V miestnosti bolo ticho.
Nie prázdne.
Ťažké.
Vzduch sa dal krájať.
Stála som pár krokov od teba a cítila som, ako mi telo reaguje skôr než myseľ. Nepovedal si nič. Len si sa na mňa pozrel.
Ten pohľad.
Poznám ho.
Nie je v ňom hnev.
Nie je v ňom neha.
Je v ňom rozhodnutie.
Moje ramená samy klesli. Dych sa mi prehĺbil. Prsty sa mi jemne roztriasli pri stehnách.
Čakala som.
Neponáhľal si sa.
Dominancia nie je rýchla.
Dominancia si berie čas.
Urobil si krok ku mne. Potom druhý. Zastal si tak blízko, že som cítila tvoje teplo. Stále bez slov.
Hlavu som sklonila automaticky.
Nie preto, že musím.
Ale preto, že chcem.
Tvoja ruka sa mi dotkla brady a zdvihla mi tvár. Nie jemne. Presne.
Pozrela som sa do tvojich očí.
V tej chvíli som vedela, že ma máš.
Nie telom.
Hlavou.
„Kľakni.“
Jedno slovo.
Kolena sa dotkli podlahy skôr, než som si to uvedomila. Chrbát rovný. Ruky pokojne položené na stehnách. Pohľad dole.
Cítila som, ako sa vo mne mieša vzrušenie s pokorou.
Milujem ten moment.
Ten bod, kde zo mňa spadne svet.
Obchádzal si ma pomaly, ako predátor, ktorý vie, že korisť neuteká. Každý tvoj krok mi rezonoval v hrudi.
Zastal si za mnou.
Tvoja dlaň mi spočinula na zátylku.
Pevne.
Nie kruto.
Držal si ma presne tam, kde patrím.
Vydýchla som.
Celá som sa do toho dotyku oprela.
A v tej sekunde som prestala myslieť.
Zostala len poslušnosť.
Len dych.
Len to ticho medzi príkazmi.
Ticho, v ktorom sa subinka rozpadá na niečo čistejšie.
Na niečo TVOJE.
...
Stále som kľačala.
Ticho sa natiahlo ako guma.
Cítila som, že prichádza niečo tvrdšie.
Poznal si ma príliš dobre.
Vedel si, že som prekročila hranicu.
Vedel si, že to vo mne vrie.
A vedel si, že potrebujem cítiť následok.
Postavil si ma.
Nie jemne.
Otočil si ma chrbtom k sebe.
Tvoje ruky boli presné. Rýchle. Chladné. Povrazy sa mi zatiahli okolo zápästí, potom okolo hrude, bokov, stehien. Každý ťah bol zámerný. Nezostával priestor na pohyb.
Ani centimeter.
Stála som tam, zviazaná vlastnou dôverou.
Srdce mi bilo až v hrdle.
Vedela som, že trest prichádza.
A prijímala som ho.
Prvá rana ma prekvapila.
Druhá mi vyrazila dych.
Pri tretej som zavrela oči.
Nebola to krutosť.
Bola to spravodlivosť.
Každý úder niesol správu:
vidím ťa.
počítam s tebou.
beriem ťa vážne.
Nohy sa mi mierne triasli, ale držala som sa. Nie zo sily, z odovzdania.
Nepočítala som rany.
Počítala som nádychy.
A niekde medzi nimi sa vo mne začalo niečo lámať.
Nie telo.
Vnútro.
Keď si skončil, zostala som stáť v tichu, zviazaná, roztrasená, otvorená až na kosť.
A vtedy to prišlo.
Slzy.
Nie pekné.
Nie tiché.
Rozpadla som sa.
Plakala som za všetko, čo som v sebe nosila celé roky. Za tlak. Za únavu. Za veci, ktoré som nikomu nepovedala. Za silu, ktorú som musela hrať vonku.
Kolena mi povolili, ale povrazy ma držali.
A ty si tam bol.
Hneď.
Rozviazal si ma len toľko, aby si ma mohol pritiahnuť k sebe. Hlavu som si zaborila do tvojej hrude. Tvoje ruky ma obopli pevne. Držal si ma, ako keby sa svet mal rozpadnúť.
Neponáhľal si ma.
Neumlčoval si ma.
Len si bol.
A ja som plakala, až kým zo mňa neodišla všetka ťažoba.
Keď som konečne vydýchla, bola som prázdna.
Čistá.
Ľahká.
Opierala som sa o teba ako o kotvu.
V tvojom objatí som pochopila, prečo to potrebujem.
Nie pre bolesť.
Nie pre povrazy.
Ale pre ten moment potom...
Keď som rozbitá
a ty ma skladáš späť.
Bol to môj najkrajší zážitok.
Nie preto, čo si mi urobil.
Ale preto, že som ti mohla patriť
aj vtedy, keď som sa rozpadla.
