Ranné ticho izby preťal ostrý, mechanický zvuk. 7:25. Môj budík.
Podľa striktného režimu dňa som mala presne päť minút na to, aby som vstala. O 8:00 mala na jeho displeji svietiť fotografia môjho copu – tak, aby bolo dokonale vidieť moju vyholenú hlavu. O 8:30 raňajky. Každá minúta môjho života mala patriť jemu.
Vstala som?
Ani náhodou.
Ostala som ležať, zarytá tvárou do vankúša, a natiahla som si prikrývku vyššie.
Provokovala som ho už pár dní.
Zámerne som sabotovala pravidlá, neplnila režim a hrala nebezpečnú hru.
V hlave som mala jeden jediný cieľ, tajnú, spaľujúcu túžbu: prinútiť ho, aby sem prišiel. Mal moju polohu, mal moju adresu. Vravela som si, že raz to predsa musí prísť.
Raz ho vytočím natoľko, že prekročí môj prah a potrestá ma za moju drzosť.
O 8:40 telefón prvýkrát pípol. Nič. O 8:50 znova. A potom znova a znova.
Nemusela som sa na displej ani pozrieť, aby som vedela, čo tam stojí.
V duchu som sa usmievala.
„Lola, ty zase ignoruješ? Lola, veľmi rýchlo makaj na miesto...“
Predstavovala som si tie správy, no ignorovala som ich ďalej. Nasadila som si slúchadlá, pustila hudbu a s pocitom sladkého víťazstva som znova zaspala.
Prebral ma až ostrý, nepretržitý tón zvonenia. Rozospatá, s polootvorenými očami, som stlačila príjem.
— „Áno?“ zamrmlala som.
To, čo sa ozvalo z reproduktora, ma však v sekunde vystrelilo do reality.
— „Lola. Za päť minút pred tvojím autom.“
Cvak. Položil. Jeho hlas nebol výbušný.
Bol nahnevaný, no pritom až príliš, prísne pokojný. Ten pokoj ma desil najviac. Srdce mi začalo udierať do rebier tak divoko, až som nepočula vlastné myšlienky.
Vyskočila som z postele a hodila pohľad do zrkadla.
Och, jaj... to vážne mám ísť takto?
Nemala som čas. Na sebe som mala len tenké krátke kraťasy na spanie a tielko. Schmatla som mikinu, rýchlo vkĺzla do tenisiek, zamkla dom a vybehla von. Keď som dorazila k autu, stuhla som. On tam už stál.
Stiahol okno na svojom aute, vykukol a chladne ma premeral. Jeho pohľad sa mi kĺzal po mojom provizórnom oblečení. Ostala som stáť, zahanbená ako vždy pod jeho kritickým okom.
— „Sadaj do auta a zober ma na to miesto. Idem za tebou,“
prikázal bez akéhokoľvek pozdravu.
Srdce mi hrdlom vyskakovalo, keď som štartovala. Viedla som ho na naše tajomné miesto – na miesto, ktoré nikomu neprezradím, aby ste tam nechceli ísť aj vy. Keď sme dorazili, vypla som motor. Sedela som skamenená.
Čo mám teraz robiť?
Pozbierala som posledné zvyšky odvahy a vystúpila.
Vystúpil aj on. Keď sa ku mne priblížil, pocítila som, ako ma zalieva pot. Nervozita bola ochromujúca. Moja túžba sa splnila, bol tu, stál priamo predo mnou, no v tej sekunde som všetko oľutovala. Prepustil ma čistý strach.
Lola, prehnala si to! — kričal môj vnútorný hlas.
Pristúpil ku mne a bez jediného slova mi dal facku. Bola úplne iná ako tie doteraz. Chladná, bolestivá a neskutočne štipľavá.
Kokos, auuu!
Nestihla som sa ani spamätať, keď ma drsne chytil za vlasy, pritiahol si moju tvár k svojej a do ucha mi chladne zašepkal:
— „Sadaj dozadu.“
Až vtedy som si všimla, že má so sebou ruksak.
Prečo má ruksak? Čo v ňom má?
Otázky mi vírili hlavou, kým som poslušne otvárala zadné dvere svojho vlastného auta.
