Čas sa rozplynul neúprosne rýchlo. Týždeň ubehol ako okamih a pred nami stála ďalšia lekcia. Úprimne, len ťažko dokážem opísať tú detskú, no temnú radosť, ktorú si v sebe nesiem, keď idem za ňou. Naše dlhé rozhovory a nekončiace sa debaty plynule prešli do spontánneho začiatku.
„Na kolená a ruky pred seba…“
Nana ostala ako zamrznutá. V jej očiach sa zrkadlilo vedomie toho, čo priamo pred ňou stojí.
„Potrestám ťa opäť za tvoj ostrý jazyk.“
Iba pevne držala hlavu a s odovzdaním sa zverila svojmu osudu. Údery rákoskou po daniach neznáša, no práve to je jeden z najúčinnejších spôsobov, ako jej pripomenúť, kde je jej miesto. Dnes som k nej bol však milosrdný. Päť rán na jednu ruku, päť rán na druhú.
V jej zbierke sa ukrýval skvost. Užasný strapcový bič, ktorý si priam žiadal skúšku.
„Ľahnúť bruchom na posteľ…“
Poslušne sa prehla a ja som sa nechal uniesť. Sto rán. Sto čistých, rytmických úderov. V mimike jej tváre som čítal pálivú bolesť, no zároveň aj niečo hlbšie… Dokonalú, čistú slasť. Rana za ranou sa vpíjala do ticha miestnosti.
„23, ďakujem, pane…“
„24, ďakujem, pane…“
„25, ďakujem, pane…“
Každý jeden úder sprevádzala pokorná vďaka až do magickej stovky. Vydržala to, hoci musela bolesť, ktorú som v nej prebúdzal, dusiť hlboko v sebe. Nana spolupracovala neobyčajne krásne.
„Ľahnúť na chrbát.“
Tento povel pre ňu znamenal jediný verdikt: previazanie. Ruky aj nohy pevne spútané k rámu postele. Nohy dokorán, obnažené pre môj ďalší krok. V rukách sa mi zaiskril vibračný kolík. Pomaly a neúprosne som ho zaviedol dnu. Do úst roubik, na oči škraboška. Úplné odstrihnutie od sveta. Jedno krátke zavibrovanie a vibrátor bol pripravený trýzniť Nanu na sto percent.
Zvíjala sa na posteli v agónii zmyslov. Kedykoľvek sa pokúsila spojiť nohy a uniknúť tej intenzite, švihol som rákoskou. Chcel som ju mať otvorenú, bezbrannú. Sladký výkrik orgazmu sa vzápätí rozlial celým bytom. Sila rozkoše bola taká ničivá, že sa Nana v kŕči vytrhla z pút. Nechal som ju dochutnať ten moment do poslednej kvapky.
Vypol som vibrátor a kázal jej vstať. Ruky spútané za chrbtom, na očiach škraboška, v ústach kolík.
„Prehnúť…“
A potom to prišlo znova. Jedna rana bičom za druhou dopadala na jej zadok, zatiaľ čo sa v jej vnútri opäť prebudil neúprosný vibrátor. Smrtiaca, opojná kombinácia. Orgazmy prichádzali v nekončiacich sa vlnách. Keď sa blížil ďalší, všimol som si, že sa od vyčerpania a rozkoše začína viac a viac prehýbať dopredu. Schmatol som ju za krk a pritisol si ju k sebe.
„Budeš pekne stáť rovno! Nech ti to už nemusím opakovať!“
Nana držala. Bojovala so svojím telom tak, ako najlepšie vedela.
Až keď prístroj stíchol, prikázal som jej kľaknúť si. Zložil som z nej putá, porozprávali sme sa, prebrali celú lekciu a uzavreli ju. Dlho po tom, čo dozneli údery, sme sa ešte rozprávali. Riešili sme osobné veci, zdieľali myšlienky a jednoducho sme len tak trávili čas. Veľmi dobre mi to padlo. Obohatilo ma to, opäť som sa o nej aj o sebe niečo nové dozvedel. Človek sa učí celý život.
Dnes Nana dostala viac ako 180 rán rôznymi nástrojmi a mala 11 orgazmov. Myslím si, že viac než slušné. Bol to deň, v ktorom sa hranice bolesti rozplynuli v absolútnej dôvere. Nana v ten večer odovzdala svoju dušu aj telo do rúk niekoho, kto presne vedel, ako viesť každý jej dych, a ja… Ako jej Krotiteľ režisér…Som s pokorou a precíznosťou režíroval toto temné, no nádherné divadlo ľudskej odovzdanosti.