Nie prázdne.
Ťažké.
Vzduch sa dal krájať.
Stála som pár krokov od teba a cítila som, ako mi telo reaguje skôr než myseľ. Nepovedal si nič. Len si sa na mňa pozrel.
Ten pohľad.
Poznám ho.
Nie je v ňom hnev.
Nie je v ňom neha.
Je v ňom rozhodnutie.
Moje ramená samy klesli. Dych sa mi prehĺbil. Prsty sa mi jemne roztriasli pri stehnách.
Čakala som.
Neponáhľal si sa.
Dominancia nie je rýchla.
Dominancia si berie čas.
Urobil si krok ku mne. Potom druhý. Zastal si tak blízko, že som cítila tvoje teplo. Stále bez slov.
Hlavu som sklonila automaticky.
Nie preto, že musím.
Ale preto, že chcem.
Tvoja ruka sa mi dotkla brady a zdvihla mi tvár. Nie jemne. Presne.
Pozrela som sa do tvojich očí.
V tej chvíli som vedela, že ma máš.
Nie telom.
Hlavou.
„Kľakni.“
Jedno slovo.
Kolena sa dotkli podlahy skôr, než som si to uvedomila. Chrbát rovný. Ruky pokojne položené na stehnách. Pohľad dole.
Cítila som, ako sa vo mne mieša vzrušenie s pokorou.
Milujem ten moment.
Ten bod, kde zo mňa spadne svet.
Obchádzal si ma pomaly, ako predátor, ktorý vie, že korisť neuteká. Každý tvoj krok mi rezonoval v hrudi.
Zastal si za mnou.
Tvoja dlaň mi spočinula na zátylku.
Pevne.
Nie kruto.
Držal si ma presne tam, kde patrím.
Vydýchla som.
Celá som sa do toho dotyku oprela.
A v tej sekunde som prestala myslieť.
Zostala len poslušnosť.
Len dych.
Len to ticho medzi príkazmi.
Ticho, v ktorom sa subinka rozpadá na niečo čistejšie.
Na niečo TVOJE.
...
Stále som kľačala.
Ticho sa natiahlo ako guma.
Cítila som, že prichádza niečo tvrdšie.
Poznal si ma príliš dobre.
Vedel si, že som prekročila hranicu.
Vedel si, že to vo mne vrie.
A vedel si, že potrebujem cítiť následok.
Postavil si ma.
Nie jemne.
Otočil si ma chrbtom k sebe.
Tvoje ruky boli presné. Rýchle. Chladné. Povrazy sa mi zatiahli okolo zápästí, potom okolo hrude, bokov, stehien. Každý ťah bol zámerný. Nezostával priestor na pohyb.
Ani centimeter.
Stála som tam, zviazaná vlastnou dôverou.
Srdce mi bilo až v hrdle.
Vedela som, že trest prichádza.
A prijímala som ho.
Prvá rana ma prekvapila.
Druhá mi vyrazila dych.
Pri tretej som zavrela oči.
Nebola to krutosť.
Bola to spravodlivosť.
Každý úder niesol správu:
vidím ťa.
počítam s tebou.
beriem ťa vážne.
Nohy sa mi mierne triasli, ale držala som sa. Nie zo sily, z odovzdania.
Nepočítala som rany.
Počítala som nádychy.
A niekde medzi nimi sa vo mne začalo niečo lámať.
Nie telo.
Vnútro.
Keď si skončil, zostala som stáť v tichu, zviazaná, roztrasená, otvorená až na kosť.
A vtedy to prišlo.
Slzy.
Nie pekné.
Nie tiché.
Rozpadla som sa.
Plakala som za všetko, čo som v sebe nosila celé roky. Za tlak. Za únavu. Za veci, ktoré som nikomu nepovedala. Za silu, ktorú som musela hrať vonku.
Kolena mi povolili, ale povrazy ma držali.
A ty si tam bol.
Hneď.
Rozviazal si ma len toľko, aby si ma mohol pritiahnuť k sebe. Hlavu som si zaborila do tvojej hrude. Tvoje ruky ma obopli pevne. Držal si ma, ako keby sa svet mal rozpadnúť.
Neponáhľal si ma.
Neumlčoval si ma.
Len si bol.
A ja som plakala, až kým zo mňa neodišla všetka ťažoba.
Keď som konečne vydýchla, bola som prázdna.
Čistá.
Ľahká.
Opierala som sa o teba ako o kotvu.
V tvojom objatí som pochopila, prečo to potrebujem.
Nie pre bolesť.
Nie pre povrazy.
Ale pre ten moment potom...
Keď som rozbitá
a ty ma skladáš späť.
Bol to môj najkrajší zážitok.
Nie preto, čo si mi urobil.
Ale preto, že som ti mohla patriť
aj vtedy, keď som sa rozpadla.
