala štyri kolá, čo bolo necelých osem minút. Nebudem klamať, páčilo sa mi to. Jej už menej. Keď sme skončili, poručil som jej, nech si ľahne na posteľ, kde som jej začervenaný zadok natrel hojivou masťou. To viete, že protestovala, že ju to štípalo, ale tak dobré veci občas aj bolia. A potom skončila na desať minút opäť v kúte.
Po skončení tejto „oficiálnej“ časti ešte dlhšiu chvíľu ležala na bruchu a len tak sme sa zhovárali. Som sa z nej aj snažil dostať, prečo vlastne potrebovala takýto výprask, ale tvrdošijne odmietala povedať. Potom sa jednoducho obliekla a odišla. Večer mi len napísala, že mi „ďakuje“ a že „dostala presne to, čo v ten čas potrebovala.“
Odvtedy ma o nič podobné nepožiadala. Mne zostali spomienky na zvláštne pondelkové dopoludnie, načatá tuba s krémom a nezodpovedané otázky. Už som si však zvykol na to, že na niektoré otázky odpovede holt nedostanem, hoci by som veľmi chcel. Možno budete však múdrejší než ja, ja som príliš zaintersovaný. Fyzicky i duševne.
Meno odosielateľky mi napovedalo, že ma volá na ďalšiu z nesmierne „zábavných“ akcii, asi tak vzrušujúcu ako holenie nôh. Tentoraz to však bolo inak. Dotyčná žena mladého veku ma pozývala na úplne iný druh akcie, ak sa to dá tak nazvať. Jej vlastný výprask. Jej dlhý monológ by sa dal zhrnúť do pár slov - „potrebujem výprask.“
Aby ste mi lepšie rozumeli, ona mi doporučila túto stránku a dodnes má pocit, že som v tomto smere tak trochu panic. A to, spoločne s tým, že ma pozná a nikdy medzi nami nič nebolo spôsobilo, že s touto ponukou oslovila mňa. To viete, že som sa pýtal, že prečo ho potrebuje. Namiesto odpovede mi položila opäť tú istú otázku. „Máš záujem?“
V tú chvíľu mi prišli na rozum tri dôvody, prečo ho potrebuje. Je to masochistka, chce samú seba za niečo potrestať alebo nie je masochistka, ale jej to skrátka chýba. Nevylučujem, že sú aj iné príčiny. Tak či onak, výsledok by bol totožný. Keď som súhlasil, blahosklonne mi povedala, že „storylajn“ (tak to napísala) môžem určiť sám. Teda, ja určím, ako to bude prebiehať. No dobre teda.
Prišla hneď zajtra, v pondelok, v dohodnutý čas. Čo si pamätám, na sebe mala modré rifle svetlej farby, červený sveter a červenú vetrovku. Vnútri si dala dole bundu i sveter a zostala v tričku a nohaviciach. Nesmelo prešla do izby. Keby som ju nepoznal, aj by som si myslel, že sa hanbila. Páčilo sa mi, že sa jej páči predstava toho, že som neskúsený. Prečo nehrať túto hru, že?
Poručil som jej, nech si dá ruky za hlavu a za žiadnu cenu ich nedáva dole. Bolo to klišéoidné a otrepané, ja viem. Rozopol som jej gombík od nohavíc, potom stiahol zips a napokon i tie rifle. Ani nemrkla, hľadela pred seba na môj plagát z X-Menov. Neotáľal som a stiahol som jej i tie čierne nohavičky a ponechal ju takto nahú stáť.
Nebudem zazlievať, že som občas nerozmýšľal, ako tam dole vyzerá či aký má zadok. V skratke, jemne zarastená a napriek malej váhe vcelku pekne „živý“ zadok. Poslal som ju do kúta na desať minút kľačať. Otrepané, že? A potom začala šou. Ani tá nebola plná fantázie. Klasické otk-áčko (on-the-knees) rukou. Žiadne iné nástroje než mužská ruka.
Postavil som pred ňu malé presýpacie hodiny, ktoré podobne ako v boxe odrátavali kolo, po ktorom mala nasledovať prestávka. A potom sme začali. Prvá rana bola najkrajšia, keďže hneď všetko prezradí. Bolo mi okamžite jasné, že z jej úst budem počuť veľa stonov, vzdychov, možno uvidím i začervenané oči. Toto nie je žiadna veľká hrdinka.
Po každom kole mi dala signál, či pokračujeme. Vydržala štyri kolá, čo bolo necelých osem minút. Nebudem klamať, páčilo sa mi to. Jej už menej. Keď sme skončili, poručil som jej, nech si ľahne na posteľ, kde som jej začervenaný zadok natrel hojivou masťou. To viete, že protestovala, že ju to štípalo, ale tak dobré veci občas aj bolia. A potom skončila na desať minút opäť v kúte.
Po skončení tejto „oficiálnej“ časti ešte dlhšiu chvíľu ležala na bruchu a len tak sme sa zhovárali. Som sa z nej aj snažil dostať, prečo vlastne potrebovala takýto výprask, ale tvrdošijne odmietala povedať. Potom sa jednoducho obliekla a odišla. Večer mi len napísala, že mi „ďakuje“ a že „dostala presne to, čo v ten čas potrebovala.“
Odvtedy ma o nič podobné nepožiadala. Mne zostali spomienky na zvláštne pondelkové dopoludnie, načatá tuba s krémom a nezodpovedané otázky. Už som si však zvykol na to, že na niektoré otázky odpovede holt nedostanem, hoci by som veľmi chcel. Možno budete však múdrejší než ja, ja som príliš zaintersovaný. Fyzicky i duševne.
