Posted 25.09.2026 by MrDominus
Ležala tvárou k posteli, ruky pripútané k čelu postele, členky pevne zaistené. Povrazy držali presne tak, ako sme si vopred dohodli — pevne, no bezpečne. Nemohla sa otočiť. Mohla iba počúvať moje kroky a čakať.
„Stop slovo?“
„Červená,“ odpovedala ticho.
„A keď budeš potrebovať spomaliť?“
„Žltá.“
Prešiel som jej dlaňou po chrbte. Pokojne. Takmer nežne. Potom som ustúpil.
Prvá rana preťala ticho.
Trhla sebou, no povrazy ju udržali na mieste.
„Jedna,“ prikázal som.
„Jedna, Pane.“
Druhá dopadla o čosi tvrdšie. Pri tretej už vedela, že medzi ranami nebude rovnaký odstup. Nechcel som, aby si našla rytmus. Chcel som, aby čakala na každý pohyb vzduchu za svojím chrbtom.
Štyri.
Päť.
Pri šiestej pevnejšie zovrela prikrývku v prstoch.
„Počítaj.“
„Šesť, Pane.“
Siedma prišla okamžite. Ôsma až po nekonečne dlhej chvíli, počas ktorej počula iba vlastný zrýchlený dych.
Deviata.
Desiata.
Zastavil som sa a položil jej dlaň medzi lopatky.
„Farba?“
Niekoľkokrát sa nadýchla. „Zelená.“
„Dobre. Máš pred sebou ešte desať.“
Jedenásta jej vyrazila z hrdla tlmený výkrik. Dvanásta nasledovala skôr, než ho stihla potlačiť.
Trinásť.
Štrnásť.
Pätnásť.
Každé číslo vyslovovala tichšie, no ani raz sa nepomýlila. Vedela, že ak stratí počet, začnem poslednú päťku znova.
Šestnásta dopadla presne a tvrdo.
Pri sedemnástej sa jej telo naplo proti povrazom.
Osemnásta ju prinútila zaboriť tvár hlbšie do vankúša.
Potom som sa odmlčal.
Čakala. Sekundy sa naťahovali a neistota bolela takmer rovnako ako samotné údery.
Devätnásta prišla bez varovania.
„Devätnásť, Pane,“ vydýchla.
Postavil som sa tesne vedľa postele. Poslednú ranu som nechal visieť vo vzduchu tak dlho, až sa jej celé telo chvelo očakávaním.
„O čo si prosíš?“
„O poslednú ranu, Pane.“
Dvadsiata dopadla s ostrým zvukom.
Na okamih zostalo v izbe úplné ticho.
„Dvadsať,“ zašepkala.
Odložil som nástroj, skontroloval jej zápästia a postupne uvoľnil putá. Prikryl som ju a sadol si vedľa nej, kým sa jej dych nezačal upokojovať.
Trest sa skončil.
No podľa spôsobu, akým sa na mňa potom pozrela, som vedel, že náš večer sa ešte neskončil.
„Stop slovo?“
„Červená,“ odpovedala ticho.
„A keď budeš potrebovať spomaliť?“
„Žltá.“
Prešiel som jej dlaňou po chrbte. Pokojne. Takmer nežne. Potom som ustúpil.
Prvá rana preťala ticho.
Trhla sebou, no povrazy ju udržali na mieste.
„Jedna,“ prikázal som.
„Jedna, Pane.“
Druhá dopadla o čosi tvrdšie. Pri tretej už vedela, že medzi ranami nebude rovnaký odstup. Nechcel som, aby si našla rytmus. Chcel som, aby čakala na každý pohyb vzduchu za svojím chrbtom.
Štyri.
Päť.
Pri šiestej pevnejšie zovrela prikrývku v prstoch.
„Počítaj.“
„Šesť, Pane.“
Siedma prišla okamžite. Ôsma až po nekonečne dlhej chvíli, počas ktorej počula iba vlastný zrýchlený dych.
Deviata.
Desiata.
Zastavil som sa a položil jej dlaň medzi lopatky.
„Farba?“
Niekoľkokrát sa nadýchla. „Zelená.“
„Dobre. Máš pred sebou ešte desať.“
Jedenásta jej vyrazila z hrdla tlmený výkrik. Dvanásta nasledovala skôr, než ho stihla potlačiť.
Trinásť.
Štrnásť.
Pätnásť.
Každé číslo vyslovovala tichšie, no ani raz sa nepomýlila. Vedela, že ak stratí počet, začnem poslednú päťku znova.
Šestnásta dopadla presne a tvrdo.
Pri sedemnástej sa jej telo naplo proti povrazom.
Osemnásta ju prinútila zaboriť tvár hlbšie do vankúša.
Potom som sa odmlčal.
Čakala. Sekundy sa naťahovali a neistota bolela takmer rovnako ako samotné údery.
Devätnásta prišla bez varovania.
„Devätnásť, Pane,“ vydýchla.
Postavil som sa tesne vedľa postele. Poslednú ranu som nechal visieť vo vzduchu tak dlho, až sa jej celé telo chvelo očakávaním.
„O čo si prosíš?“
„O poslednú ranu, Pane.“
Dvadsiata dopadla s ostrým zvukom.
Na okamih zostalo v izbe úplné ticho.
„Dvadsať,“ zašepkala.
Odložil som nástroj, skontroloval jej zápästia a postupne uvoľnil putá. Prikryl som ju a sadol si vedľa nej, kým sa jej dych nezačal upokojovať.
Trest sa skončil.
No podľa spôsobu, akým sa na mňa potom pozrela, som vedel, že náš večer sa ešte neskončil.
