Pozná svoju hodnotu,
nemeranú ozvenami chvály,
ale hlboko zakorenenú —
a niekde v tom tichu
je už videná.
Dáva lásku štedro,
ale nikdy o ňu neprosí.
A keď chýba úcta,
číta ticho hlasno a jasne —
ako keby vedela,
že niekto počúva s ňou.
Netreba drámu,
žiadne horiace mosty,
len tichý posun,
pôvabné obrátenie sa dovnútra —
kde pohľad nezaniká,
len sa prehlbuje.
Stará sa o svoj pokoj,
stráži svoju radosť,
stanovuje hranice ako brány do posvätnej záhrady —
a niekto chápe,
že nie všetky brány sa otvárajú silou.
Stíchne, nie je chladná, ale múdra.
Nachádza útechu v samote,
silu vo vlastnom rytme —
a predsa v tom rytme
nie je celkom sama.
Už nenalieva do prasknutých pohárov,
nalieva sa do seba.
Obklopená tými, ktorí ju skutočne vidia,
povstáva,
nie je zatrpknutá,
ale lepšia —
a niekto to vidí
bez potreby slov.
Nie ako náhodu.
Nie ako niečo vzdialené.
Ale presne tak,
ako stojí.
A nebude sa pýtať, či smie.
Len pochopí,
kde má stáť
nemeranú ozvenami chvály,
ale hlboko zakorenenú —
a niekde v tom tichu
je už videná.
Dáva lásku štedro,
ale nikdy o ňu neprosí.
A keď chýba úcta,
číta ticho hlasno a jasne —
ako keby vedela,
že niekto počúva s ňou.
Netreba drámu,
žiadne horiace mosty,
len tichý posun,
pôvabné obrátenie sa dovnútra —
kde pohľad nezaniká,
len sa prehlbuje.
Stará sa o svoj pokoj,
stráži svoju radosť,
stanovuje hranice ako brány do posvätnej záhrady —
a niekto chápe,
že nie všetky brány sa otvárajú silou.
Stíchne, nie je chladná, ale múdra.
Nachádza útechu v samote,
silu vo vlastnom rytme —
a predsa v tom rytme
nie je celkom sama.
Už nenalieva do prasknutých pohárov,
nalieva sa do seba.
Obklopená tými, ktorí ju skutočne vidia,
povstáva,
nie je zatrpknutá,
ale lepšia —
a niekto to vidí
bez potreby slov.
Nie ako náhodu.
Nie ako niečo vzdialené.
Ale presne tak,
ako stojí.
A nebude sa pýtať, či smie.
Len pochopí,
kde má stáť
