Napokon nás privítal nejaký tučný Nemec, ktorému som nerozumela skoro ani pol slova. Keď som toho človeka zbadala, najradšej by som odtiaľ ihneď utiekla preč. Chytila som sa ruky pána X a on mi ju povzbudzujúco stisol. Cítila som, ako mi chce dodať energiu. Ktovie, či pred tým toho chlapa niekedy videl. Ktovie ako sa spoznali.
Tlsťoch, ako som si ho sama pre seba nazvala, nám obom podal ruku a mňa pohladil po tvári. Snažila som sa tváriť milo, aby sa pán X na mňa nenahneval.
Potom si obaja muži vymenili pár slov, až ma napokon pán X pustil a popostrčil smerom k Nemcovi. „Choď,“ povie mi.
„S ním? A ty kde budeš?“ priskočím k nemu a znovu sa ho chytím. Odstrčí ma.
„Snaž sa byť dobrá. Dohodli sme sa,“ oznámi mi sucho, ale kdesi vzadu na hlase mu cítim, že ani jemu nie je všetko jedno.
To už sa ma ale ujíma ten tlstý chlap. Pozeráme na seba a ja sa snažím tomu Nemcovi vytrhnúť, no nedarí sa mi to. Neviem, čo mi ten tlsťoch hovoril a ani neviem či som dačo kričala. Myslím, že hej. Bol tlstý, škaredý a bála som sa ho. Ťahal ma cez malú terasu za ním do domu. Z intonácie hlasu som si domyslela, že som ho asi nahnevala. Nebola som pripravená na niečo takéto. Myslela som si, že dotyčnému budem rozumieť. Všetko sa vo mne búrilo. Ani dnes to neviem popísať, ale pulzovalo mi každým svalom niečo, čo by sa dalo nazvať zmesou bezmocnosti, hnevu, strachu a nenávisti voči celému svetu. Nenávidela som pána X, aj samu seba. A hlavne tohto Nemca, lebo som vedela, čo bude nasledovať.
Vošli sme dnu, otvoril pivnicu a vyslovene ma do nej hodil. Snažila som sa koordinovať pohyby, ale napokon som spadla na zem. Prekvapilo ma, že som pristála na koberci a nie betóne ako u nás doma. Zavrel za sebou a nechal ma v tme. Bola som tam tak dlho, až som sa pocikala.
Paniku vystriedala hanba. Nahmatala som stenu, no bála som sa priveľmi hýbať, keďže som netušila čo je ďalej. Nakoniec som si sadla na schody a čakala som.
Po nejakej dobe otvoril dvere a mňa oslepilo svetlo. Niečo povedal, no nerozumela som mu. Napokon mi naznačil, že mám vyjsť hore. Prekvapilo ma, keď ma objal. Zaborila som sa do jeho mäkkého obrieho tela. Šepkal mi čosi, asi ma chcel upokojiť. Zaviedol ma do kúpeľne, kde ma sám vyzliekol, usadil do napustenej vane a celú ma vykúpal. Bol ozaj starostlivý. Hanbila som sa a pamätám si ako som videla, že sa mi trasú nohy. Snažila som sa to samozrejme ovplyvniť, no vôbec som nevedela ovládať vlastné telo. Dostala som triašku a jednoducho som s ňou nedokázala nič urobiť. Namydlil ma hádam stokrát a potom ma nežne opláchol. Sám ma vyložil z vane a vyutieral ma. Keď som mu chcela pomôcť, zastavil ma. Pochopila som, že nemám nič robiť. Prihováral sa mi ako k bábätku. Natrel ma dajakým olejom a púdrom. Sám ma učesal. Celé to bolo zvláštne, no počúvala som. Maznal sa so mnou. Viedol mi moje ruky, kade chcel aby som ho hladila. Samozrejme sme skončili u neho v nohaviciach. Tak som ho začala naučenými pohybmi chytať. Zastavil ma. „No, no, no...“ zdvihol prst. „Nesmieš,“ zakazoval mi akúkoľvek aktivitu a na rukách ma preniesol do spálne. Túlil sa ku mne ako k malému miminu a jemne ma šteklil. Pomaly som prechádzala na automatiku a vychádzala von „zo seba“. Počiatočný šok nad novou situáciou ma opustil, asi som usúdila, že „môžem ísť“.
Nestalo sa nič.
V pravidelných intervaloch sa vracal do izby a kontroloval ma. Počula som, ako sa prechádza okolo postele a ako ku mne privoniava. Po nejakej dobe ma „zobudil“. Podával mi pohár mlieka. Od malička neznášam mlieko. Odmietla som ho. Podával mi ho ďalej. Vypila som ho na jeden šup. Pohladil ma. Znovu sa začal so mnou maznať, hovoril na mňa takým čudným tónom.
Obliekol ma do dievčenských šiat, ktoré mi boli trochu tesné. Nohavičky mi nepodal. Išli sme do obývačky a pustil mi kreslenú rozprávku. Posadil si ma na kolená a zasúval mi dnu prsty. Nereagovala som. Tvárila som sa, že sledujem obraz, po očku som však sledovala kameru, ktorá nás pravdepodobne natáčala.
