Vstúpil do bytu. Mal toho dosť, dnes bol v práci zas frmol. Koniec roka, ako každý iný.
Zas je treba magicky stihnúť všetko naraz.
Debilný Excel od vedenia nepustí.
Hlavne, že celý rok na to sra… No nič. Je doma, je čas pustiť to z hlavy.
Čakal, že Marta bude už spať, kráčal potichu.
Nespala.
Čakala v kuchyni, v pološere, oblečená len v nočnej košeli, sedela pri stole, v lone zvierala rákosku.
Najprv si myslel, že ju proste pošle spať, dnes nemal dobrý deň,
ale ako sa na ňu díval, došlo mu, čo sa zas deje.
Zas to nespravila.
Zas to odložila.
Zas si myslí, že dostať bitku je vlastne rovnocenná náhrada.
Zastavil sa nad ňou.
Mlčky sa na ňu díval; po chvíli k nej načiahol ruku.
Vložila mu do nej rákosku, otočila sa, vytiahla si nočnú košeľu, aby obnažila zadok, a prehla sa cez stôl.
Postavil sa zboku; jednou rukou sa o ňu oprel celou váhou, vedel, že sa jej páči drsné zachádzanie,
a poriadne ju švihol po zadku. A znovu.
A potom dostal nápad.
Dnes sa to zmení, keď to neurobí sama, urobí to s ním.
Odstúpil od nej.
Obzrela sa naňho s neistou zvedavosťou; dve rany neboli to, na čo bola zvyknutá.
„Prines notebook,“ povedal jej.
Zčervenela. V očiach sa jej zjavila mierna panika.
„Neboj sa, nebudem sa ti v ňom hrabať. Vieš predsa, že rešpektujem tvoje súkromie. Teraz ho prines.“
Váhavo sa zodvihla a pomaly priniesla notebook z obývačky.
„Otvor Word a píš.“
Poslúchla, ale v tvári mala stále neistotu. Ešte jej nedochádzalo, o čo ide.
„Drahá Silvia…“ začal diktovať.
Teraz jej to došlo. Pootvorila ústa, nečakala, že toto budú riešiť, ale už sa to stalo, podvolila sa.
„…po rokoch kvalitnej práce s top výsledkami som prišla k presvedčeniu,
že je v mojich silách urobiť pre našu firmu viac…“
„No, top výsledky, to je také trochu ako by som sa vystatovala, nie?“ namietla Marta.
„Je to predsa pravda; musíš sa vedieť prezentovať. Silvii treba pripomenúť tvoju hodnotu; ľudia ľahko zabúdajú. Píš ďalej.“
„Už prvý rok sa vďaka mojim návrhom ušetrilo dohromady… Koľko to bolo? Spomínala si to, ale nespomínam si už presne.“
„Päťdesiattisíc,“ povedala Marta a aj to napísala. Pokračovali ďalej; vymenovali niekoľko ďalších úspechov,
ušetrené peniaze, získané zákazky či to, ako pomohla riešiť konflikty s kolegami.
A nasledoval záver listu:
„Verím, že na pozícii zástupkyne riaditeľa dokážem našej firme priniesť ešte viac. S pozdravom…“
Podpísala sa a uložila dokument.
Chystala sa zaklapnúť notebook.
„Počkaj ešte. nepíšeme to tu predsa pre nič za nič,“ zastavil ju.
„Otvor firemný portál, nahraj to tam aj s CVčkom a odošli.“
Zamrazilo ju. Myslela si, že to je len hra, taký sebavedomý motivačný list by predsa normálne nepísala.
„Ale…“ chcela namietať.
„Žiadne ale, je tam niečo, čo je lož, alebo s čím zásadne nesúhlasíš?“ povedal rázne.
„No nie, ale…“ chcela aj tak poukázať na to, že jej to príde príliš odvážne.
„Tak to odošli; už mesiace hovoríš o tom, že chceš dokázať v živote viac.
Toto je jedna z ciest, ktoré ťa môžu posunúť dopredu.
Ak nevyjde toto, vyjde niečo iné, ale najprv sa musíš snažiť ty. Odošli to.“
Marta stále váhala, ale poznala ho. Vedela, že ak mu nedá rozumný dôvod, tak neustúpi.
A rozumný dôvod nemala. A tak nahrala súbory a odoslala.
Spokojne prikývol hlavou.
„Idem do sprchy,“ povedal potom, potreboval výhovorku, ako ukončiť túto situáciu.
Mlčky sa dívala, ako odchádza.
Začínala cítiť trochu brnenie v hlave.
Zajtra to bude v práci ťažké, bude sa musieť rozprávať so Silviou.
Pozrela na rákosku povaľujúcu sa na stole.