Nastúpila som z jednej strany, on z druhej. Kým som sa stihla usadiť, on už sedel pevne v strede sedadla. Zavrela som dvere a inštinktívne som sa na ne natlačila, akoby ma mohli zachrániť. Nedokázala som sa mu pozrieť do očí. Výraz jeho tváre ma bolel priamo pri srdci. Mala som chuť plakať, no zaťala som zuby. Nedám sa mu tak ľahko.
— „Pozri na mňa!“ zakričal.
Trhla som sebou. Bolo to prvýkrát, čo som ho počula kričať. Strach ma paralyzoval, no zároveň mnou preletela vlna divokého vzrušenia.
— „Ty si reálne taká drzá? Taká tvrdohlavá, že si ideš za svojím?“ zúril, jeho hlas dunel v tesnom priestore auta.
„Myslíš si, že nemám prácu? Že nemám nič iné na práci, len za tebou liezť sem hneď ráno, lebo ty nevieš, čo máš robiť?!“
Vtom ma schmatol a jedným prudkým pohybom ma stiahol na svoje koleno. Iba na jedno. Visela som hlavou dole, tvárou takmer k zemi. Tvár mi horela hanbou.
Och, jaj... toto som vážne chcela?
Teraz to už bolo jedno.
— „Takže toto chcela Lola nezbedná? Visieť dole hlavou na Pánovom kolene?“ spýtal sa, no nečakal na odpoveď.
Jednou rukou mi stiahol kraťasy pod boky. Pod nimi som nemala nič. Bez akejkoľvek ľútosti či varovania začal okamžite strieľať ostré rany. Jeho dlaň dopadala na môj zadok v šialenom tempe. Išiel bomby. Štípalo to, bolelo to tak strašne, až som sa nestíhala ani nadýchnuť, nieto ešte počítať údery.
Zrazu prestal. Izbovú teplotu vystriedalo ťažké, napäté ticho.
— „Vyber mi z tašky varechu,“ nariadil chladným hlasom.
Zostala som ako obarená.
Čože?!
— „Prepáčte, Pane... prosím, varechu nie...“ vyhrkla som zúfalo.
— „Nepýtam sa! Davaj, nemám na teba celý deň!“ prerušil ma nekompromisne.
Už som neodporovala. Neochotne, s trasúcimi sa prstami, som siahla do ruksaku a podala mu ju. Vtom vytiahol telefón a niečo na ňom nastavil.
— „Desať minút. Nemusíš rátať, aj tak nebudeš stíhať,“ oznámil a zapol stopky.
Pípnutie telefónu preťalo ťažký vzduch v aute ako milosrdná rana z milosti. Desať minút. Trvalo to neskutočne, nekonečne dlho a môj zadok horel čistým, pulzujúcim ohňom. Môj Pán má neskutočnú silu a rýchlosť.
Však, Paníček?
Tak nesmierne som sa hanbila. Za polohu, v ktorej ma znehybnil, aj za to divoké, neskrývané vzrušenie, ktoré zo mňa vyvieralo. No ak by som v tej chvíli vedela, že toto bol len slabý odvar... Že to najväčšie zahanbenie na mňa ešte len čaká, asi by sa mi zastavilo srdce.
Bez slova zahodil varechu na sedadlo a začal sa prehrabávať v mojej kabelke. Keď jeho prsty vytiahli známu malú čiernu taštičku, dych sa mi zasekol v hrdle. Bol v nej análny kolík. Darček od neho, ktorý som podľa jeho príkazu musela nosiť neustále so sebou.
— „Aspoň niečo vieš dodržať!“ precedil pomedzi zuby a priložil mi chladný kov k ústam. „Ocucaj!“
Neochotne, s podriadeným pohľadom, som splnila príkaz. Vzápätí som ucítila, ako mi mokrý kolík začína pekne pomaly zatláčať do môjho panenského análu. Celé telo mi naplo.
— „Drž! A nefrfli, lebo uvidíš, že ti kúpim väčší!“ zavrčal mi do ucha.
Radšej som zostala ticho. Dočerta, ten kolík bol vibračný. Keď ho zapol, auto zaplavil tichý, no intenzívny bzučivý zvuk. Vibroval tak silno, až sa mi podlomili kolená. Moja šťava tiekla prúdom – na neho, na sedačku, všade.
