Už nikdy viac tangáče

Minulé leto sme boli pri príležitosti osláv jednej veľkej spoločnosti pozvaní na formálnu párty. Aby som to dovysvetlil – obleky, živá hudba, kontrola pozvánok, šampanské hneď pri vstupe. Dosť snobská záležitosť, kedy sa páni promenádovali v motýlikoch a košeliach s dlhými rukávmi pri tridsiatkách vonku a ženy dávali na obdiv skvosty svojich šperkovníc. Ak ste sa netvárili, že sa bavíte a nesmiali ste sa vtipom zo Včielky Maji (časopis pre deti), nezapadli ste.

Jediným šťastím bolo, že som na túto akciu mal vhodnú dámsku spoločnosť. Skrátka, vedela sa v spoločnosti správať, vedela adekvátne komunikovať s tými, ktorí sa správali na päť rokov – jednoducho, nerobila mi hanbu a vyvažovala moje sociálne nedostatky. Zároveň bola slušná a duševne zdravá, čo vylučovalo možnú scénu a stratu renomé. A hlavne – myslela si o týchto bláznoch to isté, čo ja – teda, že sú to snobi a blázni.

Kým som pracoval, slečna (volajme hu Henrieta, teda Heňa) sa chystala. Naposielala mi aspoň zo desať fotiek v šatách, ktoré rozmýšľala, že si vezme, nech jej vyberiem. Vybral som napokon jedny zelené. Boli fajn – neboli ani príliš krátke a ani príliš dlhé, skrátka ideálne na túto príležitosť. Nevyzerala ani ako stará panna a ani žena ľahkých mravov, ktorou sa rada stávala až po ôsmej hodine večer za múrmi môjho bytu.

Večer išiel podľa očakávania – stáli sme pri stolíku, rozprávali sme sa s kravaťákmi o tom či je lepšia Honda alebo Mercedes, prázdno diskutovali ako to je na týchto párty zvykom. Viete ako rozpoznáte snobskú párty od nesnobskej? Že do 24 hodín od jej skončenia majú všetci na Facebooku status, ako úžasne sa bavili. To nie je vtip – to je bohužiaľ väčšinou realita. Ale ako by to povedal siňor Freud – ide o veľkosť pipíka, čím menší, tým seba-onania musí byť väčšia.

Ako píšem, všetko išlo podľa scenára. Až dokým Heni nepadol obrúsok – mohlo ju napadnúť sa preň zohnúť inak, než sa zohla (Aby som vysvetlil, boli sme za stolíkom a za našimi chrbtami boli „normálne“ stoly so stoličkami, na ktorých sedeli poväčšinou ženy a muži staršieho veku, ktorí toľko nevydržali stáť). Ako môžete očakávať – Heňa sa zohla a z úst miestnej starešiny zaznelo „ooooohhhh“. Babky sa pohoršene chytili za ústa, ako by videli čerta.

Okrem mňa si náš stôl nikto príliš nevšimol a tak sme ešte zo dve minúty zo slušnosti konverzovali, než som Heňu dotiahol na záchod, aby som zistil, čo sa to vlastne stalo. „Nadvihni si tie šaty.“ Nadvihla si ich a odhalila pod nimi tenučké tango nohavičky, ktoré vyzerali skôr len ako módny doplnok, než ako nástroj účelnosti. Keď sa teda prehla, dámy a páni za ňou jej videli zrejme všetko - od rozkroku vyššie. Trapas bol na svete.

No to viete, že som sa jej pýtal, že čo to má znamenať. „Nechcelo mi byť teplo.“ Isteže, mohol som ju na mieste prehnúť cez koleno, ale pri svojom vtedajšom hneve by boli počuť jej kriky a vidieť jej načervenaná koža. Išli sme radšej prejsť do záhradky, ktorá sa nachádzala neďaleko od toho hotela. Čas predsa zahojí rany a možno dotyčných pohoršencov zbaví spomienok. Heňa šla mlčky uvedomujúc si dve chyby – že si vzala tangáče i to, že sa tak nešťastne prehla.

