Vojdeme do izby a je tam nejaké dievča. V klietke...
Juraj je vyslovene úlisný. Je z neho odrazu úplne iný človek. Kam sa len podeli jeho vtipy a darčeky? Kde je jeho milý a úprimný úsmev? Prečo sa so mnou rozpráva týmto spôsobom? Akoto, že má v tejto izbe zavreté dievča? Skončím tu aj ja? Nikto ma už nikdy nenájde? Umriem tu? To boli všetko otázky, ktoré mi vírili v hlave. Niekedy v tom čase, keď som si musela priznať, že pán X skutočne odišiel a ja čelím tomuto novému obrazu, sa vo mne vnútri udiala ďalšia zmena. Popravde som stále nedokázala do seba nasať tú informáciu prepojenú s obrazom dievčaťa v klietke, kde evidentne nemala miesto ani nato, aby sa postavila. Nemala na sebe žiadne šaty. Či som chcela alebo nie, pripomínala mi týraného psa. A presne v tieto okamihy krátkeho uvedomenia si toho, čo práve vidím, sa zo mňa stával robot. Áno, párkrát ma neuveriteľne naplo a pocítila som slabosť. Ibaže zároveň som si to i zakázala. Už dlho som vedela ovládať svoje emócie. Vždy keď ma zaplavovala tá najväčšia panika, moja myseľ ochabovala a ja som sa kamsi strácala. Bola som tam, vedela som, že som v poriadnej kaši a že nechcem, aby sa stalo to, čo sa stať malo. Vnímala som Jurajovu prítomnosť i jeho požadovačný a sladký tón hlasu. Zároveň som však bola nad vecou. Toto všetko som si uvedomovala, ale akoby som to ani nebola ja. Sledovala som situáciu akoby zvrchu. V podstate si pamätám z tej noci strašne málo nato, že to bola moja prvá skúsenosť s iným mužom okrem pána X. Juraj ma vyzliekol a ja som sediac čakala, aký bude jeho ďalší príkaz. Pamätám si, ako sa mu na temene hlavy rozdeľovali vlasy. Začal ma celú bozkávať. Hladil ma a bol milý. V podstate nerobil nič zlé, respektíve nič, čoby bolelo. Položil ma na ten stôl a natrel ma nejakým olejom. Masíroval ma a... Zachádzal prstami kam chcel. Potom mi pripevnil ruky i nohy a vytiahol nejaký malý bič. Neviem, čo presne to bolo, dosť som riešila pocit, že to všetko určite sleduje to dievča v tej klietke. Vadilo mi, že ma vidí ešte niekto ďalší takto odhalenú práve v takejto inkriminujúcej situácii. Vadilo mi to dokonca viac ako samotný Juraj...
Začal ma mierne udierať. Myslím, že mi prebehlo hlavou, že však to ani nebolí. Postupne však pridával na intenzite a sile. Ležala som na bruchu a strapce mi prudko dopadali na chrbát, zadok i stehná. Po čase to začalo štípať, myslím, že sa mi začalo chvieť telo, ale neviem to úplne presne. Potom prestal. Zaviazal mi oči a nechal ma tak. Neviem ako dlho to bolo, ale prišlo mi to ako celá večnosť. Toho dievčaťa som sa pýtala, kde je, ale neodpovedala mi. Túžila som po prehľade toho, kde sa Juraj nachádza a čo robí. Ako ma pripravil o zrak, cítila som sa slabšia. Vtedy sa moje vnútro začalo nanovo prepadať do tmy. Chytal ma des a vrátila som sa na moment akoby nazad k sebe. Plakala som a prosila som ho, nech prestane. Po lícach mi tiekli slzy a už som ich nevedela zastaviť. Nič sa nedialo.
„Tak čo... Už si sa ukľudnila?“ počujem opäť jeho hlas. Rozplačem sa ešte viac. Neviem sa upokojiť. Prečo nie som doma? Prečo som súhlasila s tým, že pôjdem na nejakú chatu?
„Ľúbim ťa, len ma prosím ťa pusti. Ľúbim ťa,“ opakujem a neuvedomujem si v tej chvíli, aké hlúposti vypúšťam z úst. Nerozumiem, ako som mohla tomu mužovi povedať niečo také. Neviem, či to mal byť nejaký podvedomý trik, alebo či to bola už naučená reakcia, ktorú vyžadoval po mne pán X. Alebo som to nebodaj naozaj tak cítila? Asi sotva.
Odopína ma... Pretočí si ma na chrbát a ja si stiahnem šatku. Vzápätí ma udrie. „Toto už nikdy nerob! To nesmieš!“ nasadí mi ju nazad na oči. Ďalej si nespomeniem.
