Stojí taká,
aká je… holá.
Nielen telom,
ale aj na tichých miestach,
kde kedysi žila láska.
Nič vynútené,
nič pridané,
žiadna ilúzia,
ktorú by si musela niesť.
Iba žena,
zbavená seba samej,
obnažená, bezbranná,
držiaca si to, čo zostalo.
Niečo úprimné,
niečo skutočné,
niečo stále.
A predsa
niekto stojí nad ňou,
ticho, bez slov,
vidí všetko, čo skrývala.
A v tom pohľade
nie je súd — len istota,
že ju vidí takú,
aká je.
Zastaví jej ruky,
keď sa snaží zakryť,
a nechá ju stáť
presne takto.
A vie,
že teraz ju drží
nie rukami —
ale tým, že ju vidí.
aká je… holá.
Nielen telom,
ale aj na tichých miestach,
kde kedysi žila láska.
Nič vynútené,
nič pridané,
žiadna ilúzia,
ktorú by si musela niesť.
Iba žena,
zbavená seba samej,
obnažená, bezbranná,
držiaca si to, čo zostalo.
Niečo úprimné,
niečo skutočné,
niečo stále.
A predsa
niekto stojí nad ňou,
ticho, bez slov,
vidí všetko, čo skrývala.
A v tom pohľade
nie je súd — len istota,
že ju vidí takú,
aká je.
Zastaví jej ruky,
keď sa snaží zakryť,
a nechá ju stáť
presne takto.
A vie,
že teraz ju drží
nie rukami —
ale tým, že ju vidí.
