Prišla som domov zlomená.
Nie dramaticky.
Potichu.
Celý deň som niesla cudzie nálady, cudzie problémy, cudzie očakávania.
Usmievala som sa, keď som chcela kričať.
Fungovala som, keď som sa chcela rozpadnúť.
A keď som zavrela dvere, váha sveta mi konečne spadla na plecia.
Stála som tam chvíľu bez pohybu.
Topánky som si vyzula automaticky.
Kľúče položila tam, kde vždy.
Ale vnútri som sa triasla.
Nie od zimy.
Od pretlaku.
Keď som ho uvidela, nepovedala som nič.
Len som k nemu prišla.
Položila čelo na jeho hruď.
A moje telo sa konečne priznalo, že už nevládze.
Nevysvetľovala som mu deň.
Nepotrebovala som slová.
Pozrel sa na mňa tým pohľadom, ktorý poznám.
Tichým. Pevným. Čítajúcim.
A ja som zašepkala:
„Prosím… zviaž ma.“
Nie zo vzrušenia.
Zo zúfalstva.
Potrebovala som, aby niekto zobral kontrolu z mojich rúk.
Aby mi niekto povedal telom: už nemusíš niesť nič.
Keď mi zväzoval zápästia, necítila som strach.
Len úľavu.
Pevne.
Presne.
Bez zbytočnej nehy.
Každý uzol bol ako bodka za vetou, ktorú som celý deň nemohla dokončiť.
Keď mi zviazal ruky za chrbtom, prešla mnou vlna pokoja.
Nemohla som nič riešiť.
Nemohla som nič opravovať.
Nemohla som sa starať o svet.
Mala som len dýchať.
Keď ma posadil na zem a moje telo sa prirodzene schúlilo, cítila som sa malá.
A v tom bolo bezpečie.
Opierala som sa o jeho nohy.
Hlavu sklonenú.
Ramenná línia padnutá.
A slzy prišli samé.
Nie hlasno.
Len ticho stekali.
Nebola som slabá.
Bola som konečne vypnutá.
Jeho ruka mi spočinula na zátylku.
Nie jemne.
Vlastnícky. Ukotvujúco.
A v tej chvíli sa môj vnútorný chaos rozpadol na prach.
Pretože niekedy subinka nepotrebuje objatie.
Potrebuje, aby ju niekto pevne držal v hraniciach,
keď sa ona sama rozpadá.
A ja som tam sedela, zviazaná, schúlená, tichá…
a prvýkrát za celý deň som necítila váhu sveta.
Len jeho prítomnosť
Nie dramaticky.
Potichu.
Celý deň som niesla cudzie nálady, cudzie problémy, cudzie očakávania.
Usmievala som sa, keď som chcela kričať.
Fungovala som, keď som sa chcela rozpadnúť.
A keď som zavrela dvere, váha sveta mi konečne spadla na plecia.
Stála som tam chvíľu bez pohybu.
Topánky som si vyzula automaticky.
Kľúče položila tam, kde vždy.
Ale vnútri som sa triasla.
Nie od zimy.
Od pretlaku.
Keď som ho uvidela, nepovedala som nič.
Len som k nemu prišla.
Položila čelo na jeho hruď.
A moje telo sa konečne priznalo, že už nevládze.
Nevysvetľovala som mu deň.
Nepotrebovala som slová.
Pozrel sa na mňa tým pohľadom, ktorý poznám.
Tichým. Pevným. Čítajúcim.
A ja som zašepkala:
„Prosím… zviaž ma.“
Nie zo vzrušenia.
Zo zúfalstva.
Potrebovala som, aby niekto zobral kontrolu z mojich rúk.
Aby mi niekto povedal telom: už nemusíš niesť nič.
Keď mi zväzoval zápästia, necítila som strach.
Len úľavu.
Pevne.
Presne.
Bez zbytočnej nehy.
Každý uzol bol ako bodka za vetou, ktorú som celý deň nemohla dokončiť.
Keď mi zviazal ruky za chrbtom, prešla mnou vlna pokoja.
Nemohla som nič riešiť.
Nemohla som nič opravovať.
Nemohla som sa starať o svet.
Mala som len dýchať.
Keď ma posadil na zem a moje telo sa prirodzene schúlilo, cítila som sa malá.
A v tom bolo bezpečie.
Opierala som sa o jeho nohy.
Hlavu sklonenú.
Ramenná línia padnutá.
A slzy prišli samé.
Nie hlasno.
Len ticho stekali.
Nebola som slabá.
Bola som konečne vypnutá.
Jeho ruka mi spočinula na zátylku.
Nie jemne.
Vlastnícky. Ukotvujúco.
A v tej chvíli sa môj vnútorný chaos rozpadol na prach.
Pretože niekedy subinka nepotrebuje objatie.
Potrebuje, aby ju niekto pevne držal v hraniciach,
keď sa ona sama rozpadá.
A ja som tam sedela, zviazaná, schúlená, tichá…
a prvýkrát za celý deň som necítila váhu sveta.
Len jeho prítomnosť