Juraj je vyslovene úlisný. Je z neho odrazu úplne iný človek. Kam sa len podeli jeho vtipy a darčeky? Kde je jeho milý a úprimný úsmev? Prečo sa so mnou rozpráva týmto spôsobom? Akoto, že má v tejto izbe zavreté dievča? Skončím tu aj ja? Nikto ma už nikdy nenájde? Umriem tu? To boli všetko otázky, ktoré mi vírili v hlave. Niekedy v tom čase, keď som si musela priznať, že pán X skutočne odišiel a ja čelím tomuto novému obrazu, sa vo mne vnútri udiala ďalšia zmena. Popravde som stále nedokázala do seba nasať tú informáciu prepojenú s obrazom dievčaťa v klietke, kde evidentne nemala miesto ani nato, aby sa postavila. Nemala na sebe žiadne šaty. Či som chcela alebo nie, pripomínala mi týraného psa. A presne v tieto okamihy krátkeho uvedomenia si toho, čo práve vidím, sa zo mňa stával robot. Áno, párkrát ma neuveriteľne naplo a pocítila som slabosť. Ibaže zároveň som si to i zakázala. Už dlho som vedela ovládať svoje emócie. Vždy keď ma zaplavovala tá najväčšia panika, moja myseľ ochabovala a ja som sa kamsi strácala. Bola som tam, vedela som, že som v poriadnej kaši a že nechcem, aby sa stalo to, čo sa stať malo. Vnímala som Jurajovu prítomnosť i jeho požadovačný a sladký tón hlasu. Zároveň som však bola nad vecou. Toto všetko som si uvedomovala, ale akoby som to ani nebola ja. Sledovala som situáciu akoby zvrchu. V podstate si pamätám z tej noci strašne málo nato, že to bola moja prvá skúsenosť s iným mužom okrem pána X. Juraj ma vyzliekol a ja som sediac čakala, aký bude jeho ďalší príkaz. Pamätám si, ako sa mu na temene hlavy rozdeľovali vlasy. Začal ma celú bozkávať. Hladil ma a bol milý. V podstate nerobil nič zlé, respektíve nič, čoby bolelo. Položil ma na ten stôl a natrel ma nejakým olejom. Masíroval ma a... Zachádzal prstami kam chcel. Potom mi pripevnil ruky i nohy a vytiahol nejaký malý bič. Neviem, čo presne to bolo, dosť som riešila pocit, že to všetko určite sleduje to dievča v tej klietke. Vadilo mi, že ma vidí ešte niekto ďalší takto odhalenú práve v takejto inkriminujúcej situácii. Vadilo mi to dokonca viac ako samotný Juraj...
Začal ma mierne udierať. Myslím, že mi prebehlo hlavou, že však to ani nebolí. Postupne však pridával na intenzite a sile. Ležala som na bruchu a strapce mi prudko dopadali na chrbát, zadok i stehná. Po čase to začalo štípať, myslím, že sa mi začalo chvieť telo, ale neviem to úplne presne. Potom prestal. Zaviazal mi oči a nechal ma tak. Neviem ako dlho to bolo, ale prišlo mi to ako celá večnosť. Toho dievčaťa som sa pýtala, kde je, ale neodpovedala mi. Túžila som po prehľade toho, kde sa Juraj nachádza a čo robí. Ako ma pripravil o zrak, cítila som sa slabšia. Vtedy sa moje vnútro začalo nanovo prepadať do tmy. Chytal ma des a vrátila som sa na moment akoby nazad k sebe. Plakala som a prosila som ho, nech prestane. Po lícach mi tiekli slzy a už som ich nevedela zastaviť. Nič sa nedialo.
„Tak čo... Už si sa ukľudnila?“ počujem opäť jeho hlas. Rozplačem sa ešte viac. Neviem sa upokojiť. Prečo nie som doma? Prečo som súhlasila s tým, že pôjdem na nejakú chatu?
„Ľúbim ťa, len ma prosím ťa pusti. Ľúbim ťa,“ opakujem a neuvedomujem si v tej chvíli, aké hlúposti vypúšťam z úst. Nerozumiem, ako som mohla tomu mužovi povedať niečo také. Neviem, či to mal byť nejaký podvedomý trik, alebo či to bola už naučená reakcia, ktorú vyžadoval po mne pán X. Alebo som to nebodaj naozaj tak cítila? Asi sotva.
Odopína ma... Pretočí si ma na chrbát a ja si stiahnem šatku. Vzápätí ma udrie. „Toto už nikdy nerob! To nesmieš!“ nasadí mi ju nazad na oči. Ďalej si nespomeniem.