— „Ty si taká nadrazená kurva, čo s tebou mám robiť? Povedz? Odpovedz! Lola! Odpovedaj...“
Nezmohla som sa na slovo. Bola som príliš zahanbená, hrdlo som mala stiahnuté.
— „Vytiahni mi rákosku z batohu. No poďme, poďme, rýchlejšie!“ pohnal ma prísne
Ledva som dýchala, no bleskovo som siahla do ruksaku. Vytiahla som rákosku – malú, presne do ruky.
Kokos, on s tým rátal! On to celé plánoval! — preletelo mi hlavou, kým som mu ju s trasúcimi sa rukami podávala.
Vlna túžby ma už úplne prevalcovala. Z úst mi vykĺzlo zúfalé, tiché zaúprenie:
— „Pane... Pane, mô... môžem sa urobiť? Už to nedávam...“
Pozrel sa na mňa zhora s chladným pobavením.
— „Vážne? Ty sa ma na to pýtaš? Jasnéže nie! Drž!“
Tebe sa to povie... — pomyslela som si v duchu, no nahlas som neodpovedala.
— „Ty budeš rátať! A pozor, ak sa pomýliš, ideme od začiatku. Šesťdesiat rán.
A hneď nato dopadla prvá rana.
— „Au! Jedna... au, au, dve!“
Rany išli za sebou tak rýchlo ako záblesky búrky. Ostré štípanie rákosky som cítila až v mozgu, no on neprestával. S každým švihom mi sypal do chrbta slová, ktoré ma bičovali rovnako ako ten prút:
— „Ja ti dám... ja ťa naučím... ja ťa vychovám! Ja ti dám nespĺňať Pánov režim! Pána provokovať sa ti zachcelo, áno?!
Šľahal ma nekompromisne, s absolútnou presnosťou. V tej chvíli som mohla byť sakra rada, že sme v stiesnenom aute a nemal priestor poriadne sa zahnať. No bolesť a rozkoš sa už nedali oddeliť.
— „Štyridsaťsedem... auuu... ach, ja už... Pane, prosíím...“
Hop. Hrádza praskla. Urobila som sa. Príval čistého orgazmu ma striasol celým telom.
On v tej sekunde prestal. Prudko vytiahol kolík, ktorý bol celý mokrý od môjho vzrušenia. No mokrý a zadýchaný bol už aj môj Pán krotiteľ. Chytil ma za vlasy a trhol mi hlavou dozadu, aby som mu videla do očí.
— „To vážne? Urobila si sa? Kto ti to dovolil, Lola?!“
— „Nikto, Pane... prepáčte...“ vyriekla som pomedzi vzlyky.
— „Neboj, ja ťa naučím! Ja si ťa vychovám! Poďme od začiatku. Ideš.“
A on vážne išiel od nuly. Moje telo už nevládalo, psychika povolila a ja som sa rozplakala. Slzy mi tiekli prúdom.
— „Auu, bolí, Pane!“
— „Predstav si, že to má bolieť! Toto si chcela, tak to máš!“
Vzlykala som, bolesť bola oslepujúca, už som nepočítala. Rany len padali a padali. Kto vie, koľko ich bolo? Ja nie, no on to vedel presne. Keď skončil, nechala som sa bezvládne vytiahnuť z jeho kolena. Bola som vytrasená, urevaná, na pokraji síl. Postavil ma kľačať na koberec v aute a chytil ma za bradu. Zdvihol mi tvár.
Bum! Letela facka. Videl moje slzy, chladne ich utrel palcom a vzápätí mi vylepil ešte jednu.
— „A teraz sa zamysli, čo mi odpovieš na moju otázku,“ prehovoril tichým, mrazivým hlasom.
„Poznáš svoj režim dňa?“
— „Áno, Pane, poznám,“ šepla som s pokorou.
— „Super. Tak hovor, počúvam!“
A tak som mu tam, kľačiac na podlahe auta, začala sypať celý svoj režim dňa. Od bodky do bodky, každú jednu povinnosť. Keď som dopovedala posledné slovo, vzduchom preletelo presne desať faciek za sebou. Moje líca horeli rovnako ako zadok.