Keby to šlo zle, možno nájde útechu v nej.
Zas je treba magicky stihnúť všetko naraz.
Debilný Excel od vedenia nepustí.
Hlavne, že celý rok na to sra… No nič. Je doma, je čas pustiť to z hlavy.
Čakal, že Marta bude už spať, kráčal potichu.
Nespala.
Čakala v kuchyni, v pološere, oblečená len v nočnej košeli, sedela pri stole, v lone zvierala rákosku.
Najprv si myslel, že ju proste pošle spať, dnes nemal dobrý deň,
ale ako sa na ňu díval, došlo mu, čo sa zas deje.
Zas to nespravila.
Zas to odložila.
Zas si myslí, že dostať bitku je vlastne rovnocenná náhrada.
Zastavil sa nad ňou.
Mlčky sa na ňu díval; po chvíli k nej načiahol ruku.
Vložila mu do nej rákosku, otočila sa, vytiahla si nočnú košeľu, aby obnažila zadok, a prehla sa cez stôl.
Postavil sa zboku; jednou rukou sa o ňu oprel celou váhou, vedel, že sa jej páči drsné zachádzanie,
a poriadne ju švihol po zadku. A znovu.
A potom dostal nápad.
Dnes sa to zmení, keď to neurobí sama, urobí to s ním.
Odstúpil od nej.
Obzrela sa naňho s neistou zvedavosťou; dve rany neboli to, na čo bola zvyknutá.
„Prines notebook,“ povedal jej.
Zčervenela. V očiach sa jej zjavila mierna panika.
„Neboj sa, nebudem sa ti v ňom hrabať. Vieš predsa, že rešpektujem tvoje súkromie. Teraz ho prines.“
Váhavo sa zodvihla a pomaly priniesla notebook z obývačky.
„Otvor Word a píš.“
Poslúchla, ale v tvári mala stále neistotu. Ešte jej nedochádzalo, o čo ide.
„Drahá Silvia…“ začal diktovať.
Teraz jej to došlo. Pootvorila ústa, nečakala, že toto budú riešiť, ale už sa to stalo, podvolila sa.
„…po rokoch kvalitnej práce s top výsledkami som prišla k presvedčeniu,
že je v mojich silách urobiť pre našu firmu viac…“
„No, top výsledky, to je také trochu ako by som sa vystatovala, nie?“ namietla Marta.
„Je to predsa pravda; musíš sa vedieť prezentovať. Silvii treba pripomenúť tvoju hodnotu; ľudia ľahko zabúdajú. Píš ďalej.“
„Už prvý rok sa vďaka mojim návrhom ušetrilo dohromady… Koľko to bolo? Spomínala si to, ale nespomínam si už presne.“
„Päťdesiattisíc,“ povedala Marta a aj to napísala. Pokračovali ďalej; vymenovali niekoľko ďalších úspechov,
ušetrené peniaze, získané zákazky či to, ako pomohla riešiť konflikty s kolegami.
A nasledoval záver listu:
„Verím, že na pozícii zástupkyne riaditeľa dokážem našej firme priniesť ešte viac. S pozdravom…“
Podpísala sa a uložila dokument.
Chystala sa zaklapnúť notebook.
„Počkaj ešte. nepíšeme to tu predsa pre nič za nič,“ zastavil ju.
„Otvor firemný portál, nahraj to tam aj s CVčkom a odošli.“
Zamrazilo ju. Myslela si, že to je len hra, taký sebavedomý motivačný list by predsa normálne nepísala.
„Ale…“ chcela namietať.
„Žiadne ale, je tam niečo, čo je lož, alebo s čím zásadne nesúhlasíš?“ povedal rázne.
„No nie, ale…“ chcela aj tak poukázať na to, že jej to príde príliš odvážne.
„Tak to odošli; už mesiace hovoríš o tom, že chceš dokázať v živote viac.
Toto je jedna z ciest, ktoré ťa môžu posunúť dopredu.
Ak nevyjde toto, vyjde niečo iné, ale najprv sa musíš snažiť ty. Odošli to.“
Marta stále váhala, ale poznala ho. Vedela, že ak mu nedá rozumný dôvod, tak neustúpi.
A rozumný dôvod nemala. A tak nahrala súbory a odoslala.
Spokojne prikývol hlavou.
„Idem do sprchy,“ povedal potom, potreboval výhovorku, ako ukončiť túto situáciu.
Mlčky sa dívala, ako odchádza.
Začínala cítiť trochu brnenie v hlave.
Zajtra to bude v práci ťažké, bude sa musieť rozprávať so Silviou.
Pozrela na rákosku povaľujúcu sa na stole.
Keby to šlo zle, možno nájde útechu v nej.