Bol len v šortkách a stále na mňa hovoril nepríjemne maznavo. Bol na mňa stále milší a keď mi vyhŕkli slzy, nežne mi ich zotrel.
Tlsťoch, ako som si ho sama pre seba nazvala, nám obom podal ruku a mňa pohladil po tvári. Snažila som sa tváriť milo, aby sa pán X na mňa nenahneval.
Potom si obaja muži vymenili pár slov, až ma napokon pán X pustil a popostrčil smerom k Nemcovi. „Choď,“ povie mi.
„S ním? A ty kde budeš?“ priskočím k nemu a znovu sa ho chytím. Odstrčí ma.
„Snaž sa byť dobrá. Dohodli sme sa,“ oznámi mi sucho, ale kdesi vzadu na hlase mu cítim, že ani jemu nie je všetko jedno.
To už sa ma ale ujíma ten tlstý chlap. Pozeráme na seba a ja sa snažím tomu Nemcovi vytrhnúť, no nedarí sa mi to. Neviem, čo mi ten tlsťoch hovoril a ani neviem či som dačo kričala. Myslím, že hej. Bol tlstý, škaredý a bála som sa ho. Ťahal ma cez malú terasu za ním do domu. Z intonácie hlasu som si domyslela, že som ho asi nahnevala. Nebola som pripravená na niečo takéto. Myslela som si, že dotyčnému budem rozumieť. Všetko sa vo mne búrilo. Ani dnes to neviem popísať, ale pulzovalo mi každým svalom niečo, čo by sa dalo nazvať zmesou bezmocnosti, hnevu, strachu a nenávisti voči celému svetu. Nenávidela som pána X, aj samu seba. A hlavne tohto Nemca, lebo som vedela, čo bude nasledovať.
Vošli sme dnu, otvoril pivnicu a vyslovene ma do nej hodil. Snažila som sa koordinovať pohyby, ale napokon som spadla na zem. Prekvapilo ma, že som pristála na koberci a nie betóne ako u nás doma. Zavrel za sebou a nechal ma v tme. Bola som tam tak dlho, až som sa pocikala.
Paniku vystriedala hanba. Nahmatala som stenu, no bála som sa priveľmi hýbať, keďže som netušila čo je ďalej. Nakoniec som si sadla na schody a čakala som.
Po nejakej dobe otvoril dvere a mňa oslepilo svetlo. Niečo povedal, no nerozumela som mu. Napokon mi naznačil, že mám vyjsť hore. Prekvapilo ma, keď ma objal. Zaborila som sa do jeho mäkkého obrieho tela. Šepkal mi čosi, asi ma chcel upokojiť. Zaviedol ma do kúpeľne, kde ma sám vyzliekol, usadil do napustenej vane a celú ma vykúpal. Bol ozaj starostlivý. Hanbila som sa a pamätám si ako som videla, že sa mi trasú nohy. Snažila som sa to samozrejme ovplyvniť, no vôbec som nevedela ovládať vlastné telo. Dostala som triašku a jednoducho som s ňou nedokázala nič urobiť. Namydlil ma hádam stokrát a potom ma nežne opláchol. Sám ma vyložil z vane a vyutieral ma. Keď som mu chcela pomôcť, zastavil ma. Pochopila som, že nemám nič robiť. Prihováral sa mi ako k bábätku. Natrel ma dajakým olejom a púdrom. Sám ma učesal. Celé to bolo zvláštne, no počúvala som. Maznal sa so mnou. Viedol mi moje ruky, kade chcel aby som ho hladila. Samozrejme sme skončili u neho v nohaviciach. Tak som ho začala naučenými pohybmi chytať. Zastavil ma. „No, no, no...“ zdvihol prst. „Nesmieš,“ zakazoval mi akúkoľvek aktivitu a na rukách ma preniesol do spálne. Túlil sa ku mne ako k malému miminu a jemne ma šteklil. Pomaly som prechádzala na automatiku a vychádzala von „zo seba“. Počiatočný šok nad novou situáciou ma opustil, asi som usúdila, že „môžem ísť“.
Nestalo sa nič.
V pravidelných intervaloch sa vracal do izby a kontroloval ma. Počula som, ako sa prechádza okolo postele a ako ku mne privoniava. Po nejakej dobe ma „zobudil“. Podával mi pohár mlieka. Od malička neznášam mlieko. Odmietla som ho. Podával mi ho ďalej. Vypila som ho na jeden šup. Pohladil ma. Znovu sa začal so mnou maznať, hovoril na mňa takým čudným tónom.
Obliekol ma do dievčenských šiat, ktoré mi boli trochu tesné. Nohavičky mi nepodal. Išli sme do obývačky a pustil mi kreslenú rozprávku. Posadil si ma na kolená a zasúval mi dnu prsty. Nereagovala som. Tvárila som sa, že sledujem obraz, po očku som však sledovala kameru, ktorá nás pravdepodobne natáčala.
Bol len v šortkách a stále na mňa hovoril nepríjemne maznavo. Bol na mňa stále milší a keď mi vyhŕkli slzy, nežne mi ich zotrel.