— „A to máš za to, že ten režim ovládaš, ale serieš naňho! Pobozkaj mi ruku!“
Chytila som jeho dlaň a pritisla na ňu pery. Bola som tak nesmierne nadrazená. Presne ako on. Jeho prísnosť, jeho pohľad, jeho krik – to všetko ma privádzalo do šialenstva. V tej sekunde som nechcela, aby tento moment niekedy skončil.
Jeho výraz zmäkol. Jemne ma pohladil po tvári.
— „Lolíček, musím už vážne ísť. Mám prácu. Ale dnes o 16:00 sa vidíme na byte.“
Obaja sme sa na seba usmiali. Vedeli sme. Obaja sme vedeli, že to bude absolútna bomba, pretože každá jedna sekunda s ním bola dokonalá. Tešila som sa na každú jeho ďalšiu ranu, na každý pohľad a dotyk, či už bude jemný, alebo drsný. Dal mi bozk na líce.
— „Poslúchaj, Lola.“
— „Áno, Pane. A... ďakujem,“ usmiala som sa cez usychajúce slzy.
Vystúpili sme z auta a odišli každý svojím smerom.
Keď som dorazila domov, prvé moje kroky viedli do kúpeľne. Postavila som sa pred zrkadlo a otočila sa. Môj zadok bol kompletne pruhovaný, sfarbený do hlbokej bordovej farby. Dokonalosť. On prišiel. Splnil mi to. Len kvôli mne meral tú cestu, aby ma skrotil. Zapla som sprchu a postavila sa pod prúd vody. Keď mi horúce kvapky začali stekať po ubolenom zadku, rozplakala som sa znova.
No tentokrát to boli slzy čistého šťastia a radosti.
Milí čitatelia, toto bola moja najtajnejšia túžba. Moja nespútaná fantázia. Opísala som vám to presne tak, ako si to predstavujem vo svojich najdivokejších snoch. Držte mi palce, nech sa mi to raz splní. No kým ten deň nepríde, budem musieť ísť zrejme opäť cez hranu a provokovať môjho Krotiteľa. Prepáčte, Pane... mám Vás rada.
Nana a jej Krotiteľ ❤️
Podľa striktného režimu dňa som mala presne päť minút na to, aby som vstala. O 8:00 mala na jeho displeji svietiť fotografia môjho copu – tak, aby bolo dokonale vidieť moju vyholenú hlavu. O 8:30 raňajky. Každá minúta môjho života mala patriť jemu.
Vstala som?
Ani náhodou.
Ostala som ležať, zarytá tvárou do vankúša, a natiahla som si prikrývku vyššie.
Provokovala som ho už pár dní.
Zámerne som sabotovala pravidlá, neplnila režim a hrala nebezpečnú hru.
V hlave som mala jeden jediný cieľ, tajnú, spaľujúcu túžbu: prinútiť ho, aby sem prišiel. Mal moju polohu, mal moju adresu. Vravela som si, že raz to predsa musí prísť.
Raz ho vytočím natoľko, že prekročí môj prah a potrestá ma za moju drzosť.
O 8:40 telefón prvýkrát pípol. Nič. O 8:50 znova. A potom znova a znova.
Nemusela som sa na displej ani pozrieť, aby som vedela, čo tam stojí.
V duchu som sa usmievala.
„Lola, ty zase ignoruješ? Lola, veľmi rýchlo makaj na miesto...“
Predstavovala som si tie správy, no ignorovala som ich ďalej. Nasadila som si slúchadlá, pustila hudbu a s pocitom sladkého víťazstva som znova zaspala.
Prebral ma až ostrý, nepretržitý tón zvonenia. Rozospatá, s polootvorenými očami, som stlačila príjem.
— „Áno?“ zamrmlala som.
To, čo sa ozvalo z reproduktora, ma však v sekunde vystrelilo do reality.
— „Lola. Za päť minút pred tvojím autom.“
Cvak. Položil. Jeho hlas nebol výbušný.
Bol nahnevaný, no pritom až príliš, prísne pokojný. Ten pokoj ma desil najviac. Srdce mi začalo udierať do rebier tak divoko, až som nepočula vlastné myšlienky.
Vyskočila som z postele a hodila pohľad do zrkadla.