Tak toto bolo naše druhé stretnutie plné slasti a bolesti…
„Na kolená a ruky pred seba…“
Nana ostala ako zamrznutá. V jej očiach sa zrkadlilo vedomie toho, čo priamo pred ňou stojí.
„Potrestám ťa opäť za tvoj ostrý jazyk.“
Iba pevne držala hlavu a s odovzdaním sa zverila svojmu osudu. Údery rákoskou po daniach neznáša, no práve to je jeden z najúčinnejších spôsobov, ako jej pripomenúť, kde je jej miesto. Dnes som k nej bol však milosrdný. Päť rán na jednu ruku, päť rán na druhú.
V jej zbierke sa ukrýval skvost. Užasný strapcový bič, ktorý si priam žiadal skúšku.
„Ľahnúť bruchom na posteľ…“
Poslušne sa prehla a ja som sa nechal uniesť. Sto rán. Sto čistých, rytmických úderov. V mimike jej tváre som čítal pálivú bolesť, no zároveň aj niečo hlbšie… Dokonalú, čistú slasť. Rana za ranou sa vpíjala do ticha miestnosti.
„23, ďakujem, pane…“
„24, ďakujem, pane…“
„25, ďakujem, pane…“
Každý jeden úder sprevádzala pokorná vďaka až do magickej stovky. Vydržala to, hoci musela bolesť, ktorú som v nej prebúdzal, dusiť hlboko v sebe. Nana spolupracovala neobyčajne krásne.
„Ľahnúť na chrbát.“
Tento povel pre ňu znamenal jediný verdikt: previazanie. Ruky aj nohy pevne spútané k rámu postele. Nohy dokorán, obnažené pre môj ďalší krok. V rukách sa mi zaiskril vibračný kolík. Pomaly a neúprosne som ho zaviedol dnu. Do úst roubik, na oči škraboška. Úplné odstrihnutie od sveta. Jedno krátke zavibrovanie a vibrátor bol pripravený trýzniť Nanu na sto percent.
Zvíjala sa na posteli v agónii zmyslov. Kedykoľvek sa pokúsila spojiť nohy a uniknúť tej intenzite, švihol som rákoskou. Chcel som ju mať otvorenú, bezbrannú. Sladký výkrik orgazmu sa vzápätí rozlial celým bytom. Sila rozkoše bola taká ničivá, že sa Nana v kŕči vytrhla z pút. Nechal som ju dochutnať ten moment do poslednej kvapky.
Vypol som vibrátor a kázal jej vstať. Ruky spútané za chrbtom, na očiach škraboška, v ústach kolík.
„Prehnúť…“
A potom to prišlo znova. Jedna rana bičom za druhou dopadala na jej zadok, zatiaľ čo sa v jej vnútri opäť prebudil neúprosný vibrátor. Smrtiaca, opojná kombinácia. Orgazmy prichádzali v nekončiacich sa vlnách. Keď sa blížil ďalší, všimol som si, že sa od vyčerpania a rozkoše začína viac a viac prehýbať dopredu. Schmatol som ju za krk a pritisol si ju k sebe.
„Budeš pekne stáť rovno! Nech ti to už nemusím opakovať!“
Nana držala. Bojovala so svojím telom tak, ako najlepšie vedela.
Až keď prístroj stíchol, prikázal som jej kľaknúť si. Zložil som z nej putá, porozprávali sme sa, prebrali celú lekciu a uzavreli ju. Dlho po tom, čo dozneli údery, sme sa ešte rozprávali. Riešili sme osobné veci, zdieľali myšlienky a jednoducho sme len tak trávili čas. Veľmi dobre mi to padlo. Obohatilo ma to, opäť som sa o nej aj o sebe niečo nové dozvedel. Človek sa učí celý život.
Dnes Nana dostala viac ako 180 rán rôznymi nástrojmi a mala 11 orgazmov. Myslím si, že viac než slušné. Bol to deň, v ktorom sa hranice bolesti rozplynuli v absolútnej dôvere. Nana v ten večer odovzdala svoju dušu aj telo do rúk niekoho, kto presne vedel, ako viesť každý jej dych, a ja… Ako jej Krotiteľ režisér…Som s pokorou a precíznosťou režíroval toto temné, no nádherné divadlo ľudskej odovzdanosti.
Tak toto bolo naše druhé stretnutie plné slasti a bolesti…