Spraviť to doma, nevadí, spraviť to tu, problém. Prechádzali sme sa tam dobrú štvrťhodinu, než sme sa vrátili. Boli sme tam ešte zo desať minút, než sme sa vyhovorili na jej nevoľnosť a odišli sme. Cestou domov (ten hotel bol dosť ďaleko od nášho bytu) mlčala až do momentu, kedy ma tichým hlasom poprosila či nezastavím kdesi na pumpe, lebo je jej treba silno močiť. Zastavil som pri malom lesíku, že nech si odbehne tam a tie tangáče nech si na seba už radšej nedáva.



Neprotestovala, tak silno jej bolo treba. Vykonala potrebu a vrátila sa s tangáčmi v rukách. Podala mi ich. Narval som jej ich od hnevu medzi nohy. Keď sme sa konečne dostali k bytu, zobral som jej ich a prinútil ju nahú prejsť od cesty k prvým dverám, výťahu a k druhým dverám. Prvýkrát bola podobne nahá na verejnosti. Keď sme došli do bytu a zatvoril som dvere, okamžite si dala dole šaty, oprela sa rukami o stenu a čakala svoj trest.

„Som pripravená od Vás prijať akýkoľvek trest,“ povedala strojovo, chladne. „Ale vedzte, že ma to mrzí. Nechcela som...“ „Mlč.“ „Oblečieš sa tam ako taká kurva. Vieš, čo si o mne títo ľudia budú teraz myslieť. Je mi to i nie je mi to jedno – ja s týmito ľuďmi musím pracovať, kým ty nie. Ako taká kurva si tam bola oblečená. Veď ti videli celú piču. Kebyže máš aspoň normálne nohavičky, ale nie, ty si dáš toto nič. Ale dobre. Si oblečená ako kurva, budeš kurvou.“

„Som len Vaša kurva. Robte si so mnou čo len chcete.“ Odpovedal som, že to aj budem. Dotiahol som ju k stolu, kde som ju tak uviazal, že tam stála roztiahnutá ako krídla motýľa. Inkriminovanými tangáčmi som jej symbolicky spútal už tak spútané ruky. Vyhrabal som z jej šuflíka všetky podobné tangáče a rozlične ich pripol k jej telu až bola celá otangáčovaná. Do úst dostala roubík. Do zadku veľmi malý análny kolík.

„Oni ti tvoju piču videli, ty ju budeš teraz pár dní cítiť.“ Jej oči spočinuli na veľmi veľkom dilde, ktorý som doma uchovával na špeciálne príležitosti a ani o ňom nevedela. Dal som ho na predlžovaciu tyč a potrel trochu gélu. Keď videla, čo chystám, zháčila sa a pokúšala sa dostať zo zovretia. To bolo však silnejšie, než ona (pre detailistov: aj v tejto chvíli, keby veľmi chcela, mohla by to celé zastaviť). Zavrela oči a čakala.

Akonáhle som začal prenikať dnu alebo aspoň sa o to pokúšal, zmietala sa na stole akoby čelila tej najhroznejšej tortúre. Silno funela. Nedbal som na jej prosby a prenikal som hlbšie a hlbšie. Keď som sa dostal na koniec cesty trochu som dildo vybral a … prirazil. A znova. Bojovala s lanami a putami, no tie boli silnejšie. Prírazy sa stupňovali. Šukal som ju tým veľkým pseudo-penisom a sledoval jej utrpenie podobné tomu, ktoré som ja cítil.

Keď sme skončili a rozviazal som ju, vrhla sa mi do náručia sa rozplakala sa. „Už Vám to nikdy neurobím“ zneli jej slová. Odniesol som ju do kúpeľne. Napustil jej vaňu. Nechal som ju tam sa trochu spamätať a ďalšie dni ošetroval jej boľavý rozkrok. Dva dni močila s ľahkými bolesťami. Keď sme však išli na ďalšiu spoločenskú akciu, odfotila sa mi nielen v šatách, ale aj v nohavičkách. Tie boli čierne, nepriesvitné. Aspoň na niečo bola táto skúsenosť dobrá.