Och, jaj... to vážne mám ísť takto?
Nemala som čas. Na sebe som mala len tenké krátke kraťasy na spanie a tielko. Schmatla som mikinu, rýchlo vkĺzla do tenisiek, zamkla dom a vybehla von. Keď som dorazila k autu, stuhla som. On tam už stál.
Stiahol okno na svojom aute, vykukol a chladne ma premeral. Jeho pohľad sa mi kĺzal po mojom provizórnom oblečení. Ostala som stáť, zahanbená ako vždy pod jeho kritickým okom.
— „Sadaj do auta a zober ma na to miesto. Idem za tebou,“
prikázal bez akéhokoľvek pozdravu.
Srdce mi hrdlom vyskakovalo, keď som štartovala. Viedla som ho na naše tajomné miesto – na miesto, ktoré nikomu neprezradím, aby ste tam nechceli ísť aj vy. Keď sme dorazili, vypla som motor. Sedela som skamenená.
Čo mám teraz robiť?
Pozbierala som posledné zvyšky odvahy a vystúpila.
Vystúpil aj on. Keď sa ku mne priblížil, pocítila som, ako ma zalieva pot. Nervozita bola ochromujúca. Moja túžba sa splnila, bol tu, stál priamo predo mnou, no v tej sekunde som všetko oľutovala. Prepustil ma čistý strach.
Lola, prehnala si to! — kričal môj vnútorný hlas.
Pristúpil ku mne a bez jediného slova mi dal facku. Bola úplne iná ako tie doteraz. Chladná, bolestivá a neskutočne štipľavá.
Kokos, auuu!
Nestihla som sa ani spamätať, keď ma drsne chytil za vlasy, pritiahol si moju tvár k svojej a do ucha mi chladne zašepkal:
— „Sadaj dozadu.“
Až vtedy som si všimla, že má so sebou ruksak.
Prečo má ruksak? Čo v ňom má?
Otázky mi vírili hlavou, kým som poslušne otvárala zadné dvere svojho vlastného auta.
Nastúpila som z jednej strany, on z druhej. Kým som sa stihla usadiť, on už sedel pevne v strede sedadla. Zavrela som dvere a inštinktívne som sa na ne natlačila, akoby ma mohli zachrániť. Nedokázala som sa mu pozrieť do očí. Výraz jeho tváre ma bolel priamo pri srdci. Mala som chuť plakať, no zaťala som zuby. Nedám sa mu tak ľahko.
— „Pozri na mňa!“ zakričal.
Trhla som sebou. Bolo to prvýkrát, čo som ho počula kričať. Strach ma paralyzoval, no zároveň mnou preletela vlna divokého vzrušenia.
— „Ty si reálne taká drzá? Taká tvrdohlavá, že si ideš za svojím?“ zúril, jeho hlas dunel v tesnom priestore auta.
„Myslíš si, že nemám prácu? Že nemám nič iné na práci, len za tebou liezť sem hneď ráno, lebo ty nevieš, čo máš robiť?!“
Vtom ma schmatol a jedným prudkým pohybom ma stiahol na svoje koleno. Iba na jedno. Visela som hlavou dole, tvárou takmer k zemi. Tvár mi horela hanbou.
Och, jaj... toto som vážne chcela?
Teraz to už bolo jedno.
— „Takže toto chcela Lola nezbedná? Visieť dole hlavou na Pánovom kolene?“ spýtal sa, no nečakal na odpoveď.
Jednou rukou mi stiahol kraťasy pod boky. Pod nimi som nemala nič. Bez akejkoľvek ľútosti či varovania začal okamžite strieľať ostré rany. Jeho dlaň dopadala na môj zadok v šialenom tempe. Išiel bomby. Štípalo to, bolelo to tak strašne, až som sa nestíhala ani nadýchnuť, nieto ešte počítať údery.
Zrazu prestal. Izbovú teplotu vystriedalo ťažké, napäté ticho.
— „Vyber mi z tašky varechu,“ nariadil chladným hlasom.
Zostala som ako obarená.
Čože?!
— „Prepáčte, Pane... prosím, varechu nie...“ vyhrkla som zúfalo.
— „Nepýtam sa! Davaj, nemám na teba celý deň!“ prerušil ma nekompromisne.
