Dvere sa zavreli a tvoj tichý príkaz znel jasne "Na kolená!". Kľakla som si k tvojím nohám. "Ruky!" Ani som nevedela ako, a už som ich mala spútané za chrbtom. Sadol si si do kresla a pozeral na mňa ako kľačím pri tvojich nohách. Mala som rada tieto chvíle ticha, keď sme boli len sami dvaja. Pozerala som sa do tvojich očí, ktoré žiarili jemnou zelenou farbou, ako keď Slnko presvieti jarný list. Bolo na tebe vidieť ako premýšľaš, čo so mnou budeš robiť. Jemne si mi prešiel prstom o tvári až k perám. Strčil si mi ho do úst, jemne som ho cucala a prechádzala po ňom jazykom, ako by to bola úplne iná časť tvojho tela. S prstom od mojich slín si mi ešte raz prešiel po perách a pokračoval nižšie. Cez krk až po výstrih mojej blúzky a späť.
Keď si bol pri krku rozovrel si dlaň a pevne stisol môj krk. Zovretie bolo také silné,že som sa sotva mohla nadýchnuť, povolil si a stisol znova. Sekundy ubiehali a ja som čakala na každý jeden nadých, ktorý si mi doprial. Mal si rád úplnú kontrolu. Bolo vidieť, že sa ti páči, že odovzdane držím. 1, 2, 3 ...zovretia a tvoja ruka zmizla. Vzduch sa mi zarezával do pľúc po malých dávkach a ja som si uvedomovala každý nádych.
Postavil si sa. Kroky boli pomalé, premyslené. Obišiel si ma, no nedotkol si sa ma. Tá vzdialenosť bola horšia než dotyk – nútila ma premýšľať, čakať, byť v strehu.Zdvihla som k tebe pohľad. Tvoje oči boli stále rovnaké – pokojné a sústredené. Ako keby si sa díval nielen na mňa, ale aj skrz mňa. Vedela som, že rozmýšľaš. Že vážiš každý ďalší krok, každú sekundu.
Naklonil si hlavu nabok, akoby si niečo zvažoval. Pristúpil si ku mne spredu. Jedným prstom si mi nadvihol bradu, len toľko, aby som ti musela pozrieť do očí.
„Zostávaš pokojná,“ povedal si ticho. Nebol to kompliment, skôr konštatovanie.
Prst si stiahol, no tvoj pohľad ma držal pevnejšie než akékoľvek putá.
A v tej chvíli som vedela, že ešte nič neskončilo.
Že toto je len prestávka medzi nádychmi.
Že čakáš.
A ja s tebou.
Keď si bol pri krku rozovrel si dlaň a pevne stisol môj krk. Zovretie bolo také silné,že som sa sotva mohla nadýchnuť, povolil si a stisol znova. Sekundy ubiehali a ja som čakala na každý jeden nadých, ktorý si mi doprial. Mal si rád úplnú kontrolu. Bolo vidieť, že sa ti páči, že odovzdane držím. 1, 2, 3 ...zovretia a tvoja ruka zmizla. Vzduch sa mi zarezával do pľúc po malých dávkach a ja som si uvedomovala každý nádych.
Postavil si sa. Kroky boli pomalé, premyslené. Obišiel si ma, no nedotkol si sa ma. Tá vzdialenosť bola horšia než dotyk – nútila ma premýšľať, čakať, byť v strehu.Zdvihla som k tebe pohľad. Tvoje oči boli stále rovnaké – pokojné a sústredené. Ako keby si sa díval nielen na mňa, ale aj skrz mňa. Vedela som, že rozmýšľaš. Že vážiš každý ďalší krok, každú sekundu.
Naklonil si hlavu nabok, akoby si niečo zvažoval. Pristúpil si ku mne spredu. Jedným prstom si mi nadvihol bradu, len toľko, aby som ti musela pozrieť do očí.
„Zostávaš pokojná,“ povedal si ticho. Nebol to kompliment, skôr konštatovanie.
Prst si stiahol, no tvoj pohľad ma držal pevnejšie než akékoľvek putá.
A v tej chvíli som vedela, že ešte nič neskončilo.
Že toto je len prestávka medzi nádychmi.
Že čakáš.
A ja s tebou.