Už som neodporovala. Neochotne, s trasúcimi sa prstami, som siahla do ruksaku a podala mu ju. Vtom vytiahol telefón a niečo na ňom nastavil.
— „Desať minút. Nemusíš rátať, aj tak nebudeš stíhať,“ oznámil a zapol stopky.
Pípnutie telefónu preťalo ťažký vzduch v aute ako milosrdná rana z milosti. Desať minút. Trvalo to neskutočne, nekonečne dlho a môj zadok horel čistým, pulzujúcim ohňom. Môj Pán má neskutočnú silu a rýchlosť.
Však, Paníček?
Tak nesmierne som sa hanbila. Za polohu, v ktorej ma znehybnil, aj za to divoké, neskrývané vzrušenie, ktoré zo mňa vyvieralo. No ak by som v tej chvíli vedela, že toto bol len slabý odvar... Že to najväčšie zahanbenie na mňa ešte len čaká, asi by sa mi zastavilo srdce.
Bez slova zahodil varechu na sedadlo a začal sa prehrabávať v mojej kabelke. Keď jeho prsty vytiahli známu malú čiernu taštičku, dych sa mi zasekol v hrdle. Bol v nej análny kolík. Darček od neho, ktorý som podľa jeho príkazu musela nosiť neustále so sebou.
— „Aspoň niečo vieš dodržať!“ precedil pomedzi zuby a priložil mi chladný kov k ústam. „Ocucaj!“
Neochotne, s podriadeným pohľadom, som splnila príkaz. Vzápätí som ucítila, ako mi mokrý kolík začína pekne pomaly zatláčať do môjho panenského análu. Celé telo mi naplo.
— „Drž! A nefrfli, lebo uvidíš, že ti kúpim väčší!“ zavrčal mi do ucha.
Radšej som zostala ticho. Dočerta, ten kolík bol vibračný. Keď ho zapol, auto zaplavil tichý, no intenzívny bzučivý zvuk. Vibroval tak silno, až sa mi podlomili kolená. Moja šťava tiekla prúdom – na neho, na sedačku, všade.
— „Ty si taká nadrazená kurva, čo s tebou mám robiť? Povedz? Odpovedz! Lola! Odpovedaj...“
Nezmohla som sa na slovo. Bola som príliš zahanbená, hrdlo som mala stiahnuté.
— „Vytiahni mi rákosku z batohu. No poďme, poďme, rýchlejšie!“ pohnal ma prísne
Ledva som dýchala, no bleskovo som siahla do ruksaku. Vytiahla som rákosku – malú, presne do ruky.
Kokos, on s tým rátal! On to celé plánoval! — preletelo mi hlavou, kým som mu ju s trasúcimi sa rukami podávala.
Vlna túžby ma už úplne prevalcovala. Z úst mi vykĺzlo zúfalé, tiché zaúprenie:
— „Pane... Pane, mô... môžem sa urobiť? Už to nedávam...“
Pozrel sa na mňa zhora s chladným pobavením.
— „Vážne? Ty sa ma na to pýtaš? Jasnéže nie! Drž!“
Tebe sa to povie... — pomyslela som si v duchu, no nahlas som neodpovedala.
— „Ty budeš rátať! A pozor, ak sa pomýliš, ideme od začiatku. Šesťdesiat rán.
A hneď nato dopadla prvá rana.
— „Au! Jedna... au, au, dve!“
Rany išli za sebou tak rýchlo ako záblesky búrky. Ostré štípanie rákosky som cítila až v mozgu, no on neprestával. S každým švihom mi sypal do chrbta slová, ktoré ma bičovali rovnako ako ten prút:
— „Ja ti dám... ja ťa naučím... ja ťa vychovám! Ja ti dám nespĺňať Pánov režim! Pána provokovať sa ti zachcelo, áno?!
Šľahal ma nekompromisne, s absolútnou presnosťou. V tej chvíli som mohla byť sakra rada, že sme v stiesnenom aute a nemal priestor poriadne sa zahnať. No bolesť a rozkoš sa už nedali oddeliť.
— „Štyridsaťsedem... auuu... ach, ja už... Pane, prosíím...“
Hop. Hrádza praskla. Urobila som sa. Príval čistého orgazmu ma striasol celým telom.
On v tej sekunde prestal. Prudko vytiahol kolík, ktorý bol celý mokrý od môjho vzrušenia. No mokrý a zadýchaný bol už aj môj Pán krotiteľ. Chytil ma za vlasy a trhol mi hlavou dozadu, aby som mu videla do očí.
— „To vážne? Urobila si sa? Kto ti to dovolil, Lola?!“
— „Nikto, Pane... prepáčte...“ vyriekla som pomedzi vzlyky.
— „Neboj, ja ťa naučím! Ja si ťa vychovám! Poďme od začiatku. Ideš.“
A on vážne išiel od nuly. Moje telo už nevládalo, psychika povolila a ja som sa rozplakala. Slzy mi tiekli prúdom.
— „Auu, bolí, Pane!“
— „Predstav si, že to má bolieť! Toto si chcela, tak to máš!“
Vzlykala som, bolesť bola oslepujúca, už som nepočítala. Rany len padali a padali. Kto vie, koľko ich bolo? Ja nie, no on to vedel presne. Keď skončil, nechala som sa bezvládne vytiahnuť z jeho kolena. Bola som vytrasená, urevaná, na pokraji síl. Postavil ma kľačať na koberec v aute a chytil ma za bradu. Zdvihol mi tvár.
Bum! Letela facka. Videl moje slzy, chladne ich utrel palcom a vzápätí mi vylepil ešte jednu.
— „A teraz sa zamysli, čo mi odpovieš na moju otázku,“ prehovoril tichým, mrazivým hlasom.
„Poznáš svoj režim dňa?“
— „Áno, Pane, poznám,“ šepla som s pokorou.
— „Super. Tak hovor, počúvam!“
A tak som mu tam, kľačiac na podlahe auta, začala sypať celý svoj režim dňa. Od bodky do bodky, každú jednu povinnosť. Keď som dopovedala posledné slovo, vzduchom preletelo presne desať faciek za sebou. Moje líca horeli rovnako ako zadok.
— „A to máš za to, že ten režim ovládaš, ale serieš naňho! Pobozkaj mi ruku!“
Chytila som jeho dlaň a pritisla na ňu pery. Bola som tak nesmierne nadrazená. Presne ako on. Jeho prísnosť, jeho pohľad, jeho krik – to všetko ma privádzalo do šialenstva. V tej sekunde som nechcela, aby tento moment niekedy skončil.
Jeho výraz zmäkol. Jemne ma pohladil po tvári.
— „Lolíček, musím už vážne ísť. Mám prácu. Ale dnes o 16:00 sa vidíme na byte.“
Obaja sme sa na seba usmiali. Vedeli sme. Obaja sme vedeli, že to bude absolútna bomba, pretože každá jedna sekunda s ním bola dokonalá. Tešila som sa na každú jeho ďalšiu ranu, na každý pohľad a dotyk, či už bude jemný, alebo drsný. Dal mi bozk na líce.
— „Poslúchaj, Lola.“
— „Áno, Pane. A... ďakujem,“ usmiala som sa cez usychajúce slzy.
Vystúpili sme z auta a odišli každý svojím smerom.
Keď som dorazila domov, prvé moje kroky viedli do kúpeľne. Postavila som sa pred zrkadlo a otočila sa. Môj zadok bol kompletne pruhovaný, sfarbený do hlbokej bordovej farby. Dokonalosť. On prišiel. Splnil mi to. Len kvôli mne meral tú cestu, aby ma skrotil. Zapla som sprchu a postavila sa pod prúd vody. Keď mi horúce kvapky začali stekať po ubolenom zadku, rozplakala som sa znova.
No tentokrát to boli slzy čistého šťastia a radosti.
Milí čitatelia, toto bola moja najtajnejšia túžba. Moja nespútaná fantázia. Opísala som vám to presne tak, ako si to predstavujem vo svojich najdivokejších snoch. Držte mi palce, nech sa mi to raz splní. No kým ten deň nepríde, budem musieť ísť zrejme opäť cez hranu a provokovať môjho Krotiteľa. Prepáčte, Pane... mám Vás rada.
Nana a jej Krotiteľ ❤️
